Cela smrti (John Grisham)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

18

Deltou sa pred svitaním prehnala búrka a Sam sa zobudil na hromy a blesky. Počul klepot dažďových kvapiek bijúcich do otvorených okien hore na chodbe. Potom ich počul stekať po stene pod oknom neďaleko jeho cely. Vlhké lôžko sa odrazu ochladilo. Dnes už možno nebude tak horúco. Možno dážď vydrží a zatieni slnko, možno vietor odnesie na deň, na dva vlhké sparno. Keď pršalo, vždy si to v duchu želal, lenže letná búrka znamená len rozmočenú zem, ktorá pod páliacim slnkom prinesie ešte dusivejšiu horúčavu.

Zdvihol hlavu a sledoval kvapky dažďa rinúce sa z okna na dlážku. Voda sa mihala v odraze svetla prichádzajúceho zo vzdialenej žiarovky. Okrem tohto svetla bolo na chodbe tma. A vládlo tu ticho.

Sam mal dážď rád, najmä v noci, osobitne v lete. Mississippský štát vo svojej nekonečnej múdrosti postavil väzenie na najhorúcejšom mieste, aké sa v ňom našlo. A oddelenie s osobitným režimom navrhli presne podľa návrhov na sálajúcu pec. S oknami, ktoré boli malé a zbytočné, aby vyhovovali maximálnej bezpečnosti. Projektanti tohto malého pekla sa rozhodli, že netreba ventiláciu, že dnu nemá preniknúť ani vánok, a von sa nedostane ani zatuchnutý vlhký vzduch. A keď bolo toto priam vzorové zariadenie trestnej justície hotové, rozhodli, že do klimatizácie sa nebude investovať. Aby zariadenie hrdo čupelo uprostred sójových a bavlníkových polí a absorbovalo zo zeme tú istú páľavu a vlhkosť. Aby naň v čase sucha pražilo rovnako ako na úrodu na poliach.

Mississippský štát však nevládne nad počasím, a keď prišiel dážď a ochladenie, Sam sa usmieval popod fúz a ďakoval Bohu. Svet predsa len riadi vyššia moc. Keď prší, štát je bezradný. Znamenalo to malé víťazstvo.

Vstal a ponaťahoval sa. Na prični mal penovú hmotu, stoosemdesiat krát šesťdesiat centimetrov, desať centimetrov hrubú, hovorilo sa jej matrac. Na kovovom ráme pripevnenom k dlážke a k stene. Navrchu dve plachty. V zime niekedy priniesli deku. Bolesti chrbta boli typickým príznakom pobytu v bloku, no po čase si telo zvyklo a už sa neponosovalo. Väzenský lekár sa nepokladal za priateľa obyvateľov Bloku smrti.

Urobil dva kroky, oprel sa lakťami o mreže a vyklonil sa von. Načúval vetru a búrke a pozeral na dažďové kvapky bubnujúce o parapet a prskajúce až na dlážku. Aké by to bolo krásne, keby mohol prejsť cez múr a kráčať po mokrej tráve na druhú stranu, prechádzať sa po väzenskom dvore v švihajúcom daždi, nahý, v bláznivom ošiali, premočený vodou, ktorá by mu kvapkala z vlasov a z brady.

Najhroznejšie na cele smrti je, že každým dňom po troche umierate. Čakanie zabíja. Žijete v klietke, a keď sa prebudíte, odfajknete ďalší deň a poviete si, že ste zasa o deň bližšie k smrti.

Sam si zapálil cigaretu a pozoroval, ako dym stúpa hore k dažďovým kvapkám. V tomto absurdnom justičnom systéme sa dejú čudné veci. Súdy vynesú rozhodnutie a potom ho zmenia. Ten istý sudca dospeje k rôznym záverom v podobných veciach. Súd tvrdošijne zamieta podnet či odvolanie niekoľko rokov a jedného dňa odrazu vynesie oslobodzujúci rozsudok. Sudcovia zomierajú a na ich miesta prichádzajú noví sudcovia, ktorí zmýšľajú ináč. Strieda sa prezident za prezidentom a každý vymenúva na súdnu stolicu svojich blízkych priateľov. Najvyšší súd sa zmieta raz jedným, raz druhým smerom.

Niekedy je smrť vítaná. Keby si Sam mal vybrať smrť alebo život v cele smrti, okamžite by bral plyn. I keď je vždy šanca, slabé svetielko nádeje, že v rozsiahlej justičnej džungli udrie ktosi na správnu strunu a zrušia mu rozsudok. Každý obyvateľ cely smrti dúfal, že nebesá urobia zázrak. Takéto sny ich udržiavali pri živote z jedného dňa na druhý.

Sam sa nedávno kdesi dočítal, že v Amerike čaká na smrť dvadsaťpäťtisíc odsúdených a že v minulom roku (1989) popravili len šestnástich. V Mississippi popravili štyroch od roku 1977, keď Gary Gilmore nástojil na streleckej popravnej čate. Z tých čísel vanie bezpečnosť. Posilňujú jeho rozhodnutie podať ďalšie odvolanie.

