14
Kapitán Hollister počúval veľmi povrchne trojstrannú konverzáciu medzi Charlie, jej otcom a Rainbirdom. Bol celkom mimo, staré príkazy splnil, a nové ešte nedostal. Zvuky rozhovoru plynuli okolo neho bez toho, aby zachytával ich zmysel, a dovolili mu voľne rozmýšľať o golfe a o hadoch a o deviatich paliciach s kovovou hlavou a o zovretí hadom boa a o palici na stredne dlhé údery a o štrkáčoch a o palici, ktorou sa hrá z veľkej pieskovej prekážky, a o pytónoví, ktorý je taký veľký, že prehltne celú kozu. Toto miesto sa mu nepáčilo. Bolo tu všade plno natrúseného sena, ktoré mu pripomínalo vôňu nekosenej časti golfového ihriska. To na sene jeho brata uštipol had, kapitán mal vtedy len tri roky, a jeho veľký brat reval, tak reval, a všade voňalo seno, voňala ďatelina, voňala timotejka a jeho veľký brat bol najmocnejší, najstatočnejší chlapec na svete, no v tej chvíli reval, veľký, robustný deväťročný Leon Hollister reval „choď zavolať ocka!“ a slzy sa mu valili po lícach, keď si rukami zvieral puchnúcu nohu, a keď sa trojročný kapitán Hollister obrátil, prestrašený a uplakaný aby spravil, čo mu kázal brat, preplazilo sa mu to po nohe, po jeho vlastnej nohe ako smrtiaca zelená voda – neskôr lekár povedal, že uštipnutie nebolo nebezpečné, lebo had asi tesne predtým uštipol niečo iné a váčok s jedom mal prázdny, ale Lennie si myslel, že zomiera, a všade bola sladká, letná vôňa trávy a skákali lúčne kobylky s tým svojím večným cŕŕŕcr – cŕfŕcr a pľuli hnedastú šťavu („ukáž, ako pľuješ a nechám ťa ísť“ sa v tých dávnych časoch vykrikovalo v Nebraske), dobré vône, dobré zvuky, golfové ihrisko tak vonia a bzučí bratov rev, odporný dotyk hada, pozrel dolu a videl jeho plochú, trojuholníkovú hlavu, čierne oči… had sa preplazil kapitánovi cez nohu na ceste do vysokej trávy… nazad do nekosenej časti, ihriska, dá sa povedať… a vôňa tam bola takáto istá… a jemu sa toto miesto nepáči.
Štyri palice s kovovou hlavou a zmije a doklepávacie palice a ploskohlavce…
Rýchlejšie a rýchlejšie sa všetko odrážalo tam a nazad a kapitánove oči bez výrazu behali po tienistej stajni, kým John Rainbird stál proti McGeeovcom. Nakoniec sa mu oči zastavili na čiastočne roztavenej zelenej plastikovej hadici pri prasknutom potrubí. Visela skrútená na kolíku, ešte vždy trochu zahalená stúpajúcou parou.
Zrazu v ňom vyšľahla hrôza ako plameň z dohasínajúcej pahreby. V prvej chvíli bola hrôza taká obrovská, že mu nedovolila ani nabrať dych, aby skríkol na výstrahu. Svaly mal stuhnuté, neschopné pohybu.
Vzápätí to prešlo. Kapitán sa z plných pľúc nadýchol, naklonil sa dopredu a vydal náhly drásaný výkrik: „Had! HAD! HAAÁD!“
Neutekal preč. Ani v stave, v akom bol, kapitán Hollister nepomyslel na útek. Naklonený dopredu ako opotrebovaný robot chytil vidly opreté o stenu. Bol tam had a on ho chcel zasiahnuť, zničiť, rozdrviť.
Chcel… chcel…
Chcel zachrániť Lennieho!
Vrhol sa na čiastočne roztavenú hadicu a hrozivo sa oháňal vidlami.
Od tej chvíle sa všetko odohrávalo veľmi rýchlo.
