12
„Nepoznáte ma, pán Truett,“ povedala. „V robote ste ma ani nevideli.“
„Zato vás teraz vidím,“ povedal som jej. „Pusťte ma. Ľudia si budú myslieť, že som otcom vašich detí; alebo že vám dlhujem alimenty.“
Možno to bola chyba. Udal som tón nášmu vzťahu alebo aspoň jeho začiatku a bol som za to plne zodpovedný, lebo som ju videl veľmi dobre. Mala čierne oči, ktoré úprimne oznamovali, že nikdy nič neskrývali a ani nebudú, jej ústa to potvrdzovali a schvaľovali a všetko na nej pripomínalo správnosť geometrickej poučky, že rovná priamka je najkratšia vzdialenosť medzi dvoma bodmi, ibaže na nej sa to nedalo dokázať – bola typ ženy, ktorý si pýta nejakú prezývku. V Španielsku alebo v Taliansku by ju volali Ruža stolistá a tam, kde som žil ja, by jej prezývka znela asi Krivky, ale základná myšlienka je tá istá. Tento typ žien sa často vyskytuje v susedstve rôznych ťažkostí a naopak, a možno som mal na to myslieť prv, ako som nasadil tón.
Pohľady okoloidúcich pre ňu nič neznamenali. Zaujímala sa o jediného idúceho ktorého nemienila pustiť.
„Chcem sa s vami zhovárať,“ povedala. Na lícach mala jamôčky, ale také drobné, že ich bolo vidieť, iba keď svetlo na ne dopadalo v priaznivom uhle.
„Nie tu,“ povedal som. „Poďme.“ Pohli sme sa spolu. „Už ste niekedy išli podzemkou?“
„Iba dva razy denne. Kam ideme?“
„Ako to môžem vedieť? Nevedel som, že niekam ideme, kým ste mi to nepovedali. Možno na dámsky večierok do môjho klubu.“ Zrazu som zastal. „Počkajte tu. Musím si zatelefonovať.“
Vstúpil som do trafiky a chvíľku som čakal, kým sa uvoľnila búdka, vkĺzol som dnu a vykrútil číslo, ktoré poznám najlepšie. Vedel som, že sa neprihlási sám Wolfe, lebo dve hodiny od štvrtej do šiestej popoludní mal rezervované pre orchidey. Ani sa neprihlásil.
„Fritz? Archie. Povedzte pánu Wolfovi, že na večeru neprídem, lebo ma zdrží úrad.“
„Zdrží – čo?“
„Úrad. Povedzte mu iba toľko, on už bude rozumieť.“
Vyšiel som na chodník a spýtal sa Kriviek: „Aký dlhý rozhovor to asi má podľa vás byť?“
„Koľko budete počúvať, pán Truett. Mám vám toho veľa povedať.“
„Dobre. Večera? Môžem to pokojne zatiahnuť za oboch.“
„To by bolo fajn, ale ešte je skoro.“
Hodil som nad tým rukou a zamierili sme k podzemnej železnici.
Zobral som ju k Rustermanovi. Jednak to bola po Wolfovej kuchyni najlepšia výkrmňa v New Yorku a jednak boxy po ľavej strane na poschodí boli tak šikovne oddelené, že to boli prakticky súkromné izbičky. A na dôvažok, u Rustermana bol vedúcim jeho majiteľ Marko Vukčič, Wolfov dávny priateľ, mal som tam otvorený účet, kým inde som musel platiť hotovými, a Wolfe by mohol neschváliť výdavok ako privysoký s tým, že som ju mal priviesť domov a že mohla večerať s nami.
Keď sme už sedeli v boxe, zbieral som odrobinky úvodných informácií, ako že sa volá Rosa Bendiniová, že je pomocníčkou vedúceho podateľne na úseku Strojové zariadenie a súčiastky. Okrem toho som prišiel k istým uzáverom, medziiným, že má dvadsaťštyri rokov, že nikdy nestratila pôdu pod nohami, že sa vedela vyrovnať s okolím aj okolnosťami a že určite vie ako na to.
Povedala, že nestojí o tuhý alkohol, ale miluje víno, za čo ju odmenil uznanlivým pohľadom Vukčič, ktorý si ma všimol pri príchode a sám nás vyviedol na poschodie – čím poctil nie mňa, ale svojho starého priateľa Wolfa. Ale potom to pokazila, lebo bez rozmýšľania odmietla Shad Roe Mousse Pocahontas a dala prednosť rezňu. Aby som zachoval formu, objednal som si to isté. Keď nás nechali osamote, vôbec nestrácala čas úvodnými obradmi a spustila rovno:
„Ste od polície, pán Truett?“
Uškrnul som sa na ňu. „Počúvajte, dievča. Ako ste si zistili, ľahko ma možno chytiť, ale veľmi ťažko sa ma možno zbaviť. Chceli ste mi toho veľa rozprávať. Tak do toho. Potom uvidíme čo mám pre vás ja. Prečo ste si mysleli, že môžem byť od polície?“
„Lebo ste sa pýtali na Walda Moora. A jediná interesantná vec na ňom je už len to, ako ho zabili, a to je záležitosť polície, nie?“
„Isteže. Ale zaujímať to môže aj iných. Povedzme, že aj mňa.…
