48
Odvolaciemu súdu piateho federálnemu obvodu netrvalo viac ako tri hodiny, aby odrazil posledné z labilných odvolaní na Najvyšší súd USA. O tretej sa konala krátka telefonická porada. Hez Kerry a Garner Goodman sa rozbehli do Roxburghovho úradu krížom oproti kapitolu v hlavnom meste štátu. Telefonický systém ministra spravodlivosti bol na takej technickej úrovni, že volajúci sa mohol zhovárať naraz s viacerými účastníkmi, a to s Kerrym, Adamom a Lucasom Mannom v Parchmane, sudcom Robichauxom v Lake Charles, sudkyňou Judyovou v New Orleanse a sudcom McNeelym v texaskom Amarille. Senát zložený z troch sudcov najprv poskytol priestor Adamovi a Roxburghovi, aby predniesli svoje argumenty, potom poradu skončili. O štvrtej zatelefonoval súdny tajomník obom účastníkom konania a oboznámil ich so zamietavým stanoviskom súdu a vzápätí im poslal faxy. Kerry s Goodmanom okamžite poslali faxom odvolanie na Najvyšší súd USA. Kým Adam ukončil krátky rozhovor so súdnym tajomníkom, Sam sa práve podroboval poslednému lekárskemu vyšetreniu. Pomaly položil slúchadlo. Sam sa mračil na mladého vystrašeného lekára, ktorý mu meral tlak. Packer a Tiny stáli na žiadosť lekára obďaleč. V prednej miestnosti sa tlačilo päť ľudí.
„Piaty odvolací nás práve zamietol,“ povedal vážne Adam. „Práve sa chystáme ísť na Najvyšší súd USA.“
„Nečakám zasľúbenú zem,“ povedal Sam, nespúšťajúc zrak z lekára. „Ja som ozaj optimistický,“ povedal takmer srdečne na adresu Packera.
Lekár si rýchlo odložil prístroje do tašky. „Skončil som,“ povedal a zamieril k dverám.
„Takže som dosť zdravý, aby som mohol zomrieť?“ spýtal sa Sam.
Lekár otvoril dvere a odišiel, za ním Packer a Tiny. Sam vstal a povystieral si chrbát, potom sa pustil chodiť po miestnosti. Topánky sa mu na päte šúchali a odrážalo sa to na chôdzi. „Si nervózny?“ spýtal sa so zlomyseľným úsmevom.
„Prirodzene. Dúfam, že vy nie.“
„Zomieranie nemôže byť horšie ako čakanie na smrť. Dočerta, som pripravený. Rád by som to mal za sebou.“
Adam takmer utrúsil akúsi banalitu o primeranej šanci na Najvyššom súde USA, ale nemal chuť na ďalšie výčitky. Sam len chodil a fajčil a nemal náladu na dlhé reči. Adam sa, ako inak, zamestnával telefonovaním. Zavolal Goodmanovi a Kerrymu, ale ich rozhovor bol veľmi stručný. Nemali si čo povedať, a už vôbec nič optimistické.
Plukovník Nugent stál pred návštevným strediskom a žiadal o ticho. Na trávniku sa zhromaždila malá armáda novinárov a spravodajcov, všetci netrpezlivo očakávajúci výsledky losovania. Vedľa neho stálo na stole plechové vedro. Každý novinár mal oranžový odznak s číslom, ktorý dostali od správy väznice s akreditáciou.
„V súlade s väzenským poriadkom je pre tlač k dispozícii osem miest,“ vysvetľoval Nugent pomaly a jeho slová sa niesli takmer k hlavnej bráne. Cítil sa ako na výslní. „Jedno miesto pre agentúru AP, jedno pre UPI a jedno pre mississippské spravodajstvo. Zostáva päť pre ostatných, ktorých vylosujeme. Z toho vedra vytiahnem päť čísel, a ak sa budú zhodovať s číslom vašej akreditácie, máte šťastie. Sú nejaké otázky?“
Odrazu sa niekoľko desiatok novinárov nechcelo na nič pýtať. Mnohí si strhli odznaky, aby si skontrolovali čísla. Skupina sa zavlnila vzrušením. Nugent dramaticky siahol do vedra a vytiahol papierik. „Číslo 4843,“ vyhlásil hlasom cvičeného vyvolávača v herni.
„Nech sa páči,“ vzrušene zakričal mladý muž a šťastne mával svojím odznakom.
„Ako sa voláte?“ kričal Nugent.
„Edwin King, z Arkansas Gazette.“
Nugentov zástupca si zapísal jeho a noviny. Edwinovi Kingovi závideli všetci kolegovia.
Nugent rýchlo vyvolal ďalšie štyri čísla, čím sa losovanie skončilo. Pri poslednom čísle prebehlo davom zreteľné zúfalstvo. Tí, čo im to nevyšlo, boli zdrvení. „Presne o dvadsiatej tretej hodine sem pristavíme dva minibusy.“ Nugent ukázal na hlavnú príjazdovú cestu. „Títo ôsmi svedkovia tu musia byť pripravení. Odvezieme ich na oddelenie s osobitným režimom. Fotoaparáty ani zaznamenávacie pomôcky nijakého typu nie sú povolené. Každého preh…
