6
Doktora Wanlessa postihol záchvat mŕtvice v deň, keď Richard Nixon oznámil svoje odstúpenie z úradu prezidenta – 8. augusta 1974. Bola to slabšia mozgová príhoda, no fyzicky sa z nej Wanless nikdy nespamätal. Podľa kapitánovho názoru ani mentálne. Mŕtvica ešte väčšmi podporila Wanlessov sústavný záujem hraničiaci s posadnutosťou o všetko, čo súviselo s programom L 6.
Teraz vošiel do miestnosti, opierajúc sa o palicu. Svetlo z okna vo výklenku sa mu odrazilo od okrúhlych okuliarov bez obrúčok a zmenilo ich na prázdne zrkadlá. Ľavú ruku mal zohnutú ako pazúr. Ľavú polovicu úst skrivenú v ľadovom úškrne.
Rachel sa s účasťou pozrela ponad Wanlessovo plece na kapitána, a ten prikývol, že môže odísť. Ticho za sebou zavrela dvere.
„Drahý doktor,“ povedal kapitán bez náznaku humoru.
„Ako to napreduje?“ spýtal sa Wanless a s fučaním si sadal.
„Je to tajné,“ odpovedal kapitán. „Viete o tom, Joe. Čo pre vás dnes môžem urobiť?“
„Všimol som si, že sa tu čosi deje,“ začal Wanless a ignoroval kapitánovu otázku. „Nemal som čo robiť, keď som musel čakať celé predpoludnie.“
„To preto, že prichádzate bez ohlásenia…“
„Tuším ich čo nevidieť zasa dostanete,“ pokračoval Wanless. „Načo potom potrebujete ešte profesionálneho zabijaka Steinowitza? V poriadku, viete, čo robíte. Asi áno. Ale takisto ste to vedeli aj predtým, či nie?“
„Čo chcete, Joe?“ kapitán nemal rád, keď sa mu pripomínali minulé neúspechy. Chvíľu to dievča naozaj mali v rukách. Muži, ktorých do toho zapojili, ešte vždy nie sú schopní pracovať, a možno nikdy viac nebudú.
„Čo ešte chcem?“ spytoval sa Wanless zohnutý nad palicou. Kristepane, pomyslel si kapitán, toho starého hovniaka chytá záchvat krasorečnenia. „Prečo som to ešte vždy nenechal? Len preto, že vás chcem presvedčiť, aby ste ich „oboch zlikvidovali. Aj Jamesa Richardsona. A tamtých na Maui. Všetkých zlikvidujte, kapitán Hollister. Zničte ich. Zmažte ich zo zemského povrchu.“
Kapitán si vzdychol.
Wanless ukázal pazúrovitou rukou na knižničný vozík a pokračoval: „Vidím, že ste si znovu prešli materiály.“
„Poznám ich takmer naspamäť,“ priznal sa kapitán so slabým úsmevom. Program L 6 bol preňho celý minulý rok každodenným chlebom a už dva roky predtým pravidelným bodom programu každej schôdze. A tak Wanless nebol jediný, kto tu bol tou vecou posadnutý.
Rozdiel medzi nami je v tom, že mňa za to platia. Pre Wanlessa je to hobby. Nebezpečné hobby.
„Čítate ich, ale ničomu ste sa nepriučili,“ podpichol ho Wanless. „Dovoľte mi, aby som sa ešte raz pokúsil priviesť vás k pravde, kapitán Hollister.“
Kapitán chcel protestovať, no vtom si spomenul na Rainbirda. Pripomenul si, že sa s ním napoludnie stretne, a tvár sa mu vyhladila. Tváril sa pokojne a príjemne. „V poriadku,“ povedal. „Začnite, ak ste pripravený.“
„Ešte vždy si myslíte, že som blázon? Šialenec?“
„To vravíte vy, nie ja.“
„Bolo by pre vás lepšie, keby ste si spomenuli, že som bol prvý, kto navrhol skúšobný program s tio-dilysergovou kyselinou.“
„Sú dni. keď si želám, aby ste s tým nikdy neboli začali,“ odpovedal kapitán. Keď privrel oči, vedel si ešte vždy predstaviť Wanlessovu prvú správu, dvestostranovú štúdiu o droge, ktorá bola najprv známa ako TDL, potom medzi odborníkmi nazývaná zosilňovacia kyselina a nakoniec dostala meno L 6. Kapitánov predchodca schválil pôvodný projekt. Toho pána pochovali pred šiestimi rokmi v Arlingtone so všetkými vojenskými poctami.
„Chcem tým povedať len toľko, že môj názor by mohol mať určitú váhu,“ vysvetľoval Wanless. Hlas mal dnes unavený, vyslovoval pomaly a dosť nezreteľné. Skrivený ľavý kútik úst sa nehýbal, keď hovoril.
„Počúvam vás,“ prehodil kapitán.
„Pokiaľ som schopný do toho vidieť, som jediný psychológ či lekár, ktorého ešte vôbec vypočujete. Vašich ľudí zaslepila jedna jediná vec, a to, čo znamená ten chlap a to dievča pre bezpečnosť Ameriky… a prípadne pre budúcu rovnováhu síl. Čo nás vlastne oprávňuje povedať, keď sledujeme stopy týchto McGeeovcov, že ten človek je neškodný Rasputin. M…
