Cela smrti (John Grisham)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

13

Sam dokončil verziu svojej zmluvy pred pol desiatou. Bol na ňu veľmi pyšný, vydarila sa mu ako máločo za niekoľko posledných mesiacov. Prežúval hrianku a naposledy opravoval celý dokument. Stroj mal úhľadný typ písma, ale trochu zastaraný, mal tiež svoje roky. Jazyk bol košatý s častými opakovaniami, kvetnatý a plný slov, aké jednoduchý človek nikdy nepoužíva. Sam sa vedel plynulo vyjadrovať právnickým jazykom, vyrovnal sa ktorémukoľvek právnikovi.

Na konci chodby sa s buchotom otvorili a zatvorili dvere. Potom sa ozvali kroky a zjavil sa Packer. „Prišiel váš advokát, Sam,“ povedal a z opaska si stiahol putá.

Sam vstal a potiahol si trenírky. „Koľko je hodín?“

„Pol desiatej preč. Záleží na tom?“

„O desiatej mám nárok na hodinku prechádzky.“

„Chcete ísť von, alebo hovoriť s advokátom?“

Sam rozmýšľal, kým si naťahoval červenú kombinézu a nasúval gumové sandále. Obliekanie v cele smrti je krátka procedúra. „Môžem stretnutie odložiť?“

„Uvidíme.“

„Chcel by som ísť totiž von, viete.“

„Viem, Sam. Poďme.“

„Má to pre mňa veľký význam.“

„Viem, Sam. Pre každého to má veľký význam. Skúsime to odložiť na neskôr, dobre?“

Sam si starostlivo prečesal vlasy, potom si studenou vodou opláchol ruky. Packer trpezlivo čakal. Chcel niečo povedať J. B. Gullittovi, niečo v súvislosti s jeho raňajšou náladou, ale Gullitt už zasa spal. Ako väčšina ostatných. Priemerný väzeň v cele smrti vydrží po raňajkách asi hodinku sledovať televíziu a potom sa opäť natiahne a zdriemne si. Packer síce nevychádzal z vedecky podloženého štúdia, ale predpokladal, že väzni spávajú denne pätnásť až šestnásť hodín. Vedeli zaspať v horúčave, celí spotení, v chlade, aj uprostred hurhaj a nahlas pustenej televízie a rádia.

Dnes ráno bolo hluku oveľa menej. Šušťali a vrčali ventilátory, ale väzni na seba nepokrikovali z jednej cely do druhej.

Sam sa priblížil k mreži, obrátil sa chrbtom k Packerovi a cez úzky otvor prestrčil obe ruky. Packer mu založil putá a Sam prešiel k lôžku a vzal si dokument. Packer kývol na dozorcu na konci chodby, a Samova cela sa automaticky otvorila. Vzápätí sa mreža zasunula naspäť.

Reťaze na nohy neboli v takejto situácii povinné. Packer by ich bol možno použil pri mladšom väzňovi, čo má inú povahu a viac energie. Ale išlo o Sama. Je starý. Ako ďaleko by dobehol? Koľko škody by spôsobil na svojich nohách?

Packer si jemne ovinul ruku okolo Samovho bicepsu a viedol ho po chodbe. Zastavili sa pri dverách oddeľujúcich chodbu mrežami, počkali, kým sa otvoria a zatvoria, a potom vyšli z oddelenia A. Za nimi kráčal ďalší dozorca k železným dverám, ktoré Packer otvoril kľúčom, čo vytiahol z opaska. Vošli dnu a tam, za stenou zo zeleného drôtu, sedel Adam, sám.

Packer sňal Samovi putá a odišiel.

Adam si zmluvu prečítal najprv pomaly. Pri druhom čítaní si urobil ceruzkou niekoľko poznámok a pousmial sa nad niektorými výrazmi. Stretol sa aj s horšími výtvormi, a to od kvalifikovaných právnikov. Ale videl aj lepšie. Sam trpel rovnakou chorobou ako mnohí študenti práva v prvom ročníku. Šesť slov, kde stačí jedno, latinčina je strašná. Tento odsek je zbytočný. Ale na laika nie najhoršie.

Z dvojstránkového dokumentu boli teraz štyri, prehľadne napísané na stroji s úhľadnými okrajmi, dvoma preklepmi a jedinou pravopisnou chybou.

„Dobrá práca,“ pochválil ho Adam a položil zmluvu na stôl. Sam vyfúkol dym z cigarety a pozrel na neho cez okienko. „V podstate je to to isté, čo som vám dal včera.“

„V podstate je v tom obrovský rozdiel,“ opravil ho Sam.

Adam sa pozrel na poznámky a povedal: „Vidím, že váš záujem sa sústreďuje na päť oblastí. Guvernér, knihy, filmy, vypovedanie zastupovania a svedkovia popravy.“

„Môj záujem sa sústreďuje na veľa vecí. Ale o týchto piatich nebudem vôbec diskutovať.“

„Včera som sľúbil, že s knihami a filmami nechcem mať nič.“

„Výborne. Poďme ďalej.“

„S vypovedaním dohody je všetko jasné. Chcete zrušiť zmluvu o právnom zastupovaní so mnou, s firmou Kravitz & Bane kedykoľvek, z akéhokoľvek dôvodu a bez vysvetľovania.“

„Naposledy mi to zabralo dlhý čas, kým som sa striasol tých židovských bastardov. Toho sa chcem vystríhať.“

„Rozumné.“

„Nezáleží mi na tom, či sa ti to vidí rozumné, jasné? Je to v zmluve a nebudeme o tom diskutovať.“

„Tak dobre. A neželáte si styk s nikým okrem mňa.“

„Správne. Vo firme Kravitz & Bane o môj spis nikto iný ani nezavadí. Je to židovské hniezdo, nikoho do toho nezaťahuj, jasné? To isté platí o negroch a ženských.“

