14
Zobudil som sa s trhnutím a to aj ju prebralo. Obrátila sa, zadívala sa do vidnejúceho sivého svetla v našom východe a potom sa odo mňa odsunula. Preplazil som sa k východu, prekontroloval prehnutú tyčku, pretisol som sa popod ňu a zahľadel som sa von, ako sa brieždi. Slnko ešte nevyšlo. Sivasté svetlo a červenkastý odtieň obrovských skalísk vytvorili purpurový svet. Padla na mňa nevysloviteľná tieseň. Aký hlúpy koniec všetkých hlúpostí. Umrieť v purpurovej krajine. Tak ďaleko od jasnej hladiny mora a veselých člnov! Šťastie ma opustilo. Ak guľka trafí najprv skalu namiesto mojej hrude, to bude jeho posledný pozdrav.
Isobel som nepovedal, čoho sa najväčšmi bojím. Obával som sa, že objaví našu noru, preskúma ju, potom zíde k nákladniaku a vráti sa s trhavinou a niekoľkými rozbuškami. Odpojil som poplašné zariadenie. Už ho nebudeme potrebovať. Strašne ma pokúšalo vyjsť z jaskynky, ale mohol byť nablízku, prichystaný odstreliť mi hlavu. Vcúval som nazad, obrátil som sa a položil prst na pery. V nejasnom sivom odraze svetla som videl jej strohé prikývnutie.
Náš plán vyzeral detinský. Zahrabali sme sa ako zajace. Od spánku na skale som zmeravel, bolelo ma celé telo. Dvadsať minút trvalo večnosť. Sivé svetlo pomaly ružovelo a zore zlatli, keď som začul klepnutie voľnej skaly neďaleko nášho východu. Nato sa ozval škrípavý zvuk. Čakal som, že zavolá, ale nasledovalo len ticho. Ako sa rozvidnievalo, čoraz viac svetla prenikalo dvoma škárami zhora a jaskynku zaplavoval tlmený svit skorého rána.
Zrazu som začul rýchle kroky do kopca a tlmené nadávky. Srdce mi zaplesalo, že pomoc prichádza včas. Nato moje ucho zachytilo dosť súvislý štrkotavý zvuk. Do čohosi hádzal chlap kamene a kopal piesok. To čosi tíško vkĺzlo do jaskynky, so vztýčenou hlavou zastalo tesne pri vchode a tam sa na osvetlenom priestore skrúcalo. Chvost sa mu mihal a štrkotal. Rozoklaný jazyk kmitavo naberal vzduch. Isobel skríkla na smrť vydesená.
Bol vyše metra dlhý a hrubý ako ženské predlaktie. Nemusel som Isobel ťahať preč. Ustúpila, pokiaľ sa len dalo, vtisla sa do kúta za malý výčnelok. Schmatol som papek, ktorý bol cez noc vtesnaný do vchodu. Bol na ňom ešte motúz, len kovové pliešky signálneho zariadenia sa zošuchli.
Štrkáče nenapádajú do väčšej vzdialenosti, ako sú dlhé, Majú veľmi slabý zrak. Ustupoval som pospiatky, nohou som hmatal po záchytoch na skalách navŕšených zboku pri vchode, až som sa dostal hore, kde nevypracovaný kožený povrázok udržoval drevenú tyčku vyklenutú ponad vchod, ktorým mal chlap vojsť. Na motúze, čo visel z papeka v mojej ruke, som rýchlo urobil voľný uzol. Nahol som sa a opatrne som zalovil na hada. Hlava sa mu hojdala. Na druhý pokus som mu pretiahol uzol cez hlavu.
Práve keď som myknutím uzol stiahol a tú šupinatú vrtiacu sa potvoru čiastočne nadvihol zo zeme, Sosegado štyri razy rýchlo za sebou vystrelil do jaskynky. Výbuchy boli ohlušujúce, zjavne vsunul hlaveň do otvoru a tak vypálil. Guľky hvízdali a zacvendžali na horných i bočných skalách. Videl som, že Isobel nezasiahol. Vykukla spoza rohu.
Uškrnul som sa na ňu ako šialenec, aby som ju upokojil. Vystúpil som ešte vyššie a dozadu, našiel som si pevnú polohu, pričom som zdvihol aj zúrivo sa trhajúceho hada, a chripľavo hrdelne som zastonal. Vyvalila na mňa zdesené oči a ja som zastonal znovu. Pridŕžal som hada bokom pod sebou, jednou rukou som otvoril vreckový nožík a prichystal som sa, že čepeľou prerežem kožený povrazok, aby ohnutá tyčka udrela vchádzajúceho chlapa po hlave.
Isobel pochopila. „Ty si ho zabil!“ vykríkla. „Krváca!“
Predpokladal som, že Pablo má základný vojenský výcvik. Vie, ako sa priblížiť. Videl, že had nie je pri vchode, kam dopadalo denné svetlo. Odhadoval, že dnu sa možno postaviť. Plúžil sa dobre. Hmatal pred sebou a vliezal s puškou pred sebou, asi chcel strieľať pri prvom pohybe, ktorý by postrehol, či už na hada, ženu alebo muža.
Vkĺzol dnu rýchlo a remienok som prerezal neskoro. Namiesto aby ho tyčka udrela do hlavy, plesla mu po…
