6
Štvrtok štrnásteho júna som si obliekol džínsy, modrú pracovnú košeľu a starú koženú vestu, ktorú som našiel v secondhande na Camp Bowie Road. Dopoludnie som strávil nepokojným chodením po dome. Nemal som televízor, ale počúval som rádio. Podľa správ sa prezident Kennedy chystal koncom mesiaca navštíviť Mexiko. Správy o počasí volali po krajšej oblohe a vyšších teplotách. Moderátor ešte chvíľu trkotal, potom pustil Palisades Park. Výkriky a zvukový efekt lunaparkovej dráhy, ktorý tá platňa vytvárala, mi dorážali do hlavy.
Napokon som to už nevydržal. Bolo to priskoro, ale nedbal som. Nasadol som do sunlinera – ktorý mal teraz vzadu čierne pneumatiky namiesto pôvodných bielych – a odviezol sa tých zhruba šesťdesiat kilometrov do Love Fieldu v severozápadnom Dallase. Parkovanie sa tam nedelilo na krátkodobé a dlhodobé, parkovalo sa za jednotnú cenu sedemdesiatpäť centov denne. Narazil som si na hlavu starý letný slamený klobúk a dobrý kilometer sa trmácal peši k budove terminálu. Pri ceste stáli dvaja dallaskí policajti a pili kávu, ale vnútri som nevidel ochrankárov ani detektory kovov. Pasažieri ukazovali letenky človeku pri dverách, potom prešli po horúcom makadame k lietadlám, ktoré patrili niektorej z piatich leteckých spoločností: American, Delta, TWA, Frontier a Texas Airways.
Skontroloval som tabuľu na stene za pultom Delta Airlines. Stálo tam, že let číslo 194 nemá meškanie. Keď som poprosil asistentku, aby to skontrolovala, s úsmevom potvrdila, že lietadlo práve vyštartovalo z Atlanty. „Ale to ste sem prišli príliš zavčasu.“
„Nemôžem za to,“ pokrčil som plecami. „Priskoro prídem asi aj na vlastný pohreb.“
Zasmiala sa a zaželala mi príjemný deň. Kúpil som si Time a prešiel do reštaurácie, kde som si objednal šéfkuchárov šalát. Porcia bola obrovská, no nervozita mi nedovolila cítiť hlad – človek nevída každý deň toho, kto sa chystá zmeniť chod dejín –, ale aspoň som sa mal v čom vŕtať, kým som čakal na prílet lietadla s Oswaldovcami na palube.
Sedel som v boxe, odkiaľ bol dobrý výhľad na hlavný terminál. Nebolo tam priveľa ľudí a upútala ma mladá žena v tmavomodrom cestovnom kostýme. Vlasy mala vyčesané do upraveného drdola.V každej ruke niesla kufor. Pristúpil k nej černošský nosič. S úsmevom pokrútila hlavou, potom si cestou popri informačnom stánku pre cestujúcich udrela ruku. Pustila jeden kufor, pošúchala si lakeť, potom kufor zdvihla a kráčala ďalej.
Sadie odchádzala na svoj šesťtýždňový pobyt do Rena.
Prekvapilo ma to? Kdeže! Minulosť sa opäť približovala. Už som si na to zvykol. A či ma zachvátil náhly popud vybehnúť z reštaurácie a dohoniť ju, kým nebude neskoro? Samozrejme.
Chvíľu to vyzeralo viac ako možné, vyzeralo to dokonca nutné. Poviem jej, že toto stretnutie na letisku je osud (nie čudesná harmónia cestovania v čase). Vo filmoch to vždy zaberie, nie? Požiadam ju, aby počkala, kým si tiež kúpim letenku do Rena, a dodám, že až tam priletíme, všetko jej vysvetlím. A po povinných šiestich týždňoch môžeme pozvať na drink sudcu, ktorý ju najskôr rozvedie a potom nás zosobáši.
Dokonca som sa zdvihol. A v tej chvíli mi zrak padol na obálku časopisu Time, ktorý som si kúpil v stánku. Bola na nej Jacqueline Kennedyová. Usmiata, prekrásna, v šatách bez rukávov a s výstrihom v tvare véčka. PREZIDENTOVA PANISA OBLIEKA NA LETNÚ SEZÓNU, znel titulok. Ako som sa díval na tú fotku, stiekla z nej farba, takže obrázok zostal čiernobiely, a výraz tváre sa zmenil: z radostného úsmevu na prázdnotu v očiach. Odrazu stála vedľa Lyndona Johnsona na palube prezidentského lietadla a namiesto pekných (ba trošku aj sexi) letných šiat mala na sebe krvou postriekaný vlnený kostým. Spomenul som si, že som kdesi – nie v Alových poznámkach – čítal, že zakrátko po tom, čo Kennedyho vyhlásili za mŕtveho, na nemocničnej chodbe k nej pristúpila Lady Bird Johnsonová, aby ju objala, a na tom kostýme uvidela kúsok prezidentovej mozgovej hmoty.
Prezident strelený do hlavy. A všetci tí mŕtvi, čo neskôr prišli za ním v nekoneč…
