43 | Noc na utorok. Rolexky
Tik. Tak.
Harry sedel na zemi s privretými očami a počítal údery sekundovej ručičky. Napadlo mu, že určite musia ukazovať presný čas. Veď sú to zlaté rolexky.
Tik. Tak.
Ak počíta správne, vo výťahu sedia už pätnásť minút. Pätnásť minút. Deväťsto sekúnd, odkedy Harry stlačil gombík STOP na polceste medzi prízemím a pivnicou a konštatoval, že už sú v bezpečí a musia len počkať. Deväťsto sekúnd sedeli ticho ako myšky a počúvali. Či nezačujú kroky. Hlasy. Otváranie či zatváranie dverí. Kým Harry s privretými očami odpočítal deväťsto tikov z rolexiek na zápästí zakrvaveného ramena, ktoré ležalo na dlážke a ku ktorému bol ešte vždy pripútaný.
Tik. Tak.
Otvoril oči. Odomkol putá a uvažoval, ako sa dostane do kufra auta, keď zhltol kľúčik.
„Oleg,“ zašepkal a spiacemu chlapcovi opatrne zatriasol ramenom. „Potrebujem tvoju pomoc.“
Oleg vstal.
„Čo robíš?“ spýtal sa Sven a pozrel na Olega, ktorý stál Harrymu na pleciach a odskrutkovával neóny.
„Zober ju.“
Sven načiahol ruku a Oleg mu podal prvú žiarovku.
„V prvom rade si moje oči musia zvyknúť na tmu v pivnici skôr, ako vyjdem von,“ vysvetľoval Harry. „A po druhé, keď otvoríme dvere, nechcem, aby sme boli osvetlení ako vianočný stromček.“
„Waaler? V pivnici?“ neveriacky sa spýtal Sven. „Spamätaj sa. Toto nikto neprežije.“
Žiarovkou kývol smerom k blednúcemu, voskovému ramenu na podlahe.
„Mysli na to, koľko stratil krvi. A v akom bol šoku.“
„Snažím sa myslieť na všetko,“ odvetil Harry.
Potom nastala tma.
?
Tik. Tak.
Harry vyšiel z výťahu, rýchlo ustúpil a ukryl sa za roh. Počul, ako sa za ním zatvorili dvere. Počkal, kým sa výťah nepohne. Podľa dohody mali zastať medzi pivnicou a prízemím, kde boli v bezpečí.
Zadržal dych a načúval. Vykročil. Bledé svetlo presvitalo cez okienko dverí na druhom konci pivnice. Za pletivom jednotlivých pivníc rozoznával záhradný nábytok, staré komody a špičky lyží. Postupoval pozdĺž steny, riadil sa hmatom. Našiel dvere, otvoril ich. Smrdelo tu rozkladajúcimi sa odpadkami. Trafil správne. Stúpal po roztrhaných, naplnených igelitkách, vaječných škrupinách a prázdnych mliečnych škatuliach, hľadajúc cestu cez dusné teplo rozkladu. Pištoľ našiel pri stene. Ešte na nej trčal kúsok lepiacej pásky. Ubezpečil sa, že je nabitá, a vybehol von.
Sklonil hlavu a blížil sa k dverám, cez ktoré presvitalo svetlo. Musia to byť dvere na chodbu.
Až keď pristúpil celkom blízko, všimol si tmavý obrys na skle. Tvár. Harry sa automaticky uhol a až potom mu došlo, že dotyčný ho v tme nemôže vidieť. Oboma rukami zovrel pištoľ a pristúpil o dva kroky bližšie. Tvár bola pritisnutá na sklo tak, že stratila všetky črty. Namieril. Bol to Tom. Doširoka otvorené oči meravo hľadeli niekam za Harryho. Do tmy.
Harrymu búšilo srdce tak, že nevedel zamieriť.
Čakal. Sekundy prichádzali a odchádzali. Nič sa nedialo.
Potom sklonil ruku s pištoľou a vystrel sa.
Pristúpil k sklu a zadíval sa priamo do zlomeného pohľadu Toma Waalera. Jeho oči pokryla modrobiela blana. Harry sa zvrtol a pozrel do tmy. Nech Tom civel na čokoľvek, už je to preč.
Harry ticho stál a uvedomoval si vlastný naliehavý pulz. Tik. Tak. Ešte nevedel, čo to znamená. Odhliadnuc od vedomia, že žije. Lebo muž na druhej strane dverí je mŕtvy. Že môže dvere odomknúť, priložiť ruku na jeho telo a vnímať, ako z neho uniká teplo, ako pokožka mení charakter, stráca život a stáva sa len obalom.
Harry priložil svoje čelo na Waalerovo. Studené sklo ho pálilo na koži ako ľad.
