Epilóg
RÁNO 1. JANUÁRA sa Moskva i celé Rusko zobúdzali do tiesnivých správ o tom, čo sa stalo v hlavnom meste. Televízne kamery prenášali obraz do posledného kúta rozľahlej krajiny.
Za kremeľskými múrmi sa prestieral obraz skazy. Priečelia Uspenského, Blagoveščenského a Archangeľského chrámu boli rapavé a zjazvené od guliek. Na snehu a ľade sa blýskali úlomky skla. V rannom svetle dohárali a dymili obrnené transportéry.
Úradujúci prezident Ivan Markov ihneď priletel z vidieckeho sídla. Podvečer prijal na súkromnej audiencii patriarchu moskovského a celej Rusi.
Alexej II. intervenoval na moskovskej politickej aréne po prvý a posledný raz. Povedal, že prezidentské voľby 16. januára neprichádzajú do úvahy. Nástojil na tom, že v tom istom termíne sa musí vykonať celoštátne referendum o otázke znovunastolenia monarchie.
Iróniou bolo, že Markov tú myšlienku nezavrhol. Keďže Únia vlasteneckých síl bola v rozklade, bolo mu jasné, že vlastný súboj sa odohrá medzi ním a postkomunistom Ziuganovom. Tam by pravdepodobne skončil druhý. Lenže ústavný panovník sa bude musieť obrátiť na skúseného politika, aby zostavil vládu národnej jednoty. A kto by bol lepší, argumentoval si, ako on sám? Ešte v ten večer zvolal poslancov dumy, aby sa vrátili do Moskvy na mimoriadne zasadnutie.
To sa konalo 4. januára. Nálada bola pochmúrna. Markov navrhol, aby sa 16. januára položila národu otázka, či znovunastoliť monarchiu. Postkomunisti sa proti rezolúcii postavili s celým svojím hlasovacím blokom.
Lenže Markov sa dobre pripravil. Poslancov za ÚVS si po jednom zavolali bokom na súkromné pohovory a každému z nich jasne naznačili, že ak nebudú podporovať úradujúceho prezidenta, môže sa stať, že ich pozbavia parlamentnej imunity, ktorá ich chráni pred zatknutím.
Hlasy Markovovej strany, Demokratickej aliancie, spolu s hlasmi ÚVS prečíslili postkomunistov. Návrh prijali.
5. JANUÁRA v malom severoruskom prístave Vyborg pričlenil k dejinám svoju malú poznámku pod čiarou príslušník prístavnej polície Piotr Gromov. Krátko po rozodnení pozoroval, ako sa švédska nákladná loď Ingrid B chystá vyplávať do Göteborgu. Spoza štósu dební sa vynorili dve postavy v hrubých vetrovkách a zamierili na mostík tesne predtým, ako sa ho chystali vytiahnuť. Gromov, poháňaný akýmsi tušením, na nich zavolal, aby zastali.
Obaja sa rozbehli. Gromov vytiahol zbraň a vypálil výstražný výstrel. Obaja námorníci ostali stáť.
Podľa papierov boli obaja Švédi a Gromov pracoval v dokoch dosť dlho, aby vedel trocha po švédsky. “A kam tak bežíte?” brechol.
Ani jeden z nich mu nerozumel. Načiahol sa a strhol staršiemu z nich z hlavy baranicu. Tvár mu prichodila akási známa. Prístavný policajt a utekajúci Rus hľadeli na seba. Tá tvár... televízia... burácajúce davy.
“Ja vás poznám,” povedal Gromov. “Vy ste Igor Komarov.”
Komarova s Kuznecovom zatkli, obvinili z velezrady a zavreli do vyšetrovacej väzby. Komarova ako na posmech posadili do väzenia Lefortovo.
POPOLUDNÍ v piatok 14. januára konal otec Grigorij Rusakov evanjelizačný míting na Olympijskom štadióne v Moskve. Jeho prejav prenášali v celom štáte a sledovalo ho podľa odhadov prieskumu osemdesiat miliónov Rusov. Tému mal prostú. Sedemdesiat rokov ruský ľud uctieval dvoch bohov - dialektický materializmus a komunizmus - a obaja ho zradili. Nabádal poslucháčov, aby sa vrátili k Bohu svojich predkov, aby išli v nedeľu do kostola a modlili sa za osvietenie.
V nesmiernej krajine rozkladajúcej sa od Bieloruska po Vladivostok, v krajine, ktorá meria dvadsaťtisíc kilometrov a má deväť časových pášem, sa nachádza stotisíc farností a každá má svoj veľký či malý kostol s cibuľovitou kupolou. Do týchto kostolov sa mrazivou zimou ráno 16. januára zberalo sedemdesiat percent Rusov, a z každého kancľa miestny kňaz prečítal patriarchálny list, neskôr známy ako Veľká encyklika. Bola to pravdepodobne najmocnejšia a najpresvedčivejšia epištola, akú kedy Alexej II. napísal.
Po ranných bohoslužbách išli Rusi z kostolov do volebný…
