19
Ešte vždy hmatkala okolo seba, neschopná obsiahnuť rozumom všetko, čo sa stalo. „Ocko!“ kričala. „Ocko! Ocko!“
Všetko bolo zastreté, príznačné. Vzduch bol plný horúceho štipľavého dymu a červených zábleskov. Kone ešte vždy kopali do vrátok boxov, no teraz sa im vrátka bez závor ľahko otvárali. Aspoň niekoľko koni bolo schopných vyvliecť sa von.
Charlie padla na kolená, chcela rukami nahmatať otca, a okolo nej sa začali mihať kone na úteku, sotva zreteľnejšie než snové tiene. Zhora sa zrútila v záplave iskier strešná krokva a podpálila voľne rozhádzané seno v jednom zo spodných oddelení. Vzadu v priestore kratšieho ramena L vyletel do povetria stolitrový sud traktorovej nafty s dutým kašlavým zaburácaním.
Uháňajúce kopytá dopadali len pár centimetrov od Charlinej hlavy, keď liezla s rukami pred sebou ako nevidomý tvor. Vtom do nej jeden z bežiacich koni zľahka štuchol a ona spadla na chrbát. Rukou sa dotkla topánky.
„Ocko?“ zafňukala. „Ocko?“
Bol mŕtvy. Bola si istá, že je mŕtvy. Všetko bolo mŕtve, svet bol v plameňoch, najprv jej zavraždili mamu a teraz otca.
Zrak sa jej vracal, no ešte vždy bolo všetko nejasné. Okolo nej sa valili vlny horúčavy. Rukou nahmatala jeho nohu, dotkla sa brucha a šla pomaly ďalej, hore po košeli, až sa prstami dostala k vlhkej, lepkavej škvrne. Škvrna sa rozširovala. Charlie tam v hrôze nechala ruku, neschopná odtiahnuť prsty.
„Ocko,“ zašepkala.
„Charlie?“
Bolo to len sotva postrehnuteľné zachrčanie, no bol to on. Rukou našiel jej tvár a ochabnuto si ju pritiahol. „Poď sem. Bli… bližšie.“
Priblížila sa k nemu zboku a teraz jeho osvetlená tvár vyplávala z okolitej šedivosti. Ľavú polovicu mal stiahnutú do grimasy, ľavé oko nepekne podliate krvou jej pripomenulo ráno v Hastings Glene, keď vstávali v tamojšom moteli.
„Ocko, pozri sa na ten zmätok,“ vzdychla Charlie a začala plakať.
„Na to niet času,“ odpovedal. „Počúvaj. Počúvaj ma, Charlie!“
Sklonila sa k nemu a jej slzy mu zmáčali tvár.
„Prišlo to, Charlie… Neprelievaj za mnou zbytočné slzy. Ale…“
„Nie! Nie!“
„Charlie, buď ticho!“ prikázal drsne. „Teraz ťa budú chcieť zabiť. Rozumieš? Ne… nebudú sa s tebou hrať v rukavičkách.“ Vyslovil to v rukavičkách kútikom hrozne skrivených úst. „Nedovoľ im to, Charlie, prosím ťa. A nedovoľ im zatušovať to. Nedovol im povedať… bol to len požiar…“
Trochu pritom zdvihol hlavu a teraz si zasa ľahol na chrbát a lapal dych.
Cez šero nad pažravo praskajúcim ohňom sa zvonku ozývali nezreteľné a zbytočné výstrely a zúfalé erdžanie koni.
„Ocko, nehovor… ostaň…“
„Nie. Niet času.“ Pomocou pravej ruky sa vládal trocha nadvihnúť, aby bol k nej bližšie. Z oboch kútikov úst mu začala vytekať krv. „Musíš ujsť, kým môžeš, Charlie.“ Zotrela mu krv lemom sukne. Pálil ju chrbát. „Uteč, kým môžeš. Keď budeš musieť zabiť niekoho, kto ti bude stáť v ceste, Charlie, sprav to. Taká je vojna. Ukáž im, že sú vo vojne.“ Hlas sa mu strácal. „Musíš ujsť, kým môžeš, Charlie. Sprav to kvôli mne. Rozumieš?“
Prikývla.
Zhora tesne za nimi spadla ďalšia krokva v ohnivom kolese oranžových iskier. Teraz na nich horúčava zaútočila priamo, akoby stáli pred otvorenými dvierkami pece. Iskry jej dopadali na kožu ani hladný, dotieravý hmyz.
„Urob,“ vykašlal pramienok krvi a zo všetkých síl sa snažil hovoriť ďalej, „urob to tak, že tamtí už nikdy viac nebudú môcť spraviť čosi také. Spáľ to, Charlie. Spáľ to všetko.“
„Ocko…“
„Teraz choď. Prv než to všetko vybuchne.“
„Nemôžem ťa opustiť,“ dodala trasľavým, bezmocným hlasom.
Usmial sa a pritiahol si ju ešte bližšie, akoby jej chcel čosi pošepnúť do ucha. No namiesto toho ju pobozkal.
„… ľúbim ťa, Cha…“ dostal ešte zo seba a zomrel.
