DRUHÁ ČASŤ
6/
Keď Truls Berntsen vstúpil z chladu ulice do vlhkého tepla, zvonček nad dverami prenikavo zazvonil. Páchlo to tu špinavými vlasmi a lacným šampónom.
„Strih?“ spýtal sa mladík s lesklou čiernou ofinou a Truls bol presvedčený, že ho museli strihať v inom kaderníctve.
„Za dvesto?“ Truls si oprášil z pliec snehové vločky. Marec, mesiac nedodržaných sľubov. Palcom kývol k plagátu pri dverách, ktorý sľuboval ostrihať pánov za dvesto, deti za osemdesiatpäť a dôchodcov za sedemdesiatpäť korún. Truls videl, že sem ľudia vodia aj svoje psy.
„Ako vždy, kamoš,“ odvetil mladík s pakistanským prízvukom a kývol na voľné kreslo. Vo vedľajšom kresle sedel muž, ktorého Truls rýchlo zaradil medzi Arabov. Temný pohľad teroristu pod čerstvo umytou ofinou, čo sa mu lepila na čelo. Pohľad, ktorý uhol, keď sa v zrkadle stretol s Trulsovým. Možno zacítil slaninu, spoznal pohľad fízla. Možno patrí k dílerom hašiša z ulice Brugata. Arabi sa do tvrdších drog nepúšťali. Korán zrejme hádže spíd a heroín do jedného vreca s bravčovým karé. Možno pasák, svedčila by o tom zlatá reťaz. Ak, tak potom iba malá ryba, lebo Truls poznal ksichty všetkých veľkých hráčov.
Podbradník.
„Pekne ti narástli, kamoš.“
Truls nemal rád, keď ho pakoši oslovovali kamoš, najmä nie pakošskí buzíci a už vôbec nie takí, ktorí sa ho začnú čoskoro dotýkať. No tento typ homošov sa aspoň človeku netisne bokom na plece, nehrabe sa mu vo vlasoch v snahe zachytiť v zrkadle jeho pohľad a nepýta sa ho, či to chce takto, alebo inak. Rovno sa pustil do práce. Nezaujímalo ho, či si nechce umyť mastné vlasy, len ich navlhčil vodou zo spreja a pustil sa do nich hrebeňom a nožnicami, akoby sa zúčastňoval na majstrovstvách Austrálie v strihaní oviec.
Truls sa zadíval na titulku novín, položených pred zrkadlom. Refrén sa opakoval. Aký motív ženie vraha? Väčšinou sa špekulovalo o zarytom nepriateľovi polície, alebo o radikálnom anarchistovi. Niekto spomínal zahraničných teroristov, no tí sa zvykli k úspešným akciám hlásiť. Nikto nepochyboval, že obe vraždy spolu súvisia, a polícia istý čas aj pátrala po človeku, ktorého Vennesla a Nilsen zatkli, vypočúvali, alebo inak ohrozili. No nijaký styčný bod nenašli. Neskôr pracovali s teóriou, že vražda Venneslu bola pomstou človeka za zatknutie, prejavom žiarlivosti, hádky o dedičstvo, alebo mala iný, celkom bežný motív. Možno vražda Nilsena s prvou nijako nesúvisela, páchateľ ju iba skopíroval tak šikovne, aby polícia okamžite začala pátrať po sériovom vrahovi a prehliadala očividné stopy. A polícia práve to urobila. Pustila sa do skúmania očividných stôp. Lenže nič nenašla.
A tak sa vrátili na začiatok. Policajtov vraždil jeden páchateľ. A médiá neustále horekovali nad tým, ako je možné, že polícia nie je schopná nájsť vraha dvoch ľudí z vlastných radov.
Pri čítaní týchto správ Truls cítil zadosťučinenie aj hnev. Mikael zrejme dúfa, že s príchodom Vianoc sa novinári začnú venovať iným témam, zabudnú na vraždy a nechajú ich pracovať v pokoji. Nebudú ničiť jeho obraz ako nového, sympatického šerifa v meste. Zostane the whiz kid, strážca mesta. Nie muž, ktorý to nezvládol, všetko pokazil a teraz sedí pred bleskami fotoaparátov so zlomeným výrazom a sála z neho rezignácia a neschopnosť.
Truls nepotreboval listovať v novinách, prečítal si ich už doma. Nahlas sa smial Mikaelovým neobratným vyjadreniam na tému stavu vyšetrovania. V súčasnosti nevieme potvrdiť… a Nemáme nijaké informácie o… Vety z príručky o komunikácii s médiami, ako vystrihnuté z knihy Bjerknesa a Hoffa Johansena Vyšetrovacie metódy, ktorá bola povinným čítaním na policajnej akadémii. Odporúčala policajtom siahať po takýchto pseudovetách, lebo novinári neznášajú odpovede Bez komentára. A policajti by sa zásadne mali vyhýbať prídavným menám.
Truls hľadal na fotografiách Mikaelov zúfalý pohľad, aký si pamätal z čias, keď väčší chlapci od susedov usúdili, že je čas dať príučku tomu krásavcovi, a Mikael potreboval pomoc. Trulsovu pomoc, ktorý, samozrejme, pribeho…