„Dobre, Sam, ale mohli by sme upraviť to hanlivé označenie. Čo keby sme použili radšej výraz černosi?“

„Ojojoj. Pardon! Čo keby sme to celé opravili na Američanov afrického pôvodu, Američanov židovského pôvodu, Američanov ženského pohlavia? My obaja by sme boli Američania írskeho pôvodu, k tomu aj Američania mužského pohlavia, bielej rasy. Keby si potreboval pomoc firmy, pokúsiš sa o styk len s Američanmi nemeckého pôvodu alebo s Američanmi talianskeho pôvodu. A pretože sa firma nachádza v Chicagu, mohli by sme to skúsiť s nejakými Američanmi poľského pôvodu. Fíha, nebude to krásne, čo povieš? Bude to naozaj presné, multikultúrne a aj politicky správne, však?“

„Tak nejako.“

„Hneď mi odľahlo.“

Adam si skontroloval poznámky. „Súhlasím.“

„Samozrejme, že musíš súhlasiť, ak chceš uzavrieť zmluvu. Len ma ušetri problémov s menšinami.“

„Predpokladáte, že by ich to chytilo?“

„Nič nepredpokladám. Zostávajú mi štyri týždne, a tie by som radšej strávil s ľuďmi, ktorým dôverujem.“

Adam si prečítal ešte jeden odsek na tretej strane Samovho návrhu zmluvy. Podľa tohto znenia má Sam výlučnú právomoc vybrať si dvoch svedkov svojej popravy. „Túto klauzulu o svedkoch nechápem,“ priznal sa Adam.

„Je to veľmi jednoduché. Keby sme to rozobrali, narátali by sme spolu pätnásť svedkov. A ja ako čestný hosť si môžem dvoch vybrať sám. V zákone, ak si ho dobre preštuduješ, sa uvádzajú osoby, ktoré sa musia zúčastniť. Riaditeľ, mimochodom Američan libanonského pôvodu, má právo vybrať zvyšok. Obvykle zorganizujú lotériu za prítomnosti tlače a na nej vyberú supov, ktorí majú možnosť zúčastniť sa divadla.“

„Tak načo je tá klauzula dobrá?“

„Pretože advokát je vždy jedným z tých dvoch, ktorých si vyberie obeť plynu, teda ja.“

„A vy si neželáte, aby som sa popravy zúčastnil?“

„Správne.“

„Predpokladáte, že by som sa chcel zúčastniť?“

„Ja nič nepredpokladám. Je však isté, že advokáti si nenechajú ujsť príležitosť, aby videli, ako ide ich klient do plynu, keď sa už nedá nič robiť. A potom si zasa nenechajú ujsť príležitosť, aby ronili slzy pred televíznymi kamerami a silnými rečami brojili proti nespravodlivosti.“

„Myslíte si, že by som toho bol schopný?“

„Nemyslím.“

„Ale načo je tam potom tá klauzula?“

Sam sa naklonil na lakťoch ponad stôl. Nos mal len na niekoľko centimetrov od okienka. „Aby si nebol na poprave, súhlasíš?“

„Súhlasím,“ povedal bezstarostne a prehodil ďalšiu stránku. „Tak ďaleko sa nedostaneme, Sam.“

„Musíme, chlapče. Práve to som chcel počuť.“

„Pravda, možno budeme potrebovať guvernéra.“ Sam s odporom zavrčal a oprel sa do operadla stoličky. Preložil si pravú nohu cez ľavú a civel na Adama. „Zmluva je veľmi jednoduchá.“

Naozaj bola jednoduchá. Takmer celá strana sa venovala jedovatým útokom na Davida McAllistera. Sam zabudol na právo a použil také prívlastky ako sprostý, egoistický, narcistický a na viacerých miestach ho osočoval za nenásytnú túžbu po publicite. „Takže guvernér vám robí problémy,“ usúdil Adam. Sam zavrčal.

„Myslím si, že to nie je dobrý nápad, Sam.“

„Vôbec mi nezáleží na tom, čo si myslíš.“

„Guvernér vám môže zachrániť život.“

„Ale čo nepovieš? On je hlavný dôvod, pre ktorý som sa ocitol tu a čakám v cele smrti na chvíľu, keď ma odvedú do plynovej komory. Prečo by mi, preboha, chcel zachraňovať život?“

„Nepovedal som, že by to chcel. Povedal som, že by mohol. Nechajme si túto možnosť otvorenú.“

Sam sa chvíľu škľabil, kým si zapálil cigaretu. Žmúril a prevracal oči, akoby tento mládenec bol najhlúpejší človek, akého za posledné desaťročia stretol. Potom sa na ľavom lakti naklonil dopredu a skrúteným prstom pravej ruky ukázal na Adama. „Ak si myslíš, že David McAllister ma na poslednú chvíľu omilostí, si hlupák. Ale najprv ti ešte poviem, čo zaručene urobí. Využije mňa i teba, aby získal celú publicitu pre seba. Pozve ťa k sebe do úradu do kapitolu tohto štátu, a kým tam prídeš, dá o tom vedieť novinárom. Bude ťa až obdivuhodne úprimne počúvať. O tom, či mám zomrieť, sa bude vyjadrovať s veľkými výhradami. Dohovorí si ďalšie stretnutie bližšie ku dňu popravy. Po tvojom odchode poskytne niekoľko interview a vyzradí všetko, čo predtým z teba vytiahol. Prepracuje bombový atentát na Kramera. Bude tárať o občianskych právach a o všetkých somarinách, čo vyťahujú radikálni negri. Možno sa dokonca i rozplače. Čím budem bližšie k plynovej komore, tým väčší bude cirkus v médiách. Pokúsi sa všetkými prostriedkami dostať sa do stredu pozornosti. Bude sa s tebou stretávať každý deň, ak to dovolíme. Bude nás tlačiť k múru.“

