9. Kapitola
Už bol čas obeda. Cítili to všetci, tlstý Vaňa najviac. „Seriem na taký život..."
„Vaňa, tam dole pred Konvalinkou boli aj bufety, skoč sa pozrieť, či tam nepredávajú nejaké hotdogy, alebo niečo narýchlo. Dám ti prachy..."
Vaňa nenechal Burgera ani dopovedať.
„Netreba! Netrebáá! Mám! Už aj letím!"
Nikto by neveril, že tučko dokáže hore briežkom k autu vybehnúť tak svižne a tak ochotne. Zaradil spiatočku a už ho nebolo.
Kriminalistický technik ukázal prstom na mŕtvolu a potom na chalanov.
„Uhnúť, idem fotiť zhora, budete v zábere."
Chlapi sa rozostúpili, aby mu nekazili pozadie.
Dievča už bolo obložené žlto-čiernymi číslami a každé číslo znamenalo samostatnú stopu. Vyšetrovateľ si zapisoval čísla a počet stôp a v podstate postupoval podľa zaužívanej rutiny. Nič zvláštne tu nevidel, jedna mŕtvola. Nič nové tu nikto nedokázal vymyslieť. Všetci postupovali podľa zaužívanej rutiny.
Technik fotografoval a fotografoval, a pretože mu zakázali brať stopy z mŕtvoly na mieste činu, chystal sa na pitvu, tam sa bude realizovať a tam to až preňho bude naozaj zaujímavé.
„Foto číslo tridsaťosem, stopa dvadsaťjeden," povedal technik a vyšetrovateľ mu hneď odpovedal.
„Foto číslo tridsaťosem, stopa dvadsaťjeden, mám." „Vajgel meter od hlavy zavraždenej." Vyšetrovateľ si to poznačil, skontroloval a pokýval hlavou. „Vajgel, mám."
Krauz si odpľul. Steblo trávy presunul z ľavého kútika úst do pravého a vypľul ho. Vybral si cigaretu, ale už ich bolo dnes toľko, že ani na ňu nemal chuť, vybral ju iba tak zo zvyku.
Nuda. Už tri hodiny sa nič nedialo, iba rutina a nuda. Technik fotografoval, vyšetrovateľ spisoval, pár chalanov ešte s niekým debatovalo, či niečo nevideli, ale inak nič.
Čakali na Vaňu, či niečo prinesie.
Hore na cestičke začuli zaflekovať auto a tresknúť dvere. Burger ožil. Oslovil dvoch chalanov v uniforme postávajúcich bokom.
„Chlapci, vybehnite tam, ak nás našli novinári, pošlite ich preč, nech sa kontaktujú na hovorcu."
Chalani sa neochotne pohli, ale po pár krokoch sa zastavili a rozpačito sa obzreli. Spoza rákosia sa vynorila postava, ktorú už poznali.
„Áá... doktor! Ak ti zachutila dezinfekcia, stačilo povedať, vlastne spoľahnúť sa na našu intuíciu, bez nej by sme na pitvu aj tak neprišli. Ak si tu stratil hodinky, upozorňujem ťa, že ich práve Vaňa vymieňa za lángoše a hotdogy. Ak si..."
„Edo, niečo ma napadlo!"
„Ak je to zlodej, tak s tým choď na miestne oddelenie." „... mi napadlo, punktičkár!"
Doktor mal vážny výraz v tvári a Burger spozornel. Prebehol okolo neho a sklonil sa nad mŕtvolu s takým záujmom, akoby ju dnes videl prvý raz. Okamžite vzbudil aj záujem detektívov.
„Možno by to šlo," skonštatoval doktor a vystrel sa. „Poď sem bokom, Edo."
„Si v poriadku?" spýtal sa Burger s obavami, ale poslúchol. Krauz s Hanzelom sa k nim pridali automaticky. Nechali technika s vyšetrovateľom, nech fotia, a zašli kúsok za rákosie, aby nezavadzali.
„Som, ponáhľam sa späť iba preto, lebo som dostal fakt zaujímavý nápad. Hore u nás na ústave som nad týmto tu chvíľu uvažoval a nebudete mi veriť, ale na niečo som prišiel. Nedalo mi a musel som sa vrátiť!"
Doktor tu nebol už dobré dve hodiny Ohliadol mŕtvolu, dohodol sa s vyšetrovateľom na termíne pitvy a odišiel. Nabrúsil nože, opláchol stôl a čakal na krkavcov, kedy mu privezú mŕtvolu. Tak to bolo vždy, no teraz sa rozhodol inovovať zaužívané pracovné postupy. Vrátil sa. Burger s Krauzom čakali, čo z toho bude.
„Ten post mortem interval ma serie!"
Burgerovi poskočilo obočie.
