7
Andy napísal šesť listov. Boli skoro rovnaké. Dva adresoval senátorom Spojených štátov za štát Ohio. Jeden žene, ktorá zastupovala okres Harrison v americkej Snemovni reprezentantov. Jeden newyorským Times. Jeden chicagskej Tribúne. A jeden toledskému Blade. Všetkých šesť listov rozprávalo príbeh od začiatku, od pokusu v Jason Gearneigh Halle až do konca – aj o jeho a Charlinej nútenej izolácii v Tashmore Ponde.
Keď skončil, dal jeden z nich prečítať Charlie. Čítala ho pomaly a pozorne takmer hodinu. Po prvý raz sa tu dozvedela príbeh od začiatku do konca.
„Pošleš to poštou?“ spýtala sa, keď dočítala.
„Áno,“ odvetil. „Zajtra. Ešte sa dá prejsť po jazere, ale zajtra pôjdem naposledy.“ Naposledy preto, že sa mierne oteplilo. Ľad bol ešte pevný, no vnútri ustavične pukal a Andy nevedel odhadnúť, ako dlho to ešte bude bezpečné.
„Čo sa potom stane, ocko?“
Pokrútil hlavou. „S určitosťou to neviem. Môžem iba dúfať, že tí, čo nás naháňajú, s tým prestanú, keď už bude náš prípad dostatočne známy.“
Charlie vecne prikývla. „Mohol si to spraviť už dávno.“
„Mohol,“ súhlasil a vedel, že myslela na pohromu na Mandersovej farme lanského októbra. „Možno som mal. No nikdy nebola príležitosť dôkladne si to premyslieť, Charlie. Jediné, na čo som mal čas myslieť, bolo, ako ujsť. A čo sa ti podarí vymyslieť, keď si na úteku… ach, najčastejšie nič poriadne. Dúfal som, že nás nechajú. To bol strašný omyl.“
„Nebudú chcieť, aby som odišla?“ spýtala sa Charlie. „Myslím, od teba. Ostaneme spolu, však, ocko?“
„Áno,“ odvetil, lebo jej nechcel povedať, že jeho predstava o tom, čo sa môže stať, až listy budú doručené, je rovnako nejasná ako jej. Ale to malo byť až potom.
„Toho som sa najväčšmi bála. A už nikdy viac nezapálim oheň.“
„Dobre,“ povedal a pohladkal ju po vlasoch. Hrdlo mu zrazu zovrelo čosi, v čom bola výstraha aj obava, lebo si spomenul, čo sa odohralo tu neďaleko a na čo dlhé roky nepomyslel, no zrazu mu to zišlo na um. Bol vonku s otcom a s Grantherom a Granther mu dal po dlhom prosíkaní svoju vzduchovku, ktorú nazýval moja puška na škodnú. Andy zbadal veveričku a chcel ju zastreliť. Otec začal protestovať, no Granther ho so záhadným, miernym úsmevom umlčal.
Andy zamieril, tak, ako ho to učil Granther, pritisol prst na kohútik až na doraz (aj to ho učil Granther) a vystrelil. Veverička zletela z konára ako handrová hračka a Andy, len čo podal zbraň Grantherovi, bežal vzrušene k nej. Podišiel bližšie a z toho, čo uvidel, onemel. Zblízka veverička nebola handrová hračka. Nebola mŕtva. Trafil ju do zadnej nohy a ona tu ležala v žiarivých mláčkach vlastnej krvi, živé, pohyblivé, čierne očká plné strašného utrpenia. Blchy, ktoré pochopili, čo sa stalo, ju opúšťali v troch vlniacich sa prúdoch.
Hrdlo sa mu stiahlo a Andy vo veku deväť rokov prvý raz v živote pocítil ostrú, pálčivú pachuť zhnusenia nad samým sebou. Nemo vyvaľoval oči na to nechutné zomieranie s vedomím, že aj jeho otec, aj starý otec stoja za ním, pred sebou videl ich tiene – tri generácie McGeeovcov stáli nad zavraždenou veveričkou vo vermontskom lese. Granther mu za chrbtom ticho povedal: Teda si to spravil, Andy. Si spokojný? A zrazu sa zjavili slzy, zaplavili ho horúce slzy hrôzy a poznania z toho, že to, čo sa raz stalo, sa už nedá odčiniť. V tej chvíli prisahal, že už nikdy viac nevezme do rúk zbraň, aby niekoho zabil. Prisahal na to pred bohom.
Už nikdy viac nezapálim oheň, povedala Charlie a Andy v duchu počúval Grantherove slová, ktoré mu povedal v deň, keď zastrelil veveričku, v deň, keď prisahal pred bohom, že už nikdy viac nespraví nič podobné. Nikdy tak nevrav, Andy. Boh je rád, keď donúti človeka porušiť prísahu. Človek si pri tom vždy pokorne uvedomí svoje miesto a upevní sa tým jeho sebaovládanie. Irv Manders hovoril Charlie to isté.
Charlie našla vo výklenku všetky diely románu na pokračovanie Bombo, chlapec z džungle a prehrýzala sa nimi pomaly, ale isto. Andy na ňu pozeral, sediac v šikmých lúčoch slnka, v ktorých prúdili čiastočky p…
