27. Kapitola
Nočná motohliadka prešla okolo parkoviska na začiatku doliny a tesne pred konečnou trolejbusov Krauz prikázal, aby vypli svetlá. Nevedel síce, odkiaľ vietor fúka, ale podvedome tušil, že by mali ostať nepozorovaní.
Pred lesnou správou postávalo asi dvadsať dobrovoľníkov. Postávali v hlúčikoch a fajčili. Všetci vyzbrojení, ako zákon káže. Na vozíku pripnú tom za služobným džípom boli nalámané konáre a všetci smutne očumovali niečo veľké čierne. Nad vchodom svietila lampa, ale pre istotu si svietili aj baterkami.
Vereš im vyšiel v ústrety.
„Tak ste prišli! Konečne! Chlapi sú už netrpezliví."
„Tak nech sa láskavo schladia! Tak o čo tu ide?"
„Nech vám to povie Zdeno, on ho našiel."
Hrdina dňa vystúpil z davu. Napriek tomu, v akom stave ho Krauz pred pár hodinami zanechal, bol triezvy. Alebo spitý tak, že sa to už nedalo rozoznať.
„Nedalo mi a išiel som sa v noci prejsť. Žiadnu pollitrovku som si nevzal, na to by som rád upozornil hneď na začiatku. Išiel som hornou cestičkou poza Konvalinku k besiedke a potom dozadu na paseky. Potkol som sa oňho a normálne som spadol, taká bola tma, našťastie do trávy. Keď som si zasvietil baterkou, skoro som si cvrkol. Náš Valér, chudáčisko!"
Chlapi sa ešte tesnejšie zomkli okolo vozíka a smutnými pohľadmi sa lúčili s chudáčiskom.
„Už doskákal," pripomenul niekto z davu.
„Museli ho zložiť iba pred chvíľou, lebo ešte z neho kvapkalo," pokračoval Zdeno v opise udalostí z dnešnej noci.
„Prečo z neho kvapkalo?"
„Tak sa poďte pozrieť bližšie."
Všetky baterky sa zaborili do vozíka.
„Boha! Zdal sa mi nejaký čudný ale toto..." Krauz prekvapene pozrel na Vereša. „Čo sa mu stalo?"
Z jeleňa chýbali zadné nohy jedna predná a na chrbte mal vyrezaný široký pás mäsa.
„Brali iba mäso, a pozrite sem!"
Krauz si až teraz všimol, že aj parožie má akési čudné.
„To hovädo v ľudskej koži mu odpilovalo pravú časť parožia. To spraví iba vagabund, čo nepozná les a nikdy nebol poľovníkom. Dokonca ani poriadnym pytliakom nie, aj tí poznajú pravidlá! Ak odrežete parožie, už je z toho iba bezcenná kosť, nič viac, a pritom to mohla byť taká trofej! No pozrite, ako ho ten chrapúň zmrzačil!"
Krauz súcitne pozrel na zmrzačeného jeleňa a súcitne pokýval hlavou, lebo ich bolo veľa a nechcel provokovať, inak mu to bolo srdečne jedno.
„A potom?"
„No vrátil som sa sem, obvolal som, koho som zastihol, aj chlapi medzi sebou sa pozháňali, zviezli sme ho dole a kolega Vereš rozhodol, že vás radšej zavoláme."
Krauz si premeral Vereša a kývnutím hlavy mu veľmi pekne poďakoval za prejavenú dôveru. Dúfal, že pochopil, že o ňu vôbec nestál.
„Ale stále mi tu chýba tá stopa, o ktorej ste mi hovorili do telefónu, pán Vereš."
„Toto nespravil poľovník, ba ani pytliak, takúto mäsiarčinu dokáže spraviť iba... mäsiar!" a všetci stuhli v očakávaní.
Krauz na nich nechápavo civel a odrazu mu to došlo. „Z Konvalinky? Ten výčapník?"
„Presne!" vydýchol s úľavou Vereš a chlapi uznanlivo pokyvkávali hlavami, akého šikovného a duchaplného detektíva Vereš zohnal. „Aj sám ste na to prišli! Kde by sa najlepšie dalo predať upytliačené mäso, ak nie tam? Gulášik sem, gulášik tam, a pekných pár tisíc je vo vrecku. Brali iba mäso, na to nezabúdajte!"
„Perfektná stopa," vzdychol si Krauz a neveriaco pokrútil hlavou.
Chalani z motohliadky si vymenili pohľady, jeden pokrčil ramenami, druhý cmukol pomedzi zuby a nezúčastnene kývli Krauzovi.
„Tak my asi budeme pokračovať v rajóne, čo ty na to? Máš sa ako odtiaľto dostať, alebo ideš s nami?"
„No moment! Vy to chcete nechať iba tak?! Veď tam treba vpadnúť a prichytiť ich priamo pri čine. Určite majú plný mrazák Valéra, alebo ho práve režú na kocky do zajtrajšieho gulášu!" Vereš soptil spravodlivým hnevom, lebo preňho bol prípad uzavretý. Chýbali už iba putá, skormútene zvesené hlavy páchateľov a fanfáry.
Chlapi sa nespokojne pomrvili. Padlo aj pár šomravých narážiek na spravodlivosť a neochotu polície.
„Okrem toho," Vereš sa nevzdával, „ten niekto má u seba nelegálnu zbraň…
