29
Jeep ležal na boku a vyzeral mohutný, no bezradný ako ranený slon. Motor zhasol. Faber sa mocne zaprel a auto majestátne dopadlo na všetky štyri kolesá. Prežilo bitku pomerne nepoškodené. Plátenná strecha bola, pravdaže, zničená: miesto, ktoré Faber rozpáral nožom, sa rozšírilo na dlhú trhlinu od jedného konca až po druhý. Predný blatník, ktorý sa zaryl do zeme a zastavil vozidlo, bol pokrčený. Reflektor na tej strane bol rozbitý, v okne diera po guľke. Predné sklo ostalo ako zázrakom nedotknuté.
Faber preliezol na predné sedadlo, rýchlostnú páku zaradil na neutrál a chcel naštartovať. Motor zakašlal a skapal. Skúsil znovu a motor zabral. Uľahčene si vzdychol: nezvládol by teraz dlhú cestu peši.
Chvíľu sedel v aute a prezeral si rany. Opatrne sa dotkol členka: poriadne mu napúchal. Azda si naštiepil kosť. Hodilo sa mu, že vozidlo prispôsobili pre beznohého šoféra, lebo by nebol mohol stúpať na brzdový pedál. Dotkol sa hrče na temene – mal ju asi ako golfová loptička, a keď si ju chytil, ruka sa mu lepila od krvi. Preskúmal si tvár v prednom zrkadle. Bola posiata malými tržnými rankami a veľkými podliatinami; vyzeral ako porazený boxer po zápase.
Nepremokavý plášť si nechal v chalupe, takže sako aj montérky mal premočené od dažďa a zablatené. Musí sa čo najskôr zohriať a osušiť.
Zovrel volant a do ruky mu vystrelila pálčivá bolesť: zabudol na odtrhnutý necht. Pozrel naň. Bolo to najhoršie zo všetkých zranení. Bude musieť šoférovať jednou rukou.
Pomaly sa pohol a našiel čosi, čo pripomínalo cestu. Nehrozilo nebezpečenstvo, že by na ostrove zablúdil – stačilo pustiť sa pozdĺž útesu, ktorý ho zavedie k Lucy.
Musí si vymyslieť dajakú lož, ako vysvetliť Lucy, čo sa stalo s manželom. Pravdaže, mohol by jej povedať hoci aj pravdu, veď čo by podnikla. Keby mu však chcela znepríjemňovať život, musel by ju zabiť, no kdesi v ňom rástla nevôľa zavraždiť Lucy. Ako sa tak pomaly uberal v aute popri priepasti v lejaku a zavýjajúcom vetre, čudoval sa nad touto doteraz nepoznanou skutočnosťou, akýmsi predsudkom. Po prvý raz pocítil nechuť zabiť. Nie že by predtým býval nemorálny, naopak. Navravel si, že keď vraždí, je to ako keby zabíjal na bojisku, a v tom podľahli jeho city rozumu. Vždy, keď niekoho usmrtil, prišlo mu zle, zvracal, ale prichodilo mu to nepochopiteľné, a preto si to radšej nevšímal.
Prečo teda nechcel zneškodniť Lucy?
Pripomínalo mu to pocit, ktorý mal vtedy, keď jednoducho musel poslať luftwaffe nesprávne údaje o polohe katedrály svätého Pavla: nutkanie chrániť krásu. Lucy bola pozoruhodným výtvorom prírody, nesmierne pôvabná a krehká ako umelecké dielo. Faber sa mohol vyrovnať s tým, že vraždí, no nedalo mu byť obrazoborcom. Hneď ako si to uvedomil, začudoval sa nad tým. Ale veď špióni bývajú zvláštni ľudia.
Spomenul si na niektorých agentov, čo vstúpili do služieb abwehru v tom istom čase ako on: Otto, nordický obor, ktorý vyrábal jemné papierové figúrky na japonský spôsob a nenávidel ženy; Friedrich, prefíkaný malý matematický génius, čo skákal na tiene a dostával päťdňové depresie, ak prehral partiu šachu; Helmut mal zasa rád knihy o otroctve v Amerike a čoskoro vstúpil do služieb SS… každý bol iný, všetci svojskí. Ak aj mali čosi spoločné, nevedel čo.
Zdalo sa mu, že sa vlečie čoraz pomalšie a pomalšie, dážď a hmla jednostaj hustli. Začínala ho znepokojovať priepasť po ľavej ruke. Bolo mu veľmi horúco a striasali ho návaly zimnice. Uvedomil si, že nahlas rozprával o Ottovi, Friedrichovi a Helmutovi; spoznal príznaky blúznenia. Nútil sa nepremýšľať o inom, iba ako udržať jeep rovno. Hukot vetra nadobudol akýsi rytmus, hypnotizoval. Raz sa pristihol, že stojí na mieste a hľadí na more. Nemal potuchy, ako dlho to trvalo.
Videlo sa mu, že ide celé hodiny, kým zočil Lucinu chalupu. Viedol auto k nej a premýšľal: musím pamätať na to, že treba stúpiť na brzdu, nech nenarazím do steny. Vo dverách stála akási postava a dívala sa naňho cez dažďovú clonu. Musí sa ešte dosť dlho ovládať, aby ju mohol oklamať. …