„Aj nás, ale čo s tým? Ak nie ste schopní odhadnúť čas smrti s presnosťou na hodiny, je nám to aj tak prd platné. Pohýbeš jej rukami a nohami, vlastne teraz ani nie, lebo je už hnilá, takže rigor mortis je aj tak v prdeli, pozrieme, v akom stave je srdce, potom pečeň, porovnáme to s kožou, odhadneme teplotu ovzdušia, a sme na konštatovaní, že ju zabili asi pred dvoma týždňami, možno tromi. Na to sa ti aj tak zvysoka..."
„Nie! Napadlo mi niečo iné! Už ste sa stretli s pojmom forenzná entomológia?"
Burger mykol kútikom úst, akože má kus grilovaného kurčaťa zaseknutý medzi zubami, hladne pozrel na cestičku, či sa nevracia Vaňa, a rezignovane pozrel na Hanzela.
„Tak to s ním skús ty, Oto, mne sa o tých facinách nechce ani len rozprávať, nieto, aby som nad nimi vážne uvažoval," rozhodol Burger a vzdychol si. Vôbec sa nesnažil skryť sklamanie. Ak toto malo byť dôvodom náhleho návratu doktora na miesto činu, tak sa teda vôbec nemusel unúvať.
„Doktor, už sme to tu raz mali," začal Hanzel. „Nejaký koumák z našich labákov chcel červíky z mŕtvoly, že z nich niečo vypestuje, tak sme mu ich dodali. Vraj podľa toho sa dá určiť, kedy bola mŕtvola zavraždená, a čím staršia, tým lepšia. Výsledok? Zasral celé labáky muchami a zle bolo aj na nás, že sme mu ich doniesli. Jeho chceli najprv prepustiť, potom degradovať, nakoniec mu zmiernili trest na obesenie na dvore mestského veliteľstva v prítomnosti rodiny. Inak povedané, čo s tým, veď je to čisté bosoráctvo a alchýmia!"
Doktor smutne pokýval hlavou.
„Myslel som si."
Potom ho osvietilo.
„A čo mladý? Ešte máš tie žaby?"
Burger prekvapene pozrel na Krauza.
„Odkiaľ to vie?"
„Keď sme minule spolu pitvali toho dopichaného, tak sme sa s doktorom porozprávali a ja som mu povedal, že mám žaby a chovám pre ne mušky a..."
Hanzel sa ohradil.
„Blbý ostanem iba ja, alebo mi niekto povie, o čo tu ide?" Krauz súhlasne prikývol.
„Môžeš ostať blbý iba ty, ako chceš, ale ak mám niečo povedať za seba..." pozrel na Burgera. Prikývol.
„... tak ja som už o tom niečo čítal. Zháňal som vestigalky alebo hydejky a stretol som sa s tým už."
Nikto nič, čumeli na Krauza ako na zjavenie.
„Stále ničomu nerozumiem," vzdychol si Oto.
„Ono je to takto. Mám doma jedovaté žaby, v teráriu, volajú sa stromárky alebo dendrobatky alebo porcelánové žaby, lebo sú stále lesklé a krásne vyfarbené. Ak by vás to zaujímalo, tak po latinsky sa volajú Dendrobates auratus a Dendrobates leukomelas a žerú iba malé mušky a malých mravcov. Mravcov je ťažko zohnať, ale malé mušky sa chovajú celkom ľahko v päťlitrových fľašiach od uhoriek. Sú to vínne mušky alebo octomilky alebo presnejšie Drosophila melanogaster, bezkrídla forma sa volá vestigal a väčší mäsitý druh je Drosophila hydei, a ten som práve zháňal. Povedal som to aj doktorovi, či by mi nevedel pomôcť, či to niekde v labákoch nechovajú na pokusy."
Hanzel pohladil Krauza po vlasoch a milo sa mu prihovoril.
„Srdiečko, a ako to súvisí s našou zavraždenou? Tvoje jedovaté žaby ti síce strašne závidím, dokonca si myslím, že si ich zoženiem aj ja, lebo život bez nich si už ďalej neviem predstaviť, ale stále mi uniká pointa."
„Pointa spočíva v tom, že doktor chce, aby som mu potvrdil, že som sa už o muchách niečo dočítal a že o tom niečo viem a že by som mu mal podržať chrbát, ale v čom, ešte netuším."
Všetci traja pozreli na doktora.
„Díky, Richard, mne išlo iba o to, aby si zo mňa nerobili srandu a aby tu bol niekto, kto muchy berie vážne."
„Ja beriem a na nich sa môžete vykašľať, doktor. Pokračujte!"
„Moja neter už dva roky pracuje na prírodovedeckej fakulte UK a profesor Zelina si ju vybral do projektu skúmania jednotlivých larválnych štádií vývoja bezstavovcov v závislosti od stupňa dekompozície organickej hmoty."
Hanzel si odkašlal a vystrúhal kyslý ksicht.
