5
Schôdzu zvolali narýchlo. E. Garner Goodman zdvihol telefón a do hodiny vyrozumeli všetkých potrebných účastníkov. O štyri hodiny sa stretli v malej, málokedy používanej konferenčnej miestnosti vedľa kancelárie Daniela Rosena. Bol to Rosenov rajón, čo Adama skôr znepokojilo.
Povrávalo sa, že Daniel Rosen je netvor, hoci dva infarkty mu mierne obrúsili hrany a trochu zjemnili hrubý prejav. Tridsať rokov vystupoval ako neľútostný advokát v civilných sporoch, najprotivnejší, najnebezpečnejší a nepochybne najúspešnejší lev súdnych siení v Chicagu. Bolo o ňom známe, že pred spomínanými infarktami mal doslova drastický pracovný režim: robil deväťdesiat hodín týždenne, usporadúval polnočné orgie s asistentmi, ktorí sa vŕtali v stohoch papiera a podávali ich šéfovi. Opustilo ho niekoľko manželiek. Pracovali preňho štyri sekretárky súčasne a museli sa poriadne usilovať, aby s ním stihli držať krok. Daniel Rosen bol kedysi srdcom a dušou firmy Kravitz & Bane, ale dnes už nie. Lekár mu dovolil robiť nanajvýš päťdesiat hodín týždenne v kancelárii a prísne mu zakázal súdne procesy.
Teraz mal šesťdesiatpäť rokov, priberal a jeho milovaní kolegovia sa jednomyseľne uzniesli, že ho pustia na pašu na miernejšie pasienky: dovolia mu riadiť advokátsku firmu. Zverili mu dohľad nad ťažkopádnou byrokraciou firmy Kravitz & Bane. Je to preňho veľká česť, chabo ho presviedčali ostatní spoločníci, keď ho poverovali touto funkciou.
Doteraz to bola skôr pohroma. Keď ho vypovedali z bojiska, ktoré zúfalo miloval a potreboval, Rosen pristupoval k riadiacej funkcii asi ako k nákladnému súdnemu sporu. Sekretárky a asistentov podroboval krížovým výsluchom hoci pre najtriviálnejšie záležitosti. Konfrontoval ostatných spoločníkov a celé hodiny ich prenasledoval kvôli nejasným princípom firemnej politiky. Uväznený vo svojej kancelárii si k sebe predvolával mladých kolegov a bez zábran ich provokoval a potom hodnotil, ako vedia robiť pod tlakom okolností. Úmyselne sa posadil k nízkemu konferenčnému stolíku rovno oproti Adamovi a tenký spis držal v rukách, akoby obsahoval priam životunebezpečné tajomstvo. E. Garner Goodman sedel zaborený do kresla vedľa Adama, pohrával sa s motýlikom a škrabkal si bradu. Keď sa telefonicky rozprával s Rosenom kvôli Adamovej žiadosti a oznámil mu novinu o rodinných vzťahoch, Rosen zareagoval hlúpo, ako sa dalo očakávať.
Na konci miestnosti stál Emmitt Wycoff, v ruke telefón veľkosti zápalkovej škatuľky. Mal takmer päťdesiat rokov, vyzeral však oveľa starší a dni prežíval v permanentnom stave hrôzy a telefonátov.
Rosen opatrne otvoril spis pred Adamom a vytiahol si žltý blok. „Prečo ste nám nepovedali o svojom starom otcovi, keď ste tu boli vlani na pohovore?“ začal úsečne, v očiach neľútostný pohľad.
„Nepýtali ste sa ma na to,“ odpovedal Adam. Goodman ho upozornil, že stretnutie bude možno prebiehať veľmi drsne, ale aj tak budú s Wycoffom v prevahe.
„Nechajte si tie klamstvá,“ vybľafol Rosen.
„Ale no tak, Daniel,“ zasiahol Goodman a zagúľal očami na Wycoffa, ktorý vrtel hlavou a hľadel na strop.
„Nemyslíte si, pán Hall, že bolo vašou povinnosťou povedať nám o svojom príbuzenskom vzťahu k jednému z našich klientov? Uznajte, že máme právo byť informovaní o takej závažnej skutočnosti, nezdá sa vám, pán Hall?“ Takýto uštipačný tón mal vyhradený pre svedkov, ktorých pristihol pri klamstve a lapil do pasce.
„Vypytovali ste sa ma na všetko možné,“ odpovedal Adam a dokonale sa ovládal. „Pamätáte sa na tú bezpečnostnú kontrolu? Odtlačky prstov. Dokonca bola reč aj o detektore.“
„Áno, pán Hall, ale vedeli ste o veciach, o ktorých sme my nemohli vedieť. V čase, keď ste sa zaujímali o miesto v tejto firme, bol váš starý otec naším klientom, a preto ste nás o tom mali informovať, dočerta.“ Rosenov sýty hlas znel chvíľu ticho a chvíľu burácal, pracoval s ním s dramatickým citom skvelého herca. Ani na chvíľu neodtrhol oči od Adama.
„Nie je to typický starý otec,“ poznamenal Adam ticho.
„Ale ešte stále je to váš starý otec, …