Kým dofajčil cez mreže, búrka aj dážď ustali. Po východe slnka sa naraňajkoval a o siedmej si zapol raňajšie televízne spravodajstvo. Práve zahryzol do studenej hrianky, keď na obrazovku za chrbtom memphiskej moderátorky vyskočila jeho tvár. S nadšením uvádzala vzrušujúcu udalosť dnešného dňa, bizarný príbeh Sama Cayhalla a jeho nového advokáta. Ako sa zdá, novým advokátom je jeho dávno stratený vnuk, istý Adam Hall, mladý právnik z chigagskej firmy Kravitz & Bane, ktorá zastupovala Sama v uplynulých siedmich rokoch. Samova fotografia pochádzala asi spred desiatich rokov, bola to tá istá, ktorú zakaždým vytiahli, keď sa v televízii alebo v tlači zjavilo jeho meno. Fotografia Adama bola trochu čudná. Zrejme nepózoval, niekto ho jednoducho ukradomky zvečnil vonku na ulici, keď sa nedíval. Hlásateľka s divým pohľadom v očiach vysvetľovala, že Memphis Press dnes ráno uverejnil správu, podľa ktorej Adam Hall potvrdil, že je skutočne vnukom Sama Cayhalla. Priniesla stručný prierez Samovho zločinu a dva razy uviedla dátum jeho popravy. Sľúbila ďalšie správy neskôr, možno už v poludňajšom spravodajstve. Potom ju na obrazovke vystriedal ranný prehľad o vraždách spáchaných počas uplynulej noci.

Sam odhodil hrianku na zem vedľa police a uprel na ňu pohľad. Takmer okamžite ju zacítil chrobák, ktorý ju preliezol a podliezol niekoľko ráz, kým sa rozhodol, že nestojí ani za ochutnanie. Jeho právnik teda už táral pred novinármi. Čo ich to dnes učia na právnických fakultách? Cvičia sa tam, ako ovládať médiá?

„Sam, si tam?“ Bol to Gullitt.

„Áno, tu som.“

„Práve som ťa videl na štvrtom kanáli.“

„Viem, aj ja som to videl.“

„Si naštvaný?“

„Ani nie.“

„Zhlboka dýchaj, Sam. Však nejako bude.“

Medzi mužmi odsúdenými na smrť v plynovej komore sa spojenie „Zhlboka dýchaj“ často používalo, udomácnilo sa ako pokus o žart. Vzájomne sa ním častovali, najmä keď ich premáhala zlosť. Keď to však počuli od dozorcov, žarty šli bokom. Bol to zásah do ich základných práv. Nie raz sa spomína v súdnych konaniach ako príklad krutého zaobchádzania s obyvateľmi ciel smrti.

Sam sa pridal na stranu chrobáka a zvyšok raňajok nechal tak. Sŕkal kávu a zízal na dlážku.

O pol desiatej prišiel seržant Packer po Sama. Nastal čas jeho hodinky na čerstvom vzduchu. Dážď bol dávno zažehnaný a na Deltu pražilo slnko. Packer mal so sebou dvoch dozorcov a dve reťaze na nohy.

„A to je na čo?“

„Kvôli bezpečnosti, Sam.“

„Ale veď sa budem len trochu prechádzať.“

„Nie, Sam, berieme vás do právnickej knižnice. Váš právnik sa tam chce s vami rozprávať.“

Sam vystrčil obe ruky von cez otvor v mreži. Packer mu nasadil putá, potom otvoril dvere a Sam vykročil do haly. Dozorcovia si kľakli na kolená a pripevnili Samovi na členky reťaze. Sam sa spýtal Packera. „A čo moja vychádzka?“

„Čo je s ňou?“

„Kedy pôjdem na vychádzku?“

„Neskôr.“

„Včera ste povedali to isté, ale von som sa nedostal. A teraz zasa klamete. Budem vás za to žalovať.“

„Žaloba trvá dlho, Sam. Vlečie sa celé roky.“

„Chcem hovoriť s riaditeľom.“

„Aj riaditeľ by rád hovoril s vami, Sam. No tak, chcete sa stretnúť s obhajcom?“

„Mám právo stretnúť sa s obhajcom aj nárok na vychádzku.“

„Daj mu pokoj, Packer!“ zareval Hank Henshaw zo vzdialenosti ani nie troch metrov.

„Klameš, Packer. Klameš!“ Doplnil J. B. Gullitt z druhej strany.

„Len pokojne, chlapci,“ chladnokrvne vyhlásil Packer. „Na Sama dáme dobrý pozor.“

„Jasné, keby si mohol, dal by si ho do plynu hoci už aj dnes,“ kričal Henshaw.

S reťazami na nohách sa Sam odšuchtal do cely po spis. Pritisol si ho na hruď a kolísal sa z boka na bok po chodbe vedľa Packera a s dozorcami za chrbtom.

„Nedaj sa, Sam,“ zakričal Henshaw, keď prechádzali popri jeho cele.

Kým vyšli z chodby, zo všetkých strán sa ozývali ďalšie hlasy na podporu Sama proti Packerovi. Potom sa pred nimi otvorilo niekoľko dverí a oni sa ocitli vonku z chodby A.

„Riaditeľ vravel, že dnes popoludní môžete zostať vonku dve hodiny a od zajtra, až kým nebude po všetkom, máte dve hodiny vychádzky.“ povedal Packer, keď prechádzali krátkou chodbou.

„Aké po všetkom?“

„Po veľkom hurhaji.“

„Po akom hurhaji?“

Packer a väčšina dozorcov takto označovala popravu plynom.

„Ale veď ty dobre vieš,“ povedal Packer.

„Odkážte riaditeľovi, že je naozaj veľmi láskavý. A poproste ho, či mi povolí dve hodiny na vzduchu, aj keď sa hurhaj neskončí. A keď sme už pritom, povedzte mu aj to, že ho pokladám za veľkého klamára a podvodníka.“

„To dobre vie.“

Zastali pred mrežou a čakali, kým im otvoria. Prešli na druhú stranu a zase zastali pred dvom strážcami. Packer čosi rýchlo zapísal do služobnej knihy a vyšli von, kde na nich čakal biely minibus. Dozorcovia chytili Sama pod pazuchy a vyložili ho aj s reťazami cez bočné dvere. Packer sa posadil dopredu vedľa vodiča.

„Máte tu klimatizáciu?“ spýtal sa Sam vodiča, ktorý mal stiahnuté okienko.

„Máme,“ odpovedal vodič, keď vycúvali z oddelenia s osobitným režimom.

