1913
Zabočil som za uhol Kaiser-Allee. Vietor narazil do mňa a studený dážď mi šibal do holých nôh. Úzkostlivo som si spomenul, že je sobota. Posledné metre som prebehol, vrútil som sa do chodby a preskakoval som štyri schody odrazu, vystúpil som na piate poschodie a zaklopal som potichu dvakrát na dvere.
Uľavilo sa mi, keď som poznal ťarbavé kroky mohutnej Márie. Dvere sa otvorili, Mária si pohladila šedivé vlasy a jej dobrotivé belasé oči sa zahľadeli na mňa. Potom sa naklonila, potichu a ukradomky povedala:
„Prišiel si neskoro.“
Predstavil som si Otca, ako stojí predo mnou, počerný, vycivený, a odsekáva: „Presnosť — je nemecká cnosť — mein Herr!“
Zadychčane som sa opýtal:
„Kde je Otec?“
Mária zatvorila potichu dvere do izby.
„Vo svojej pracovni. Vybavuje obchodné účty.“
Dodala:
„Doniesla som ti papuče. Takto nemôžeš ísť do svojej izby.“
Totiž musel by som ísť do svojej izby popri Otcovej pracovni. Kľakol som si na koleno a začal som si vyzúvať topánky. Mária stála nado mnou, mohutná, nehybná. Zodvihol som hlavu a povedal som:
„A aktovka?“
„Odložím ju sama. Práve chcem upratovať v tvojej izbe.“
Zobliekol som si blúzu a zavesil ju vedľa Otcovho čierneho plášťa a povedal som:
„Ďakujem ti, Mária.“
Prikývla. Šedivé vlasy jej spadli na oči. Potľapkala ma po pleci.
Prišiel som ku kuchynským dverám, otvoril som ich potichu a zavrel za sebou. Matka stála pri vodovode a práve umývala riad.
„Dobrý večer, mama.“
Obrátila sa. Jej bledé oči sa stretli s mojimi, pozrela na hodiny položené na kredenci a bojazlivo poznamenala:
„Prišiel si neskoro.“
„Na spovedi bolo mnoho žiakov. Po nej ma zdržal dôstojný pán Thaler.“
Pustila sa znova do umývania a ja som videl len jej chrbát. Pokračovala a pritom na mňa nepozrela:
„Umývadlo a handry máš na stole. Tvoje sestry sú už v robote. Poponáhľaj sa.“
„Áno, mama.“
Vzal som umývadlo, handry a vyšiel som na chodbu. Kráčal som pomaly, aby som nevylial vodu z umývadla.
Prešiel som popri jedálni. Dvere boli otvorené, takže som videl Gerdu a Bertu stáť na stoličkách pri okne. Boli obrátené chrbtom ku mne. Potom som prešiel popri salóne a vstúpil som do matkinej izby. Mária postavila tam k oknu stolec. Našla mi ho niekde v komore. Pozrel som na ňu a pomyslel som si:.Ďakujem, Mária,‘ ale neotvoril som ústa. Keď sme umývali okná, nesmeli sme hovoriť.
O chvíľu som preniesol stolec do Otcovej izby. Vrátil som sa po umývadlo a handry. Vyskočil som na stolec a začal znova šúchať obloky. Zrazu zapískal vlak, oproti nad stanicou sa váľali chumáče dymu a ozýval sa lomoz. Prekvapilo ma, že sa vykláňam z obloka, aby som videl na ulicu. S hrôzou som si tíško povedal: ‚Bože môj, pomôž mi, aby som nepozeral na ulicu.‘ Potom som dodal: ‚Pane bože, pomôž mi, aby som sa neprevinil pri umývaní obločných tablí.‘
Potom som sa pomodlil, začal som polohlasne spievať nábožnú pieseň a cítil som sa troška lepšie.
Keď som bol hotový s umývaním oblokov v Otcovej izbe, chcel som ísť do salónu. Na konci predsiene sa zjavili Gerda a Berta. Kráčali za sebou a v rukách niesli umývadlá. Práve sa chystali umyť oblok vo svojej izbe. Postavil som stolec k stene a odstúpil sa im. Prešli popri mne, no ja som odvrátil hlavu. Bol som síce starší, ale ony boli vyššie ako ja.
V salóne som postavil stolec k obloku. Vrátil som sa do Otcovej izby po umývadlo a handry. Položil som ich do kúta. Srdce mi začalo prudko biť, zavrel som dvere a zahľadel som sa na obrazy. Boli tu ako traja bratia: strýko, Otec a Otcov starý otec. Všetko dôstojníci v parádnej uniforme. Zadíval som sa dlhšie na portrét starého otca. Bol plukovníkom a ľudia hovorili, že sa ponášam na neho.
Otvoril som oblok, stal som si na stolec. Vietor s dažďom šibal do izby. Cítil som sa ako vojak v prednej stráži, ktorá číha v búrke na blížiaceho sa nepriateľa. Obraz sa zmenil, videl som sa na kasárenskom dvore a nejaký dôstojník ma potrestal. Mal iskriace oči a vychudnutú tvár ako môj Otec. Stál som v pozore a hovoril som úctivo: Jawohl, Herr Hauptmann…
