23 | Piatok. Číslo človeka
Harryho zjavenia boli často ako malé ľadové kvapky, čo ho udierali do hlavy. Nič viac. No, samozrejme, stávalo sa, že sledoval ich pád, kým neodhalil súvislosti. No toto zjavenie bolo o čomsi inom. Toto bol dar, svätokrádež, nezaslúžená priazeň anjelov, hudba, aká prichádzala ku géniom typu Duka Ellingtona, vystrihnutá v svojej dokonalosti priamo zo sna. Stačilo mu sadnúť si ku klavíru a začať hrať.
A práve na to sa teraz chystal Harry. Publikum zvolal do svojej kancelárie na trinástu hodinu, aby tak mal čas dotiahnuť posledný zlomok kódu. Na to bude potrebovať os súhvezdia. A jeho podrobnú mapu.
Cestou do kancelárie sa zastavil v kníhkupectve a kúpil si lineár, uhlomer, kružidlo, najtenšiu fixku, akú mali, a zopár fólií. Len čo vstúpil do kancelárie, pustil sa do práce. Vytiahol dokrčenú mapu Osla, trochu ju vyhladil a prilepil späť na stenu. Potom na fóliu nakreslil kruh, ktorý rozdelil na päť sektorov zvierajúcich presne sedemdesiatdvastupňový uhol a pomocou pravítka jedným ťahom fixky pospájal všetky body, ktoré ležali najďalej od stredu. Keď skončil, fóliu zdvihol proti svetlu. Diablova hviezda.
Meotar zo zasadačky zmizol, a tak musel zájsť na úsek lúpežných prepadnutí, kde šéf oddelenia Ivarsson chudákom praktikantom práve prednášal svoj tradičný text, ktorý kolegovia posmešne nazývali: Ako som sa stal takým šikovným.
„Toto je priorita,“ prerušil ho uprostred vety Harry, vytrhol šnúru zo zástrčky a popri šokovanom Ivarssonovi vypochodoval z miestnosti aj s meotarom.
V kancelárii položil na meotar fóliu, obdĺžnik svetla nasmeroval na mapu a zhasol lampu.
Počul, ako mu bije srdce. Fóliu otáčal, zväčšoval a zmenšoval obraz a zaostroval čierny tieň hviezdy, až kým sa nedostala na svoje miesto. Sedela presne. Nebolo o tom najmenších pochýb. V šoku hľadel na mapu, okolo dvoch adries urobil krúžok a siahol po telefóne.
Bol pripravený.
?
Päť minút po jednej sedeli Bjorne Moller, Tom Waaler, Beate Lonnová a Stale Aune mlčky ako myšky natlačení do malej Harryho kancelárie na prinesených stoličkách. Harry sa opieral o pracovný stôl.
„Je to kód,“ začal. „Mimoriadne jednoduchý kód. Spoločného menovateľa sme mali odhaliť už dávno. Dal nám ho totiž ako na tácke. Je ním jedno číslo.“
Všetci naňho prekvapene hľadeli.
„Číslo päť.“
„Päť?“
„Číslo päť.“
Harry chvíľu hľadel na štyri nechápavé tváre.
Potom sa stalo to, čo sa mu po dlhom období pitia stávalo čoraz častejšie. Absolútne znenazdajky sa pod ním otvorila priepasť. Mal pocit, že padá niekam do neznáma a realita sa mu mení priamo pred očami. Zrazu pred ním nesedeli štyria kolegovia, nevyšetroval vraždy, nebol horúci slnečný deň v Osle, osoby menom Rachel a Oleg nikdy neexistovali. Potom opäť pocítil pevnú pôdu pod nohami, no uvedomoval si, že kedykoľvek môže prísť ďalší záchvat paniky – ešte vždy visí nad priepasťou len na končekoch prstov.
Vzal šálku s kávou a pomaly si odpil, aby získal čas, kým sa spamätá.
Rozhodol sa, že keď začuje úder šálky na kuchynský stôl, bude späť, tu, v tejto skutočnosti.
Položil šálku.
Buchla o stôl.
„Prvá otázka,“ začal Harry. „Vrah všetky obete označil diamantovou hviezdou. Koľko cípov mali?“
„Päť,“ odvetil Moller.
„Druhá otázka. Každej obeti odrezal jeden prst na ľavej ruke. Koľko prstov má človek na ruke? Tretia otázka. Vraždy a zmiznutie sa udiali tri týždne po sebe v piatok, stredu a pondelok. Koľko dní ubehlo medzi každým prípadom?“
Chvíľu vládlo ticho.
„Päť,“ vydýchol Waaler.
„O koľkej sa stali vraždy?“
Aune si odkašľal: „Približne o piatej.“
„Piata a posledná otázka. Všetky obete pochádzajú zo zdanlivo náhodne vybratých adries. Beate, čo majú všetky spoločné?“
Uškrnula sa. „Päť?“
Všetci štyria chvíľu na Harryho nechápavo civeli.
„Do riti…“ vykĺzlo Beate a ihneď sa zapýrila. „Prepáč, chcela som povedať… piate poschodie. Všetky obete bývali na piatom poschodí.“
„Presne tak.“
Nechápavé tváre akoby osvietilo, Harry vykročil k dverám.
„Päť.“
Moller to slovo vypľul ako žlč.
Keď Har…
