30
Keď Adam prešiel autom okolo hlavnej brány, strážny mu kývol ako známemu. Zamával mu naspäť, spomalil a stlačil tlačidlo na otvárenie kufra. Návštevníci nemuseli pri odchode vyplňovať papiere, iba im zbežne prezreli kufor vozidla, aby sa presvedčili, že neodvážajú väzňov. Zabočil na diaľnicu smerom na juh od Memphisu a zrátal si, že toto bola jeho piata návšteva v Parchmane. Päť návštev počas dvoch týždňov. Zdá sa, že nasledujúcich šestnásť dní sa väzenie stane jeho druhým domovom. Hrôza pomyslieť.
Večer nemal náladu na rozhovor s Lee. Cítil sa čiastočne zodpovedný za to, že sa utieka k alkoholu, ale ako sama pripustila, žije takto už dlhé roky. Bola alkoholička, a ak sa rozhodne piť, nijako ju nemôže zastaviť. Porozprávajú sa zajtra večer pri káve. Dnes večer si potreboval oddýchnuť.
Bolo horúce popoludnie, z asfaltovej diaľnice sálala páľava, polia boli vyprahnuté a suché, farmárske stroje sa pohybovali ledabolo a pomaly, premávka bola mierna a zdĺhavá. Adam zatiahol na krajnicu a otvoril strechu kabrioletu. Zastavil pri čínskych potravinách v Ruleville a kúpil si plechovku ľadového čaju, nato prešiel rýchlo po opustenej diaľnici smerom na Greenville. Mal čosi vybaviť, zrejme niečo nepríjemné, cítil, že to musí urobiť. Dúfal, že na to bude mať dosť odvahy.
Jazdil po odľahlých cestách, malých asfaltových vidieckych hradských a takmer bezcieľne sa preháňal cez širokú deltu rieky. Dvakrát zablúdil, ale vymotal sa. Niekoľko minút pred piatou prišiel do Greenvillu a krížom-krážom prechádzal stredom mesta, hľadajúc svoj cieľ. Dvakrát minul kŕamerovský parčík. Našiel synagógu, oproti Prvého baptistického kostola. Zaparkoval na konci Hlavnej ulice pri rieke, kde mesto chránilo prístavné mólo. Utiahol si kravatu a prešiel pešo tri bloky domov po Washingtonovej ulici k starej tehlovej budove s nápisom Veľkoobchod Kramer, visiacim na verande nad chodníkom. Ťažké sklené dvere sa otvárali dovnútra a starodávna drevená dlážka vŕzgala, keď po nej kráčal. Prednú časť budovy zachovali tak, aby pripomínala staromódny maloobchod; pred širokými policami siahajúcimi do povale stáli sklené pulty. Police a pulty boli plné škatúľ a obalov potravinárskych výrobkov, ktoré predali pred mnohými rokmi, a dnes ich už nebolo dostať. Stála tam aj stará pokladnica. Malé múzeum rýchlo ustupovalo modernému obchodu. Ostatné časti obrovskej budovy zrenovovali, a zdalo sa, že slúžia svojej funkcii. Predné foyer bolo predelené sklenou stenou a do stredu budovy viedla široká chodba pokrytá kobercom; zrejme do kancelárií a miestností pre sekretárky. Vzadu bol určite sklad.
Adam si s obdivom prezeral predmety vystavené na pultoch. Zozadu vyšiel mladík v džínsach a spýtal sa: „Želáte si?“
Adam sa usmial a zrazu znervóznel. „Hľadám pána Kramera.“
„Ste obchodný cestujúci?“
„Nie.“
„Máte záujem niečo kúpiť?“
„Nie.“
Mladý muž držal ceruzku a nad čímsi rozmýšľal. „Smiem sa teda opýtať, čo by ste rád?“
„Potrebujem hovoriť s pánom Elliotom Kramerom. Je tu?“
„Väčšinu času trávi v hlavnom sklade na juhu od mesta.“
Adam urobil tri kroky smerom k mužovi a podal mu navštívenku. „Volám sa Adam Hall. Som advokát z Chicaga. Naliehavo musím hovoriť s pánom Kramerom.“
Mladík si chvíľu prezeral navštívenku a podozrievavo sa na Adama pozrel. „Moment, prosím,“ povedal a odišiel.
Adam sa oprel o pult a obdivoval pokladnicu. Kdesi v tých objemných vyšetrovacích spisoch čítal, že členovia rodiny Marvina Kramera niekoľko generácií patrili medzi prosperujúcich obchodníkov v kraji Delty. Jeden z predkov len tak vystúpil v greenvillskom prístave z parníka a rozhodol sa tu usadiť. Otvoril si malý obchod s textilom a pomaly prosperoval. Počas útrap súdnych procesov so Samom rodinu Kramerovcov opakovane označovali ako zámožnú.
Po dvadsiatich minútach čakania chcel Adam odísť, ba sa mu aj uľavilo. Usiloval sa. Ak sa s ním pán Kramer nechce stretnúť, nič sa nedá robiť.
Začul kroky na drevenej dlážke a obrátil sa. Stál tam starší pán a v ruke držal jeho navštívenku. Vysok…
