ČASŤ DRUHÁ
Šiesta kapitola
HOTEL METROPOL ešte vždy stál tam, kde si ho Monk pamätal - veľká sivá kamenná kocka oproti budove na druhej strane námestia, kde sídlil Boľšoj Teatr. Dostal izbu, ktorú si žiadal, rožnú izbu na ôsmom poschodí s výhľadom na Kremeľ, ale čo bolo dôležitejšie, s balkónom, ktorý sa tiahol pozdĺž celej budovy. Bol iba október, ale vládla taká zima, že na ulici bolo treba nosiť zimník.
Kým sa Monk ubytoval, bol už podvečer. Navečeral sa mimo hotela a šiel skoro spať.
Na druhé ráno zavesil na kľučku nápis NEVYRUŠOVAŤ a zamkol sa. V kúpeľni vybral z toaletnej tašky odfarbovač, ktorý bol vo fľaštičke s nálepkou “Očné kvapky”, a napustil si plné umývadlo teplej vody. Zmizla huňa priliehavých sivých kaderí, patriacich Dr. Philipovi Petersovi, a nahradili ju plavé vlasy Jasona Monka. Fúzy padli za obeť žiletke a tmavé okuliare, ktoré skrývali slabé oči univerzitného profesora, putovali do smetného koša na chodbe.
O čosi neskôr sa Monk objavil na prízemí, prešiel cez klenuté átrium a opustil ho dverami odvrátenými od recepcie. Pred Metropolom bolo stanovište licencovaných taxíkov a Monk nasadol do jedného z nich, lenže teraz už rozprával plynné po rusky: “Olympic Penta,” povedal.
Šofér poznal hotel, prikývol a vydal sa na cestu.
Celý komplex Olympie, postavený pre Olympijské hry roku 1980, leží rovno na sever od centra. Štadión sa ešte vždy týčil nad okolitými budovami, a v jeho tieni bol hotel Penta, ktorý vystavali Nemci. Monk vystúpil pod markízou, vyplatil taxikára a vošiel do haly. Keď taxík zmizol, pobral sa z hotela preč a ďalších štyristo metrov prešiel pešo.
Kúsok od Durovovej ulice bola oplotená enkláva, na ktorej záhradách a okolitých budovách vidieť, v príkrom kontraste k pusto jednotvárnemu okoliu, starostlivú opateru. Hlavnú moskovskú mešitu vystavali roku 1905, dvanásť rokov pred nástupom Lenina, a doteraz niesla stopy predrevolučnej elegancie. Počas sedemdesiatich rokov komunizmu chátrala celkom tak ako kresťanské kostoly. Po páde komunizmu štedrý dar zo Saudskej Arábie umožnil jej zreštaurovanie.
Bola to neveľká budova v bledobelasej a bielej farbe. V interiéri, tak ako vo všetkých mešitách, neexistovali nijaké stoličky či lavice. Dlážku pokrývali hrubé koberce; stĺpy podopierali galériu, ktorá lemovala celú budovu nad voľným ústredným priestorom.
Monk si vyzul topánky na chodbe a našiel si miesto pri stene neďaleko vchodu. Sedel so skríženými nohami a pozoroval, čo sa robí. Keďže nebol piatok, v mešite bolo iba zopár veriacich, hlavne starých mužov: Azeri, Tatári, Inguši, Osetínci.
Po polhodine sa starec pred Monkom zdvihol z kolien a obrátil sa ku dverám. Všimol si Monka a tvár mu letmo poznačila zvedavosť. Opálená tvár, plavé vlasy, a najmä to, že nedržal v ruke ruženec.
“Pokoj s tebou,” ticho prehovoril starec.
“A pokoj aj s tebou,” odpovedal Monk.
“Si našej viery?” spýtal sa starec.
“Bohužiaľ, nie. Prichádzam hľadať priateľa. Stratili sme sa jeden druhému. Dúfal som, že ho tu možno nájdem. Alebo niekoho, kto by ho poznal.”
Starec prikývol. “Nás nie je veľa.”
“Je to Čečenec,” povedal Monk. “Volá sa Umar Gunajev.”
Starému sa čosi zablyslo v očiach. “Počkaj,” povedal, “a ja sa spýtam, či niekto počul o takom človeku.”
“Ďakujem,” povedal Monk. “Posedím si tu ešte chvíľku a budem obdivovať vašu krásnu mešitu.”
Prešli dve hodiny, kým sa vrátili. Boli traja, všetci mladí. Jeden zostal pri dverách, spustil sa na kolená a zaklonil sa na pätách s rukami opretými celkom hore o stehná. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že je pohrúžený do modlitieb, ale Monk vedel, že sa popri ňom nikto nedostane von.
Druhí dvaja podišli k Monkovi a sadli si každý z jednej strany. Keď prišli otázky, zaznievali šepotom, ktorý nemohol rušiť veriacich pred nimi.
“Viete po rusky?”
“Áno, ale som Američan.”
“Prečo hľadáte nášho brata?”
“Stretli sme sa kedysi dávno. V ďalekej krajine. Niečo tam nechal. Sľúbil som si, že ak niekedy prídem do Moskvy, donesiem mu to. Možno by ste mu to mohli zaniesť…
