Mucha (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

3. Kapitola

Iba tak sedeli a nezáväzne konverzovali. Muž ignoroval horúčavu a trpezlivo znášal aj elegantné sako, aj precízne vyleštené poltopánky, hoci ostatní trpeli i v sandáloch. Bolo na ňom vidno, že si potrpí na zovňajšok, a až pričasto si uhládzal nagélované, elegantne ostrihané vlasy a tenkú koženú kravatu.

Dievča sedelo dosť strnulo, nebola zvyknutá nechať sa pozývať na rande. Chalani v triede boli ešte decká a Paťo zo štvrtej cé sa nevedel vymáknuť celý rok a ani teraz po maturite nezmúdrel. Iba jej priniesol kvety, zagratuloval k úspešnému ukončeniu gymnázia, ona jemu tiež, dal jej bozk, konečne, ale iba na líce, a vykoktal niečo, že sa dlhšie neuvidia, lebo po prijímačkách na výšku ide na brigádu do... do... vlastne ani nevedela kam. Už ju to ani príliš nezaujímalo.

„Clea... ja... potom v auguste, keď prídem... by sme mohli..." stále koktal.

Clea iba mykla plecom a myslela si svoje. Odrazu aký donchuan! Od tretej triedy po nej pokukoval, k ničomu sa nemal, a odrazu by chcel v auguste neviem čo? Ktovie, kde ona bude v auguste a s kým. Ale pre istotu mu to nepovedala, čo keby náhodou.

Ale náhoda sa nekonala. Týždeň po maturite ju ten pravý oslovil pred výkladom u Baťu. Učila sa na prijímačky a mala toho už plné zuby. Vypadla do mesta, iba tak sa vyvetrať, a upútali ju lodičky. Príšerná cena, ale keď ju zoberú na právo, a ju zoberú určite, tým si bola istá, ako úspešná advokátka bude raz mať aj na také. A nielen na také.

„Pekné, však?"

Tichý príjemný hlas ju vytrhol z myšlienok až sa mykla.

„Prepáčte, to som naozaj nechcel! Nechcel som vás vystrašiť, slečna. Ospravedlňujem sa." „To nič..."

Celkom fešák. Trochu starší, než si vysnívala v dievčenských snoch, ale zato fešák. Vysoký, štíhly, evidentne vyšportovaný, s pekne upravenými hnedými vlasmi. Uhladil si ich a usmial sa. Výrazné znamienko na ľavom líci sa mu pohlo hore k oku a nebolo ženy ktorá by si to nevšimla. Príjemne voňal, cítila to aj z metrovej vzdialenosti. Bližšie si netrúfol. Imponovalo jej, keď muži voňali, a nie ako chalani v triede po telocviku! Vlastne bývalí chalani z bývalej triedy, už mali skúšku dospelosti za sebou a rozliezli sa každý svojou cestou. Aj tak polovicu z nich stretne na fakulte, ale to bude niečo iné, to už budú kolegovia. Teraz cítila, že sú jej akísi cudzí. Boli to cudzí, čerstvo dospelí ľudia, s ktorými síce strávila štyri roky na gymnáziu, ale to už bola minulosť. Zvláštna trieda, nikdy sa nezblížili. Boli si cudzí vtedy a boli si cudzí aj po maturite, lebo sa chceli hrať na dospelých. Aspoň teraz, cez prázdniny, chcel byť dospelý každý po svojom.

Veľmi chcela byť dospelá. Veľmi sa tešila na deň, keď vypadne zo strednej. Otec jej už nebude dirigovať život. Prísny otec a zbytočná osemnástka, ani tá s ním nepohla. Povedal, pokiaľ bývaš s nami pod jednou strechou, budeš sa správať slušne! Po maturite, keď sa dostaneš na vysokú alebo začneš zarábať, prosím, to bude niečo iné, ale do maturity...

Prísny otec! Ale mala ho rada, najradšej zo všetkých, aj mamku, a tak bola doma vždy do desiatej. Preto si ani nenašla poriadneho chalana. Každý poriadny chalan vyliezal z ulity až po desiatej, ale otcovi to nepovedala, vedela, že by si zas iba vypočula prednášku a poslal by ju učiť sa do detskej.

