III
Čakal som na ňu v obývačke u Wallerovcov. Na stenách boli police plné kníh, väčšinou cudzojazyčných. Pôsobili ako ochranný val pred bezprostrednou prítomnosťou.
Konečne prišla. Niesla veľkú tašku a synov a svoj kabát.
Vytiahol som auto z garáže za domom a vydali sme sa do vnútrozemia smerom na venturskú autostrádu. Odpoludňajšie slnko pálilo a jeho lúče sa oslepivo odrážali v predných sklách a pochrómovaných nárazníkoch áut. Zapol som klimatizáciu.
„To je fajn,“ povedala. Mal som pocit, že v jej prítomnosti sa mi otvára iný svet, svet odlišného času a dimenzií. Črtala sa v ňom sľubnejšia budúcnosť ako vo svete, v ktorom som žil doteraz, a nehemžilo sa v ňom toľko áut.
Zabočil som do Sepulvedy. Na chvíľu som sa zamyslel a poznamenal:
„Zdá sa, že už prestávam byť taký osamelý, pani Broadhurstová.“
„Volajte ma Jean. Pani Broadhurstová mi pripomína svokru.“
„Nemáte ju rada?“
„Je to celkom milá žena – ozajstná dáma, ktorá vždy vie, čo sa patrí. Ale v hĺbke duše sa trápi. Myslím, že dobrými spôsobmi sa najlepšie zakrývajú pravé pocity.“
„A čo ju trápi?“
„Všeličo.“ Pozrela na mňa. „Nezdá sa vám, že ste priveľmi zvedavý, pán Archer?“
„Je to moje povolanie.“
„A vy teraz pracujete?“
„Veď ste ma o to požiadali. Povedzte, nenasťahovali ste sa ta len preto, že tam bývam?“
„Preto, že ste detektív?“
„Tak dajako.“
„Možno. Možno som vás chcela do celej veci zasvätiť. Záleží na tom?“
„Mne áno. Neverím totiž na náhody. A rád viem, na čom som.“
„Ste šťastný človek, ak sa vám to darí.“
„To má byť irónia?“ spýtal som sa.
„Skôr priznanie. Rozmýšľala som o tom, ako je to vlastne so mnou.“
„A keď už ste pri tom priznávaní – to vy ste ráno poslali Ronnyho, aby mi pomáhal kŕmiť sojky?“
„Nie,“ povedala rozhodne. „To bol jeho nápad.“ A dodala: „Ak neveríte na náhody, potom v tom vašom svete nezostáva veľa miesta pre spontánnosť.“
„To nie je môj svet. Rád by som sa bližšie oboznámil s celou záležitosťou. Porozprávajte mi o tom.“
Váhavo namietla: „Neviem, čo by ste chceli počuť.“
„Všetko, čo viedlo k terajšej situácii.“
„Beriete to vážne, však?“ V jej hlase som postrehol slabý nádych prekvapenia.
„Áno.“
„Aj ja. Napokon, je to môj život a začína sa mi celkom rúcať. Ale keby som vám mala všetko vysvetliť, nevedela by som, odkiaľ začať.“
„Uspokojím sa aj s nesúvislým rozprávaním. Už ste predsa spomenuli pani Broadhurstovú. Prečo sa trápi?“
„Starne.“
„Aj ja, a netrápim sa pre to.“
„Ozaj nie? Ale u ženy je to čosi iné.“
„A pán Broadhurst nestarne?“
„Nijakého pána Broadhursta nemá. Pred rokmi jej ušiel s akousi ženou. Zdá sa, že Stanley kráča v jeho stopách.“
„Koľko rokov mal Stanley, keď od nich odišiel otec?“
„Jedenásť, či dvanásť. Stanley o tom nikdy nerozprával, ale táto udalosť najviac ovplyvnila jeho detstvo. Nesmiem na to zabúdať… Myslím, že otcov odchod znášal ťažšie ako jeho matka.“
„Ako to viete, keď o tom nikdy nehovoril?“
„To je pádna otázka,“ povedala.
„Dajte mi na ňu aj pádnu odpoveď, Jean.“
Na chvíľu sa zamyslela. Nepozrel som jej do tváre, ale kútikom oka som videl, ako pri mne sedí s rukami zloženými v lone. Hlavu mala sklonenú nad prázdne dlane, akoby chcela rozviazať dajaký uzol alebo rozmotať klbko.
„Môj manžel už dlhší čas pátra po svojom otcovi,“ začala, „čoraz viac ho to ubíja. Alebo sa mi to možno len zdá. Pátra po ňom v nádeji, že ho to postaví na nohy.“
„Prekonal nejaký nervový otras?“
„Tak sa to nedá nazvať. Ale zažil už veľa porážok. Pôsobí dojmom až priveľmi sebavedomého človeka, ale v skutočnosti si vôbec neverí. A preto sa často správa ako hlupák. Ledva sa mu podarilo skončiť vysokú školu. Tam sme sa vlastne poznali. Chodili sme spolu na francúzštinu a on ma požiadal, aby som ho doučovala.“ Ironicky doložila: „A tento tútorský vzťah sa preniesol aj do nášho manželstva.“
„Pre chlapa musí byť veľmi nepríjemné, keď sa ožení so schopnejšou ženou, ako je sám.“
„To môže byť nepríjemné aj pre ženu. Ale ja som predsa nepovedala, že som schopnejšia ako Stanley. On jednoducho nenašiel …
