Zlaté rybky

9

Po hodine rýchlej jazdy cez preriedený les odsúdený na vyrúbanie, prerušenej tri razy, lebo som musel naberať vodu, a sprevádzanú kašlaním predzápalu, som sa dostal až ta, odkiaľ bolo počuť dunenie príboja. Široká biela cesta so žitým pásom v strede obopínala úpätie kopca, v diaľke sa jasne črtal kŕdlik budov pred ligotavým oceánom a potom sa cesta rozvetvovala. Odbočka vľavo bola označená nápisom: Westport – 14 kilometrov a smerovala opačne. Križovala hrdzavé nosníky mostu a vnárala sa do jabloňových sadov okmásaných vetrom.

O dvadsať minút som dohrkotal do Westportu. Bola to piesčitá kosa a za ňou návršie s niekoľkými roztrúsenými domami, postavenými z tehál a trámov. Na konci piesočnej kosy bolo úzke dlhé mólo a na jeho konci kotvil kŕdlik plachetníc s napoly spustenými plachtami plieskajúcimi o sťažne. Za nimi vyznačovali bóje kanál a v dlhej nepravidelnej čiare sa penila voda, tam sa skrýval piesočný nános.

Za ním sa Pacifik valil k Japonsku. Bol to najkrajnejší výbežok pobrežia, najzápadnejšia časť územia Spojených štátov, na ktorú môže človek vstúpiť. Skvelé útočište pre bývalého väzňa, ktorý má dve cudzie perly veľkosti nových zemiakov – za predpokladu, že nemá nijakých nepriateľov.

Zatiahol som pred vidiecky dom. Na dvore stála výveska: Obedy, večere, čaj. Drobný chlap s pehavou zajačou tvárou sa rozháňal hrabľami na dve čierne sliepky, zdalo sa, akoby mu odvrávali. Obrátil sa, keď motor auta, ktoré patrilo Zapadajúcemu Slnku, z ničoho nič zakašlal, hoci bol vypnutý.

Vystúpil som, prešiel cez bráničku a ukázal na nápis: „Dostanem tu obed?“

Chlap tresol hrabľami po sliepkach, utrel si ruky do nohavíc a zaškúlil na mňa. „Dala to tam manželka,“ zdôveril sa mi piskľavým šašovským hláskom. „Rozumie sa pod tým šunka s vajcami.“

„Postačí mi to.“

Vošli sme do domu. Boli tu tri stoly pokryté vzorkovaným voskovým obrusom, niekoľko litografií na stenách a loď vybavená kompletným lanovím na rímse kozuba. Posadil som sa. Hostiteľ odišiel lietajúcimi dvermi, ktosi naňho zvrieskol a z kuchyne sa ozvalo prskanie tuku na panvici. Vrátil sa, naklonil sa mi ponad plece, položil na obrus príbor a papierový obrúsok.

„Trocha priskoro na jablčnú pálenku, však?“

Povedal som mu, že sa veľmi mýli. Znovu odišiel a vrátil sa s pohárikmi a litrom čírej jantárovej tekutiny. Sadol si ku mne a nalial mi. Do prskania tuku si v kuchyni pospevoval akýsi sýty barytón.

Štrngli sme si a čakali, kým sa nám hore chrbtom začne šíriť teplo.

„Ste tu cudzí, však?“ spýtal sa človiečik.

„Áno.“

„Asi zo Seattlu? Máte na sebe pekné veci.“

„Zo Seattlu,“ súhlasil som.

„Sem nechodí veľa cudzích,“ zašomral, pozrel mi na ľavé ucho. „Tadeto sa nedá nikde dostať. Teraz, pred zrušením…“ zmĺkol a posunul ostrý pohľad ďatľa na moje druhé ucho.

„Ach, pred zrušením,“ zopakoval som s veľavýznamným gestom, akoby som vedel, o čom je reč, a odchlipol som si z pohára.

Nahol sa a dýchol mi na bradu. „Dofrasa, tu sa tým môžete napakovať v každom rybárskom stánku na móle. Vozí …