3
DŽEJBÍ SA ROZHODOL, že Willem a Jude by mali usporiadať silvestrovský večierok vo svojom byte. Dohodli sa na tom cez Vianoce, ktoré sa skladali z troch častí: Štedrý večer strávili v byte Džejbího matky vo Fort Green, večera na Prvý sviatok vianočný (bola formálna a organizovaná, vyžadovali sa na nej obleky a kravaty) sa konala u Malcolmových rodičov a pred ňou bol neformálny obed v dome Džejbího tiet. Tento rituál doržiavali už oddávna – pred štyrmi rokmi k nemu pridali ešte Deň vďakyvzdania u Judových priateľov Harolda a Julie v Cambridgei – ale na Silvestra nikdy nemali pevne daný program. Vlani, prvý rok po skončení školy, keď sa všetci ocitli v rovnakom čase v rovnakom meste, však každý skončil niekde inde a nebol tam šťastný – Džejbí na nejakom nudnom večierku u Ezru, Malcolm na večeri u priateľov svojich rodičov na hornom Manhattane, Willema Findley prehovoril, aby vzal sviatočnú zmenu v Ortolane, Jude ležal s chrípkou v posteli na Lispenard Street – a tak si povedali, že na budúci rok si spravia nejaký poriadny plán. Lenže k tomu sa nedostali, zrazu bol december, a oni stále nič nevymysleli.
Takže im neprekážalo, že Džejbí rozhodol za nich. Tentoraz nie. Povedali si, že do bytu sa pokojne zmestí dvadsať ľudí, prípadne sa ich tam natlačí aj štyridsať. „Takže štyridsať,“ Džejbí sa toho hneď chytil, čo aj čakali, ale neskôr, už vo svojom byte, napísali zoznam dvadsiatich ľudí, najmä svojich a Malcolmových priateľov, lebo vedeli, že Džejbí pozve viac hostí, ako bude únosné, pozve priateľov, ich priateľov, ani nie priateľov, kolegov, poslíčkov, barmanov a predavačov, napokon ich tam bude toľko, že aj keď otvoria všetky okná, aby sa dovnútra dostal čerstvý vzduch, aj tak bude všade opar, horúčava a dym, ktoré sa tam nahromadia.
„Len to veľmi nekomplikujte,“ dodal ešte Džejbí, ale Willem s Malcolmom vedeli, že to platí pre Juda, ktorý mal sklony vždy všetko komplikovať. Napríklad celú noc piecť syrové koláčiky jeden plech za druhým, hoci by sa všetci uspokojili aj s pizzou, a pred večierkom v byte poupratovať, ako keby niekomu záležalo na tom, či je na podlahe špina alebo v dreze zaschnuté mydlové bublinky a zvyšky včerajších raňajok.
Noc pred Silvestrom bola na to ročné obdobie nečakane teplá, taká teplá, že Willem šiel tie tri kilometre z Ortolanu pešo a v byte ho privítala taká výrazná aróma syra, cesta a feniklu, až sa mu zdalo, že vôbec neodišiel z práce. Chvíľu sa ponevieral po kuchyni, nadvihoval oblé nafúknuté kúsky cesta, čo chladli na mriežke, aby sa neprilepili, a pozeral sa na kopy plastových škatuliek s maslovými sušienkami s bylinkami a zázvorové keksy z kukuričnej múky. Zrazu si uvedomil smútok – rovnaký ho pochytil aj vtedy, keď si všimol, že Jude napriek všetkému upratoval – lebo vedel, že tieto úžasné keksy ľudia bez premýšľania zhltnú a zapijú ich pivom. Nový rok sa začne tým, že všade po nich zostanú rozšliapané odrobinky prilepené na dlažbu. Jude už spal v spálni, okno mal pootvorené, a ten ťažký vzduch vyvolal u Willema túžbu po jari, stromoch, žltých kvetoch a kŕdľoch čiernych vtákov s krídlami akoby natretými olejom, ktoré sa nehlučne vznášajú po oblohe farby mora.
Keď sa zobudil, počasie sa znova zmenilo a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že sa trasie od zimy a že vo sne počuje vietor. Že s ním niekto lomcuje a volá jeho meno. Že to nie sú vtáky, ale ľudský hlas: „Willem, Willem.“
Obrátil sa a oprel o lakte, ale Juda spoznával len hmlisto: najprv tvár, potom fakt, že si pridržiava ľavú ruku pravou a má ju niečím obviazanú. Uvedomil si, že je to uterák a v izbe tak žiaril, akoby bol zdrojom svetla, a on naň hľadel ako v tranze.
„Willem, ospravedlňujem sa,“ povedal pokojne Jude a Willem si znova pomyslel, že sa mu to len sníva. Prestal počúvať. Jude to musel zopakovať. „Stala sa mi nehoda, Willem, ospravedlňujem sa. Musíš ma odviesť k Andymu.“
Konečne sa prebral. „Aká nehoda?“
„Porezal som sa. Náhodou.“ Odmlčal sa. „Odvedieš ma tam?“
„Pravdaže,“ odvetil, ale bol zmätený a ešte napo…
