Polícia (Jo Nesbø)

14/

Laura Mittetová ich videla. Keď zazvonili pri bráne, zišla dolu. Teraz v župane stála na ulici s rukami skríženými na hrudi a triasla sa od zimy. Podľa hodín bola noc, no už začínalo svitať, v rieke sa odrážali prvé slnečné lúče. Na pár sekúnd akoby odišla, nepočúvala ich, vnímala len rieku. Krátku chvíľu tam stála sama s vedomím, že Anton nikdy nebol ten pravý, že nikdy nestretla toho pravého, lebo osud jej ho nedožičil spoznať. Anton, ktorý jej kedysi dávno skrížil cestu, ju podvádzal ešte v tom roku, čo sa zobrali. Nikdy sa nedozvedel, že ho odhalila. Príliš veľa by tým stratila. A zrejme si zasa nejakú našiel. Mal ten istý výraz prehnanej normálnosti a tie isté zlé výhovorky ako vtedy. Náhly nárast nadčasov. Dopravné zápchy na ceste domov. Vypnutý mobil, vybitá baterka.

Teraz prišli dvaja. Muž a žena, obaja v dokonale vyžehlených, čistých policajných rovnošatách. Akoby ich len teraz vytiahli zo skrine. Vážne, trochu vydesené tváre. Oslovovali ju pani Mittetová. Nikto iný ju tak nenazve. A ani sa jej to nepáči. Je to jeho meno a už neraz oľutovala, že ho prijala.

Odkašľali si. Niečo jej prišli povedať. Tak na čo čakajú? Už vie všetko. Už jej to prezradili svojimi idiotskými, prehnane tragickými ksichtami. Rozzúrila sa. Cítila, ako jej hnev kriví tvár a robí z nej čosi, čo nechce byť. V tejto tragikomédii ju donútili hrať istú rolu. Niečo hovoria. Čo to je? Nórčina? Veď tie slová nedávajú zmysel.

Nikdy ho nepokladala za toho pravého. Nikdy nechcela prijať jeho meno.

Až teraz.