Piata časť
25
Lucy sa odrazu začala v dome cítiť stiesnene. Venovala sa zvyčajným ranným prácam – rozkladala oheň v sporáku, varila kašu, upratovala, obliekala Joa – no mala pritom pocit, že na ňu padajú všetky múry. Veď v dome boli iba štyri miestnosti spojené malou chodbičkou a schodiskom; človek sa nemohol pohnúť bez toho, aby do niekoho nenarazil. Keď zastala a započúvala sa, hneď mala prehľad, čo kto robí: Henry napúšťal vodu do umývadla, David sa vliekol dolu schodmi, Jo okrikoval maca v obývačke. Lucy potrebovala chvíľu samoty, kým sa stretne s ľuďmi; trocha času, aby si v hlave mohla usporiadať nočné zážitky, zatlačiť ich trocha do pozadia, nech môže normálne konať a nemusí sa premáhať.
Tušila, že nebude vedieť dobre klamať. Nemala na to nadanie ani skúsenosti. Usilovala sa spomenúť si, či už dakedy podviedla niekoho blízkeho, no nedarilo sa jej to. Nie preto, že by žila podľa veľmi prísnych zásad a na lož nemohla ani pomyslieť, ale jednoducho doteraz nemala príčinu zachovať sa nečestne. Znamená to, uvažovala, že som žila utiahnuto?
David a Jo sa usadili pri kuchynskom stole a pustili sa do jedla. Muž mlčal, chlapec neprestajne rozprával, robilo mu radosť vyslovovať slová. Lucy nemala na jedlo ani pomyslenia.
„Nebudeš?“ spýtal sa David akoby nič.
„Už som mala.“ Aha – prvá lož. Nebolo to najhoršie.
Búrka neustávala a Lucy sa cítila ešte stiesnenejšie. Dážď bol taký hustý, že z kuchynského okna bolo sotva vidno stodolu. Človek sa cítil ešte väčšmi uväznený, keď otvoriť okno či dvere bolo hotové umenie. Pod nízkou oceľovosivou oblohou a chumáčmi hmly jednostaj vládlo šero. Pomedzi zemiakové hriadky v záhrade tiekli potoky dažďovej vody a z kvetinového záhona sa stal plytký rybníček. Spod strechy prístavby zmylo hniezdo a vtáčence splašene bŕkali okolo odkvapu.
Lucy počula, ako Henry kráča dolu schodmi, a hneď jej bolo lepšie. Nevedela prečo, ale bola presvedčená, že on vie podvádzať veľmi dobre.
„Dobré ráno!“ srdečne pozdravil Faber. David naňho pozrel zo svojho kresla na kolesách, v ktorom sedával aj pri stole, a usmial sa. Lucy sa motala okolo sporáka. Celá tvár jej blčala. Faber v duchu vzdychol, no David akoby si nič nevšimol. Henry si o ňom pomaly začínal myslieť, že je ťuťmák.
„Nech sa páči raňajkovať, Henry,“ ponúkla ho Lucy.
„Ďakujem veľmi pekne.“
„Žiaľ, nemôžem vás pozvať do kostola. Musia nám postačiť náboženské piesne z rozhlasu.“
Faber pochopil, že je nedeľa. „Ste nábožní?“
„Nie,“ odvetil David. „A vy?“
„Nie.“
„Pre nás farmárov je nedeľa ako každý iný deň,“ pokračoval David. „Chystám sa autom na druhý koniec ostrova za svojím pastierom. Ak máte chuť, mohli by ste ísť so mnou.“
„Veľmi rád,“ odvetil Faber. Aspoň bude mať príležitosť obhliadnuť si terén. Potrebuje poznať cestu k chalupe s vysielačkou. „Chcete, aby som šoféroval?“
David naňho zagánil. „Ide mi to celkom dobre.“ Nastala chvíľa napätého ticha. „V takomto počasí treba ísť len po pamäti. Bude oveľa bezpečnejšie, keď si sadnem za volant ja.“
„Bezpochyby.“ Faber sa pustil do jedla.
„Mne je to jedno,“ nástojil David. „Nemusíte ísť, ak si myslíte, že by to bolo priveľmi…“
„Rád pôjdem, naozaj.“
„Dobre ste spali? Nevideli ste sa mi včera večer veľmi unavený. Dúfam, že vás Lucy dlho nezdržala.“
Faber silou vôle odolal a nepozrel na Lucy. Kútikom oka zazrel, že sa pýri až po korienky vlasov. „Prespal som včera celý deň,“ povedal a usiloval sa dívať Davidovi do očí.
Nedalo sa. David hľadel na manželku. Odvrátila sa. Čelo mu zbrázdil náznak vrásky a na chvíľu mu klesla čeľusť – vyzeral ako stelesnené prekvapenie.
Fabera to trochu hnevalo. David sa teraz stal jeho sokom a od nepriateľstva k podozrievaniu je už len krôčik. Nebude to nebezpečné, no podľa všetkého to bude otrava.
Manžel sa rýchlo spamätal. Odtisol si kreslo od stola a odviezol sa k zadným dverám. „Vytiahnem jeep zo stodoly,“ zahundral. Vzal si z vešiaka pršiplášť a pretiahol si ho cez hlavu, potom otvoril dvere a vyšiel.
Za tú chvíľočku, čo boli dvere otvorené…
