DRUHÁ ČASŤ
8 | Utorok a streda. Čau-čau
V utorok vystúpila v Osle teplota v tieni na dvadsaťdeväť stupňov a už o tretej popoludní začali ľudia húfne opúšťať kancelárie, aby zamierili na pláže Huk či Hverkenbukta. Turisti zapĺňali terasy kaviarní štvrte Aker Brygge, aby neskôr vo Frognerovom parku zaliati potom vyťahovali fotoaparáty na obligátny záber Monolitu a tlačili sa pri fontáne v nádeji, že závan vetra ich aspoň na chvíľu ochladí spŕškou vody.
Mimo turistických zón vládlo v meste ticho a aj slabé záchvevy života sa odohrávali ako v spomalenom filme. Robotníci bez trička na cestách sa opierali o svoje náradie, murári na lešení niekdajšej štátnej nemocnice hľadeli zhora na prázdne ulice a taxikári neomylne nachádzali miesta v tieni, kde mohli spoločne diskutovať o vražde na ulici Ullevalsveien. Len v sídle médií na ulici Akersgata mohol človek zaregistrovať zvýšenú aktivitu. Výrobcovia senzácií v uhorkovej sezóne vytušili svoju šancu a s nadšením sa pustili do pitvania ešte čerstvej vraždy. Vzhľadom na dovolenky kmeňových zamestnancov sa prípadu venovali všetci – od letných praktikantov až po prechodne nezamestnaných členov politickej redakcie. Úlohe unikli len v redakcii kultúry. Aj tak tu však vládlo väčšie ticho než zvyčajne. Mohlo to súvisieť s faktom, že redakcia tradičných konzervatívnych novín Aftenposten sa odsťahovala zo svojej starej adresy do budovy, ktorú mesto prezývalo Poštový dom, neskôr zjednodušene Aftenposten, nepekného malomestského variantu mrakodrapu, ktorý sa teraz týčil k oblohe bez mrakov. Žltohnedý kolos trochu skrášlili v súvislosti s plánovanou výstavbou v štvrti Bjorvika, no novinár Roger Gjendem mal zo svojej kancelárie naďalej ten istý výhľad na trhovisko všetkých narkomanov mesta pred železničnou stanicou. Videl aj plochu, kde práve vznikal čudesný, nový svet, no narkomani si tu ešte vždy pichali svoje pravidelné dávky. Pristihol sa, že niekedy vyhliada, či medzi nimi nenájde aj Thomasa. Ten však práve sedí v Ullersme, kde si odpykáva trest za pokus o vlámanie do domu policajta minulú zimu. Môže sa z človeka stať taký idiot? Alebo taký zúfalec? Teraz sa však aspoň nemusí obávať, že z okna uvidí, ako si jeho mladší brat pichá dávku do žíl.
Aftenposten formálne nevymenoval nového riaditeľa, keď doterajší prijal ekonomický balíček, s tým súvisiace zoštíhlenie redakcie a redakciu kriminalistiky jednoducho zaradil pod domácu redakciu. V praxi to znamenalo, že Roger Gjendem musel pracovať na trestných činoch za úbohý novinársky plat. Sedel za svojím pracovným stolom s prstami na klávesnici, hľadel na usmiatu ženu na pracovnej ploche monitora a rozmýšľal nad tým, prečo si už po tretí raz zbalila veci a odišla z jeho bytu na ulici Seilduksgata. Vedel, že Devi sa už tentoraz nevráti. Prišiel čas pohnúť sa ďalej. Stlačil zopár kláves a fotografia na monitore zmizla. To bol prvý krok. Musí dokončiť text o heroíne. Nenávidel písať o drogách. Devi tvrdila, že to je kvôli Thomasovi. Roger sa pokúsil zabudnúť na Devi aj brata a zameral sa na sumár vraždy na Ullevalsveien, ktorý redakcia zaradila do najbližšieho čísla, a teraz všetci netrpezlivo čakali na nový vývoj, nové momenty, prvého či prvých podozrivých. Mala to byť ľahká práca, veď išlo o sexy prípad so všetkými zložkami, ktoré si novinár môže želať. Mladá dvadsaťosemročná žena bez záväzkov zastrelená za bieleho dňa sprche vlastného bytu. Polícia našla pištoľ v smetnom koši pod umývadlom. Nikto zo susedov nič nevidel, v dome nespozorovali nijaký nezvyčajný pohyb a len jeden zo susedov tvrdí, že mohol počuť čosi ako výstrel. Keďže polícia nenašla nijaké znaky vlámania, vychádza z teórie, že Camilla Loenová pustila páchateľa do bytu sama, no nikto z okruhu jej známych nevyzerá ako podozrivý. Všetci majú lepšie či horšie alibi. Vzhľadom na fakt, že grafická dizajnérka Camilla Loenová odišla z kancelárie o štvrť na päť a mala dohodnuté stretnutie s dvoma kamarátkami na terase Domu umelcov o šiestej, je málo pravdepodobné, že by niekoho k s…
