8
Nik nevidel, ako Andy posiela listy, iba Charlie Payson, chlapík, čo sa prisťahoval do Bradfordu v novembri a odvtedy sa pokúšal rozbehnúť predaj v starom bradfordskom obchode Galantérne drobnosti & novinky. Payson bol malý človek so smutnou tvárou, ktorý raz chcel pozvať Andyho pri jednej z jeho návštev v meste na pohárik. V samotnom meste sa čakalo, že ak sa Paysonovi nepodaria jeho obchodné zámery počas nasledujúceho leta, Galantérne drobnosti & novinky budú mať opäť od pätnásteho septembra vo výklade tabuľku NA PREDAJ ALEBO NA PRENÁJOM. On sám bol dosť príjemný chlapík, no nebolo mu ľahko. Bradford už nebol tým mestom, ktorým býval.
Andy kráčal po ulici – lyže nechal zapichnuté v snehu na začiatku cesty vedúcej dolu do bradfordského prístaviska – a blížil sa k obchodu so zmiešaným tovarom. Znútra ho s miernym záujmom pozorovali miestni starci. Tejto zimy sa medzi nimi viedlo o Andym dosť rečí. Všeobecne sa zhodli na tom, že henten mladý chlap pred niečím uteká – možno bankrot alebo majetkové vyrovnanie po rozvode. Možno rozhnevaná žena, lebo ju dobehol a decko mu zverili. Ich pozornosti totiž neušlo detské oblečenie, čo Andy kupoval. Všeobecne sa zhodli aj na tom, že on a decko sa asi vlámali do jedného z letovísk na druhej strane jazera a trávia tam zimu. Nik na túto možnosť neupozornil bradfordského konstábla, akéhosi Johnnyho, ktorý sem prišiel iba pred dvanástimi rokmi a tváril sa, že mu táto časť sveta patrí. Henten chlap prichádzal z druhej strany jazera, z Tashmore, z Vermontu. Nik z veteránov pri kachliach v bradfordskom obchode so zmiešaným tovarom, ktorý patril Jakeovi Rowleymu, nemal vo veľkej obľube Vermont pre vermontské dane z príjmu, pre snobské zákony proti alkoholizmu a toho ruského čudáka, čo sa vyvaľuje vo svojom dome ako cár a píše knihy, ktorým nik nerozumie. Nech si Vermonťania riešia vlastné problémy, to bol jednomyseľný, aj keď nevyhlásený názor.
„Viackrát už cez jazero neprejde,“ začal jeden z nich. Vložil si do úst kúsok čokoládovej tyčinky a začal ju spracúvať bezzubými ďasnami.
„Iba ak by si obstaral plávaciu vestu,“ pridal sa druhý a všetci sa zasmiali tichým smiechom.
„Asi ho nikdy viac neuvidíme,“ uspokojoval ich Jaké, keď sa Andy priblížil k obchodu. Andy mal na sebe Grantherov starý kabát a na ušiach modrú vlnenú čelenku a v Jakeových predstavách sa mihla a pretancovala nejaká spomienka –možno podobnosť so samým Grantherom – no potom zmizla. „Keď sa pohnú ľady, vyparí sa. Aj on, aj ten, koho tam má.“ Andy vonku zastal, zložil si z pliec batoh a vybral niekoľko listov. Potom vošiel. Chlapi, čo sa tu zišli, si skúmali nechty, pozerali na hodinky, na staré kachle značky Pearl Kineo uprostred, jeden z nich vytiahol obrovskú vreckovku farby železničiarskej uniformy a mohutne do nej chrchlal.
Andy po nich prebehol pohľadom. „Dobré ráno, páni.“
„Ránko prajem,“ odvetil Jake Rowley. „Čím poslúžim?“
„Predávate známky, však?“
„Áno, zatiaľ mi v tom ešte vláda dôveruje.“
„Poprosil by som vás o šesť pätnásťcentových.“
Jaké ich opatrne odtrhol z aršíka v starej čiernej knihe na ceniny a podal mu ich. „Ešte niečo?“
Andy sa zamyslel, potom sa usmial. Bolo desiateho marca. Bez toho, že by Jakeovi odpovedal, pristúpil k stojanu na pohľadnice vedľa mlynčeka na kávu a vybral veľké ozdobné blahoželanie k narodeninám. DCÉRKE K JEJ VEĽKÉMU DŇU – stálo na ňom. Položil ho na pult a šiel platiť.
„Ďakujem,“ ozval sa Jake a nablokoval cenu.
„Rado sa stalo,“ odvetil Andy a vyšiel von. Videli, ako si napravil čelenku na ušiach a potom prilepil jednu za druhou známky na listy. Dych z nozdier sa mu menil na obláčiky pary. Videli ho, ako obišiel budovu k poštovej schránke, no nik z tých, čo sedeli okolo kachieľ, by pred súdom nemohol dosvedčiť, že listy odoslal. Znovu ho zazreli, keď sa vracal okolo, už s batohom na pleciach.
„Odchádza,“ poznamenal jeden z veteránov.
„Celkom slušný chlapík,“ povedal Jake, a tým sa rozhovor na túto tému skončil. Hovor sa zvrtol na iné.
Charles Payson stál vo vcho…
