42
Hoci za mlada nosil biele rúcho so špicatou kuklou, Donnie Cayhall sa držal bokom od demonštrujúcich na trávnatej ploche pred hlavnou bránou Parchmanu. Bezpečnostné predpisy boli prísne, stála tu ozbrojená stráž a sledovala protestujúcich. Vedľa stanu, v ktorom sa sústredili členovia Ku-Klux-Klanu, bola skupinka skínov v hnedých košeliach. V rukách niesli plagáty žiadajúce oslobodenie Sama Cayhalla.
Donnie udalosti chvíľku pozoroval, potom poslúchol pokyny stráže a zaparkoval vozidlo na ceste. V strážnej búdke mu skontrolovali meno podľa zoznamu a o chvíľu poňho prišiel väzenský minibus. Jeho brat sedel v Parchmane deväť a pol roka a Donnie sa ho usiloval navštíviť aspoň raz do roka. Naposledy tu však bol pred dvoma rokmi, za čo sa veľmi hanbil.
Donnie Cayhall mal šesťdesiatjeden rokov, bol najmladší zo štyroch bratov. Všetci si osvojili otcovu filozofiu a pridali sa k členom klanu ako dospievajúci chlapci. Bolo to jednoduché rozhodnutie, veľa o tom nepremýšľali, všetci v rodine zmýšľali rovnako. Neskôr sa prihlásil do armády, bojoval v Kórei, precestoval celý svet. Po čase stratil záujem obliekať sa do bieleho rúcha a páliť kríže. V roku 1961 odišiel z Mississippi a začal pracovať v nábytkárskej spoločnosti v Severnej Karolíne. Teraz býval neďaleko Durhamu.
Celých deväť a pol roka posielal Samovi každý mesiac škatuľu cigariet a neveľkú hotovosť. Napísal mu niekoľko listov, ale ani on, ani Sam nemali o korešpondenciu záujem. Len málo ľudí v Durhame vedelo, že má brata odsúdeného na smrť.
Za bránou ho prehmatali a odviedli do prednej miestnosti, kam priviedli onedlho aj Sama. Nechali ich osamote. Donnie ho objal a dlho držal v objatí, a keď sa pustili, obaja mali v očiach slzy. Boli podobného vzrastu, no Sam vyzeral o dvadsať rokov starší. Sadol si na kraj stola a Donnie si zobral stoličku.
Obaja si zapálili cigaretu a hľadeli do prázdna.
„Máš nejaké dobré správy?“ spýtal sa napokon Donnie, istý si odpoveďou.
„Nie, absolútne nijaké. Súdy všetko zamietajú. Vykonajú to, Donnie. Popravia ma. Privedú ma do plynovej komory a otrávia ma ako zviera.“
Donnie zvesil hlavu. „Je mi to strašne ľúto, Sam.“
„Aj mne, ale nech to čert berie. Už aby som to mal za sebou.“
„Nehovor tak.“
„Naozaj. Žijem tu ako v klietke. Som už starý a môj čas sa naplnil.“
„Ale nezaslúžiš si, aby ťa zabili, Sam.“
„Toto je to najťažšie, vieš. Nie preto, že zomriem, dočerta, veď všetci musíme zomrieť. Neviem sa zmieriť s myšlienkou, že tí naničhodníci ma predsa len dostanú. Že zvíťazia. Za odmenu ma priviažu a budú pozorovať, ako sa dusím. Je mi z toho zle.“
„Advokát ťa z toho nedostane?“
„Robí všetko možné, ale vyzerá to beznádejne. Bol by som rád, keby ste sa zoznámili.“
„Videl som ho v novinách. Nepodobá sa na nikoho z rodiny.“
„Má šťastie. Je skôr po matke.“
„Je bystrý?“
Sam sa pousmial. „Mimoriadne. A úprimne ma ľutuje.“
„Dnes príde?“
„Pravdepodobne. Neviem, kde je. Býva u Lee v Memphise,“ doplnil Sam s hrdosťou, že sa jeho dcéra a jeho vnuk zblížili a dokonca spolu bývajú.
„Dnes ráno som hovoril s Albertom,“ povedal Donnie. „Vraví, že je príliš chorý, nemôže prísť.“
„Dobre. Nepotrebujem ho tu. Ani jeho decká či vnukov.“
„Rád by sa prišiel rozlúčiť, ale nemôže.“
„Povedz, nech sa šetrí na pohreb.“
„Ale no tak, Sam.“
„Pozri, nikto nebude za mnou plakať, keď zomriem. Nepotrebujem falošnú ľútosť. No niečo od teba potrebujem, Donnie. Nebude to stáť veľa peňazí.“
„Prirodzene, len si povedz.“
Sam si potiahol v páse svoju kombinézu. „Vidíš tieto handry? Voláme ich červené. Ja ich denno-denne vláčim už takmer desať rokov. Štát Mississippi očakáva, že si ich oblečiem aj v deň popravy. Lenže ja mám právo mať na sebe odev podľa vlastného želania. Bol by som veľmi rád, keby som mohol umrieť a mať na sebe pekné šaty.“
Donnieho odrazu premohli city. Chcel niečo povedať, ale slová sa mu nedrali z hrdla. Oči mal vlhké a pery sa mu chveli. Prisvedčil, vládal povedať len: „Áno, Sam.“
„Poznáš pracovné nohavice značky Dickies? Dlhé roky so…