„Tak ju, dofrasa, zapnite!“

„Upokojte sa, Sam,“ povedal Packer nepresvedčivo.

„Stačí, že sa celé dni potím bez klimatizácie v tej klietke, ale je pekná sprostosť takto tu sedieť a zadúšať sa. No tak, zapnite to. Mám na to právo.“

„Zhlboka dýchajte, Sam,“ zatiahol Packer a žmurkol na vodiča.

„Toto si odskáčete, Packer. Toto ešte oľutujete.“

Vodič ťukol do vypínača a vzduch sa rozprúdil. Minibus prešiel cez dvoje vrát a pomaly sa šinul poľnou cestou smerom od Bloku smrti.

Aj keď mal na rukách a nohách putá a reťaze, krátka jazda po vonku bola pre neho osviežením. Sam prestal sekírovať a hneď zabudol na osádku vozidla. Dážď zanechal v trávnatej priekope pri ceste mláky a zavlažil bavlníkové polia. Listy a byle boli tmavozelené. Sam si spomenul, že ako chlapec chodil zbierať bavlnu, ale spomienky rýchlo zahnal. Naučil sa zabúdať na minulosť, najmä v tých zriedkavých chvíľach, keď sa mu v mysli vynorili spomienky na detstvo, ich rýchlo zapudil.

Viezol sa v minibuse a bol za to vďačný. Pozeral na dvoch väzňov, ktorí sedeli pod stromom a sledovali mládenca, čo na slnku dvíhal činky. Dookola bol všade plot, ale predsa bolo fajn byť takto vonku, mať sa s kým pozhovárať, zacvičiť si, poleňošiť a nemyslieť na to, že existuje nejaká plynová komora, nepremýšľať o poslednej možnosti odvolania.

Právnická knižnica dostala vďaka svojim rozmerom prezývku čitateľský kútik. Hlavná väzenská knižnica sa nachádzala ďalej v poliach, v inej časti areálu. Kútik používali výlučne odsúdení na smrť. Stála učupená za správnou budovou. Mala jeden vchod, nijaké okná. Sam tu bol za deväť rokov veľa ráz. Malá miestnosť so slušnou zbierkou právnickej literatúry, vybavená modernou zabezpečovacou technikou. Uprostred stál obitý konferenčný stôl, pri stenách regály s knihami. Z času na čas sa našiel dobrovoľník z radov väzenskej samosprávy, čo sa prihlásil pracovať ako služba v knižnici, ale kvalifikovaných bolo málo, takže ste sotva našli knihu na svojom mieste. Sama to veľmi hnevalo, lebo mal rád poriadok, opovrhoval Afroameričanmi, pričom bol presvedčený, že väčšina knihovníkov bola čiernej pleti, hoci to presne nemohol dokázať.

Dozorcovia mu vo dverách sňali putá.

„Máte dve hodiny,“ oznámil mu Packer.

„Mám toľko času, koľko potrebujem,“ povedal Sam a šúchal si zápästia, akoby mu ich putá poranili.

„Jasné, jasné, Sam. Ale keď sa tu po vás o dve hodinky zastavím, celkom iste vás dozorcovia zasa pekne naložia do minibusu.“

Packer otvoril dvere, po stranách ktorých sa postavili dozorcovia. Sam vošiel dnu, dvere sa za ním zabuchli. Postavil svoj spis na stôl a pozrel na advokáta.

Adam stál na druhej strane konferenčného stola a čakal na klienta. Začul zvonka hlasy a videl, ako Sam vošiel dnu bez pút a bez strážcov. Stál tu v červenej kombinéze, oveľa menší, bez hrubej ochrannej steny, ktorá ich vtedy delila.

Študovali jeden druhého spoza stola, starý otec vnuka, advokát mandanta, dvaja cudzí ľudia. Bolo to nepríjemné, ako si premeriavali jeden druhého a nevedeli, ako ďalej.

„Dobrý deň, Sam.“ pozdravil prvý Adam a vykročil k nemu.

„Dobrý, videl som nás oboch pred chvíľou v televízii.“

„Viem. Čítali ste noviny?“

„Ešte nie. Noviny dostávam neskôr.“

Adam mu posunul po stole raňajšie noviny, Sam ich zachytil. Zobral ich do oboch rúk, usadil sa na stoličke a zdvihol ich asi pätnásť centimetrov od nosa. Pozorne si správu prečítal a zahľadel sa na svoju a Adamovu fotografiu.

Todd Marks zrejme strávil celý večer zisťovaním ďalších skutočností, iste obtelefonoval pol sveta. Overil si, že Alan Cayhall sa narodil v Clantone, vo fordskom okrese, že meno otca na rodnom liste bolo Edward S. Cayhall. Porovnal si rodný list Edwarda S. Cayhalla, na ktorom bolo uvedené meno otca Samuela Lucasa Cayhalla, toho istého, ktorý čaká v cele smrti na popravu. Napísal, že Adam Hall potvrdil, že otec si v Kalifornii zmenil meno a že Sam Cayhall je jeho starý otec. Dal si záležať, aby Adamove výroky priamo necitoval, ale aj tak bolo jasné, že porušil dohodu. Bolo jasné, že tí dvaja sa spolu rozprávali.

Citujúc neuvedené pramene vysvetľoval, ako v 1967 po Samovom zatknutí Eddie aj s rodinou opustil Clanton, ako ušli do Kalifornie, kde Eddie spáchal neskôr samovraždu. Tam sa príbeh skončil, pretože Marks zrejme nemal viac času, aby si overil udalosti z Kalifornie. Nemenovaný zdroj či zdroje nespomínali Samovu dcéru, ktorá býva v Memphise, aspoň že Lee ušetrili. Rozprávanie sa končilo sériou vyhlásení od Bakera Cooleyho, Garnera Goodmana, Phillipa Naifeha, Lucasa Manna a štátneho zástupcu z Jacksonu, ktorí sa zdržali komentára. Na záver Marks pripojil senzačnú rekapituláciu bombového atentátu na Kramera.

