1916
Išiel som do sály číslo 6, zabočil som doprava, minul lekáreň, znovu som zahol doprava, kde boli dôstojnícke izby, a tam som spomalil. Dvere k Rittmeisterovi Güntherovi boli ako vždy otvorené, a ja som vedel, že zase bude sedieť opretý o vankúše, obviazaný od hlavy až k päte, a očami uprenými na chodbu.
Prešiel som okolo dverí, letmo som na ne pozrel a on vykríkol svojím zvučným hlasom:
„Hej chlapče!“
Srdce mi prudko začalo búchať.
„Poď sem!“
Odložil som vedro spolu s handrami a vošiel do jeho izby.
„Zapáľ mi cigaretu!“
„Ja, Herr Rittmeister?“
„Ty, Dummkopf. Je tu snáď ešte niekto iný?“
Zároveň trochu nadvihol paže a ukázal mi obväzy, ktorými mal zafačované ruky
Povedal som:
„Ja, Herr Rittmeister!“
Zasunul jsem mu cigaretu do úst a zapálil. Dva krát-trikrát si poriadne potiahol a prikázal:
„Von!“
Opatrne som mu cigaretu vybral a čakal.. Rittmeister sa usmieval, oči uprené do diaľky. Bol celý zafačovaný, ale mne sa aj tak zdalo, že je to skutočne krásny muž. V jeho úsmeve i pohľade bolo niečo vyzývavé, čo mi pripomínalo strýka Franza.
Dovnútra!“ zavelil.
Vsunul som mu znovu cigaretu do úst. Potiahol si.
„Von!“
Vytiahol som mu cigaretu. Mlčal, chvíľu na mňa hľadel a potom sa opýtal:
„Ako sa voláš?“
„Rudolf, Herr Rittmeister.“
„Rudolf,“ ozval sa žoviálne, tak sa mi vidí, že nie si taký hlupák ako Paul. Keď mi to prasa pripaľuje cigaretu, vždy aspoň polovicu spáli A hlavne – skoro nikdy tu nie je, keď ho potrebujem.“
Naznačil mi, aby som mu dal cigaretu, potiahol si a zavelil:
„Von!“
Pozoroval ma.
„Odkiaľ ťa vyhrabali, chlapče?
„Zo školy, Rittmeister
„Takže vieš písať?“
„Áno, Herr Rittmeister.“
„Posaď sa, nadiktujem ti list pre mojich dragúnov.“
A dodal:
„Nevieš, kde sú moji dragúni?“
„V sále číslo osem, Herr Rittmeister“
„Dobre,“ poznamenal spokojne, „sadni si.“
Sadol som si k stolu, začal mi diktovať a ja som písal. Keď skončil, podal som mu list, on ho prečítal a pokyvoval hlavou. Rozkázal mi, aby som si ešte sadol a napísal postskriptum.
„Rudolf, čo tu robíš?“ ozval sa hlas hlavnej sestry za mojím chrbtom.
Vstal som. Stála na prahu izby. Bola vysoká, meravá, svetlé vlasy mala pevne stiahnuté, ruky skrížené na prsiach, vyzerala prísne a odmerane.
„Rudolf pracuje pre mňa,“ povedal Rittmeister Günther a bezočivo si premeriaval hlavnú sestru.
„Rudolf,“ povedala hlavná sestra, nedívajúc sa na neho, „rozkázala som ti, aby si upratal v izbe č. 12. Tu ti rozkazujem ja, a nikto iný.“
Rittmeister Günther sa usmial.
„Meine Gnädige,“ povedal s bezočivou zdvorilosťou, „Rudolf nebude upratovať v izbe č. 12 ani dnes, ani zajtra.“
„So!“ povedala hlavná sestra a obrátila sa prudko k nemu.
„A môžem sa spýtať, prečo, Herr Rittmeister?“
„Pretože od dnešného dňa vstupuje do mojich služieb a do služieb dragúnov. V izbe č. 12 môže upratovať Pavel, ak si to budete priať, meine Gnädige.“
Hlavná sestra sa vzpriamila a sucho povedala:
„Máte azda sťažnosť na Pavla, Herr Rittmeister?“
„Pravdaže, meine Gnädige, jednoducho som s Pavlom nespokojný. Pavel má ruky ako prasa a Rudolf ich má čisté. Pavel pripaľuje cigarety ako prasa a Rudolf ich pripaľuje čisto. Pavel píše tak ako prasa a Rudolf píše vynikajúco. Pre toto všetko, meine Gnädige, a aj preto, že ho tu nikdy niet, Pavel sa môže ísť obesiť a Rudolf vstupuje oddnes do mojich služieb.“
V očiach hlavnej sestry sa zaiskrilo.
„A môžem sa spýtať, Herr Rittmeister, kto tak rozhodol?“
„Ja.“
„Herr Rittmeister!“ skríkla hlavná sestra a prudko dychčala. „Chcem, aby ste raz navždy pochopili, že tu len ja rozhodujem o tom, čo má robiť personál!“
„So!“ povedal Rittmeister Günther.
A začal sa usmievať tak neuveriteľne bezočivo a pritom si ju pomaly premeriaval očami, akoby ju zobliekal.
„Rudolf! Poď so mnou! Hneď poď so mnou!“ zakričala hlasom trasúcim sa od zúrivosti.
„Rudolf, sadni si,“ povedal pokojne Rittmeister Günther.
Pozeral som z jedného na druhého a celú minútu som váhal.
„Rudolf!“ zvolala hlavná sestra.
Rittmeister Günther nepovedal ni…