„O to sa pokúsi aj bez nás.“

„Veru, aj tak spraví. Dobre si zapamätaj moje slová. Hodinu pred mojou smrťou zvolá tlačovú konferenciu, možno aj tu, možno v guvernérovom sídle, a tam vo svetle stoviek kamier odmietne udeliť milosť. So slzami v očiach, sviniar!“

„Ale rozhovor s ním nemôže zaškodiť.“

„Výborne. Len si choď za ním a porozprávaj sa s ním. Ja sa vzápätí odvolám na druhý článok zmluvy, a ty sa vrátiš pekne späť do Chicaga.“

„Možno sa mu zapáčim. Možno sa spriatelíme.“

„Určite si ťa zamiluje. Samovho vnuka. Skvelý príbeh do novín. O to viac reportérov, kamier, novinárov, viac rozhovorov. S radosťou sa s tebou zoznámi, aby si ťa správne naladil. Dopekla, možno ho vďaka tebe zvolia znovu.“

Adam prehodil ďalšiu stránku, urobil si ďalšie poznámky a v úsilí, aby sa vzdialili od guvernéra, zmenil tému. „Kde ste sa naučili takto písať?“ spýtal sa.

„Tam, kde aj ty. Učili ma rovnaké učené hlavy, od ktorých si sa učil aj ty. Sudcovia, čo už nežijú. Slovutní sudcovia najvyššieho súdu. Utáraní advokáti. Nudní profesori. Čítal som všetky tie isté hlúposti ako ty.“

„Nie najhoršie,“ ohodnotil Adam ďalší odsek.

„Teší ma, že si to myslíš.“

„Počul som, že ste si tu zriadili akýsi druh malej praxe.“

„Prax? Akú prax? Prečo advokáti vykonávajú prax? Prečo nemôžu jednoducho pracovať ako všetci ostatní? Či inštalatéri vykonávajú prax? Nie, tí len jednoducho pracujú. Ale advokáti nie. Do pekla s nimi! Majú osobitné postavenie a vykonávajú prax. A pri toľkej praxi by človek očakával, že rozumejú tomu, čo robia. Človek by veril, že sa napokon v niečom budú vyznať.“

„Máte vy vôbec niekoho rád?“

„To je hlúpa otázka.“

„Prečo hlúpa?“

„Pretože sedíš na opačnej strane steny. A tamtými dverami môžeš vyjsť von, sadnúť do auta a odísť. Dnes večer si môžeš dať skvelú večeru v peknej reštaurácii, ľahnúť si do mäkkej postele. Na tejto strane je život iný. Zaobchádzajú so mnou ako so zvieraťom. Strčili ma do klietky. S rozsudkom smrti, podľa ktorého ma štát Mississippi môže do štyroch týždňov usmrtiť. Preto je ťažké, synak, niekoho mať rád alebo s niekým cítiť súcit. Je ťažké niekoho milovať. Preto je tvoja otázka hlúpa.“

„Chcete povedať, že predtým, než ste prišli sem, ste mali niekoho rád a s niekým ste spolucítili?“

Sam hľadel cez okienko a potiahol si z cigarety. „Ďalšia hlúpa otázka.“

„Prečo?“

„To sem nepatrí, pán advokát. Ste právnik, nie psychológ.“

„Som váš vnuk. Preto sa smiem pýtať aj na vašu minulosť.“

„Pýtaj sa. Ale nedostaneš odpoveď.“

„Prečo nie?“

„Minulosť je uzavretá. Je to história. Čo bolo, bolo. A nemožno to vysvetliť.“

„Ale ja nemám minulosť.“

„Skutočne šťastný človek.“

„Ani by som nepovedal.“

„Pozri, ak chceš, aby som ti zapĺňal medzery, bohužiaľ, nenašiel si si toho správneho.“

„Dobre, a s kým sa mám ešte porozprávať?“

„Neviem. To nie je dôležité.“

„Ale pre mňa to je asi dôležité.“

„Nuž, aby som bol celkom úprimný, ty ma teraz vôbec nezaujímaš. Ver či never, trápim sa sám nad sebou. Nad svojou budúcnosťou. Nad svojím krkom. Odbíja mi čas nemilosrdných hodín, hodiny bijú nahlas, nepočuješ? Ja áno. Nepýtaj sa ma prečo, ale počujem ich a veľmi ma znepokojujú. Veľmi ťažko mi padne, aby som sa strachoval o iných.“

„Prečo ste sa stali členom Ku-Klux-Klanu?“

„Lebo aj môj otec bol členom.“

„Prečo sa k nim pridal?“

„Lebo tam bol aj jeho otec.“

„Ohromné. To sú tri generácie.“

„Štyri. Plukovník Jacob Cayhall bojoval vo vojne s Nathanom Bedfordom Forrestom a podľa rodinnej legendy patril k prvým členom Ku-Klux-Klanu. Bol to môj prastarý otec.“

„Ste na to pyšný?“

„To má byť otázka?“

„Áno.“

„Tu nejde o pýchu.“ Sam kývol hlavou smerom na stôl. „Podpíšeš zmluvu?“

„Áno.“

„Tak podpíš.“

Adam sa podpísal na zadnú stranu a podal zmluvu Samovi.