Správu uverejnili na prednej strane Press palcovými titulkami. Vpravo bola stará Samova fotografia a vedľa neho bola čudná fotografia Adama len do pol pása. Pred niekoľkými hodinami mu noviny podala Lee na terase, kde pozoroval raňajší dopravný ruch na rieke. Popíjali kávu a džús, znovu a znovu čítali celú správu. Po dôkladnom rozbore usúdili, že Marks prišiel do hotela s fotografom, nechal ho čakať vonku, a keď Adam po stretnutí odchádzal, urobil záber, len čo vkročil na chodník. Ten oblek a kravatu mal na sebe včera.

„Ty si s tým šašom hovoril?“ zavrčal Sam a položil noviny na stôl. Adam sedel oproti.

„Stretli sme sa.“

„Prečo?“

„Lebo mi zatelefonoval do memphiskej firmy, že sa dopočul isté chýry. Chcel som, aby nič neprekrucoval. Nič také strašné sa vlastne nestalo.“

„A čo naše fotografie? To sa podľa teba nič také nestalo?“

„Veď to nie je prvý raz.“

„A čo ty?“

„Nebol som pripravený na záber. Ktosi ma vystriehol. Vidieť, že mám naponáhlo.“

„Ty si mu všetko potvrdil.“

„Áno. Dohodli sme sa, že ma nebude v ničom citovať. A nemal ma vôbec uvádzať ako zdroj. Porušil podmienky dohody, otrčil mi holý zadok, takže toto bolo prvý a posledný raz, čo som poskytol rozhovor pre Memphis Press

Sam sa ešte raz zahľadel na noviny. Bol pokojný a hovoril pomaly. Dokonca sa mu podarilo vyčariť aj akýsi úsmev. „Ty si potvrdil, že si môj vnuk?“

„Áno. Veď to nemôžem poprieť, či áno?“

„Chcel by si to poprieť?“

„Čítajte, Sam. Keby som to chcel poprieť, bolo by to na prvej strane?“

Sama to upokojilo a úsmev sa mu ešte o kúsok rozšíril. Zahryzol si do pery a hľadel na Adama. Potom si rituálne rozbalil škatuľku cigariet a Adam sa obzrel po obloku.

Len čo si Sam zapálil, povedal: „Drž sa bokom od novinárov. Sú bezcitní a hlúpi. Klamú a dopúšťajú sa bezohľadných chýb.“

„Ale ja som právnik. Inak to nejde.“

„Viem, je to ťažké, ale ovládaj sa, usiluj sa. Nechcem, aby sa to zopakovalo.“

Adam siahol do aktovky, usmial sa a vylovil nejaké doklady. „Mám senzačný nápad, ako vám zachrániť život.“ Pošúchal si ruky, potom vybral z vrecka pero. Bol najvyšší čas pustiť sa do práce.

„Počúvam.“

„Prirodzene, všeličo som si usilovne preštudoval.“

„Za to ťa predsa platia.“

„Veď to. Dospel som k istej teórii: podám sťažnosť, hneď v pondelok. Je to veľmi jednoduchá teória. Mississippi patrí medzi päť štátov, v ktorých sa používa plynová komora, však?“

„Áno.“

„Ale mississippský zákonodarný orgán prijal v roku 1984 zákon, podľa ktorého má odsúdený možnosť zvoliť si popravu injekciou alebo plynom. Ten zákon sa však vzťahuje na osoby odsúdené po 1. júli 1984. Na vás nie.“

„Správne. Predpokladám, že polovica mužov v celách smrti si bude môcť zvoliť spôsob popravy. Majú však niekoľko rokov času.“

„Jedným z dôvodov, prečo zákon schválil smrtiacu injekciu, bola snaha o humánnejšiu popravu. Preštudoval som si legislatívny vývoj v tejto oblasti a zistil som, že v právnických kruhoch sa veľa diskutovalo o problémoch v súvislosti s popravami v plynovej komore. Teoreticky je to jednoduché: poprava má byť rýchla a bezbolestná, aby bolo čo najmenej sťažností na porušovanie ústavných práv za kruté zaobchádzanie. Pri injekcii nevzniká toľko právnych problémov, preto sa popravy vykonávajú jednoduchšie. V duchu našej teórie štát sa rozhodol pre smrtiace injekcie, a tým vlastne vyhlásil plynovú komoru za zastaranú metódu. Prečo? Lebo je to kruté zaobchádzanie s odsúdenými.“

Sam si bafkal ďalej a pomaly prikývol. „Len pokračuj,“ povzbudil Adama.

„Napadneme plynovú komoru ako metódu popravy.“

„Len v štáte Mississippi?“

„Pravdepodobne. Viem, že sa vyskytli problémy pri poprave Teddyho Doyla Meeksa a Maynarda Tola.“

Sam si odfrkol a vyfúkol dym na druhú stranu stola. „Problémy? Áno, dalo by sa tak povedať.“

„Koľko toho viete?“

„Koľko? Však zomreli ani nie päťdesiat metrov odo mňa. Celé dni sedíme v celách a premýšľame o smrti. Každý v našom bloku vie, ako to s nimi dopadlo.“

„Porozprávajte mi o tom.“

Sam sa naklonil dopredu a neprítomne hľadel na noviny, ktoré ležali pred ním. „Meeksova poprava bola po desiatich rokoch prvou v Mississippi, takže ani dobre nevedeli, čo sa robí. Bolo to v 1982. Sedel som necelé dva roky a dovtedy sme tu žili ako vo sne. Na plynovú komoru a na kyanidové tabletky sme ani nepomysleli, ba ani na posledné jedlo. Odsúdili nás síce na smrť, ale popravy sa nekonali, tak čo? Meeks nás však všetkých prebudil. Zabili ho, a tak môžu zabiť aj ďalšieho z nás.“

„Ako to prebiehalo?“ Adam čítal niekoľko verzií o chybnom postupe pri poprave Teddyho Doyla Meeksa, ale chcel si vypočuť Samovu verziu.

