Celá e-kniha Smrť je mojím remeslom ke stažení v ePUB, PDF a MOBI
1934
V júni som dostal rozkaz, aby som sa so svojou eskadrónou vybral do S. a zúčastnil sa tam na prehliadke jazdy SS. Defilovali sme po uliciach, vyzdobených zástavami s hákovými krížmi, presne podľa plánu v nádhernom poriadku a pred príkladne nadšeným obyvateľstvom. Keď si nás Himmler podrobne prehliadol, predniesol prejav, ktorý zanechal vo mne hlboký dojem. Otvorene povedané, myšlienky, ktoré vyložil, boli mi, ako aj každému príslušníkovi SS, už dobre známe. Ale keď som ich počul pri tejto slávnostnej príležitosti z úst samotného Reichsführera, zdalo sa mi to jasným potvrdením ich správnosti.
Reichsführer najprv pripomenul, aké ťažké mesiace prežila strana a SS pred prevzatím moci, keď sa k nám ľudia obracali chrbtom a mnoho našich trpelo vo väzeniach. Ale vďakabohu hnutie a SS obstáli v skúške. A teraz nám vôľa Nemecka priniesla víťazstvo.
Toto víťazstvo, vyhlásil slávnostne Reichsführer, nič nezmenilo a nesmie nič zmeniť na morálnom stave Čiernych útvarov. SS zostanú aj v slnečných dňoch tým, čím boli za búrky: vojakmi, ktorých jediným zákonom je česť. Oddávna, doložil, už za čias teutonských rytierov česť bola považovaná za najvyšší ideál vojaka. Ale vtedy ešte dobre nechápali, čo je to česť. V praxi vojaci pociťovali často ťažkosti, keď si mali vybrať spomedzi niekoľkých ciest tú, ktorá sa im zdala najčestnejšia. Tieto ťažkosti, Reichsführer je šťastný, že to môže povedať, neexistujú už pre príslušníkov SS. Náš Führer Adolf Hitler definoval raz navždy, čo je to česť príslušníka SS. Vytýčil túto definíciu ako heslo svojho elitného vojska: „Tvoja česť,“ povedal, „je vernosť.“ Odteraz je preto všetko dokonale jednoduché a jasné. Netreba sa už spytovať svedomia. Postačí byť verný, to znamená poslúchať. Našou povinnosťou, našou jedinou povinnosťou je poslúchať. A vďaka tejto absolútnej poslušnosti, zakotvenej v morálke Čiernych útvarov, sme si istí, že sa nikdy nepomýlime, že pôjdeme vždy po správnej ceste, že budeme neochvejne slúžiť v dobrých i zlých časoch večnému princípu: Nemecko, Nemecko nado všetko.
Po svojom prejave Himmler prijal vodcov strany a SS. Keďže som mal nízku hodnosť, prekvapilo ma, že ma tiež dal zavolať k sebe.
Zdržoval sa v salóne na radnici a stál za veľkým prázdnym stolom.
„Oberscharführer Lang, vy ste sa zúčastnili popravy Kadowa, však?“
„Jawohl, Herr Reichsführer.“
„Odsedeli ste si päť rokov vo väzení v Dachau?“
„Jawohl, Herr Reichsführer.“
„A predtým ste boli v Turecku?“
„Jawohl, Herr Reichsführer.“
„Ako poddôstojník?“
„Jawohl, Herr Reichsführer.“
„Ste sirota?“
„Jawohl, Herr Reichsführer.“
Ostal som sklamaný a ohúrený. Himmler si. Dokonale pamätal všetky záznamy o mne, ale nespomínal si, že ich už použil. Bolo ticho, pozeral na mňa pozorne a pokračoval:
„Stretol som vás pred dvoma rokmi u plukovníka baróna von Jeseritza?“
„Jawohl, Herr Reichsführer.“
„Plukovník barón von Jeseritz vás zamestnáva ako roľníka?“
„Jawohl, Herr Reichsführer.“
Zrazu sa v jeho okuliaroch zjavil blesk a povedal tvrdo:
„A ja som vám už položil všetky tieto otázky?“
Vyjachtal som:
„Jawohl, Herr Reichsführer.“
Prenikol ma jeho pohľad spoza okuliarov.
„A vy si myslíte, že sa na vás už nepamätám?“
S veľkým úsilím som povedal:
„Jawohl, Herr Reichsführer.“
„Mýlite sa.“
Srdce mi búchalo, vystrel som sa v pozore, až ma všetky svaly zaboleli, a vyslovil som jasne a hlasno: „Mýlil som sa, Herr Reichsführer.“
Povedal mierne:
„Vojak nesmie pochybovať o svojom veliteľovi,“
Potom bolo dlho ticho. Skoro som skamenel od hanby. Čo na tom, že išlo o bezvýznamnú vec? Pochyboval som. Židovský duch kritiky a hanobenia sa vkradol do mojich žíl: opovážil som sa posudzovať svojho nadriadeného.
Reichsführer na mňa pozorne pozrel a pokračoval:
„Už sa to nestane.“
„Nein, Herr Reichsführer,“
Bolo ešte chvíľu ticho a on povedal mierne a jednoducho:
„Preto o tom už nebudeme hovoriť.“
Zachvel som sa a pochopil som, že mi vracia dôveru. Hľadel som na Reichsführera. Pozeral som na jeho prísne a nehybné črty a …
