Piata kapitola
JASON MONK pomaly vyviedol Foxy Lady z Korytnačej zátoky a obrátil ju o štyridsaťpäť stupňov vpravo k Sellar’s Cut. Za Severozápadným mysom bude more búrlivé, pravdepodobne pribúrlivé na staršieho Angličana, ktorý bol dnes ráno jeho jediným zákazníkom, ale poznal miesto, kde bude hladina pokojnejšia.
Štyridsať minút išiel plnou cestovnou rýchlosťou, potom uvidel veľkú plochu spletených plávajúcich chalúh - presne na takých miestach obyčajne ležal v tieni hneď pod hladinou dorado, ktorého tu volali delfín.
Keď rýchlosť klesla, Monkov lodník Július nastavil štyri prúty so šnúrami a začali pomaly plávať okolo chaluhového ostrova. Pri treťom okruhu ryba zabrala.
Jeden z prútov sa prudko sklonil nadol; nato sa šnúra s prenikavým zvukom začala odvíjať. Angličan vstal spod plachty proti slnku a nenáhlivo si presadol do loveckej stolice. Július mu podal prút a zasunul rúčku do tuľajky medzi zákazníkovými stehnami.
“Priťahujte, kým prút nebude stáť kolmo dohora,” povedal Monk taktne. “Potom popúšťajte a navíjajte.”
Angličan sa usiloval. Po desiatich minútach povedal: “Viete, myslím, že to je na mňa trocha priveľa. Silák, taká ryba.”
“Dobre. Ak chcete, preberiem to za vás.”
“Bol by som vám vďačný.”
Monk vkĺzol do stolice v tej chvíli, ako ju klient opúšťal. Bolo treba desať minút tvrdej driny, aby dostal rybu tesne ku korme. Julius mal hák už prichystaný a keď dorado prišiel k lodi, šikovne zdvihol dvadsaťkilovú rybu ponad zábradlie.
Monk vstal zo stoličky, vybral háčik rybe z papule a odopol oceľovú prípojku zo šnúry.
“Choď hore, Julius, a vezmi kormidlo. Ideme domov.”
Keď Julius vyšiel hore rebríkom, Monk sa zohol k truhlici na korme, vybral dve chladené plechovky piva a podal jednu zákazníkovi.
“Pravdu povediac, vy ste neprišli na rybačku, pán Irvine, pravda?” Nebola to otázka, ale konštatovanie.
“Nie je to môj koníček.”
“Nie. A vy ani nie ste pán Irvine, však? Po celý tento výlet mi voľačo vŕtalo v hlave. Dôležitá návšteva v Langley, kedysi dávno, veľké zviera z britskej spravodajskej služby.”
“Dobrá pamäť, pán Monk.”
“V poriadku, sir Nigel Irvine, môžeme sa prestať hrať na mačku a myš? Kto vás sem poslal?”
“Nik ma neposlal. Carey Jordan mi o vás povedal. Posiela vám pozdrav.”
“Pekné od neho. Poďakujte mu, ak s ním budete. Ale nemohli ste nezbadať, že už nie je od fachu. A ani ja.”
“Aha, áno. Carey mi to hovoril. Škoda sa vám unúvať, vravel mi. Ale napriek tomu som sa unúval. Je to dlhá cesta. Môžem vám niečo povedať?”
“No čo, najali ste si loď na štyri hodiny a dve vám ešte zostávajú. Ak chcete, rozprávajte, ale odpoveď je aj tak nie.”
“Počuli ste niekedy o istom Igorovi Komarovovi?”
“Chodia nám sem noviny. S párdňovým oneskorením, ale chodia. Takže áno, počul som o ňom. Človek budúcnosti, tak je?”
“Vraj áno. Čo ste o ňom počuli?”
“Pravica, apeluje na vlastenectvo. Také čosi.”
“Čo myslíte, kde na pravom krídle stojí?”
Monk pokrčil plecami. “Neviem. A pravdu povediac, politika nechutného pána Komarova ma nezaujíma.”
“No, obávam sa, že vás bude. Ja... my... zopár priateľov a kolegov si myslí, že ho treba zastaviť. Potrebujeme niekoho, kto by šiel do Ruska. Carey povedal, že ste boli dobrý, že ste boli najlepší... kedysi.”
“Áno, ale to bývalo.” Monk vstal a hodil prázdnu plechovicu do koša na odpadky. “Ľutujem, sir Nigel. Naozaj ste zbytočne vyhadzovali peniaze za letenku. Ale tento výlet platím ja.”
Vrátil sa na mostík a prevzal kormidlo. Desať minút potom, čo vošli do lagúny, Foxy Lady bola na svojom kotvisku pri móle.
“Najímal som vás s bočným úmyslom,” povedal Angličan, “ale vy ste to prijali v dobrej viere. Koľko stojí pol dňa?”
“Tri a pol.”
“Aj s prepitným pre vášho mladého priateľa.” Irvine oddelil zo zväzku štyri stodolárové bankovky. “Mimochodom, máte zákazníka na popoludnie?”
“Nie. Pôjdem domov.”
Irvine sa začal prehrabovať v taške na plece, ktorú mal so sebou, a vytiahol obálku. “Je v nej spis. Prečítajte si ho. Ale nespustite ho z očí. Je ešte prísnejšie tajný ako č…