„Všetko sa pokazilo. Videl si komoru?“

„Ešte nie.“

„Vedľa nej je malá miestnosť, kde kat pripraví roztok. V zásobníku je kyselina sírová, ktorú prinesie z laboratória a pripojí na potrubie, ktoré je pod dlážkou komory. Pri Meeksovi bol kat opitý.“

„Ale no tak, Sam.“

„Ja som ho nevidel, v poriadku, Lenže tu každý vie, že bol opitý. Vykonávateľ popravy je menovaný v súlade so zákonom štátu, ale riaditeľ a jeho ľudia na to pozabudli, až odrazu zostávalo do popravy len niekoľko hodín. Nezabúdaj, že nikto neveril, že Meeksa popravia. Všetci sme čakali, že v poslednej chvíli dostane odklad, lebo už dva razy bol takto blízko. Ale odklad neprišiel, nuž a všetci sa spamätali neskoro, až v poslednej chvíli sa usilovali nájsť úradného vykonávateľa popravy. Našli ho, opitého. Pracoval tuším ako inštalatér. Tak či onak, prvá zmes, čo namiešal, neúčinkovala. Vložil zásobník do vedenia, otočil páčkou a všetci čakali, kedy sa Meeks zhlboka nadýchne a skoná. Meeks zadržiaval dych, koľko sa dalo, ale potom sa nadýchol. Nič sa nestalo. Každý čakal. Meeks čakal. Svedkovia čakali. Všetci sa pomaly obrátili na kata, ktorý tiež čakal a klial. Ešte raz vošiel do vedľajšej miestnosti a pripravil ďalšiu zmes s kyselinou sírovou. Potom musel vytiahnuť z vedenia starý zásobník, čo mu zabralo desať minút. Riaditeľovi, Lucasovi Mannovi a ostatným, čo sa tam zhromaždili, nezostalo nič iné, len čakať a preklínať opitého montéra, ktorý napokon založil zásobník s novou zmesou a uvoľnil páčku. Tentoraz kyselina sírová putovala tam, kam mala – do nádoby pod kreslo, na ktorom bol priviazaný Meeks. Kat zatiahol ďalšiu páčku a kyanidové tabletky, pripravené pod kreslom, sa začali vznášať nad kyselinou sírovou. Tabletky klesli dolu a plyn stúpal hore k Meeksovi, ktorý zadržiaval dych. Paru totiž vidieť. Keď sa napokon nadýchol, začal sa triasť a mykať a chvíľu to trvalo. Rovno za kreslom je od povaly až k zemi pripevnená kovová tyč. Keď sa Meeks prestal hýbať a všetci si mysleli, že je mŕtvy, hlava mu začala narážať do tyče, skackala hore-dolu a hrozne búchala. Oči mal stĺpikom, ústa otvorené, valila sa z nich pena a hlava búšila o tyč. Bolo to príšerné.“

„Ako dlho trvalo, kým dokonal?“

„To sa nevie. Podľa väzenského lekára smrť nastala okamžite a bez bolesti. Podľa niektorých očitých svedkov sa Meeks zmietal v kŕčoch, hýbal sa a búchal hlavou asi päť minút.“

Meeksova poprava poskytla odporcom trestu smrti množstvo protiargumentov. Nebolo pochýb, že veľmi trpel, o jeho smrti sa veľa popísalo. Samova verzia sa nápadne zhodovala s verziou očitých svedkov.

„Kto vám o tom rozprával?“ spýtal sa Adam.

„Rozprávali sa o tom dozorcovia. Prirodzene, nie predo mnou, ale také správy sa rozšíria rýchlo. Verejnosť by bola pobúrená oveľa väčšmi, keby Meeks nebol natoľko opovrhovaným človekom. Každý ho nenávidel. Aj jeho obeť veľmi trpela, takže nad ním nemali zľutovanie.“

„Kde ste boli v čase jeho popravy?“

„V mojej prvej cele v chodbe D, na opačnom konci, ako je plynová komora. V ten večer nás všetkých riadne pozamykali, všetkých väzňov v Parchmane. Poprava sa konala hneď po polnoci, čo je dosť čudné, lebo štát má na vykonanie popravy celý deň. V rozhodnutí o výkone trestu smrti sa presný čas neuvádza, len dátum. Tí sviniari sa nemôžu dočkať, aby to vykonali čo najskôr. Podľa plánu vykonávajú každú popravu minútu po polnoci. V prípade odkladu majú takto celý deň, aby ho právnici zrušili. Ako sa stalo v prípade Bustera Moaca. O polnoci ho priviazali, keď zazvonil telefón, takže ho odviazali a odviedli do predbežnej cely. Tam sa štyri hodiny potil a čakal, kým advokáti behali od súdu k súdu. Napokon ho na úsvite naposledy vyviedli, a predpokladám, že vieš, aké boli jeho posledné slová.“

Adam zavrtel hlavou. „Nemám ani potuchy.“

„Buster bol môj priateľ, na úrovni. Naifeh sa ho spýtal, či chce naposledy niečo povedať, a on naozaj chcel využiť svoje právo na posledné slovo. Povedal, že rezeň jeho poslednej večere bol napoly surový. Naifeh zahundral čosi v tom duchu, že si to s kuchárom vybaví. Potom sa ho Buster spýtal, či mu guvernér neudelil v poslednej chvíli milosť. Naifeh odpovedal negatívne a Buster vyhlásil: ‚Odkážte tomu sviniarovi, že práve stratil hlas jedného priaznivca.‘ Zabuchli dvere a otrávili ho.“

Sama to zrejme veľmi pobavilo, takže aj Adam cítil povinnosť zasmiať sa. Kým si Sam zapálil ďalšiu cigaretu, pozeral na svoj blok.