Do detskej! Ani len tú izbu jej nedovolili zariadiť si po svojom. Detsky žltučká maľovka, detsky pomaľovaná posteľná bielizeň so samými gašparkami a trpaslíkmi, detský nábytok...

„Keď sa dostaneš na vysokú, celé si to môžeš prerobiť podľa svojho gusta, ale dovtedy... škoda peňazí, nie?" Otec rozhodol, tak čo? Bože, ako veľmi už chcela byť dospelá!

„Ešte raz sa ospravedlňujem, slečna, je mi to trápne..."

„To nič," zopakovala a cudne sklopila zrak. Padol jej na jeho poltopánky. Perfektne vyleštené, to jej tiež imponovalo. Nie ako tie handrové rozodraté tenisky chalanov v triede. Bývalých chalanov...

„Ak som vás vystrašil tým, že som vás oslovil..."

„Iba trochu..."

„... alebo svojím zovňajškom..." „To nie!"

„... tak sa ospravedlňujem a ponúkam vám bolestné. Tu dolu pod Michalskou je príma cukráreň, jeden krémeš a pomarančový džús, čo poviete, bude to stačiť, aby ste mi odpustili?"

Usmiala sa. Asi aj zapýrila, lebo aj keď bolo zatiaľ iba sychravé leto, zacítila na lícach teplo. Skúsila sa mu pozrieť do očí, ale nešlo jej to. Ešte jej to s mužmi nešlo, chýbali jej skúsenosti.

„To asi nepôjde... ja neviem... ja sa musím učiť, prepáčte..." koktala ako Paťo zo štvrtej cé. „Učiť?! Hrozí reparát?"

„Nie! Ja už mám po maturite! Samé jednotky. Učím sa na prijímačky na vysokú..."

„Na vysokú! A kam, ak to nie je tajomstvo?" „Na právo."

„Na právo! Fantastické! Keby som nešiel k armáde, určite by som išiel na právo! Je to fantastický vedný odbor! Prepáčte, že sa tak rozplývam, ale ja považujem právo za vedu. Za ozajstnú, nefalšovanú vedu! Právo je prekrásny objekt štúdia, presne ako vy..."

„Vážne? Vám sa páči právo?"

„Nielen právo, slečna..." a okato si ju premeral.

„Áále... prosím vás..."

„No vážne! Takú mladú, elegantnú dámu človek nestretne iba tak, každý deň." „Prosím vás..."

„... ale nechcem vás uviesť do rozpakov, o tom, že ste pekná, viete aj sama, takže sa radšej vrátim k tomu právu. Staré rímske právo, základ všetkých známych právnych systémov..."

„Pozor na anglosaský právny systém!"

„... áno, samozrejme, ich systém veľkej a malej poroty a samostatné rozhodovanie o vine a treste a..."

Ani nepostrehla a vykročila. Urobil to tak nenútene a tak nenápadne, že si to uvedomila až pred cukrárňou. Stále si mlel svoje, ale nie hlúposti, podľa nej to malo hlavu aj pätu, a iba tak zo zvedavosti ho nasledovala. Evidentne sa o právo zaujímal už dávno a určite by z neho bol výborný právnik, keby...

„Takže vy ste vojak?" spýtala sa, keď dojedli dobošky. „Vojak. Andrej Kyselka... preboha! Veď ja som sa doteraz ani nepredstavil, prepáčte!" „Veď ani ja. Clea." „Clea? Píše sa s cé, alebo s ká?" „S cé."

„Zvláštne meno."

„Dedo bol Rumun. Za vojny sa zatúlal až sem, tu ho ranili a skoro pochovali. Vyštveral sa z jamy masového hrobu a doplazil sa k nejakému sedliakovi do stodoly. Vyhlásili ho za mŕtveho, a kým sa po vojne vybavili formality a nové doklady, už bol na ceste môj otec a dedo tu ostal. Zvláštna príhoda, dedo mi ju rozprával asi iba tisíckrát, ako decko som ju mala namiesto večerníčka."

„Naozaj zvláštne. Takže Rumun. To preto máte také havranie vlasy, však?"

„No. A aj meno. Tradícia."

