3 | Piatok. Prebudenie
Ešte raz skríkla a Harry otvoril oči.
Pomedzi lenivo sa pohybujúce závesy presvitali slnečné lúče. Pískanie bŕzd električky z ulice Pilestredet pomaly doznievalo v diaľke. Harry sa pokúšal zorientovať. Leží na dlážke vo svojom byte. Je oblečený, hoci nie práve sviatočne. Ak nežije, aspoň dýcha.
Bolesť mu zvierala tvár ako tesná maska a srdce skákalo hekticky ako pingpongová loptička na betóne. S hlavou to bolo ešte horšie.
Na okamih zaváhal, potom sa rozhodol, že bude dýchať ďalej. Strop aj steny sa mu točili nad hlavou, no nenachádzal nijaký obraz, nijakú lampu, o ktorú by mohol zachytiť pohľad. Periférne zbadal knižnicu značky Ivar, operadlo kresla a zelený stolík značky Elevátor. Aspoňže sa mu podarilo prestať snívať.
Trápila ho stará známa nočná mora. Zahryzla sa doňho, márne sa pokúšal zatvoriť oči, aby nevidel jej rozďavené ústa a bolesťou skrivenú tvár. Jej veľké, prázdne oči v nemom údive. Keď bol malý, tvár patrila jeho sestre. Teraz ju vystriedala Elien Gjeltenová. Kedysi bývali výkriky nemé, teraz zneli ako prenikavý škripot oceľových bŕzd. Sám nevedel, čo bolo horšie.
Harry nehybne vyzeral pomedzi závesy na rozpálené slnko, ktoré viselo nad ulicami štvrte Bislett. Letné ticho mesta prerušovala len električka. Ani nežmurkol. Civel do slnka, kým sa nezmenilo na žlté poskakujúce srdce, ktoré udieralo na tenkú mliečnu blanu a šírilo zo seba teplo. Keď bol dieťaťom, mama mu hovorievala, že ak bude dlho hľadieť do slnka, slnko mu vypáli oči a do smrti bude mať v hlave slnečnú žiaru. Práve o to sa teraz pokúšal. Slnečná žiara, ktorá by spálila všetko ostatné. Napríklad obraz Elleninej hlavy rozdrvenej v snehu na brehu rieky Aker a obraz tieňa nad ňou. Už tri roky sa pokúša tento tieň chytiť. Ale ani to sa mu nepodarilo. Práve keď získal pocit, že ho už má, všetko sa zosypalo. Je neschopný.
Rachel…
Harry opatrne zdvihol hlavu, aby dovidel na čierne, mŕtve oko odkazovača. Nezažmurkalo ani raz, odkedy sa pred niekoľkými týždňami vrátil domov zo stretnutia so šéfom kriminálky U boxera. Pravdepodobne aj to oko spálil slnečný lúč.
Dopekla, aké je tu teplo!
Rachel…
Teraz si spomenul. Niekedy počas sna sa tvár zmenila na Rachel. Sestra, Elien, mama, Rachel. Ženské tváre, ktoré sa v neprestajnom, pumpujúcom pulze menili a prechádzali jedna do druhej.
Harry si vzdychol a opatrne položil hlavu späť na parkety. Pohľad mu spočinul na fľaške, ktorá balansovala na hrane stola nad ním. Jim Beam from Clermont, Kentucky. Obsah zmizol. Vyparil sa, zmenil na hmlu. Rachel. Zavrel oči.
Netušil, koľko je hodín. Vedel len to, že je priveľa. Alebo primálo. Tak či onak, nie je čas vstávať. Ani spať. V tejto etape dňa by mal robiť niečo iné. Piť.
Kľakol si na kolená.
Niečo mu v nohaviciach vibrovalo. Vtedy si uvedomil, že práve to vibrovanie ho zobudilo. Lapená nočná moľa, ktorá zúfalo trepoce krídlami. Siahol do vrecka a vytiahol mobil.
?
Harry pomaly kráčal smerom k štvrti St. Hanshaugen. Bolesť hlavy mu vytláčala očné gule z jamiek. Na adresu, ktorú mu nadiktoval Moller, to mal len kúsok. Opláchol si tvár, v jednej z fľašiek pod umývadlom v kuchyni našiel hlt whisky a vykročil s nádejou, že mu krátka prechádzka prečistí hlavu. Prešiel okolo baru Underwater. Od štvrtej do tretej ráno, v pondelok od štvrtej do jednej, v nedeľu zatvorené. Nezvykol sem chodiť často, krčma Schreder, kde bol štamgastom, ležala hneď v paralelnej ulici, no ako väčšina alkoholikov mal aj Harry v mozgu miesto, kam sa mu automaticky ukladali otváracie časy všetkých výčapov.
Uškrnul sa na odraz v skle špinavého výkladu. Nabudúce.
Odbočil doprava na ulicu Ullevalsveien, ktorú nemal rád. Postavili ju pre autá, nie pre chodcov. Jej jediným pozitívom bol fakt, že jedna strana poskytovala chodcovi za horúceho dňa aký-taký tieň.
Zastal pred domom so správnym číslom a prebehol ho pohľadom.
Na prízemí bola práčovňa s červenými práčkami. Na skle visel odkaz, že je otvorená každý deň od ôsmej ráno do deviatej večer a v súčasnosti po…