Štyri roky po poprave Teddyho Doyla Meeksa odvolania v prípade Maynarda Tola dospeli do mŕtveho bodu, takže zasa nastal čas použiť plynovú komoru. Tole mal vymenovaného bezplatného advokáta od Kravitza & Bana. Mladého právnika Petra Wiesenberga, ktorý zastupoval Tola pod dohľadom E. Garnera Goodmana. Wiesenberg i Goodman boli svedkami popravy, ktorá sa v mnohom veľmi podobala hrôzam Meeksovej smrti. Adam s Goodmanom o Tolovej poprave nehovoril, preštudoval si však spis a prečítal si, čo vypovedali očití svedkovia, ako to zaznamenali Wiesenberg a Goodman.

„A čo Maynard Tole?“ spýtal sa Adam.

„Afroameričan, militantný, zabil niekoľko ľudí pri lúpeži, ale, prirodzene, za všetko vinil systém. Sám sa označoval za afroamerického bojovníka. Mne sa niekoľko ráz vyhrážal, ale to bolo mlátenie slamy.“

„Slamy?“

„Áno, chcem povedať, že táral nezmysly, hlúposti. S Afroameričanmi je to vždy tak. Všetci sú nevinní ako baránkovia. Každý z nich. Sú tu preto, lebo sú čierni a celý systém patrí bielym, takže aj keď niekoho zavraždia či znásilnia, na vine je niekto iný. Vždy, jednoducho vždy je na vine niekto iný.“

„Takže ste sa potešili, keď ho popravili?“

„To som nepovedal. Zabíjanie nie je správne. Nie je správne zabiť Afroameričana. Nie je správne, ani keď niekto zabije Anglosasa. A nie je správne, ak sa v mene občanov štátu Mississippi zabíjajú odsúdení. Nebolo správne ani to, čo som vykonal ja, ale mojou smrťou to nemožno napraviť.“

„Trpel Tole?“

„Rovnako ako Meeks. Našli si nového kata, ktorý vykonal všetko na prvý raz. Plyn zasiahol Tola, no ten sa zmietal v kŕčoch, búchal hlavou do tyče presne ako Meeks, s tým rozdielom, že Tole mal zrejme tvrdšiu hlavu, lebo ňou do tyče neprestával búšiť. Nemalo to konca-kraja, čo Naifeha aj s celou zabíjačkou suitou veľmi znepokojilo, lebo ten chlap nechcel zomrieť, akosi to nevychádzalo, preto napokon vykázali všetkých svedkov do čakárne. Bolo to ukrutné.“

„Kdesi som čítal, že smrť nastala až po desiatich minútach.“

„Viem len toľko, že zúfalo bojoval. Riaditeľ aj s lekárom však, prirodzene, vyhlásili, že smrť nastala okamžite a bez bolesti. Typické. Avšak po Tolovi navrhli drobnú úpravu. Kým prišiel rad na kamaráta Moaca, vymysleli šikovný kožený obojok, ktorý pripevnili o tyč a prackou zapli okolo hlavy. Moacovi a Jumbovi Parrisovi sa potom hlava ani nepohla a neudierala do tyče. Veľmi dômyselné, však? Naifehovi a svedkom sa uľavilo, že nemuseli sledovať toľké utrpenie.“

„Vidíte, kam mierim, Sam? Je to strašný spôsob smrti. Napadneme metódu popravy a nájdeme svedkov, ktorí podajú svedectvo o predchádzajúcich popravách, aby sme sudcu presvedčili, že plynová komora je protiústavná.“

„No a čo? Potom požiadame o smrtiacu injekciu? Načo? Zdá sa mi hlúpe, aby som povedal, že dám prednosť inej smrti ako v plynovej komore, napríklad prekliatej smrtiacej injekcii. Najprv mi dajte lahodnú večeru a napchajte ma práškami. Aj tak zomriem, je tak?“

„Tak. Ale získame trochu času. Napadneme plynovú komoru, a keď dostaneme dočasný odklad, poženieme to na vyšší súd. Mohli by sme to priškripnúť aj na niekoľko ďalších rokov.“

„Také niečo tu už bolo.“

„Čo tým chcete povedať?“

„V Texase v roku 1883, Larsonov prípad. Použili rovnaké argumenty, ale neuspeli. Súd vyhlásil, že za päťdesiat rokov existencie plynových komôr sa dokázalo, že sú účinné a pritom humánne nástroje výkonu popravy.“

„Áno, ale je v tom veľký rozdiel.“

„Aký?“

„Nie sme v Texase. Meeksa, Tola, Moaca a Parrisa nepopravili plynom v Texase. A okrem toho, Texas už prešiel na smrtiace injekcie. Zavrhli plynové komory a našli si lepší spôsob. Vo väčšine štátov ich nahradila nová technika.“

Sam vstal a prešiel na druhý koniec stola. „Nuž a keď je rad na mne, doparoma, aj ja si želám najnovšiu techniku.“ Tri-štyri razy sa prešiel pozdĺž stola a potom sa zastavil: „Šesť metrov z jedného konca na druhý koniec miestnosti. Môžem prejsť šesť metrov a nenarazím na mreže. Vieš si predstaviť, čo znamená byť dvadsaťtri hodín denne v cele s rozmermi dvakrát tri metre? Cítim sa ako na slobode, človeče.“ Urobil ešte niekoľko krokov a pri chôdzi si poťahoval z cigarety.

