9
Keď Paul Stanial v noci potichu a obozretne vychádzal po schodoch na Hansonovej obytnej lodi, počul iba bzukot klimatizácie. Prišiel na úroveň krytej paluby a nazrel dnu. Svietila tam jediná lampa s modrým polopriesvitným tienidlom. Zdalo sa mu, že rozoznáva postavu na posteli.
„Paul?“ zašepkal neistý hlas odkiaľsi sprava. Rýchlo sa obrátil. Barbara Larrimorová vstala z ležadla a nerozhodne sa k nemu približovala. Ale keď ju oslovil, tackavo sa rozbehla.
Položil jej ruky okolo pliec a začudoval sa: „Veď máte celkom vlhké šaty.“
Pridusene sa zasmiala či vzlykla. „Boli ešte horšie,“ povedala potichu. „Trošku som už obschla. Bože drahý, aký absolútne hrôzostrašný večer.“ Odstúpila od neho. „Prepáčte. Som v slabšej forme. Ale nie som opitá. Bola som, chvíľku.“
„V telefóne ste mali taký čudný hlas.“
„Telefón má pri posteli a za nič na svete som ho nechcela zobudiť. Paul, prosím vás, vezmite ma preč odtiaľto. Volala som tri razy…“
Šli spolu ku schodom. „Práve zvonilo, keď som vchádzal. Máte všetko? Kabelku?“
„Kdesi som ju nechala, a ak majú v moteli náhradný kľúč od izby, je mi to celkom jedno. Tak strašne sa za seba hanbím.“ Keď prišli na prízemie, chytil ju pod pazuchu a viedol ju po chodníku. „Viete, Paul, títo ľudia nie sú zdegenerované príšery. Sú len hlúpi. Hlúpi, vulgárni, vystatovační. Je v nich niečo dojemné. Tak veľmi sa usilujú. A ja som musela byť presne taká hlúpa ako oni. Všetko vám porozprávam, ako na spovedi.“
„Nemusíte.“
„Prospeje mi to.“
„Pozerajte sa pod nohy. Auto je tu.“
Keď zabočil k mestu, Barbara sa opýtala: „Pomohla vám nejako tá študentka?“
„Nie. Ale bola iná, ako som predpokladal. Páčila sa mi. Cítil som sa pri nej stodesaťpercentný. Ešte neprišla na to, ako to na svete chodí, ale základné inštinkty má správne a tie ňou hojdajú ako ručičky kompasu, ktorý napokon musí ukázať správny smer. Ale ona proti tomu bojuje zo všetkých síl. Po celý čas sa usilovala ohromiť ma. A to by bol veľmi dobrý trik. Videl som, ako priniesli decká v jej veku také zničené drogami, také choré, sexuálne také potupené, že boli v polokatatonickom stave. Tá časť policajnej práce mi veru nechýba.“
„Ja… ja som tiež vyšla celkom naprázdno. Ako sprisahanec som horšia než zbytočná.“
Ešte mu nestihla vyrozprávať všetko, keď prišli k recepcii motela. Šla si po kľúč a on ju čakal. Podišla k oknu auta a povedala: „Ten kúštik prejdem aj sama. Čo keby ste šli zaparkovať, zabili zo desať minút a potom si prišli vypočuť zvyšok?“
Otvorila, hneď ako zaklopal. Mala na sebe žltý prešívaný kúpací plášť. Tvár mala vyumývanú a žiariacu a na hlave biely turban z motelového uteráka. Prekvapilo ho, že teraz má tvár súmernejšiu, možno by jej väčšmi pristal jednoduchší účes.
Keď si sadli, Barbara sa zatvárila kajúcne a povedala: „Jedna hodina v noci. Počúvanie spovedí asi nepatrí k vašim povinnostiam. Zaúčtujte si nadčas, Paul. Kde som to prestala? Aha. Kelsey ma vliekol, tak mi to pripadalo, niekoľko kilometrov mokrým lesom a ja som sa za ním potkýnala ako šialenec, do nitky premočená. Potom ma vytisol hore tými schodmi do svojho domu a vtlačil ma do kresla. Namiešal dva tuhé nápoje a jeden mi strčil do ruky. Verte mi, tvárila som sa, že to pijem. Sadol si na posteľ a viedol ten tajuplný monológ. Neviem, ako sa mohol tak hrozne a tak bleskovo opiť. Ale asi bol naozaj presvedčený, že som Lucille. A bol akýsi… nebezpečný. Chápete? Nezmohla som sa ani na ten najmenší náznak nesúhlasu alebo odporu. Tomu Furrbrittovi zasadil poriadny úder. Ktovie, či ho vážne nezranil. Kelsey toho veľa natáral a nahundral a mnohému som vôbec nerozumela. Ale viem, že chcel prehovoriť Lu, aby sa k nemu vrátila. Všetko sa vraj zmení. A zavše na mňa zaľúbene fľochol a vravel, ako ma obšťastní, keď ma vezme do postele. Vtedy som už bola triezva, to mi môžete veriť. A vedela som, že keby som sa dostala k dverám, mohla by som mu utiecť. Ale on bol bližšie. Zrazu v polovici vety sa zvalil nabok a začal chrápať. Keď som si bola absolútne istá, že spí, zavola…