Klábosili. Krémeše sa im nezdali čerstvé. Džús bol dedený. Začínala letná turistická sezóna a turisti zožerú všetko, tak načo si robiť starosti s kvalitou. Na domácich sa cez leto ohľad neberie.

„Nestálo to za nič, ospravedlňujem sa, mal som túto cukráreň zafixovanú v pamäti ako chrám cukrárenského umenia, ako svätostánok hriešnikov holdujúcich sladkostiam, že sa to takto skur... prepáčte, pokazilo, som ani netušil. Navrhujem reparát. Tu oproti je taká príma vinárnička, na to sladké by nám biele asi príliš nepasovalo, ale majú tam výborné červené, ťažké a opojné, s arómou škorice..."

„Ja neviem, nemala by som, mala by som sa učiť..." Rozprával tak pekne a tak múdro. Hlas mal monotónny a hlboký a neustále bol galantný a príjemne oblietavý.

„Áno, som vojak," pripustil, keď objednal prvé dvakrát dve deci.

„Nie je to nebezpečné?"

„Je, ale človek si zvykne. Okrem toho teraz prednášam na vysokej škole, takže mám takpovediac oraz. Pred..."

„A čo prednášate, ak to nie je služobné tajomstvo?"

„No, tajomstvo to síce je, ale vám to môžem prezradiť, dúfam, že to nikomu nepoviete..."

„Nie! Sľubujem!"

„... prednášam taktiku a stratégiu vo vojenskej kontrarozviednej službe..."

„Bože, to znie tajomne!" „... aj to je tajomné!" „Až neuveriteľné!"

„Takže vy mi neveríte? Nech sa páči!"

Siahol do vnútorného vrecka na saku a nacvičeným gestom vylovil malú knižočku. Otvoril ju a ukázal jej. Všimla si iba jeho fotografiu, bol to on, o pár rokov mladší, ale ten úsmev sa nedal oklamať, bol to on. Prečítala si, že je to preukaz vojaka z povolania, drobnejšie písmená ani neregistrovala, lebo ich prekrývala veľká pečiatka so štátnym znakom. Schoval ho a akoby si až teraz uvedomil, čo spravil, opatrne sa poobzeral. Automaticky sa poobzerala aj ona.

„Prepáčte. Opatrnosti nie je nikdy nazvyš."

„To chápem. A dá sa to nejako spájať s právom? Myslím tá taktika a stratégia..."

„No, to máte tak..."

Vypila trikrát dve deci červeného, čo nevypila nikdy v živote, a bola rada, že ju odprevadil, lebo to potrebovala. Cítila sa fajn, ale trochu sa vznášala a bola mu vďačná za pevné rameno, o ktoré sa mohla oprieť. O nič sa nepokúsil, ani pod bránou nie, a tak ho pohladkala po líci a utekala do výťahu.

Ráno si nebola istá, či mu naozaj dala číslo telefónu, ale asi dala, lebo večer volal. Vzala to mamka, a keď jej povedala, že to je bývalý spolužiak a volal kvôli príprave na výšku, tak sa upokojila, a otec jej iba pripomenul, aby sa učila, že prijímačky sú čo nevidieť. Vybehla iba tak naľahko a tentokrát sa vrátila o dve hodiny a bez červeného vína, lebo sa naozaj učila a on to samozrejme rešpektoval.

Ale nerešpektoval jej snahu vbehnúť do brány a zmiznúť vo výťahu ako včera. Pod bránou sa jej zmocnil, silou trénovaného vojaka si ju privinul k sebe a vlepil jej tvrdý služobný bozk na celé ústa.

Aj sa im spojili jazyky, iba tak náhodou, nesmelo a vôbec nie násilne, a vôbec jej to nebolo nepríjemné. Ale potom sa okamžite zvrtla a utekala do bezpečia výťahu.

To bolo skoro pred mesiacom. Už mala po prijímačkách a netrpezlivo čakala na oficiálne stanovisko z dekanátu. Už mala viac času aj naňho. Teraz iba tak sedeli a nezáväzne konverzovali. Muž ignoroval horúčavu a trpezlivo znášal aj elegantné sako aj precízne vyleštené poltopánky, hoci ostatní trpeli i v sandáloch. Bolo na ňom vidno, že si potrpí na zovňajšok a až pričasto si uhládzal nagélované, elegantne ostrihané vlasy a tenkú koženú kravatu. Bol predsa vojak, musel to zniesť, a okrem toho, eleganciu znášal rád.