„Pýtaš sa na veci, ktoré sú dôverné. Ako môjho advokáta ťa viaže mlčanlivosť.“

„Rozumiem.“

Sam sa podpísal vedľa Adamovho mena a potom si prehliadal jeho podpis. „Kedy si sa stal Hallom?“

„Mesiac pred štvrtými narodeninami. Bola to rodinná záležitosť. Všetci sme si zmenili meno, všetci odrazu. Prirodzene, ja sa na to nepamätám.“

„Ale prečo zostal pri Hallovi? Prečo ho nezlákal nejaký Miller či Green alebo tak nejako?“

„To má byť otázka?“

„Nie.“

„Bol na úteku, Sam. A pálil za sebou mosty. Predpokladám, že štyri generácie mu stačili.“

Sam položil zmluvu na stoličku vedľa seba a obradne si zapálil ďalšiu cigaretu. Vyfúkol dym do stropu a zahľadel sa na Adama. „Pozri, Adam,“ začal pomaly oveľa mäkším hlasom. „Nechajme rodinné veci na chvíľu bokom, dobre? Možno sa k nim neskôr vrátime. V tejto chvíli sa potrebujem dozvedieť, čo bude so mnou, aké mám šance, chápeš? A podobne. Ako zastaviť tie hodiny? Aký návrh chceš podať?“

„To závisí od niekoľkých okolností, Sam. Záleží na tom, koľko mi poviete o bombovom atentáte.“

„Nechápem.“

„Ak jestvujú nové skutočnosti, predložíme ich. Poznám spôsob, spoľahnite sa. Nájdeme sudcu, čo si nás ochotne vypočuje.“

„Aké nové skutočnosti?“

Adam si obrátil blok na čistej strane a na okraj načmáral dátum. „Kto odviezol zelený Pontiac do Clevelandu v noci pred útokom?“

„Neviem. Asi niektorý z Doganových chlapov.“

„Nepoznáte jeho meno?“

„Nie.“

„Ale no tak, Sam.“

„Prisahám. Neviem, kto to bol. Nikdy som sa s tým mužom nestretol. Auto doviezli na parkovisko. Tam som ho našiel. A tam som ho mal aj nechať. Muža, ktorý ho doviezol, som nestretol.“

„Prečo ho v procesoch nikdy nevytiahli na svetlo?“

„Ako to mám vedieť? Bol to len drobný spolupáchateľ, predpokladám. Išli po mne. Načo by chytali takého poslíka? Ja neviem.“

„Kramer bol v poradí šiesta bombová akcia, však?“

„Predpokladám, že áno.“ Sam sa naklonil dopredu s tvárou takmer prilepenou na okienku. Hovoril ticho, slová starostlivo zvažoval, akoby ho mohol počuť niekto nepovolaný. „Len predpokladáte?“

„Bolo to predsa dávno.“ Zatvoril oči a na chvíľu sa zamyslel. „Áno, v poradí šiesta.“

„FBI tvrdí, že šiesta.“

„Tak to potom sedí. Tí majú vždy pravdu.“

„Ten zelený Pontiac ste použili vo všetkých predchádzajúcich akciách?“

„Áno, pri niekoľkých, ako si spomínam. Ale mali sme viac áut.“

„Všetky poskytol Dogan?“

„Áno. Predával autá.“

„Viem. Priviezol Pontiac ten istý muž ako pri predchádzajúcich bombových akciách?“

„Nikdy som nestretol človeka, čo na akciu privážal autá. Dogan takto nepracoval. Bol mimoriadne opatrný a akciu pripravil do detailov. Neviem to síce presne, ale som presvedčený, že ten, čo privážal autá, nevedel zasa nič o mne.“

„Prišli autá aj s dynamitom?“

„Áno. Vždy. Dogan mal zbrane a výbušniny, ktoré by stačili na malú vojnu. Ale federálna polícia jeho arzenál nikdy nenašla.“

„Kde ste sa naučili narábať s výbušninami?“

„Vo výcvikovom tábore Ku-Klux-Klanu a zo základnej príručky.“

„Zrejme zdedené vedomosti.“

„Nie, to nie.“

„Hovorím vážne. Kde ste sa naučili odpáliť výbušninu?“

„Je to veľmi jednoduché. Za pol hodinky sa to naučí každý.“

„Takže po krátkej skúsenosti je človek hotový odborník.“

„Skúsenosť pomáha. Nie je to o nič ťažšie, ako odpáliť prskavku. Stačí škrtnúť zápalkou, hocijakou zápalkou, priložiť ju na koniec zápalnej šnúry a počkať, aby sa chytila. A potom sa o dušu rozbehnúť preč. Pri troche šťastia to vybuchne do pätnástich minút.“

„A toto si osvojí každý člen Ku-Klux-Klanu?“

„Aspoň väčšina z tých, ktorých som poznal, to vedeli.“

„Poznáte ešte nejakých členov?“

„Nie, zanevreli na mňa.“

Adam uprene sledoval jeho tvár. Divoké modré oči boli pokojné. Vrásky sa ani nepohli. Na tvári sa nezračili emócie, ani cit, ani ľútosť, ani hnev. Sam vydržal jeho pohľad bez mihnutia oka.

Adam sa vrátil k poznámkam. „Druhého marca 1967 vybuchla bomba v Hirschovej synagóge v Jacksone. Bolo to vaše dielo?“

„Ideš rovno k veci, fakt.“

„Položil som jednoduchú otázku.“

Sam stisol filter cigarety perami a na krátko sa zamyslel. „Aký to má význam?“

„Len mi odpovedzte,“ odvrkol Adam. „Už niet času na schovávačku.“

„Na to sa ma nikto nepýtal.“

„Nuž dnes máte konečne veľkú príležitosť. Stačí odpovedať áno alebo nie.“

„Áno.“

„A použili ste zelený Pontiac?“

„Áno.“

„Kto bol s vami?“

„Prečo si myslíš, že so mnou niekto bol?“

„Lebo istý svedok vypovedal, že niekoľko minút pred výbuchom v zelenom Pontiacu videl dvoch. Pokúsil sa vás dokonca aj identifikovať ako vodiča.“

„Ach, áno. Náš priateľko Bascar. Čítal som o ňom v novinách.“

„Stál na rohu ulíc Fortification a State Street, keď ste okolo neho prefrčali aj s kamošom.“

