3
TRI TÝŽDNE PREDTÝM, ako sa na Deň vďakyvzdania vybral do Bostonu, dostal do práce balík – bola to veľká drevená nemotorná debna. Na všetkých stranách bolo červenou fixkou napísané jeho meno a stála vedľa jeho stola celý deň, kým ju večer nerozbalil.
Podľa spiatočnej adresy vedel, čo to je, ale aj tak bol nesmierne zvedavý, ako človek býva, keď má niečo rozbaliť, dokonca aj niečo, o čo vôbec nemá záujem. V debne bolo niekoľko vrstiev baliaceho papiera, pod ním bublinková fólia a pod ňou v bielom papieri obraz.
Obrátil ho. „Judovi s láskou a ospravedlnením, Džejbí,“ načmáral Džejbí na plátno pod svoj podpis – Jean-Baptiste Marion. Na opačnej strane bola pripevnená obálka z galérie, kam chodil Džejbí, a vnútri certifikát s dátumom potvrdzujúci pravosť obrazu, ktorý bol adresovaný jemu, a podpísala ho tajomníčka galérie.
Zavolal Willemovi, lebo vedel, že už odišiel z divadla a asi sa práve vracia domov. „Hádaj, čo som dnes dostal.“
Willem zaváhal len na okamih. „Ten obraz?“
„Správne,“ vzdychol. „Tuším o ňom niečo vieš.“
Willem zakašlal. „Len som mu povedal, že už nemá na výber – ak chce, aby si sa s ním ešte niekedy rozprával.“ Willem stíchol a on počul, ako mu okolo uší sviští vietor. „Potrebuješ ho pomôcť odniesť domov?“
„Ďakujem,“ odvetil. „Nechám ho zatiaľ tu a vezmem si ho neskôr.“ Znova zabalil obraz do všetkých vrstiev, vrátil ho do debny a potom ju strčil pod svoj konzolový stolík. Skôr ako vypol počítač, začal písať Džejbímu odkaz, ale potom sa zarazil a vymazal, čo napísal, a namiesto toho sa pobral preč.
To, že mu napokon Džejbí poslal ten obraz, ho zároveň prekvapilo aj neprekvapilo (vôbec ho neprekvapilo, že ho na to nahovoril Willem). Po osemnástich mesiacoch, práve keď Willem dostal úlohu v Malamudovej teoréme, jedna galéria z Lower East Side Džejbímu ponúkla, že ho bude zastupovať. Minulú jar mal svoju prvú samostatnú výstavu s názvom Chlapci. Bola to séria dvadsiatich štyroch obrazov nakreslených podľa fotografií ich troch. Ako mu Džejbí sľúbil pred rokmi, najprv mu ukázal jeho fotky, ktoré chcel namaľovať, a hoci mnohé z nich odsúhlasil (cítil sa pri tom nepríjemne, ale vedel, aká je tá séria pre Džejbího dôležitá). No Džejbí sa napokon väčšmi zaujímal o tie, čo neschválil, ako o tie, ktoré áno – a on si pri niektorých vôbec nepamätal, že by ich Džejbí fotil. Napríklad pri tej, kde ležal schúlený na posteli s doširoka otvorenými očami, desivo nevidomými, ľavú ruku mal neprirodzene vystretú ako škriatok. Toho sa týkala ich prvá hádka. Džejbí ho najprv prehováral, potom trucoval, vyhrážal sa, kričal a napokon, keď nič nezmohol, pokúsil sa prehovoriť Willema, aby sa zaňho prihovoril.
„Uvedomuješ si, že ti v skutočnosti nie som nič dlžný?“ povedal mu Džejbí, keď prišiel na to, že jeho vyjednávanie s Willemom nikam nevedie. „V podstate ťa vôbec nemusím žiadať o súhlas. Môžem namaľovať, čo chcem, doriti. Toto robím len zo zdvorilosti a z úcty k tebe.“
Mohol prijať jeho argumenty, ale na to bol príliš rozčúlený. „Sľúbil si mi to, Džejbí,“ zopakoval. „Mal by si si stáť za slovom.“ Mohol dodať: „Dlhuješ mi to ako priateľ,“ lenže už pred niekoľkými rokmi si uvedomil, že Džejbí uznáva inú definíciu priateľstva a záväzkov, inú ako on, a nemá zmysel dohadovať sa s ním o tom: buď to prijmete alebo nie, a on sa rozhodol, že to prijme, hoci sa v poslednom čase zdalo, že úsilie prijať Džejbího aj s jeho muchami je náročnejšie, únavnejšie a nepríjemnejšie, ako je nevyhnutné.
Napokon musel Džejbí prijať porážku, hoci celé mesiace pred otvorením výstavy mal občas nejaké poznámky o svojich „stratených maľbách,“ majstrovských dielach, čo mohol vytvoriť, keby Jude nebol taký tvrdohlavý, hanblivý, rozpačitý a menej obmedzený (to bolo jeho obľúbené slovo). Neskôr sa Jude hanbil za to, aký bol dôverčivý, za to, že sa spoliehal, že jeho prianie bude niekto rešpektovať.
Výstavu otvorili raz vo štvrtok koncom apríla, krátko po jeho tridsiatke, a bolo tak nezvyčajne chladno, že prvé listy platanov zamrzli a popraskali. …
