39
Auburn House otvárali záujemcom o ôsmej. Chudý a znechutený strážca v zle ušitej uniforme otvoril bránu oproti príjazdovej ceste; Adam bol na parkovisku prvý. Čakal v aute asi desať minút, kým vedľa neho nezaparkovalo ďalšie auto. Spoznal ženu, ktorú mu pred dvoma týždňami predstavila Lee vo svojej pracovni ako konzultantku. Zastavil ju na chodníku, ešte kým vošla do jedného z bočných vchodov. „Prepáčte,“ prihovoril sa jej. „Už sme sa stretli. Som Adam Hall, synovec Lee. Bohužiaľ, nezapamätal som si vaše meno.“
Pani niesla v jednej ruke ošúchanú aktovku a v druhej obed v papierovom vrecku. Usmiala sa a povedala. „Joyce Cobbová. Pamätám sa. Kde je Lee?“
„Neviem. Dúfal som, že možno vy budete niečo vedieť. Neohlásila sa vám?“
„Nie. Už od utorka.“
„Ja som s ňou nehovoril od soboty. Hovorili ste s ňou v utorok?“
„Telefonovala sem, ale ja som s ňou nehovorila. Bolo to v deň, keď o nej písali v novinách pre tú jazdu pod vplyvom alkoholu.“
„Odkiaľ volala?“
„To nepovedala. Chcela hovoriť so správcom, spomínala, že sa istý čas zdrží mimo mesta, že potrebuje pomoc a podobne. Nepovedala, ani kde je, ani kedy sa vráti.“
„A čo jej pacienti?“
„Robíme aj za ňu. Je to fuška, ale čo sa dá robiť?“
„Lee by na tieto dievčatá nezabudla. Nemyslíte si, že sa s niektorou z nich tento týždeň spojila?“
„Pozrite, Adam, väčšina z týchto dievčat nemá telefón, jasné? A Lee by do žiadneho z tých domov na sídlisku celkom iste ani nevkročila. Stretli sme sa s jej dievčatami, viem, že nehovorila ani s jednou.“
Adam odstúpil a pozrel na bránu. „Chápem. Súrne ju však potrebujem nájsť. Veľmi sa znepokojujem.“
„Bude v poriadku. Už to raz urobila. Všetko sa napokon vysvetlilo.“ Joyce mala odrazu naponáhlo. „Ak sa niečo dopočujem, dám vám vedieť.“
„Prosím vás o to. Bývam u nej.“
„Viem.“
Adam sa jej poďakoval a odišiel. O deviatej bol už v práci, pohrúžený do papierov.
Plukovník Nugent sedel na konci dlhého stola v prednej časti miestnosti plnej dozorcov a zamestnancov. Stôl bol na stupienku asi dvadsaťpäť centimetrov nad úrovňou miestnosti a za stolom visela veľká tabuľa. V kúte stál prenosný rečnícky pult. Stoličky okolo stola po jeho pravej strane boli voľné, takže dozorcovia a zamestnanci zo správy sediaci na skladacích stoličkách videli tváre dôležitejších ľudí po Nugentovej ľavej strane. Bol tu Morris Henry z ministerstva spravodlivosti, s hrubým spisom pred sebou. Lucas Mann sedel na vzdialenejšom konci stola a robil si poznámky. Dvaja superintendanti sedeli vedľa Henryho. Vedľa Lucasa sedel pätolizač z kancelárie guvernéra.
Nugent pozrel na hodinky a spustil povzbudzujúci prejav. Díval sa do poznámok a reč venoval dozorcom a zamestnancom správy. „Od dnešného dňa, to značí druhého augusta, na jednotlivých súdoch zrušili odklad výkonu trestu a popravu už nič nezastaví. Budeme postupovať tak, ako sme ju naplánovali, minútu po polnoci budúcu stredu. Na prípravu zostáva plných šesť dní, a ja som rozhodnutý urobiť všetko, aby prebehla hladko, bez problémov.
Odsúdený podal tri nové žiadosti a odvolania na rôzne súdy, no nedá sa predpovedať, ako to dopadne. Sme v nepretržitom styku s ministerstvom spravodlivosti. Vlastne pán Morris Henry je dnes tu medzi nami. Podľa jeho názoru, a v tom sa zhoduje aj s názorom pána Lucasa Manna, pomaly sa blížime k cieľovej páske. Je síce možné, že odklad možno ešte v ktorejkoľvek chvíli povoliť, ale je to nepravdepodobné. My však, bez ohľadu na to, musíme byť pripravení. Odsúdený pravdepodobne požiada guvernéra o konanie o milosti, ale, úprimne povedané, nemá veľkú nádej na úspech. Odo dneška do budúcej stredy budeme v stave pohotovosti.“
Nugentove slová boli silné a jasné. Ocitol sa v strede pozornosti a zrejme sa v tom vyžíval. Pozrel do poznámok a pokračoval. „Pripravuje sa plynová komora. Je stará, dva roky stála bez použitia, práce pokračujú veľmi dôkladne. Dnes príde zástupca výrobcu a spolu s ním uskutočníme cez deň a večer potrebné testy. Generálka popravy je na programe cez víkend, možno v ne…
