9. KAPITOLA
Žid sa uchýlil do Sutterovho zálivu na východ od prístavu. Hunter vedel na diaľku určiť jeho polohu podľa štipľavého dymu, ktorý sa dvíhal nad stromami, a podľa príležitostných výbuchov náloží.
Docválal na malú čistinu, kde našiel Žida uprostred bizarnej scény: všade sa povaľovali mŕtve zvieratá rôznych druhov a páchli na horúcom poludňajšom slnku. Na jednej strane stáli tri drevené sudy liadku, dreveného uhlia a síry. Vo vysokej tráve sa ligotali úlomky rozbitého skla. Žid horúčkovito pracoval. Šaty a tvár mal ušpinené od krvi a vybuchnutého strelného prachu.
Hunter zostúpil z koňa a rozhliadol sa okolo seba. „Čo to tu, preboha, robíte?“
„To, o čo ste ma požiadali,“ odvetil Čierne oko. Usmial sa. „Nebudete sklamaný. Poďte, ukážem vám. Najprv ste mi dali úlohu vyrobiť dlhú a pomaly horiacu zápalnú šnúru. Však?“
Hunter prikývol.
„Bežné zápalné šnúry sa nedajú použiť,“ povedal Žid kriticky. „Dala by sa použiť cestička zo strelného prachu, no ten horí veľmi rýchlo. Alebo naopak, mohla by sa použiť pomalá zápalnica.“ Pomalá zápalnica bol kus lana alebo motúza namočený v liadku. „Tá je však naozaj pomalá a plameň je často prislabý na to, aby zapálil konečnú látku. Rozumiete, čo hovorím?“
„Áno.“
„Dobre teda. Stredne silný plameň a rýchlosť horenia sa dosiahne zvýšením podielu síry v prachu. Takáto zmes je však neslávne známa svojou nespoľahlivosťou. A človek nechce, aby plameň prskal a zhasol.“
„Nie.“
„Skúšal som mnohé máčané motúzy, knôty či látky, no zbytočne. Na nič sa nedá spoľahnúť. Preto som pátral po niečom, čo by udržalo nálož. A našiel som toto.“ Zdvihol tenký, šľachovitý materiál. „Potkanie vnútornosti,“ povedal a šťastne sa usmial. „Zľahka vysušené nad teplými uhlíkmi, aby sa odstránili tekutiny a šťavy, no aby sa zachovala pružnosť. No a keď sa do čreva naplní určité množstvo prachu, vznikne použiteľná zápalná šnúra. Dovoľte mi, aby som vám ju ukázal.“
Vzal belavé črevo dlhé asi tri metre, cez ktoré matne presvital strelný prach. Položil ho na zem a jeden koniec zapálil.
Šnúra pokojne horela, iba málo prskala a plameň postupoval pomaly – za minútu nestrovil viac ako tri či štyri centimetre.
Na Židovej tvári sa objavil široký úsmev. „Vidíte?“
„Máte dôvod byť hrdý,“ povedal Hunter. „Viete túto zápalnú šnúru aj prepravovať?“
„Bezpečne, jediným problémom je čas. Ak črevo príliš vyschne, je krehké a môže sa zlomiť. To sa stane asi tak po dni.“
„Tak musíme so sebou vziať dostatočné množstvo potkanov.“
„Som o tom presvedčený,“ odvetil Žid. „Teraz mám ešte ďalšie prekvapenie, niečo, o čo ste nežiadali. Možno ho nevyužijete, hoci podľa mňa je to najúžasnejší vynález.“ Odmlčal sa. „Počuli ste o francúzskej zbrani, ktorá sa nazýva grenade?“
„Nie,“ pokrútil hlavou Hunter. „Otrávené ovocie?“ Grenade je francúzsky výraz pre granátové jablko a travičstvo bolo v poslednom čase na Ľudovítovom dvore veľmi obľúbené.
„Svojím spôsobom,“ odvetil Žid s jemným úsmevom. „Nazýva sa to tak pre podobnosť so semienkami v granátovom jablku. Počul som, že existuje takýto vynález, ale že jeho výroba je nebezpečná. Vyrobil som ho. Trik spočíva v podiele liadku. Ukážem vám to.“
Žid zdvihol prázdnu sklenú fľašu s krátkym hrdlom. Hunter ho sledoval, ako nasypal dovnútra za hrsť brokov a zopár úlomkov kovu.
Zároveň povedal: „Nechcem, aby ste si o mne mysleli, že som chorý. Viete o Complicidad Grande?“
„Iba trochu.“
„Začalo sa to mojím synom,“ povedal Žid a zaškľabil sa. „Bolo to v auguste roku 1639, keď sa môj syn už dávno vzdal židovskej viery. Žil v Lime v Peru, v Novom Španielsku. Jeho rodine sa darilo. Mal nepriateľov. Zatkli ho jedenásteho augusta,“ Žid nasypal do fľaše ďalšie broky, „a obvinili, že je skrytý Žid. Povedali mu, že v sobotu nebude smieť predávať, a že nesmie jedávať na raňajky slaninu. Označili ho za judaistu. Mučili ho. Bosé nohy mu zavreli do žeravých železných čižiem. Mäso sa mu škvarilo. Priznal sa.“ Žid napchal do fľaše strelný prach a zapečatil ju kvapkami vosku.
„Na šesť mesiacov ho zavr…