„Jasné. Práve vychádzal z baru, ráno o tretej, spitý ako čík. A vôbec, je to hlupák od narodenia. Bascar, ako iste vieš, sa okolo súdu ani neobšmietol, nikdy nepoložil prst na bibliu, aby prisahal, že bude hovoriť len pravdu, nepodstúpil krížový výsluch, nikto o neho ani nezavadil, kým ma v Greenville nezatkli a kým pol sveta nevidelo fotografiu so zeleným Pontiacom. Jeho pokus o moju identifikáciu sa uskutočnil, až keď moja fotka vyšla vo všetkých novinách.“

„Takže klamal?“

„Nie, pravdepodobne je to hlupák. Nezabúdaj, že z toho útoku ma nikto neobvinil, na Bascara nikto nevyvíjal tlak. Nikdy nevypovedal pod prísahou. Jeho výpoveď uverejnil reportér z memphiských novín, ktorý sa k Bascarovi dostal, keď zdolal všelijakých lumpov a dlhý zoznam prostitútok.“

„Poďme na to inak. Mali ste spoločníka, keď ste druhého marca 1967 odpálili bombu v Hirschovej synagóge? Áno či nie?“

Samov pohľad skĺzol pod okienko, potom na stôl a ďalej až na zem. Trochu sa odtiahol od deliacej steny a hlbšie sa zaboril do stoličky. Ako sa dalo čakať, z predného vrecka si vytiahol modrú škatuľku montclairiek, dlho si jednu vyberal, potom klepol po filtri a vložil si ju medzi vlhké pery. Potom ešte škrtol zápalkou a celý obrad zakončil dlhých šlukom a kúdolom dymu, ktorý vypustil k povale.

Adam ho pozoroval a čakal, až kým si neuvedomil, že odpovede sa nedočká. Samotné otáľanie bolo vlastne priznaním. Nervózne si poklepkal po bloku. Rýchlo sa nadýchol a všimol si, že sa mu zrýchlil pulz. Pocítil, že sa mu trasie žalúdok. Nevedie cesta práve tadiaľto? Ak mal spolupáchateľa, potom je možné, že pracovali spolu, a možno Sam ani neodpálil dynamit, čo zabil Kramerovcov. Keby túto skutočnosť predložili sympatizujúcemu sudcovi, možno by ich vypočul a povolil odklad výkonu trestu smrti a ďalšie odvolanie. Možno. Vari naozaj?

„Nie,“ odpovedal Sam ticho, ale rozhodne, a pozrel cez okienko na Adama.

„Neverím vám.“

„Nemal som komplica.“

„Neverím vám, Sam.“

Sam pokrčil ramená, akoby mu to bolo všetko jedno. Prekrížil si nohy a rukami si objal kolená.

Adam sa zhlboka nadýchol, čosi si načmáral do bloku, akoby to očakával, a prehodil stranu. „O koľkej ste v onú noc dvadsiateho apríla 1967 dorazili do Clevelandu?“

„Kedy?“

„Po prvý raz.“

„Odišiel som z Clantonu asi o šiestej. Dve hodiny som sa viezol do Clevelandu. Takže tam som dorazil asi o ôsmej.“

„Kam ste išli?“

„Do obchodného strediska.“

„Načo?“

„Vyzdvihnúť si auto.“

„Zelený Pontiac?“

„Áno. Ale nebol tam. Preto som zašiel do Greenvillu obzrieť si terén.“

„Boli ste tam už niekedy?“

„Áno, niekoľko týždňov predtým, poobzeral som sa tam. Dokonca som vošiel tomu židovi aj do kancelárie, aby som si to obzrel.“

„To bola pekná hlúposť, nie? Totiž, jeho sekretárka vás na procese identifikovala ako muža, ktorý sa prišiel popýtať na cestu a chcel použiť toaletu.“

„Veľmi hlúpe. Lenže vtedy som nepredpokladal, že ma chytia. Už ma nemala nikdy vidieť.“ Zahryzol do filtra a silno si potiahol. „Bol to veru zlý ťah. Jasné, teraz sa veľmi ľahko hovorí a hodnotí.“

„Ako dlho ste sa zdržali v Greenville?“

„Asi hodinu. Potom som sa vrátil do Clevelandu po auto. Dogan mal podrobný plán s niekoľkými variantmi. Auto tam parkovalo v časti B, neďaleko parkoviska pre kamióny.“

„Kde boli kľúče?“

„Pod rohožkou.“

„Čo ste urobili potom?“

„Previezol som sa na ňom. Išiel som za mesto, minul som bavlníkové polia, a keď som videl osamelé miesto, zaparkoval som, zdvihol kapotu a skontroloval dynamit.“

„Koľko tyčiniek?“

„Asi pätnásť. Potreboval som dvanásť až dvadsať kusov, podľa druhu budovy. Na synagógu až dvadsať, lebo to bola nová, moderná stavba z betónu a kameňa. Ale židova kancelária bola stará drevená stavba, vedel som, že pätnásť bude dosť.“

„Čo ešte bolo v kufri?“

„Obvyklé potreby. Škatuľa dynamitu. Dve odpaľovacie kapsle. A zápalná šnúra na pätnásť minút.“

„To je všetko?“

„Áno.“

„Ste si istý?“

„Jasné, že som si istý.“

„A čo časový spínač? Detonátor.“

„Ach áno. Na tie som zabudol. Boli v ďalšej menšej škatuli.“

„Opíšte mi ich.“

„Načo? Čítal si zápisnicu z pojednávania. FBI sa podarila vynikajúca rekonštrukcia mojej bomby. Hádam si čítal ich správu.“

„Niekoľko ráz.“

„A videl si aj fotografie z procesu. Fragmenty a zvyšky časového spínača. Videl si všetko, nie?“

„Videl. Odkiaľ mal Dogan ten budík?“

„Nepýtal som sa. Taký dostať v každom obchode. Jednoduchý, lacný budík na naťahovanie. Nič mimoriadne.“

„Bola to vaša prvá skúsenosť s časovým spínačom?“

„Dobre vieš, že áno. Ostatné bomby sa odpaľovali zápalnou šnúrou. Prečo sa ma na to pýtaš?“

