4. KAPITOLA
AXIÓMA ROVNOSTI
1
VEČER PREDTÝM, ako sa vydá do Bostonu na svadbu ich priateľa Lionela, dostane od doktora Li správu, že doktor Kashen zomrel. „Infarkt, bolo to rýchle,“ píše doktor Li. Pohreb bude v piatok popoludní.
Na ďalšie ráno sa vyberie rovno na cintorín a z cintorína do domu doktora Kashena, do poschodovej drevenej budovy v Newtovne, kde profesor na konci školského roku vždy usporadúval večeru pre svojich doktorandov. Platilo nepísané pravidlo, že na týchto večierkoch sa nebude hovoriť o matematike.
„Môžete hovoriť o čomkoľvek inom,“ podotýkal, „ale o matematike sa nebudeme rozprávať.“ Na večierkoch doktora Kashena bol najmenej spoločensky schopnou osobou v miestnosti (a okrem toho, a nie náhodou, najmenej geniálnou), lenže profesor ho vždy žiadal, aby začal rozhovor: „Takže, Jude,“ prehodil, „čo vás zaujíma v poslednom čase?“ Minimálne dvaja jeho kolegovia z postgraduálu – obaja si robili doktorát z filozofie – trpeli miernou formou autizmu a on vedel, koľko úsilia musia vynaložiť na bežný rozhovor, koľko úsilia im treba na to, aby sa slušne správali pri stole, a tak pred takýmito večierkami vždy urobil malý prieskum sveta online hier (ktoré mal jeden z nich veľmi rád) a tenisu (ten mal rád ten druhý), aby im vedel klásť otázky, na ktoré by mohli odpovedať. Doktor Kashen si prial, aby si jeho študenti raz vedeli nájsť prácu, a tak ich neučil len matematiku, ale pokladal za svoju povinnosť naučiť ich aj to, ako sa majú správať v spoločnosti, ako sa majú správať medzi ľuďmi.
Občas na večierok prišiel aj Leo, syn doktora Kashena, ktorý bol o päť alebo šesť rokov starší ako Jude. Aj on bol autista, ale na rozdiel od Donalda a Mikhaila to na ňom nebolo na prvý pohľad vidno, ale bol natoľko postihnutý, že síce dokončil strednú školu, ale na vysokej vydržal len jeden semester. Napokon skončil ako programátor v nejakej telefónnej spoločnosti, kde vysedával v malej komôrke a opravoval jednu obrazovku plnú kódov za druhou. Bol jediné dieťa doktora Kashena a stále býval doma, s otcom a s doktorovu sestrou, ktorá sa k nim nasťahovala už pred rokmi, keď doktorovi zomrela žena.
V dome prehodí pár slov s Leom, ktorý má sklený pohľad, šomre a nepozerá sa naňho, potom s doktorovou sestrou, ktorá učila matematiku na univerzite Northeastern University.
„Bol to úžasný človek,“ prehodí. „Dal mi veľmi veľa. Je mi to veľmi ľúto.“
„Áno,“ odvetí žena. „Prišlo to nečakane. Chudák Leo,“ obaja sa pozrú na Lea, ktorý civie doprázdna. „Neviem, ako to zvládne.“ Na rozlúčku ho pobozká. „Ešte raz vám ďakujem.“
Vonku mrzne, až praští, predné sklo je celé zamrznuté. Pomaly sa odvezie k Haroldovi a Julii, vojde do domu a zavolá na nich.
„Už je tu!“ povie Harold, vynorí sa z kuchyne a utrie si ruky do utierky. Objíme ho, čo začal robiť pred nejakým časom, a hoci mu je to nepríjemné, pomyslí si, že by bolo oveľa nepríjemnejšie snažiť sa Haroldovi vysvetliť, prečo by to nemal robiť. „Je mi ľúto doktora Kashena, Jude. Bol som v šoku, keď som sa to dozvedel. Pred dvoma mesiacmi som ho stretol na kurtoch a zdalo sa mi, že je vo výbornej forme.“
„Bol,“ odvetí, odmotáva si šál a Harold mu berie kabát. „Nebol starý, mal len sedemdesiatštyri rokov.“
„Bože,“ vydýchne Harold, ktorý práve oslávil šesťdesiatpäť rokov. „To je povzbudzujúca predstava. Daj si veci do izby a príď za mnou do kuchyne. Julia trčí kdesi na porade, ale asi o hodinu príde.“
Tašku si nechá v hosťovskej izbe – Judova izba, tak ju volajú Harold s Juliou, alebo „tvoja izba“. Prezlečie sa z obleku a vráti sa do kuchyne, kde Harold nazerá do hrnca na sporáku ako do studne. „Snažím sa uvariť bolonskú omáčku,“ povie a ani sa neobzrie, „ale niečo sa stalo, nechce sa spojiť.“
Jude sa pozrie. „Koľko si tam dal olivového oleja?“
„Dosť.“
„To je koľko?“
„Dosť. Asi priveľa.“
Usmeje sa. „Dokončím to.“
„Vďaka,“ vydýchne Harold a odstúpi od sporáka. „Dúfal som, že sa toho ujmeš.“
Pri večeri sa rozprávajú o Juliinom obľúbenom talentovanom výskumníkovi, ktorý, ako sa Julia…
