10
Pozdĺž stien priestrannej miestnosti boli akvária, dva rady na vystužených policiach, veľké obdĺžnikové nádrže v kovových rámoch, niektoré osvetlené zhora, iné znútra. Za sklom pokrytým riasami rástli v skupinkách ozdobné vodné trávy, voda sa jagala prízračným zeleným svetlom a v ňom sa pohybovali rybky vo všetkých dúhových farbách.
Boli tu dlhé štíhle rybky podobné zlatým šípkam, japonské závojnatky s fantastickými vejúcimi závojmi, neónky, priezračné ako farebné sklo, drobučké guppky, dlhé vyše centimetra, škvrnité guppky a veľké nemotorné čierne závojnatky s teleskopickými očami, papuľkami pripomínajúce žabu a nepotrebnými plutvami, ktoré sa brodili vodou ako brucháči idúci na obed.
Svetlo sem prúdilo predovšetkým z veľkého šikmého svetlíka. Pod ním stál pri holom drevenom stole vysoký, vycivený chlap, v ľavej ruke sa mu trepala červená rybka a v pravej držal žiletku z jednej strany oblepenú náplasťou.
Pozrel na mňa spod huňatých sivých obŕv. Oči mal vpadnuté, bezfarebné, tupé. Podišiel som k nemu a pozrel na rybičku, ktorú držal.
„Pleseň?“ spýtal som sa.
Pomaly prikývol. „Biela pleseň.“ Položil rybku na stôl a opatrne rozprestrel jej chrbtovú plutvu. Jej potrhané okraje boli machovobiele.
„Biela pleseň nie je taká zlá. Dám ju do poriadku a zasa sa bude mať k svetu. Čo pre vás môžem urobiť, šéfko?“
Mrvil som v prstoch cigaretu a usmieval sa.
„Ako ľudia…“ usmial som sa. „Tie rybky, myslím. Aj ich všeličo postihne – ako ľudí.“
Pridržal rybku na stole a orezal jej popraskané časti plutvy. Rozprestrel chvostovú plutvu a odrezal aj z nej. Rybka sa prestala trepať.
„Niektoré možno vyliečiť. No napríklad chorobu vzdušného mechúra nemožno vyliečiť.“ Blysol na mňa pohľadom. „Toto jej neublíži, aj keď si to myslíte. Rybka môže zahynúť od šoku, ale nemožno jej ublížiť ako človeku.“
Odložil žiletku a namočil chumáč vaty do akejsi fialovej tekutiny a zafarbil ňou rezné rany. Nato ponoril prst do nádobky s bielou vazelínou a potrel ich. Pustil rybku do malého akvária postaveného bokom. Rybka pokojne plávala, akoby sa jej nič nestalo.
Vycivený chlap si utrel ruky, posadil sa na kraj lavičky a civel na mňa neživými očami. Kedysi dávno nevyzeral najhoršie.
„Zaujímate sa o rybky?“ spýtal sa. V jeho hlase sa ozývalo tiché, opatrné mrmlanie, čo si osvojil na chodbách a dvoroch väzníc.
Zavrtel som hlavou. „Nijako mimoriadne. To bola len zámienka. Prišiel som za vami zďaleka, pán Sype.
Oblizol si pery a nespustil zo mňa zrak. Keď sa znovu ozval, hlas mu znel veľmi unavene a mäkko.
„Volám sa Wallace, šéfko.“
Vyfúkol som obláčik dymu a prepichol ho prstom. „Pre mňa ste Sype.“
Naklonil sa dopredu a položil si ruky medzi kostnaté kolená a zopäl ich. Veľké hrčovité ruky, ktoré svojho času vykonali hŕbu ťažkej práce. Zdvihol ku mne hlavu a jeho mŕtve oči pod strapatými obrvami boli chladné. Hlas však zostal mäkký:
„Už som nevidel detektíva takmer rok. O čo vám ide?“
„Hádajte.“
Hlas mu zmäkol ešte väčšmi. „Počujte. Mám tu pekný, pokojný domov. Nik ma už neotravuje. Nik na to nemá právo. Dostal som milosť rovno z Bieleho domu. Mám tu na hranie rybičky a človek si obľúbi všetko, o čo sa stará. Svetu nie som dlžen ani zlámaný groš. Zaplatil som. Manželka má dosť peňazí, aby sme z nich obaja vyžili. Chcem iba to, aby ma nechali na pokoji.“ Zmĺkol a znova zavrtel hlavou. „Už ma na elektrické kreslo nedostanete – už nie.“
Mlčal som. Trocha som sa usmial a pozoroval ho.
„Nik sa ma nesmie dotknúť. Dostal som milosť rovno z prezidentskej kancelárie. Chcem len to, aby ma nechali na pokoji.“
Zavrtel som hlavou a ďalej sa naňho usmieval. „To nikdy nedosiahnete – kým sa nepoddáte.“
„Počujte,“ zvýšil hlas. „Možno ste na tomto prípade začali robiť až teraz. Pre vás je to ešte všetko čerstvé. Chcete si získať reputáciu. Lenže ja v tom žijem už dvadsať rokov a so mnou aj fúra iných ľudí, a niektorí majú bystré hlavičky. Tí vedia, že nemám nič, čo by mi nepatrilo. Nikdy som nemal. Má to niekto iný.“
„Ten poštový manipulant,“ precedi…