„Lebo chcem počuť vaše odpovede. Všetko som si prečítal, ale chcem to počuť od vás. O čo vám išlo pri časovaní útoku v Kramerovom prípade?“

„Už ma zunovalo odpáliť dynamit a potom ozlomkrky bežať preč. Chcel som získať čas medzi uložením nálože a jej odpálením.“

„O koľkej ste ju tam uložili?“

„Asi ráno o štvrtej.“

„Kedy mala vybuchnúť?“

„Asi o piatej.“

„Čo sa stalo?“

„O piatej nevybuchla. Až niekoľko minút pred ôsmou, ale vtedy už boli v budove ľudia a niekoľkí prišli o život. Preto tu sedím v červenej kombinéze ako opica a dumám, ako chutí plyn.“

„Dogan vypovedal, že Marvina Kramera ste si za obeť vybrali spoločne, že bol na zozname obetí Ku-Klux-Klanu asi dva roky, že časový spínač ste navrhli vy, lebo ste vedeli, že advokát dodržiava presný pracovný režim, a že akciu ste uskutočnili sám.“

Sam trpezlivo počúval a poťahoval si z cigarety. Oči prižmúril na úzke škáročky a prikyvoval s hlavou sklonenou k zemi. Potom sa takmer usmial. „Myslím, že Dogan sa zbláznil. Federálny žalobca ho naháňal niekoľko rokov, takže napokon sa zrútil. Bol to slaboch, vieš.“ Zhlboka sa nadýchol a pozrel na Adama. „Niečo pravdy na tom je. Nie všetko, ale niečo je.“

„Chceli ste ho zabiť?“

„Nie. Ľudí sme nezabíjali. Do vzduchu sme vyhadzovali len budovy.“

„A čo ten Pinderov dom vo Vicksburgu? Aj to bolo vaše dielo?“

Sam pomaly prikývol.

„Bomba vybuchla ráno o štvrtej, keď celá Pinderova rodina hlboko spala. Všetci šiesti. Skončilo sa to priam zázrakom len malým zranením.“

„Žiaden zázrak, nálož bola v garáži. Keby som bol chcel niekoho zabiť, umiestnim nálož do okna spálne.“

„Spadla polovica domu.“

„Áno, ale mohol som použiť časový spínač a zbaviť sa niekoľkých židov, keď sa kŕmili žemľami alebo čím.“

„Prečo ste to nespravili?“

„Vravel som, že sme nezabíjali ľudí.“

„A o čo vám teda išlo?“

„O výstrahu. Odplatu. Nedovoliť mizerným židom, aby financovali hnutie za občianske práva. Usilovali sme sa udržať Afroameričanov tam, kde patria – v ich školách a kostoloch, v ich štvrtiach, v ich WC, bokom od našich žien a detí. Židia ako Marvin Kramer podporovali spoločnosť bez rasových rozdielov, miešanie sa s Afroameričanmi. Sviniar, ktorého bolo treba držať na uzde.“

„Takže ste mu to, chlapci, riadne zrátali, však?“

„Dostal, čo si zaslúžil. Tých jeho synčekov mi bolo ľúto.“

„Vaša ľútosť je dojímavá.“

„Počuj, Adam. Dobre ma počúvaj. Nemal som v úmysle zabíjať. Bomba bola nastavená na piatu hodinu rannú, tri hodiny prv, ako chodieval do práce. A deti tam prišli len preto, že mama dostala chrípku.“

„Ale necítite výčitky za to, že Marvin prišiel o obe nohy?“

„Ani nie.“

„Ani za to, že spáchal samovraždu?“

„Sám si potiahol kohútikom, ja nie.“

„Ste chorý človek, Sam.“

„Áno a budem na tom ešte horšie, keď pričuchnem k plynu.“

Adam zavrtel s odporom hlavou, ale držal jazyk za zubami. O rasovej nenávisti a predsudkoch sa porozprávajú neskôr. Niežeby teraz a v tejto chvíli očakával, že dosiahne so Samom nejaký pokrok, ale bol rozhodnutý, že na neho udrie. Teraz sa však musia rozprávať o faktoch.

„Čo ste urobili, keď ste si skontrolovali dynamit?“

„Vrátil som sa na parkovisko. Na kávu.“

„Prečo?“

„Asi som bol smädný.“

„Naozaj vtipné, ale skúste odpovedať na moje otázky, Sam.“

„Čakal som.“

„Na čo?“

„Musel som dajako zabiť niekoľko hodín. Keď bolo po polnoci, chcel som sa v Greenville zdržať čo najkratšie. Preto som zabíjal čas v Clevelande.“

„Hovorili ste s niekým v kaviarni?“

„Nie.“

„Bolo tam plno?“

„To si už nepamätám.“

„Sedeli ste sám?“

„Áno.“

„Pri stole?“

„Áno.“ Sam sa pousmial, lebo vedel, čo bude nasledovať. „Vodič kamiónu Tommy Farris povedal, že videl na parkovisku kamiónov niekoho, kto vyzeral celkom ako vy, ale že ste tam sedeli dlho a pili kávu s nejakým mladším mužom.“

„Nikdy som pána Farrisa nestretol, ale myslím si, že mu na tri roky vypovedala pamäť. Nikomu nepovedal ani slovo, ako si spomínam, až kým ho ďalší reportér nedostal do úzkych. Potom ho boli plné noviny. Zaujímavé, že niektorí svedkovia sa záhadne vynoria niekoľko rokov po procese.“

„Prečo Farris nevypovedal na poslednom pojednávaní?“

„Nepýtaj sa ma. Predpokladám, že nemal čo povedať. Skutočnosť, či som sedem hodín pred výbuchom pil kávu sám alebo s niekým iným, nijako nezaváži. Navyše kávu som popíjal kdesi v Clevelande, čo nijako nesúvisí s tým, kde a ako som spáchal trestný čin.“