„Dobre, takže po vašom," pochopil doktor a skúsil to zjednodušiť, „na hnijúcu mŕtvolu nakladú muchy vajíčka a vyvíjajú sa larvy až po liahnutie dospelých múch. Moja neter vie podľa počtu dní, kedy sa začnú muchy liahnuť, vypočítať, kedy boli nakladené vajíčka, teda kedy sa zo živého tkaniva stalo mŕtve, inými slovami, kedy došlo k vražde."
„Ty jej tajne požičiavaš naše mŕtvoly, aby na nich robila pokusy?!" zhrozil sa Burger.
„Nie, Edo, oni to skúšajú na bravčovom mase. Je svojou konzistenciou najpodobnejšie ľudskému. Dokonca aj rozmiestnenie a tvar orgánov sa dosť podobajú."
„Ako to môže vedieť vypočítať?" zaujímal sa Hanzel.
„Je na to metóda. Už párkrát sa zastavila u mňa na ústave a čo-to som jej pomohol od konzultovať, takže niečo o tom viem. Je zarážajúce, že vaše labáky sa touto metódou vôbec nezaoberajú, máte tam expertov, čo maximálne dokážu zamoriť celé pracovisko lietajúcimi muchami, ale to je na experta žalostne slabý výsledok."
„V poriadku," zasiahol Burger, „aby som ti povedal pravdu, doktor, v jednom zo starých kriminalistických zborníkov som našiel článok nejakého profesora z Prahy, ktorý sa tejto metóde venoval, publikoval tam aj nejaké tabuľky a grafy, ale nebolo to príliš zrozumiteľné. Nečuduj sa, že tomu príliš neveríme, nikto z nás s tým nemá žiadne skúsenosti."
„Tak to vyskúšajme teraz! Čo môžeme pokaziť?"
„Nič, to je pravda. Maximálne sa zosmiešnime pred celým svetom a šéf nás roztrhá na kusy, že podaromnici strácame čas a nechytáme vraha."
„Budete ho chytať, ale novými metódami, a to mu treba aj vysvetliť! Alebo chcete do smrti používať iba lupu a fajku?"
Burger sa poškriabal na zátylku. Doktorov návrh sa mu príliš nepozdával.
„Chalani?" spýtal sa kolegov.
„Mne je to jedno, ak by to malo čo len trochu pomôcť a nič nepokaziť, tak jej pár červíkov nazbierajme a nech sa s nimi u nich pomazná."
„Ja som, samozrejme, za," súhlasil aj Krauz.
„Nie, ono to tak nefunguje," ohradil sa doktor. „Nič jej zbierať nemôžeme, presnosť výpočtu je práve závislá od toho, že ona sama si musí nazbierať z mŕtvoly, čo potrebuje, a musí vidieť podmienky, v akých mŕtvola hnila, teda celé okolie na vlastné oči. Na to ma už niekoľkokrát upozornila." „Tak potom čo navrhuješ?"
„Telefonoval som jej z ústavu, je v práci a bola by ochotná sem prísť. Až nadskočila od radosti, že by mohli konečne vyskúšať ich metódy v praxi. Treba po ňu iba skočiť autom, a je to."
Burger si pre zmenu pošúchal bradu.
„To znamená ďalšie zdržanie, takto nezačneme pitva ť ani do večera."
„Blbosť! Jej stačí polhodinka!"
„No," Burgerovi sa to stále nepáčilo, „musím o tom povedať vyšetrovateľovi, on zodpovedá za ohliadku miesta činu. Počkajte."
Burger sa od nich oddelil a zavolal si vyšetrovateľa bokom. Niečo mu vysvetľoval, vyšetrovateľ prikyvoval a celé to uzavrel pokrčením ramien, takže mu to asi bolo tiež jedno. Burger sa vrátil.
„V poriadku, neponáhľa sa, pár minút zdržania ho vraj nezabije, takže..." pozrel na Ota.
„Jasné, beriem doktora a ideme po neter... ozaj, je aspoň pekná?"
„Aha! Tak na toto som ani nepomyslel," zháčil sa doktor, „takže beriem späť, žiadna neter sa nekoná!"
„Neskoro, už si ju hodil do pľacu, takže padáme!"
Zvrtli sa a skoro sa zrazili s Váňom. Tvár mu žiarila od šťastia. Okolo úst mal vrstvu kečupu a na košeli žltý fľak od horčice. V rukách zvieral ružicu čerstvo sa tváriacich hotdogov. Víťazoslávne ju otŕčal chalanom pod nosy, akoby sa práve vrátil z lunaparkovej strelnice a všetku tú nádheru vystrieľal.
„Aký som?"
„Doboha, práve teraz, keď musím odísť," zaúpel Hanzel, ale jeden mu vyšklbol. „Najem sa v aute, díky!"
„Že díky, tri päťdesiat, ty múdry!"
Ale Hanzel už upaľoval hore svahom za doktorom a tváril sa, že je úplne hluchý.
