6
Hotel Snoqualmie v Olympii bol na Capitol Way, a pred ním krásny štvorec mestského parku. Prešiel som popred dvere kaviarničky a kráčal dolu vŕškom, tam kde najkrajnejší pustý výbežok Puget Soundu uschýnal i zahníval oproti línii nepoužívaných nákladných výkladísk. V popredí boli nakopené viazanky dreva na kúrenie a pomedzi štósy sa tmolili alebo posedávali na debnách starci s fajkami. Nápisy za ich chrbtami hlásali: Palivové drevo a triesky. Dovoz zdarma.
Za nimi sa dvíhal nízky útes a oproti sivobelasej oblohe sa črtali rozložité severské borovice.
Dvaja starci sedeli od seba asi šesť metrov. Podišiel som k jednému z nich. Mal manchestrové nohavice a veľmi ošúchanú červeno-čiernu indiánsku prikrývku. Na jeho klobúku bolo vidno pot z dvadsiatich horúcich liet. Rukou zvieral krátku čiernu fajku a špinavými prstami druhej ruky si pomaly, priam rozkošnícky mykal dlhý, kučeravý chlp, ktorý mu vyrastal z nosa.
Obrátil som jednu debnu hore dnom, sadol si, napchal si fajku, zapálil ju a vyfúkol obláčik dymu. Zamával som rukou smerom k vode a poznamenal:
„Človek by si nikdy nepomyslel, že dakedy uvidí Tichý oceán…“
Pozrel na mňa.
„Tu u vás je to pánubohu za chrbtom. Ticho, pokoj… Páčia sa mi také mestá.“
Ďalej pozeral na mňa bez slova.
„Stavím sa, že tu každý pozná každého v meste aj v okolí.“
„Koľko stavíte?“ spýtal sa.
Vytiahol som z vrecka strieborný dolár. Starec si ho prezrel, prikývol, a zrazu si vyšklbol z nosa ten dlhý chlp a podržal ho proti svetlu.
„Prehrali by ste.“
Položil som si dolár na koleno. „Pozná tu niekto istého človeka na okolí, čo chová fúru zlatých rybičiek?“ spýtal som sa.
Civel na dolár. Druhý starec obďaleč mal na sebe montérky a topánky bez šnúrok. Aj on civel na dolár. Obaja si odpľuli v tom istom okamihu. Prvý starec sa obzrel a z plného hrdla zvreskol:
„Vite, gdo chová zlaté rybky?“
Druhý starec vyskočil z debny, schmatol veľkú sekeru, nachystal si poleno, zaťal doň sekerou a rozštiepil ho na dva rovnaké kusy. Víťazoslávne sa pozrel a zavrešťal:
„Ani ja!“
Prvý starec povedal: „Nečuje dobre.“ Pomaly vstal, vošiel do kôlne postavenej zo starých dosák nerovnako dlhých a zatresol dvere.
Druhý starec rozmarné odhodil sekeru, odpľul si v smere zatvorených dverí a odišiel.
Dvere kôlne sa otvorili, vystrčil z nich hlavu chlap v indiánskej prikrývke.
„Enem teho, čo chytá raky,“ riekol a znovu zatresol dvere.
Vložil som si dolár do vrecka a vrátil sa na vŕšok. Dovtípil som sa, že by trvalo pridlho, kým by som sa s nimi dorozumel.
Capitol Way smerovala od severu na juh. Matno-zelená električka sa preknísala okolo na ceste. V diaľke som videl vládne budovy. Smerom na sever boli na ulici dva hotely, obchody a potom odbočky. Pravá viedla na Tacomu a Seattle a ľavá prechádzala cez most a smerovala von, na polostrov.
Za týmito dvoma odbočkami zrazu začala ulica pôsobiť staro a ošarpané. Vozovka mala popraskaný povrch, bola tu čínska reštaurácia, zadebnené kino a zastaváreň. Nápis trčiaci ponad špinavý chodník hlásal: Predaj tabaku a pod tým malými písmenami, akoby v nádeji, že sa nik nedíva, Herňa.
Prešiel som popri stojane s krikľavými časopismi a vitrínou s cigarami, v ktorej boli aj muchy. Naľavo bol dlhý drevený pult, zopár hracích automatov, biliardový stôl a pri ňom hral sám so sebou vysoký chudý chlap s vyhasnutou cigarou v ústach. Mal dlhý nos.
Sadol som si na barovú stoličku, holohlavý chlap s tvrdým pohľadom vstal, utrel si ruky do hrubej sivej zástery a ukázal mi zlatý zub.
„Slzu ražnej,“ požiadal som. „Poznáte niekoho kto chová zlaté rybky?“
„Uhm,“ odpovedal. „Nie.“
Nalial čosi do pohárika a potisol ho cez pult.
„Dvadsaťpäť centov.“
Privoňal som si k tomu a zmŕštil nos. „To uhm platilo na ražnú?“
Plešivec vytiahol fľašu s vinetou, na ktorej stálo: Najjemnejšia novoorleánska čistá ražná whisky, zaručene stará najmenej štyri mesiace.
„Okay,“ usmial som sa. „Vidím, že ste ju práve dostali.“
Nalial som do toho trochu vody a vypil. Chutilo to ako kultúra cholerovej náka…
