8
Pomaly som zacúval. Potkol som sa, padol doluznačky na dlážku a skotúľal so stonaním nabok.
Zapadajúce Slnko vykríkol: „Tu ho máte, ľudkovia. A do toho!“
Dve hlavy sa strhli a odvrátili odo mňa zrak a v tej chvíli som mal revolver pri boku. A stenal som ďalej.
Nastalo ticho. Nepočul som pád revolvera. Dvere do izby boli ešte dokorán a Zapadajúce Slnko sa tisol k stene za nimi.
Dievča precedilo pomedzi zuby:
„Kry toho fízla, Rush, a zavri dvere! Ten kostlivec nemôže strieľať. Nik nemôže!…“ Nato šeptom, že som to sotva zachytil, dodala: „Zabuchni ich!“
Rush Madder sťažka odcúval a revolverom pritom stále mieril na mňa. Chrbtom bol obrátený k Zapadajúcemu Slnku a z toho pomyslenia mu vstávali vlasy dupkom. Bol by som ho mohol ľahko zastreliť, ale o to nešlo. Zapadajúce Slnko stál zoširoka rozkročený, jazyk vyplazený. Čosi, čo by mohlo byť úsmevom, sa mu mihotalo v mdlých očiach.
Uprene hľadel na dievča a ono naňho. Ich revolvery mierili jeden na druhý.
Rush Madder siahol po dverách, schmatol ich okraj a prudko do nich vrazil. Vedel som presne, čo sa stane. Dvere tresnú a tridsaťdvojka vystrelí. Ak sa to stane v správnej chvíli, nebude to počuť. Tresnutie dverí prehluší výstrel.
Natiahol som ruku, pevne chytil Carol Donovanovú za členok a prudko ním mykol.
Dvere sa zatresli. Z jej revolvera vyšiel výstrel, kúsok omietky padol na pokrovec.
Zrútila sa na mňa a kopala. Zapadajúce Slnko sa ozval priduseným, a predsa pôsobivým ťahavým spôsobom:
„Ak je to takto, tak do toho!“
Čosi v jeho hlase zapríčinilo, že Carol Donovanová znehybnela. Uvoľnila sa, automatický revolver jej klesol k boku a vstala, pričom sa zlomyseľne obzrela dozadu.
Madder skrútol kľúčom vo dverách a hlasno dýchajúc, oprel sa o ne. Klobúk mal na uchu a spod neho mu vykúkali dva kúsky náplasti.
Kým som uvažoval, nik sa nehýbal. V chodbe nebolo počuť kroky, neozýval sa nijaký poplach; kľakol som si, skryl revolver, vstal a podišiel k obloku. Nik z chodcov na chodníku sa nezadíval na obloky horných poschodí hotela Snoqualmie.
Sadol som si na širokú staromódnu podobločnicu a tváril sa rozpačite, akoby som počul kňaza povedať neslušné slovo.
Dievča na mňa vybuchlo: „Tento šklban je vašim spoločníkom?“
Neodpovedal som. Začervenala sa a oči jej blčali. Madder vystrel ruku a vyhŕkol:
„Počúvaj, Carol, počúvaj ma. Takto sa to nerobí…“
„Čuš!“
„Uhm,“ ustúpil Madder. „Iste.“
Zapadajúce Slnko na mňa lenivo pozrel už tretí či štvrtý raz. Ruku s revolverom mal zľahka opretú o bok a celý postoj prezrádzal úplné uvolnenie. Raz som ho už videl vytiahnuť revolver a dúfal som, že dievča sa nedá oklamať.
„Počuli sme o vás dvoch,“ riekol pomaly. „Čo ponúkate? Nebol by som ani počúval, ale neznášam hluk výstrelu.“
Dievča vyhlásilo: ‚Je toho dosť aj pre štyroch.“ Madder zápalisto prikývol, len lenže sa neusmial.
Zapadajúce Slnko na mňa pozrel. Prikývol som. „Štyria, to by šlo,“ vzdychol si. „Ale to je posledné slovo. Pôjdeme ku mne a trocha si zvlažíme hrdlo. Tu sa mi to nepáči.“
„Musíme pôsobiť nenápadne,“ upozornilo dievča.
„Smrť je nenápadná,“ zatiahol Zapadajúce Slnko. „Už som sa s ňou stretol viac ráz. Preto si to ideme prebrať. To nie je hra na strieľačku.“
Carol Donovanová vytiahla spod ľavej pazuchy semišovú kabelku a vopchala do nej tridsaťdvojku. Usmiala sa. Bola pekná, keď sa usmievala.
„Môj podiel je zarátaný,“ uškrnula sa. „Idem do toho. Kde bývate?“
„Za Water Street. Pôjdeme taxíkom.“
„Veďte nás, priateľko.“
Vyšli sme z izby a zviezli sa výťahom; potom sme kráčali halou plnou parohov, vypínaných vtákov a lisovaných kvetov za sklom.
Taxík prešiel Capitol Way, cez námestie, popri veľkom červenom nájomnom dome, priveľkom pre toto mesto, okrem období, keď tu zasadá zákonodarný zbor, a popri koľajniciach električky, okolo vládnych budov v diaľke a vysokých uzavretých brán guvernérovho paláca.
Chodníky lemovali duby. Za múrmi záhrad bolo vidno zopár veľkých rezidencií. Taxík zabočil na cestu, ktorá viedla na výbežok Soundu. Na úzkej čistink…
