13
Vyšiel som na Western Avenue, sadol si do auta a čakal. Kým som čakal, pokúsil som sa prísť na to, čo tu vlastne robím. Vedel som, že som pripravený zavesiť sa na chlapíka, ktorý nie je človekom, ktorého hľadám. Mal však u seba obrázok Sondry Leeovej a má kanceláriu v budove, pred ktorou ten, čo ho hľadám, dostal blokovú pokutu. Nemal som dôvoď, aby som to robil, ibaže chlapík bol veľmi neprirodzený. Keď prídete do vlastnej kancelárie a nájdete tam kohosi cudzieho, obyčajne si neprisadnete a nepopíjate s ním. Kto má všetkých päť pokope, zavolá polišov.
Asi dvadsať minút po tom, čo som začal čakať, vyšiel Victor z budovy a zamieril pešo dolu po Western Avenue. Počkal som, kým dôjde na roh, a keď zabočil doprava na Sunset, vystúpil som z oldsmobilu a uháňal za ním, a na nonšalantnú chôdzu som spomalil až na Sunsete. Prešiel som na druhú stranu ulice a mieril na západ. Victor šiel po náprotivnej strane asi štyridsaťpäť metrov predo mnou. Jeho chôdza bola akási kradmá, avšak pravdepodobne tak kráčal len inštinktívne. Obzerať sa neobzeral. Asi v polovici ďalšieho bloku vošiel do baru nazvaného U Rena. Počkal som, kým sa usadí, potom som aj ja šibol dnu a sadol som si do oddeleného boxu pri vchode. Čašníčka sa na mňa mračila, zabral som sám box pre štyroch.
„Sme tu celé mužstvo,“ začal som. „Moji spoluhráči sa ku mne o chvíľu pripoja.“
„Všetci sú tu pekelne vtipní,“ zašomrala. „Chcete niečo na pitie?“
Požiadal som o gimlet s ľadom a sŕkal ho pomaly, aby som zahnal pachuť Victorovej smrtonosnej škótskej. Victor so zvesenými a prihrbenými plecami sedel na vysokej stoličke pri bare nad pohárikom čohosi, čo, súdiac podľa jeho škótskej, muselo asi chutiť ako staré čistidlo na fajku.
Vedľa neho sedela blondína vo veľmi krátkej sukni, s prekríženými nohami, bokom na barovej stoličke a nakláňala sa k Victorovi. Mala zelené očné tiene a jasnočervený rúž. Ako sa nakláňala dopredu, červeno-zelená vypasovaná blúzka sa jej na chrbte trochu vykasala zo sukne. Jediná ďalšia osoba pri bare bola červenovláska v rokoch s dobre vyvinutým poprsím spútaným bielym svetrom s flitrami, ktorý sa jej na rukáve začínal párať. Pila manhattan, a kým som sa pozeral, barman jej podal ďalší, pričom ukázal na Larryho Victora. Vzala ho, kývla Victorovi na znak vďaky a sústredila sa na nápoj. Larry jej zasalutoval dvoma prstami priloženými k čelu a zameral pozornosť na La Blondie.
La Blondie si ju vyžadovala. Nepočul som, čo vraví, ale z intenzity jej gestikulácie a z rýchlosti, s akou sa jej pohybovali ústa, bolo jasné, že je pekelne rozzúrená. Victor krútil hlavou a odpovedal jej občasným zašomraním.
Interiér baru U Rena tvorilo obloženie z napodobeniny borovicového dreva s dobytčími rohmi na stene a s niekoľkými zarámovanými kresbami Frederica Remingtona rozvešanými kde-tu po miestnosti. Vnútrajšok nepôsobil veľmi svetlo a juhokalifornský slnečný jas vonku ho robil ešte temnejším. Bolo tu chladno a pravdepodobne mohlo byť aj ticho, keby červenovláska na druhom konci nebola obhospodarovala hudobnú skriňu. Chladný bar počas horúceho odpoludnia je občas veľmi príjemné miesto.
Blondína vybrala z kabelky čosi, čo vyzeralo ako fotografia a postrčila to k Victorovi. Victor si vytiahol z náprsného vrecka rozgajdaného športového saka okuliare bez obrúčok a založil si ich, aby sa pozrel na obrázok. Keď uvidel, čo je na ňom, rýchlo naň položil ruku otvorenou dlaňou nadol, a znepokojene sa obzrel po miestnosti. Potom postrčil fotografiu naspäť k blondíne, dal si dolu okuliare a odložil ich. Blondína vzala fotografiu a vrátila ju do kabelky. Celá transakcia netrvala azda ani dvadsať sekúnd, mne to však stačilo, lebo keď sa Victor obzrel v okuliaroch bez obrúčok po miestnosti, uvedomil som si, čo ma na ňom miatlo. Okrem vlasov sa podobal na fotografiu Lesa Valentina, ktorú som videl. A vlasy sa predsa dajú upraviť.
Victor náhle vstal, hodil na barový pult desaťdolárovku a vyšiel z miestnosti štýlom človeka opúšťajúceho raz a navždy manželku. Blondína osta…
