Deviata kapitola
PLUKOVNÍK GRIŠIN strávil zvyšok dopoludnia zavretý v kancelárii a počúval pásku so záznamom z porady medzi patriarchom Alexejom II. a Jasonom Monkom. Trikrát si vypočul štyridsaťminútový rozhovor, kým sa pustil do doslovného prepisu.
Čo počul, bolo také zlé, že horšie si nemožno ani predstaviť. Monk prezradil, že hneď po Novom roku sa začne koordinovaná kampaň, ktorá zničí volebné šance Igora Komarova.
Zablokovanie akejkoľvek publicity pre Komarova na oboch kanáloch komerčnej televízie bolo dielom bankárov na čele s Leonidom Bernsteinom. To bol jeden účet, ktorý bude treba vyrovnať.
Monkov druhý príspevok sa týkal mafie Dolgorukých. Grišin ich už dávno považoval za háveď, ale ich finančná podpora bola životne dôležitá. Páska odhalila, že na finančných dokladoch, ktoré sa našli pod kasínom, začal už pracovať tím účtovníkov a čoskoro poskytne dôkazy o finančnom prepojení medzi mafiou a ÚVS. Medzitým bude Petrovskij jednou raziou po druhej tlak na klan Dolgorukých zvyšovať. V tom prípade, uvažoval Grišin, neexistuje, aby Dolgorukí uverili jeho ubezpečovaniu, že za tým všetkým nie je prameň v Čiernej garde.
Potenciálne azda zo všetkého najnebezpečnejšie boli patriarchove slová, ktoré zazneli ku koncu pásky.
Úradujúci prezident Markov, povedal, bude tráviť Nový rok s rodinou mimo Moskvy. Vráti sa 3. januára. V ten deň prijme patriarchu, ktorý zamýšľal Markova presvedčiť, aby zrušil kandidatúru Igora Komarova, pretože ide v dôsledku jeho spojenia s gangsterskou mafiou o “nespôsobilú osobu”. A bolo veľmi pravdepodobné, že Markov presne také čosi urobí. Ak odhliadneme od všetkého ostatného, aj sám kandidoval, a netúžil sa vo voľbách postaviť zoči-voči Komarovovi.
Traja zradcovia, dumal Grišin. Štyria, ak rátame aj toho renegáta generála Nikolaja Nikolajeva. No čo, zradcov trestal celý život. Vedel, čo s nimi treba robiť.
Osobne prepísal svoj rukou písaný zápis na stroji a požiadal Komarova o dvojhodinový rozhovor.
IGOR KOMAROV dočítal poslednú stránku prepisu a zaklonil sa v kresle. Nikdy nebol veľmi ružovučký, ale dnes večer, ako si Grišin všimol, mal tvár ako list papiera.
“To je zlé,” povedal vodca ÚVS.
“Veľmi zlé, pán prezident. Ale to, čo vieme, mi umožňuje obrátiť úlohy. Dočkáte sa svojej pomsty. Len mi dajte rozkaz.”
“Ako to myslíte, Anatolij Grišin?”
“O niekoľko dní, pán prezident, už nijakého kandidáta na trón celej Rusi nebude. A teraz navrhujem ďalšiu prevenciu a retribúciu.”
“Všetkých štyroch?”
“Nemáme inú možnosť,”
“Nič sa nesmie dať vystopovať. Ešte nie. Na to je priskoro.”
“Samozrejme. Ale chcete, aby tí štyria, čo sa usilujú o vašu skazu, prestali fungovať?”
“Rozhodne.”
“Ďakujem, pán prezident. Len toľko som chcel vedieť.”
HOTELOVÁ IZBA bola rezervovaná na meno pána Kuzičkina, a človek toho mena sa do nej naozaj aj nasťahoval. Potom odišiel preč a kľúč nenápadne podstrčil Jasonovi Monkovi. Bol to azda najbezpečnejší spôsob, ako sa dostať k dvadsiatim minútam na telefóne, ktorý keby aj vystopovali, prezradil by iba izbu v nečečenskom hoteli ďaleko od centra mesta.
“Generál Petrovskij?”
“Zase vy. Neviem, kam chodíte na informácie, Američan, ale zdá sa, že sú dobré.”
“Ďakujem. Ale Komarov a Grišin to len tak nenechajú. Najradšej by som bol, keby ste ženu i Tatianu poslali von z mesta. Hneď, dnes večer. A vy tiež. Nasťahujte sa do kasární. Prosím.”
Monk zložil telefón, chvíľku počkal a vykrútil číslo Moskovskej federálnej banky. Bolo už neskoro večer a reagoval iba odkazovač. Monk sa mohol iba modliť, aby Bernstein v najbližších hodinách skontroloval odkazy a odišiel aj s rodinou z krajiny.
Tretí telefonát bol k patriarchovi.
“Mali by ste ísť do kláštora v Zagorsku.”
“Prečo?”
“Obávam sa o vás. Veci začínajú byť nebezpečné.”
“Pouvažujem o tom, čo hovoríte.” Telefón stíchol.
Pri štvrtom telefonáte sa ozval strohý hlas: “Počúvam.”
“Generál Nikolajev?”
“Kto... Počkajte, vy ste ten prekliaty Yankee.”
“Áno. Mali by ste odtiaľto vypadnúť a ísť k synovcovi na základňu…