Clea sedela dosť strnulo, ešte nebola zvyknutá nechať sa pozývať na rande, stále jej to bolo dosť neprirodzené, veď to bolo iba nedávno, čo sa zoznámili. Koľko ráz ju vlastne zobral von? Ani to nepočítala, ale už z neho nemala takú hrôzu, muži sa jej stávali bližšími a vedela alebo tušila, že sa k tomu schyľuje, že to raz musí prísť.

„Andrej, to sa ti zdalo férové, ako ho vyhodili?" spýtala sa.

„Nie. Žiadneho hosťa, ani keď sa sťažuje na muchu v polievke, by nemali takto zosmiešniť a vyhodiť. Ja sem do Konvalinky chodím už roky a za starého vedúceho by sa to určite nestalo, lenže je demokracia a vedúcich vymenili majitelia, a tí majú svoje pravidlá, preto to teraz vyzerá takto."

„To som rada, že sa zhodneme."

„Ale my sa zhodneme vo všetkom, to si si ešte nevšimla?" nahol sa k nej a zovrel jej ruku.

Nebránila sa, a tak jej ju pobozkal.

„Ten výčapník sa mi nezdal od začiatku, vyzerá ako násilník, ako nejaký feťák alebo čo."

„Feťák? Ty sa v tom vyznáš?"

„Nie, ale takto nejako by som si ho predstavovala. A ten obväz na lakti o ničom dobrom nesvedčí. Okrem toho, tá partia v rohu s gitarou by im ochotne prišla na pomoc, keby ten úbožiak ešte protestoval. Mne sa takéto bezprávie a násilie jednoducho nepáči. Ľudia by mali mať právo sa sťažovať a dožadovať sa toho, za čo si zaplatili a na čo majú nárok. Mali by mať jednoducho právo na svoje práva."

„Máš pravdu, Clea, radšej zaplatíme a pôjdeme..." kývol rukou a ušmudlaný, zamastený čašník k nim neochotne podišiel.

Zaplatil a vstali.

„Je ešte skoro..." pozrel na hodinky a zaváhal.

„Už sa zvečerieva..." namietla nesmelo.

„... ale teraz v lete to skresľuje, ešte bude chvíľu svetlo, čo keby sme sa prešli hore do lesa? Na chvíľu?"

A smutne na ňu zazrel očami týraného jazvečíka. A ona pochopila, že už to prišlo. Chcela mu povedať, že nemusia do lesa, že dnes je sobota, štvrtý deň z jej dvojtýždňového dospeláckeho života v prázdnom byte, ale akosi jej tá správa od strachu zamrzla na perách, takže mu ani nepovedala, že jej otec...

Otec ako špičkový chemik dostal pozvánku na stáž do Nemecka a ak to dobre dopadne, rysovala sa mu šanca dostať tam výnosné zamestnanie. Pozvánka bola pre dve osoby, teda aj pre partnerku, ale mamka šancu pozrieť sa konečne na západ kategoricky odmietla. Nemôže predsa nechať dieťa samo doma celé dva týždne! Keď to však prebrali do detailov, zistili, že dieťa má už po maturite a je jednou nohou na univerzite, takže by sa týždeň-dva vedelo postarať o seba aj samo. Chúďa dieťa až zvýsklo od radosti, keď mu napokon oznámili, že by išli obaja a že ho nechajú chvíľu samo doma.

Andrejovi to chcela oznámiť ako blesk z čistého neba a pokochať sa trochu na jeho prekvapení, ale navrhol ešte prechádzku do lesa, a tak zatiaľ váhala. Možno potom.

„Tak... na chvíľu, poďme sa teda ešte prejsť," súhlasila a na predlaktí sa jej od vzrušenia postavili chlpy.

Alino práve vybehol zadným vchodom cez nakladaciu rampu, ale to ani jeden z nich nemohol vidieť, lebo sa objali, privinuli sa k sebe a zladili si krok, aby sa im pohodlnejšie kráčalo. Mali oči iba jeden pre druhého.

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024