1922
V M. som bol postupne nádenníkom, pomocným robotníkom v továrni a kamelotom. Ale ani v jednom zamestnaní som dlho nevydržal. V čoraz kratších intervaloch som sa vracal k veľkej armáde nemeckých nezamestnaných. Spával som v útulkoch, často som dával do zálohu hodinky a poznal som, čo je to hlad. Na jar roku 1922 som mal neslýchané šťastie. Podarilo sa mi nájsť robotu ako nádenníkovi pri stavbe akéhosi mosta, ktorý sa mal dokončiť o tri mesiace. Takto som mal skoro istotu, že počas týchto troch mesiacov, pravda, ak marka ešte nepoklesne, budem jesť aspoň raz za dva dni.
Najprv som zhadzoval piesok z vagónov. Bola to dosť ťažká práca, ale aspoň si človek mohol vydýchnuť medzi dvoma lopatami. Na nešťastie ma o dva dni preložili k miešačke betónu. Hneď od prvej hodiny som si úzkostlivo kládol otázku, či budem mať dosť síl, aby som to vydržal. Na malom vozíku nám privážali piesok, ktorý vysypali za miešačku. Museli sme ho štyria hádzať lopatami, donekonečna kŕmiť obrovský závit, ktorý súčasne s cementom vťahoval piesok do miešačky. Miešačka sa neúprosne krútila a bolo ju treba bez prestania živiť. Nemohli sme stratiť ani sekundu, a akonáhle sa niekde ukázal kov závitu, Meister začal revať.
Mal som taký strašný pocit, akoby som sa dostal medzi ozubené kolesá. Elektrický motor nám vrčal nad hlavami. Kamarát, ktorý ho obsluhoval – istý Siebert – bral zavše vrecko cementu, rozťal ho lopatou a vysypal jeho obsah do nálevky. Hneď sa na nás zniesol cementový prach, lepil sa na nás a zaslepoval nám oči. Hádzal som bez prestania. Pobolievali ma kríže, nohy sa podo mnou stále triasli a ledva som lapal dych. Meister zapískal a ktosi polohlasne poznamenal: „Dvanásť aj päť minút. To prasa nás zase okradlo o päť minút.“
Zahodil som lopatu, urobil som niekoľko tackavých krokov a zvalil som sa na hŕbu štrku. „Dačo ti je, Kerl?“ spýtal sa Siebert. „Ale nič.“
Vybral som si z tašky obed: chlieb a troška bravčovej masti. Začal som žuvať. Bol som hladný a súčasne mi zvieralo srdce. Kolená sa mi triasli.
Siebert si sadol vedľa mňa. Bol veľmi vysoký a veľmi chudý, mal dlhý končitý nos, tenké pery a odstávajúce uši.
„Siebert, musíš povedať Meistrovi, že obed je obed,“ povedal jeden robotník.
„Ja, ja, ‚Vyžmýkaný citrón‘,“ povedal Siebert a zarehotal sa.
Hovorili celkom pri mne, ale ich hlasy sa mi zdali vzdialené.
„To prasa vytiahne hodinky a povie: ‚Punkt dvanásť, mein Herr!‘“
Zdvihol som zrak. Slnce vyšlo spoza chmáry a oprelo sa do miešačky. Týčila sa niekoľko krokov odo mňa. Bola nová, čerstvo natretá červenou farbou. Vedľa nej na koľajniciach stál vozík. Pred vozíkom na zemi lopaty, pozapichované do piesku. Na druhej strane miešačky sa dvíhal transportér, ktorý odnášal čerstvý betón až na most. Srdce sa mi sťahovalo, v ušiach mi hučalo, pozeral som na to všetko neprítomne, roztržite a žuval som chlieb. Zrazu som cítil, ako sa vo mne zväčšuje strach, sklopil som oči, ale už bolo neskoro. Vozík, miešačka a lopaty boli smiešne maličké ako hračky, mizli šialenou rýchlosťou v priestore, otvorila sa závratná priepasť predo mnou a za mnou bola samá prázdnota a v tej prázdnote akési očakávanie, akoby sa malo stať niečo strašného, ešte strašnejšieho než smrť.
Akýsi hlas mi udrel do uší, uvidel som svoje ruky. Mal som ich skrížené, takže palec ľavej ruky sa mi opieral o palec pravej ruky po celej dĺžke. Pozrel som naň a začal som potichu počítať: „Jeden, dva, tri, štyri…“ Bol to akýsi kŕč, naraz všetko zmizlo. Vpravo od seba som videl Siebertovo veľké odstávajúce ucho a niekto vravel:
„Donnerwetter! Vieš, čo robí to prasa? Pred obedom potisne hodinky o päť minút naspäť. Prečo mu nič nepovieš?“
Zdalo sa mi, akoby hlas prechádzal cez hrubú vrstvu bavlny, ale bol to predsa nejaký hlas, rozumel som mu a hltavo som počúval.
„Ach! Keby nebolo ženy a chorej Mädchen!“
Sedeli, pozeral som na nich a usiloval som sa rozpamätať na ich mená. Siebert, „Vyžmýkaný citrón“, Hugo a ten malý, bledý a počerný pri ňom, akože sa volá? Zdalo sa mi, že bude…