„Takže Farris klamal?“

„Neviem, či klamal alebo nie. Ani ma to nezaujíma. Bol som sám. To je najdôležitejšie.“

„O koľkej ste odišli z Clevelandu?“

„Asi o tretej.“

„A išli ste priamo do Greenvillu?“

„Áno. Išiel som popri Kramerovom dome, na verande som videl sedieť strážcu, prešiel som okolo jeho firmy, zabil som ďalší čas a asi o štvrtej som zaparkoval pred zadným traktom firmy, vošiel som dnu zadným vchodom, uložil nálož v skrini v hale, vrátil som sa k autu a odfujazdil preč.“

„O koľkej ste odišli z Greenvillu?“

„Mal som v pláne odísť hneď po výbuchu. Ale ako vieš, trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som skutočne odišiel.“

„Kam ste išli po odchode z Kramerovej firmy?“

„Na hlavnej ceste, asi pol míle od Kramerovej firmy, som našiel malú kaviareň.“

„Na čo ste tam išli?“

„Na kávu.“

„Koľko bolo hodín?“

„Neviem. Asi pol piatej.“

„Bolo tam plno?“

„Ani nie. Bistro pre oneskorencov na večeru s celonočnou prevádzkou, s tučným kuchárom v špinavom tričku a čašníčkou, ktorá s mľaskotom prežúvala žuvačku.“

„Rozprávali ste sa s niekým?“

„Hovoril som s čašníčkou, keď som si objednal kávu. Asi som si dal aj šišku.“

„Pokojne ste si popíjali kávu, o nič sa nestarali a čakali, kedy vybuchne nálož.“

„Áno. Vždy som rád počúval, ako vybuchujú bomby, a sledoval reakcie ľudí.“

„Takže ste mali skúsenosti aj z minulosti?“

„Áno, niekoľkonásobné. Vo februári toho istého roku som vyhodil do vzduchu realitnú kanceláriu v Jacksone istému židovi, ktorý predal dom v bielej štvrti nejakým negrom. Keď to buchlo, sedel som v reštaurácii ani nie tri ulice odtiaľ. Použil som zápalnú šnúru, takže som stadiaľ musel uháňať, rýchlo zaparkovať a nájsť si stôl. Servírka akurát kládla predo mňa šálku, keď sa zatriasla zem a všetci priam zamrzli. Veľmi sa mi to páčilo. Boli štyri hodiny ráno a bolo tam veľa vodičov kamiónov a doručovateľov, v kúte aj niekoľko policajtov, ktorí sa samozrejme rozbehli k autám, zapli svetlá a rútili sa na miesto činu. Môj stôl sa zatriasol tak silno, že káva vyšplechla zo šálky.“

„A to pokladáte za pravé vzrušenie?“

„Áno. Ale pri iných akciách sa mi to videlo riskantné. Nemal som čas hľadať si kaviareň ani bistro, preto som chvíľu len tak krúžil okolo a čakal, keď sa začne zábava. Sledoval som čas na hodinkách, takže som presne vedel, kedy to buchne. Keď som sedel v aute, bol som najradšej, ak som sa dostal na kraj mesta, vieš.“ Sam sa odmlčal a znovu si zhlboka potiahol z cigarety. Hovoril pomaly a rozvážne. Pri spomienke na dobrodružstvá sa mu trochu zaiskrilo v očiach, ale slová vážil. „Výbuch v Pinderovom dome som videl na vlastné oči,“ dodal.

„Ako sa vám to podarilo?“

„Bývali vo veľkom dome na predmestí, veľa stromov, priamo v údolí. Parkoval som asi míľu odtiaľ na kopci a pri detonácii som sedel pod stromom.“

„Skutočná idyla.“

„To je pravda. Mesiac bol v splne. Celú ulicu som mal ako na dlani, videl som takmer celú strechu. Bolo tam ticho a idylicky, všetci spali. Odrazu bum, a strecha bola v lufte a roztrieskaná na márne kúsky.“

„Akého hriechu sa dopustil pán Pinder?“

„Celkové židovstvo. A miloval negrov, vždy sa objímal s radikálnymi Afroameričanmi, čo sem prichádzali zo Severu a agitovali. Rád pochodoval a protestoval spolu s Afroameričanmi. Predpokladáme, že financoval množstvo ich akcií.“

Adam si robil poznámky a usiloval sa všetko absorbovať. Nemohol tomu takmer ani uveriť, nieto ešte stráviť. Trest smrti zrejme nie je taká najhoršia myšlienka. „Vráťme sa však do Greenvillu. Kde bola tá kaviareň?“

„Už sa nepamätám.“

„Ako sa volala?“

„Bolo to pred dvadsiatimi tromi rokmi. Také miesto si človek nemá prečo pamätať.“

„Bolo to na hlavnej ceste č. 82?“

„Myslím, že áno. Čo chceš robiť? Chceš vydolovať toho tučného kuchára a zafúľanú servírku? Neveríš mi?“

„Neverím.“

„Prečo?“

„Lebo mi neviete povedať, kde ste sa naučili vyrobiť bombu s časovaným detonátorom.“

„V garáži za domom.“

„V Clantone?“

„Mimo Clantonu. Maličkosť.“

„Kto vás to naučil?“

„Ja sám. Mal som nákres, malú brožúrku s postupom a tak podobne. Krok číslo jeden, dva, tri. Vravím, bola to maličkosť.“

„Koľko skúseností ste mali s podobným detonátorom pred Kramerovcami?“

„Jednu.“

„Kde? Kedy?“

„V lese, neďaleko od domu. S dvoma tyčinkami dynamitu a potrebnou výbavou som sa vybral hlbšie do lesa k potoku. Išlo to hladko.“

