37 | Pondelok. Spoveď
V miestnosti Spolku svätej, apoštolom rovnej Oľgy, stáli oproti sebe dvaja približne rovnako vysokí muži. Teplý vzduch voňal nasladlo kadidlom a silným tabakom. Slnko ožarovalo Oslo deň čo deň už piaty týždeň a pod vlneným rúchom Nikolaja Loeba sa lial pot. Loeb predčítaval modlitbu, ktorou sa začínala spoveď:
„Ty, ktorý si prišiel na miesto vykúpenia, tu stojí Kristus, aby prijal tvoju spoveď.“
Na ulici Welhavens gate sa pokúšal zohnať ľahšie, modernejšie rúcho, no pre popov, kňazov ruskej pravoslávnej cirkvi, vraj nemajú nič. Keď sa modlitba skončila, odložil knihu na stôl vedľa kríža. Muž pred ním si čoskoro odkašle. Každý si pred spoveďou odkašle, akoby hriechy boli skryté v hliene a slinách. Nikolaj mal slabé tušenie, že muža už niekde videl, no nepamätal si kde. A meno mu nič nehovorilo. Muža na okamih prekvapilo, že spoveď sa bude konať tvárou v tvár a pred ňou bude musieť povedať, ako sa volá. Ak mal byť Nikolaj úprimný, aj tak tušil, že muž neuviedol svoje pravé meno. Možno bol z iného spoločenstva. Občas sa stávalo, že aj členovia iných spolkov so svojimi tajomstvami prichádzali sem, kde bolo všetko malé a anonymné a nikto nikoho nepoznal. Nikolaj dal niekoľko rozhrešení aj veriacim Nórskej štátnej cirkvi. Ak oň požiadali, dostali ho. Božia milosrdnosť je nekonečná.
Muž si odkašlal. Nikolaj privrel oči a sám sebe sľúbil, že len čo príde domov, očistí svoje telo kúpeľom a uši Čajkovským.
„Otče, hovorí sa, že ľudská túžba – tak ako voda – vždy hľadá absolútne dno. Ak existuje otvor, medzierka či prasklina v ľudskom charaktere, túžba človeka ju nájde.“
„Syn môj, všetci sme hriešni. Chceš sa vyspovedať z hriechov?“
„Áno. Bol som neverný žene, ktorú milujem. Bol som so ženou zlých mravov. Hoci ju nemilujem, nevedel som sa k nej nevrátiť.“
Nikolaj potlačil zívnutie. „Pokračuj.“
„Ja… bol som ňou posadnutý.“
„Hovoríš bol? Znamená to, že si sa s ňou prestal vídať?“
„Zomreli.“
Nikolaja striaslo nielen pre samotné slová, ale aj pre tón mužovho hlasu.
„Ony?“
„Bola tehotná. Myslím.“
„Syn môj, nerád počujem o tvojej strate. Tvoja manželka to vie?“
„Nikto nič nevie.“
„Na čo zomrela?“
„Na guľku do hlavy, otče.“
Pot na chrbte Nikolaja Loeba ho zrazu chladil ako kus ľadu. Premohol sa:
„Syn môj, chceš priznať aj ďalšie hriechy?“
„Áno. Ide o istého policajta. Videl som, ako za ním chodí žena, ktorú milujem. Plánujem…“
„Áno?“
„… zhrešiť. To je všetko, otče. Dáte mi teraz rozhrešenie?“
V miestnosti sa rozhostilo ticho.
„Ja…“ začal Nikolaj.
„Musím ísť, otče. Dáte mi ho?“
Nikolaj opäť privrel oči. Potom sa začal modliť. Oči otvoril, až keď sa dostal k časti:
„Zbavujem ťa všetkých tvojich hriechov, v mene Otca, Syna i Ducha svätého.“
Nad mužovou hlavou urobil rukou kríž.
„Ďakujem,“ zašepkal muž, zvrtol sa a rýchlymi krokmi vyšiel z malej miestnosti.
Nikolaj chvíľu načúval ozvene vlastných slov. Teraz si spomenul, kde toho muža videl. V sídle spolku v Gamle Aker. Namiesto zničenej betlehemskej hviezdy im priniesol novú.
Ako kňaz bol Nikolaj viazaný sľubom mlčanlivosti a neplánoval ho porušiť. No niečo na mužovom hlase, na tom, ako vyriekol, že plánuje… čo plánuje?
Nikolaj vyzrel z okna. Kam zmizli mraky? Bolo tak dusno, že čoskoro sa musí niečo stať. Dážď. Ale najprv, hromy a blesky.
Zatvoril dvere, kľakol si k malému oltáru a pomodlil sa. Modlil sa s vrúcnosťou, akú už roky necítil. Prosil o múdrosť a silu. A o odpustenie.
?
O druhej sa Bjorn Holm zjavil vo dverách Beatinej kancelárie a kývol jej, aby sa prišla na niečo pozrieť.
Vstala a kráčala za ním do laboratória. Zastali pri fotografii, čo ešte visela na sušičke.
„Je z minulého pondelka,“ vysvetľoval Bjorn. „Urobili ju približne o pol šiestej, teda asi pol hodiny potom, ako Barbaru Svendsenovú zastrelili na námestí Carl Berners plass. Za ten čas na bicykli v pohode prejdeš do Frognerovho parku.“
Na fotografii sa pri fontáne usmievalo mladé dievča. Spoza nej vyčnieval kúsok Vigelandovej sochy. Beate presne vedela, o akú…
