8
V ten deň bolo chladno a krásne. O dvanásť tridsať prešiel Rainbird pomaly krížom cez ešte zelený trávnik do nízkej stajne v tvare L, natretej na tmavočervené – na odtieň zaschnutej krvi – s nabielenými škárami. Vysoko na oblohe pomaly plávali veľké kopovité oblaky sľubujúce pekné počasie. Vánok sa mu pohrával s košeľou.
Ak je nevyhnutné zomrieť, tento deň je na to ako stvorený.
Vo vnútri stajne vyhľadal miestnosť hlavného koniara a vošiel. Ukázal mu identifikačnú kartu, s označením A.
„Prosím, pane?“ ozval sa Drabble.
„Vypracte celý priestor,“ prikázal Rainbird. „Všetci von. Do piatich minút.“
Koniar neodporoval, ani nešomral, a ak aj trochu zbledol, na opálenej tvári sa to stratilo.
„Aj kone?“
„Len ľudia. Choďte zadným vchodom.“
Rainbird bol prezlečený do maskáčov z Vietnamu. Vrecká na nohaviciach mali široké, hlboké záklopky. Z jedného teraz vytiahol veľkú pištoľ. Hlavný koniar na ňu pozrel vševediacim pohľadom bez prekvapenia. Rainbird ju držal voľne, hlaveň smerovala do zeme.
„Budú tu nejaké problémy, pane?“
„Možno,“ odvetil nevzrušené Rainbird. „Naozaj to neviem. Teraz choďte, starký.“
„Dúfam, že koňom sa nič nestane,“ dodal Drabble.
Rainbird sa usmial. Napadlo mu: V to isté dúfa aj ona. Videl jej oči, keď bola pri koňoch. Ale toto miesto – kóje s voľne uloženým senom, žochy lisovaného sena uskladneného v podkroví a suché drevo všade navôkol s nápismi ZÁKAZ FAJČIŤ – bolo ako sud prachu.
Ľad to bol tenký.
No ako plynuli roky a on sa stával čoraz ľahostajnejším k životu, pohyboval sa už aj na tenšom.
Vrátil sa k veľkým dreveným vrátam a vyzrel von. Zalial nebolo po nikom ani chýru. Obrátil sa, začal prechádzať uličkou pomedzi boxy a vdychoval prijemnú, prenikavú, nostalgickú vôňu koni.
Ubezpečil sa, že všetky boxy sú zavreté na závoru.
Prišiel opäť k dvojitým vrátam. Teraz už ktosi prichádzal. Dve postavy. Na druhej strane rybníka. Nebol to kapitán a Andy McGee. Bol to Don Jules s Charlie.
Poď ku mne, Charlie, pomyslel si nežne. Poď teraz ku mne.
Rýchlo si obzrel tienistý senník a podišiel k rebríku –k jednoduchým dreveným priečkam pribitým na podporné brvno – a začal po ňom pružne stúpať.
O tri minúty neskôr Charlie a Don Jules vkročili do prázdneho, chladného tieňa stajne. Chvíľu ešte postáli medzi vrátami, kým sa v šere rozhľadeli. Rainbird si na Magnum 357, ktorý držal v ruke, vlastnoručne skonštruoval tlmič. Sedel na hlavni ako zvláštny čierny pavúk. V skutočnosti to nebol veľmi účinný tlmič, bolo totiž takmer nemožné úplne stlmiť zvuk takej veľkej zbrane. Keby náhodou potiahol kohútik, ozvalo by sa najprv chrapľavo zabrechanie, nato tichá rana, a potom už bol pravdepodobne zbytočný. Rainbird dúfal, že nebude musieť vôbec použiť zbraň, no teraz ju držal oboma rukami a mieril ňou dolu tak, že tlmič vytváral krúžok na hrudi Dona Julesa.
Jules sa opatrne poobzeral.
„Môžete už ísť,“ povedala mu Charlie.
„Hej!“ skríkol Jules a nevšímal si Charlie. Rainbird Julesa poznal. Chlap, čo dodržiava predpisy: Vyplň každý rozkaz do bodky, a potom ťa nik nevyvedie z konceptu. Vždy si kry chrbát. „Hej, koniar! Ozvite sa niekto! Som tu s tým deckom!“
„Môžete už ísť,“ zopakovala Charlie a Jules ju opäť ignoroval.
„Poď,“ dodal a zovrel Charlie zápästie. „Musíme niekoho nájsť.“
Napriek miernej ľútosti bol Rainbird pripravený Dona Julesa zastreliť. Mohlo sa mu stať aj horšie. Takto aspoň zomrie predpisovo, krytý od chrbta.
„Povedala som, že už môžete ísť,“ zopakovala Charlie a Jules jej zrazu pustil zápästie. Nie iba jednoducho pustil, bolo to rýchle odtiahnutie ruky, ako keď sa dotkneš niečoho horúceho.
Rainbird pozorne sledoval tento zaujímavý vývoj situácie.
Jules sa obrátil a zadíval sa na Charlie. Šúchal si ruku, no Rainbird nedovidel, či tam niečo má alebo nie.
„Choďte preč,“ dodala Charlie pokojne.
Jules siahol pod vetrovku a Rainbird bol opäť pripravený zastreliť ho. Nemal by to spraviť, kým nebude zbraň z Julesovej bundy celkom vonku, a kým jeho zámer odviesť ju nazad do domu nebude očivi…