KAPITOLA 25
Streda 13. júl – Štvrtok 14. júl
MIKAEL VŽDY ROZMÝŠĽAL nad tým, ako môžu byť reproduktory na súde také tiché a diskrétne. Ledva porozumel slovám, ktorými prítomných informovali, že pojednávanie s Lisbeth Salanderovou sa začne o 10:00 v miestnosti číslo 5. Mal však dosť času a postavil sa k dverám. Pustili ho medzi prvými. Usadil sa medzi hostí na ľavý koniec lavice, odkiaľ bude mať najlepší výhľad na stranu obžalovanej. Lavice sa rýchlo naplnili. Záujem médií každým dňom stúpal a posledný týždeň sa rozhovory s Ekströmom na stránkach novín zjavovali už každý deň.
Ekström sa usiloval.
Lisbeth obžalovali z ublíženia na zdraví a ťažkého ublíženia na zdraví v prípade Carla-Magnusa Lundina, za vyhrážky, pokus o vraždu a ťažké ublíženie na zdraví zosnulého Karla Axela Bodina, alias Alexandra Zalačenka, z dvoch vlámaní – do letnej vily Nilsa Bjurmana v Stallarholmene a do jeho bytu na námestí Odenplan, z krádeže motorky Harley-Davidson, ktorá patrila istému Sonnymu Nieminenovi, členovi gangu Svavelsjö MC, za tri prípady nedovoleného ozbrojovania – slzotvorný sprej, elektrická pištoľ a poľský P-83 Wanad, ktorý našli v Gosseberge, z krádeže a utajovania dôkazového materiálu – táto formulácia bola nejasná, no týkala sa dokumentov, čo našla v Bjurmanovej vile, ako aj z celého radu ďalších priestupkov. Celkovo čelila šestnástim bodom obžaloby.
Ekström poskytol médiám aj informáciu, že mentálny stav Lisbeth Salanderovej nie je dokonalý. Odvolával sa jednak na psychiatrickú správu doktora Jespera H. Lödermana, ktorú napísal, keď Salanderová mala osemnásť rokov, ako aj na analýzu, ktorú na žiadosť súdu vypracoval Peter Teleborian. Keďže toto psychicky choré dievča naďalej odmietalo komunikovať s psychiatrami, analýzu vykonali, vychádzajúc z pozorovaní v cele, v Štokholme mesiac pred procesom. Teleborian, ktorý mal s pacientkou dlhoročné skúsenosti, dospel k záveru, že trpí vážnou psychickou poruchou, pričom siahal po slovách ako psychopatia, patologický narcizmus a paranoidná schizofrénia.
Médiá informovali o siedmich policajných výsluchoch, počas ktorých Salanderová policajtom neodpovedala ani len na pozdrav. Prvé výsluchy viedla göteborská polícia, ostatné prebehli na policajnej stanici v Štokholme. Záznamy z výsluchov svedčili o naliehaní, priateľských pokusoch prehovoriť ju a opakovaných otázkach zo strany polície. Nulová odpoveď.
Ani len zakašľanie.
Na záznamoch sa niekoľkokrát ozvala Annika Gianniniová, ktorá policajtov upozornila, že jej klientka očividne nehodlá odpovedať na otázky. Žaloba voči Salanderovej sa tak opierala výhradne o technické dôkazy a fakty, ktoré sa vyšetrovateľom podarilo získať.
Lisbethino mlčanie stavalo jej advokátku do zložitej pozície, keďže ona musela mlčať takmer rovnako ako jej klientka. Súkromné rozhovory medzi Salanderovou a advokátkou boli utajené.
Ekström nijako neskrýval, že sa v prvom rade bude usilovať o hospitalizáciu Lisbeth Salanderovej, až potom o vysoký trest. Normálny postup by bol opačný, no on v prípade videl také očividné psychické poruchy a také jasné vyjadrenie psychiatrov, že volil túto alternatívu. Prípady, keď sa súd postavil proti vyjadreniu súdnych psychiatrov, boli mimoriadne zriedkavé.
Zároveň oponoval názorom, ktoré sa prihovárali za zrušenie Salanderovej poručníctva. V jednom interview ustarostene vyhlásil, že vo Švédsku existuje celý rad sociopatických osôb s vážnymi psychickými chorobami, ktoré predstavujú hrozbu pre seba aj svoje okolie. A štát nemá inú možnosť, ako ich od spoločnosti izolovať. Spomenul prípad agresívnej Anetty, ktorý sa v sedemdesiatych rokoch prepieral na stránkach médií. Ešte aj teraz sa o ňu štát staral na uzavretej klinike. Každý pokus uvoľniť reštrikcie mal za následok nekontrolovateľné agresívne útoky na príbuzných aj personál kliniky, prípadne snahu ublížiť sebe samej. Ekström tvrdil, že Lisbeth Salanderová trpí podobnou psychopatickou poruchou.
Záujem médií vzrástol aj z jednoduchého dôvodu, že sa Salanderovej advokátka …