Adam sledoval tú vetchú postavu poskakujúcu okolo stola a za ňou sa tiahnuci oblak dymu. Bez ponožiek, v modrých gumených šľapkách do kúpeľa, ktoré mu pri chôdzi vŕzgali. Odrazu sa zastavil, schmatol knihu z police, hodil ju na stôl a začal v nej s rozmachom listovať. Po niekoľkých minútach intenzívneho hľadania našiel presne, čo hľadal, a na päť minút sa začítal.

„Tu to máme,“ zahundral si pre seba. „Vedel som, že som to voľakde čítal.“

„Čo je to?“

„Prípad z roku 1984 zo Severnej Karolíny. Ten muž sa volal Jimmy Old a tento Jimmy očividne nechcel zomrieť. Museli ho do komory ťahať, kopal, nariekal, vrieskal a dosť dlho trvalo, kým ho uviazali. Zabuchli dvere, pustili plyn a brada mu kväcla na hruď. Potom sa mu hlava vyvrátila dozadu, šklbalo mu v očnom bielku, vytekali sliny z úst. Hlava sa mu kolísala z boka na bok a donekonečna mykala, telo sa triaslo a z úst sa mu valila pena. Nemalo to konca-kraja. Jeden z prítomných novinárov zvracal. Riaditeľ mal všetkého dosť, zatiahol čierny záves, aby svedkovia nevideli nič. Podľa odhadov Jimmymu trvalo štrnásť minút, kým dokonal.“

„To je naozaj surové.“

Sam zatvoril knihu a položil ju opatrne na policu. Zapálil si cigaretu a zahľadel sa do stropu. „Takmer všetky plynové komory vyrobila kedysi dávno firma Eaton Metal Products zo Salt Lake City. Niekde som čítal, že v Missouri ju stavali väzni. No našu drahú komoru vyrobila tá istá firma, všetky sú prakticky rovnaké – oceľový osemhran s niekoľkými oknami, aby sa diváci mohli prizerať smrti. Vnútri nie je veľa miesta, len drevené kreslo s popruhmi. Pod kreslom je kovová nádoba a tesne nad ňou je vrecko s kyanidovými tabletkami, ktoré kat ovláda páčkou. Rovnako spúšťa aj kyselinu sírovú, ktorá sa privádza do systému zo zásobníka. Zásobník prechádza potrubím do nádoby, tá sa naplní kyselinou, páčkou sa otvorí vrecko s kyanidovými tabletkami. Takto sa vytvára plyn, ktorý spôsobuje smrť predpokladanú ako bezbolestnú a rýchlu.“

„Nemalo sa tým nahradiť elektrické kreslo?“

„Malo. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch boli elektrické kreslá všade. Bol to fantastický vynález. Spomínam si, že v čase môjho detstva sa používalo prenosné kreslo, ktoré jednoducho naložili do prívesu a vozili po jednotlivých okresoch. Zaparkovali pred miestnou väznicou, odsúdených vyviedli v putách von, postavili do radu pred príves a oni vchádzali jeden po druhom. Bola to účinná metóda na preriedenie preplnených väzníc.“ Neveriacky zavrtel hlavou. „Predsa však, nemali ani potuchy, čo robia, takže sa vykonali strašné veci. Ide o trest smrti, však? A nie o trest tortúry. A k takému čosi nedochádzalo len v Mississippi. Mnohé štáty používali tieto mizerné staré elektrické kreslá a nešikovných vykonávateľov popravy, ovládajúcich vypínače, a všade sa vyskytovali problémy. Priviazali chudáka človeka ku kreslu, zapli prúd, omráčili ho, ale nie dostatočne silno, takže sa chudák škvaril znútra a nebolo hneď po ňom. Musia chvíľu počkať a potom celý proces zopakovať. To mohlo trvať aj pätnásť minút. Ak riadne nespojili patričné elektródy, stávalo sa, že z očí a uší odsúdenca šľahali plamene a iskry. Dočítal som sa o mužovi, do ktorého pustili nesprávne napätie. Z hlavy sa mu parilo a očné buľvy mu vyliezali z jamiek. Po tvári sa mu valila krv. Pri poprave elektrinou sa koža tak rozpáli, že sa jej chvíľu nemožno dotýkať, takže kedysi museli popraveného nechať najprv vychladnúť, kým lekár mohol konštatovať smrť. Veľa sa písalo o popravách, pri ktorých chlap po prvom šoku zostal sedieť bez pohnutia a odrazu začal dýchať. Tak ho, pravda, omráčili ďalším prúdom. A možno to zopakovali zo štyri-päť ráz. Bolo to príšerné, preto onen vojenský lekár vymyslel plynovú komoru ako humánnejší spôsob zabíjania ľudí. Dnes už aj tá zastarala, ako vravíš, lebo prišli na rad smrtiace injekcie.“

Sam mal poslucháča a upútal Adamovu pozornosť. „Koľkí zomreli v mississippskej plynovej komore?“ spýtal sa.

„Prvý raz ju použili v päťdesiatom štvrtom alebo tak nejako. Do sedemdesiateho roku usmrtili tridsiatich piatich. Ani jednu ženu. Po Furmanovi v sedemdesiatom druhom ležala ladom, kým prišiel rad na Teddyho Doyla Meeksa v osemdesiatom druhom. Odvtedy ju použili tri razy, čo je spolu tridsaťdeväť životov. Ja budem štyridsiaty.“

Znovu sa pustil chodiť hore-dolu, ale oveľa pomalšie. „Je to príšerne neefektívny spôsob usmrcovania,“ vyhlásil takmer ako profesor v triede. „A veľmi nebezpečný. Pre chudákov, ktorých priviažu do kresla, ale rovnako aj pre tých, čo sú vonku. Tieto hrozné komory sú staré a plyn z nich uniká. Spoje a tesnenie zhrdzaveli a drobia sa, no náklady na výrobu komory, z ktorej by neunikal plyn, sú obrovské. Malá trhlina môže byť smrteľne nebezpečná aj pre vykonávateľa popravy a pre každého nablízku. Vždy je pri tom hŕstka ľudí, Naifeh, Lucas Mann, možno aj farár, lekár, jeden či dvaja dozorcovia, ktorí stoja v miestnosti pred komorou. Vedie do nej dvoje dverí, ktoré sú počas popravy zatvorené. Keby unikla časť plynu z komory do miestnosti, pravdepodobne by to zasiahlo Naifeha alebo Lucasa Manna, ktorí by sa tam vystreli. Čo nie je až taký zlý nápad, keď sa zamyslím.