„Jasné. A predchádzajúcu prípravu a štúdium ste vykonali vo svojej garáži?“

„Áno, už som to povedal.“

„Vo svojom minilaboratóriu.“

„Nazvi to, ako chceš.“

„Dobre, ale keď pracovníci FBI vykonali dôkladnú prehliadku vášho domu, garáže a okolia, keď ste boli vo väzení, po výbušnine nenašli ani stopu.“

„Možno boli hlúpi. Možno som postupoval nanajvýš opatrne a nenechal som ani stopu.“

„Alebo možno bombu umiestnil niekto iný s väčšou skúsenosťou s výbušninami.“

„Bohužiaľ, mýliš sa.“

„Ako dlho ste sa zdržali v kaviarni v Greenville?“

„Poriadne dlho. Bolo päť hodín a nič. Blížila sa šiesta. Odišiel som niekoľko minút pred šiestou a odviezol sa ku Kramerovej firme. Miesto vyzeralo v poriadku. Niekoľkí ranostaji boli už hore a nechcel som, aby ma uvideli. Prešiel som na druhú stranu rieky a odviezol sa do Lake Village v Arkansase, potom som sa vrátil do Greenvillu. Bolo sedem, slnko už vyšlo a ľudia chodili po uliciach. A explózia nikde. Zaparkoval som v bočnej ulici a chvíľu som sa prechádzal. Ten prekliaty výbuch sa nie a nie ozvať. Nemohol som sa tam ísť predsa presvedčiť. Chodil som a chodil, natŕčal uši dúfajúc, že zem sa predsa len zatrasie. Ale nič.“

„Videli ste prichádzať Marvina Kramera a jeho synov do budovy?“

„Nie. Z rohu som videl, ako zaparkoval auto, v duchu som zahrešil. V hlave som mal prázdno. Nemohol som rozmýšľať. Ale potom som si povedal, no a čo, veď je to len žid a vykonal veľa zla. Potom som si spomenul na sekretárky a iných ľudí, čo tam zrejme pracujú, preto som prešiel o ulicu ďalej. Spomínam si, že som sa pozrel na hodinky presne o dvadsať minút osem a napadlo mi, či nemám anonymne zatelefonovať Kramerovi a oznámiť mu, že v skrini má bombu. Keby mi neuveril, išiel by sa asi presvedčiť a tam by to schytal.“

„Prečo ste to neurobili?“

„Nemal som drobné. Nechal som všetko servírke v kaviarni a nechcel som si pýtať drobné v obchode v susedstve. Ale musím ti povedať, že som bol riadne nervózny. Triasli sa mi ruky a nechcel som pred nikým vyzerať podozrivo, veď som tam bol cudzí. A bola tam moja bomba. Bol som v malom meste, kde každý každého pozná, tam si cudzinca každý ľahko zapamätá, keď sa stane zločin. Spomínam si, že som kráčal po chodníku, priamo oproti Kramerovej firme. Pred holičom boli na stojane noviny a jeden chlapík si prehľadával vrecká kvôli drobným. Takmer som ho poprosil o desať centov na stručný telefonát, ale bol som veľmi nervózny.“

„Prečo ste boli nervózny, Sam? Práve ste vraveli, že vám nezáležalo na tom, či si to Kramer odskáče. Bola to vaša šiesta bombová akcia.“

„Áno, ale pri tých predchádzajúcich to bolo ľahké. Zapáliš šnúru, vrazíš do dverí a chvíľu vyčkáš. Stále som mal pred očami tú chutnú sekretárku, čo mi ukázala WC. Tá, čo neskôr vypovedala na súde. A myslel som na ľudí, čo tam pracovali, lebo pri mojej poslednej návšteve tam bolo veľa ľudí. Blížila sa ôsma hodina, vedel som, že čochvíľa sa firma otvorí a veľa ľudí príde o život. Myseľ sa mi načisto zastavila. Pamätám sa, že som stál pri telefónnej búdke o ulicu ďalej, zízal som na hodinky a hovoril si, že tam musím zavolať. Napokon som aj vošiel do búdky a vyhľadal telefónne číslo, ale keď som zoznam zatvoril, už som číslo nevedel. Znovu som ho vyhľadal, a keď som ho začal vytáčať, spomenul som si, že nemám drobné. Rozhodol som sa zájsť do holičstva a poprosiť o drobné. Nohy mi oťaželi a strašne som sa potil. Kráčal som smerom k holičstvu, pred výkladom som zastal a pozrel dnu. Bolo tam plno. Všetci chlapci sedeli popri stene, rozprávali sa a čítali noviny, celý rad, hovorili jeden cez druhého. Pamätám sa, že niekoľkí sa na mňa pozerali, potom sa k nim pridali ďalší, a tak som odišiel preč.“

„Kam ste išli?“

„To presne neviem. Vedľa Kramerovej firmy bola ďalšia firma. Spomínam si, že tam bolo zaparkované auto. Zišlo mi na um, že je to sekretárka alebo že niekto prišiel za Kramerom. Keď to vybuchlo, myslím, že som práve vykročil k autu.“

„A boli ste rovno na druhej strane ulice?“

„Myslím, že áno. Pamätám sa, že som sa ocitol na štyroch na zemi a okolo mňa lietali úlomky skla a triesky. Ale ďalej si veľa nepamätám.“

Ozvalo sa tiché zaklopanie na dvere, potom sa zjavil seržant Packer s veľkou polystyrénovou šálkou, papierovou vreckovkou, paličkou na miešanie a mliekom. „Pomyslel som si, či si nedáte trochu kávy. Prepáčte, že som vás vyrušil.“ Kávu a ostatné položil na stôl.

„Ďakujem,“ povedal Adam.

Packer sa rýchlo obrátil ku dverám.

„Mne dva cukry a jedno mlieko,“ povedal Sam z druhej strany.

„Ako si želáte,“ odvrkol Packer a ani sa nezastavil.

A bol preč.

„Dobré služby, naozaj,“ poznamenal Adam.

„Vynikajúce, priam vynikajúce.“

 

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024