Budem čakať

O jednej po polnoci nočný vrátnik Carl zhasil poslednú z troch stolných lámp v hlavnej hale hotela Windermere. Belasý pokrovec stemnel a steny ustúpili do úzadia. Spomienky ako pavučiny o priadli kúty.

Tony Reseck zívol. Naklonil hlavu a načúval nežnú švitorivú hudbu z rádia v salóniku za šerým oblúkom na druhej strane haly. Zamračil sa. Po jednej hodine po polnoci malo rádio patriť jemu. Nemal pri ňom byť nik. Tá červenovláska ruší jeho noci.

Čelo sa mu rozjasnilo, hnevlivé vrásky sa rozplynuli a v kútikoch pier sa mihol ľahulinký úsmev.

Bol to nízky, bledý chlap v strednom veku s bruškom. Dlhé jemné prsty späté na losom zube zavesenom na hodinovej retiazke, s lesklými, pekne formovanými nechtami a vydutými bankami, trocha sploštené na koncoch. Krásne prsty. Tony Reseck si ich šúchal a v jeho pokojných sivomodrých očiach sa zračil mier.

Znovu sa zachmúril. Hudba ho znepokojovala.

Opieral sa v kresle a vzápätí už stál pevne na nohách, dokonale nehybný, takže okamih vstávania pripadal ako mámenie, zrakový klam.

Malými vyleštenými topánkami spôsobne kráčal po belasom koberci. Prešiel popod oblúk. Hudba znela hlasnejšie. Bol v nej horúci, pálčivý vresk trúbky, frenetické, znervózňujúce jazzové pasáže. Ohlušujúce. Červenovláska sedela a mĺkvo civela na vyrezávané ornamenty veľkej skrinky rádia, ani keby tam chcela zazrieť členov orchestra s meravými profesionálnymi úškľabkami na tvári, ktorým steká po chrbte cícerkom pot. Na gauči – nakopila sa na ňom väčšina vankúšov z miestnosti – sa chúlila s nohami pritiahnutými pod seba. Bola v nich tak starostlivo ukrytá ako drôtená výstuž pod hodvábnym papierom na umelom kvete.

Neobzrela sa. Opierala sa o čalúnenie. Mala na sebe ležérny nohavicový komplet z ťažkého hodvábneho ripsu s čierno vyšitými púčikmi lotosu.

„Máte radi Goodmana, slečna Cressyová?“ spýtal sa Tony Reseck.

Dievča naňho nenáhlivo pozrelo. Bolo tu šero, ale z fialiek jej očí človek strácal vedomie. Velikánske hlboké oči, a v nich ani stopy po myšlienke. Klasická a bezvýrazná tvár.

Mlčala.

Tony sa usmial a pohyboval pri boku prstami, jedným po druhom, vnímajúc ich pohyb.

„Máte radi Goodmana, slečna Cressyová?“ zopakoval jemne.

„Nijako srdcervúco,“ odpovedala nezvučne.

Pohojdával sa na opätkoch a pozrel jej do očí.

Velikánske, hlboké, prázdne oči. Alebo nie? Siahol dolu a stlmil rádio.

„Nechápte ma zle,“ ozvala sa po chvíľke. „Goodman zarába peniaze a chlapíka, čo tak robí v týchto časoch zákonným spôsobom, si treba vážiť. A táto natriasavá hudba vzbudzuje vo mne dojem čohosi hravého…“

„Možno by sa vám páčil Mozart,“ poznamenal Tony.

„Ale choďte, neuťahujte si zo mňa!“

„Neuťahujem si z vás, slečna Cressyová. Myslím, že Mozart bol jedným z najväčších ľudí, akí kedy žili…“

„Myslela som si, že ste hotelový detektív.“ Znovu si položila hlavu na podušku a uprene naňho hľadela pomedzi mihalnice. „Pusťte mi niečo z toho Mozarta,“ dodala.

„Je prineskoro,“ povzdychol si Tony. „Teraz už nič nechytíme.“

Znovu sa naňho dlho, …