Aj svedkovia sú vo veľkom nebezpečenstve, o ktorom ani len netušia. Medzi nimi a komorou sú len okná, ktoré sú staré a rovnako podliehajú skaze, a v prípade úniku plynu, by sa aj títo hlupáci otrávili.

Najväčšie nebezpečenstvo hrozí nakoniec. Človeku strčia do hrude drôt, ktorý vedie cez celú komoru von, kde lekár monitoruje srdcovú činnosť. Keď ťa vyhlásia za mŕtveho, otvoria ventil na komore, kadiaľ má plyn uniknúť. Vo väčšine prípadov sa tak stane. Vyčkajú asi pätnásť minút a potom otvoria dvere. Chladnejší vzduch zvonka sa využíva na to, aby vysal komoru, vzniká však problém, lebo sa mieša so zvyškami plynu a kondenzuje na všetkom, čo je vnútri. Vytvára prakticky smrteľnú pascu pre každého, kto vstúpi dnu. Je to nanajvýš nebezpečné, ale väčšina z tých šašov si vážnosť situácie vôbec neuvedomuje. Všade sú zvyšky kyanovodíka, na stenách, na oknách, na zemi a pravdaže aj na mŕtvole.

Komoru a mŕtveho vystriekajú čpavkom, aby neutralizovali zvyšný plyn, potom nastúpi odpratávacia čata, či ako ju volajú, s kyslíkovými maskami. Poumývajú ešte raz otrávené póry čpavkom alebo odfarbovačom, pretože jed presiakne pórmi kože. Ešte kým je mŕtvy priviazaný, rozstrihajú na ňom šaty, vložia ich do vreca a spália. Kedysi dovolili odsúdenému mať na sebe len spodky, aby si ušetrili prácu. Teraz sú však natoľko veľkorysí, že nám dovolia obliecť si čokoľvek. Nuž a keď sa ja dostanem tak ďaleko, bude sa mi mimoriadne ťažko vyberať garderóba.“

Pri tejto myšlienke si hneď aj odpľul. Klial popod fúz a dupal nohami na druhom konci stola.

„A čo robia s telom?“ pýtal sa Adam akosi ostýchavo, že sa dotkol takej citlivej veci, ale predsa len chcel mať úplný obraz.

Sam čosi zašomral, potom si do úst strčil ďalšiu cigaretu. „Poznáš moju garderóbu?“

„Nie.“

„Skladá sa z dvoch kusov týchto červených kombinéz ako pre opice, ktoré vyzerajú ako zvyšky z výpredaja po požiari. Odmietam umrieť v tomto odeve. Premýšľal som, že uplatním svoje ústavné právo tým, že do komory vpochodujem holý. To by bola estráda, nie? Vieš si predstaviť, akoby ma tí tupci chceli poviazať a usilovali by sa ma nedotýkať na citlivých miestach? A keď by som bol už priviazaný, načiahol by som sa a monitor srdca by som si premiestnil na svoje pohlavné orgány. Ako by sa to páčilo lekárovi? A dal by som si záležať, aby mi diváci videli holý zadok. Myslím, že to takto spravím.“

„Čo sa stane s telom?“ opýtal sa Adam znovu.

„Po dôkladnom umytí a dezinfekcii naň navlečú väzenské háby, odviažu z kresla a vložia do vreca na ľudské mŕtvoly. Položia ho na nosidlá zo sanitného vozidla, ktoré odvezie pozostatky niekam na pohreb. V tej chvíli si ho preberá rodina. Väčšina rodín.“

Sam stál chrbtom k Adamovi a, opierajúc sa o policu s knihami, hovoril smerom k stene. Nadlho sa odmlčal a uprene hľadel do kúta, premýšľal o posledných štyroch odsúdených, ktorých poslali do plynu. Platilo tu akési nepísané pravidlo, že keď prišiel na človeka rad, nešiel na smrť v červenom väzenskom odeve. Nedožičil im zadosťučinenie, že by ho zabili v odeve, ktorý mu vnútili nosiť.

Možno by mu brat, čo mu posiela každý mesiac cigarety, pomohol kúpiť košeľu a nohavice. A zišli by sa mu aj nové ponožky. Hocičo by bolo lepšie ako tieto hrozné gumené šľapky. Potom by šiel radšej bosý než v nich.

Obrátil sa, pomaly prešiel na Adamovu stranu stola a sadol si. „Táto myšlienka sa mi páči,“ povedal potichu a pokojne. „Za pokus by stála.“

„Dobre, a teraz sa pustíme do práce. Bol by som rád, keby ste našli viac podobných prípadov ako Jimmy Old zo Severnej Karolíny. Prezrieme všetky spisy, kde je zmienka o plynovej komore. Všetky použijeme pri procese. Chcem, aby ste mi napísali zoznam ľudí, ktorí by dosvedčili priebeh Meeksovej a Tolovej popravy. A hádam aj Moacovej a Parrisovej.“

Sam bol opäť na nohách, vyťahoval z políc knihu za knihou a čosi si pre seba šomral popod nos. Uložil ich zo desať na jednu kopu na stôl a zahĺbil sa do nich.

 

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024