105
Na Rosslyn padla noc.
Róbert Langdon stál sám na verande kamenného domu a spokojne počúval šťastný smiech a plač, ktorý sa ozýval cez sieťované dvere. Šálka silnej brazílskej kávy, ktorú držal v rukách, ho načas zbavila únavy, cítil však, že to bude veľmi nakrátko. Bol na smrť unavený.
„Čo ste sa tak nenápadne vytratili?" ozval sa za ním akýsi hlas.
Obzrel sa. Vo dverách stála Sophiina stará mama. Striebristé vlasy sa jej ligotali v nočnom svetle. Volala sa - aspoň ostatných dvadsaťosem rokov - Marie Chauvelová.
Langdon sa unavene usmial. „Chcel som, aby ste boli chvíľu sama s rodinou." Cez okno videl, ako sa Sophie rozpráva s bratom.
Marie podišla k Langdonovi. „Pán Langdon, keď som sa dopočula o Jacquovej smrti, strašne som sa bála o Sophie. Keď som ju teraz uvidela vo dverách môjho domu, spadol mi zo srdca obrovský kameň. Musím sa vám poďakovať."
Langdon nevedel, čo má robiť. Povedal Sophie a jej starej mame, že môže odísť, nech sa sami pozhovárajú, ale Marie ho požiadala, aby zostal a počúval. Môj manžel vám dôveroval, pán Langdon, a aj ja vám dôverujem.
A tak Langdon zostal, stál vedľa Sophie a s nemým úžasom počúval, ako Marie rozpráva o Sophiiných nebohých rodičoch. Bolo to neuveriteľné, ale obaja pochádzali z merovejských rodín - boli teda priamymi potomkami Márie Magdalény a Ježiša Krista. Sophiini rodičia a predkovia si kvôli vlastnej bezpečnosti zmenili mená a volali sa Plantardovci a Saint-Clairovci. Ich deti boli priamymi kráľovskými potomkami a priorstvo ich preto starostlivo strážilo. Keď Sophiini rodičia zahynuli pri autonehode, ktorej príčina sa dodnes neobjasnila, priorstvo sa obávalo, že bola odhalená identita potomkov kráľovského rodu.
„Keď nám telefonovali," vysvetľovala Márie priduseným hlasom, „že sa v rieke našlo auto tvojich rodičov, museli sme so starým otcom urobiť vážne rozhodnutie. Tú noc sme mali ísť v aute všetci šiesti - aj vy dvaja, naši vnuci. Našťastie sme si to na poslednú chvíľu rozmysleli a tvoji rodičia išli sami. Keď sme sa o tej nehode dozvedeli, nevedeli sme, čo sa vlastne stalo... či išlo naozaj o nehodu." Pozrela sa na Sophie. „Vedeli sme, že musíme chrániť svoje vnúčatá, a urobili sme to, čo sme pokladali za najlepšie. Jacques ohlásil polícii, že v aute bol tvoj brat a ja... a že naše telá asi odniesla rieka. Potom sme začali s tvojím bratom tajne spolupracovať s priorstvom. Jacques bol významný človek, nemohol len tak zmiznúť. Bolo logické, že Sophie ako najstaršie dieťa zostane v Paríži a bude ju vychovávať Jacques, ktorého chránilo zase priorstvo." Hlas jej prešiel do šepotu. „Rozdeliť rodinu bolo to najťažšie, čo sme museli urobiť. So Jacquom sme sa vídali iba občas a vždy na tajnom mieste... pod ochrannou rukou priorstva. Pri obradoch, ktoré bratstvo dodnes zachováva."
Langdon cítil, že tento príbeh smeruje k hlbšej pravde, no cítil aj to, že to už nie je pre jeho uši. Vyšiel von. Keď teraz hľadel na vežičky Rosslynského chrámu, nemohol nemyslieť na jeho stále neodhalené tajomstvo. Je Svätý grál naozaj tu v Rosslyne? A ak áno, kde je čepeľ a kalich, o ktorých hovoril v básni Sauniére?
„Dáte mi to?" spýtala sa ho Marie a natiahla ruku.
„Ach, ďakujem vám." Podal jej prázdnu šálku.
Uprene naňho hľadela. „Myslela som na to, čo máte v druhej ruke, pán Langdon."
Langdon sa pozrel na svoju ruku a uvedomil si, že v nej drží Sauniérov papyrus. Vybral ho z kryptexu v nádeji, že si všimne niečo, čo predtým prehliadol. „Prepáčte. Pravdaže."
Keď Marie vzala papier, na tvári mala pobavený výraz. „Poznám v jednej parížskej banke človeka, ktorý by bol veľmi rád, keby túto skrinku z ružového dreva dostal zase spať. André Vernet bol Jacquovým dobrým priateľom a Jacques mu bezvýhradne dôveroval. André by urobil všetko, aby sa o túto skrinku postaral."
Dokonca by ma kvôli tomu zastrelil, pomyslel si Langdon, ale rozhodol sa, že nepovie Marie o tom, že tomu chudákovi zrejme zlomil nos. Pri spomienke na Paríž si spomenul aj na troch sénéchaux, ktorí boli včera v noci zavr…
