Epilóg
V jedno neskoré júlové popoludnie sme sa na Rozbitom Flushi plavili cez záliv iba my dvaja. Plavili sme sa pozdĺž Longboat Key, kde stoja vysoké činžiaky, ktoré patria k neďalekej Sarasote, a keď sme prechádzali okolo St. Armand Key, povedal som jej, že tam majú preslávené nákupné stredisko, a sľúbil, že ju ta vezmem a kúpim jej dačo smiešne drahé. Bude to dačo zbytočné a významné a zaplatím to zo sumy, ktorú mi venoval ako odškodné výbor na čele s Devlinom J. Boggsom.
Niektoré dni sme preplávali pekných pár kilometrov, inokedy nič.
Gretel sa vášnivo zaľúbila do mojej starej jachty. Naučila sa prekonávať vrtochy lodnej kuchyne a pokazenej kanalizácie. Vo veľkom míňala na sprchovanie čerstvú vodu, keď sme ju mali, a zaobišla sa bez nej, keď sme ju nemali. Naučila sa čítať z mapy, obsluhovať vysielačku a rádionavigačné zariadenie, synchronizovať dieselové motory a variť čili a la Meyer.
V tento júlový deň, neviem koľkého, sme za šera priplávali k Big Passu. Odliv bol taký nízky, že som sa musel brodiť plytkou vodou a dva razy som zľahka zavadil o dno zálivu. Do prístavu sa vracali lode plavebných spoločností so zákazníkmi. Na západe planulo slnko ako táborák a vzdialené okná mesta mu červenou žiarou žmurkali na odpoveď. Pomaly som sa preplavil okolo ostrova Sand Dollar a zamieril ku kotvisku, ktoré som používal aj predtým. Bol som rád, že tam nekotví nijaká loď. Boli sme mimo plavebného kanála, pod nami boli dobré dva metre vody a od piesočnatej pláže sme boli vzdialení päťsto metrov.
Spustil som dve veľké kotvy, vypol motory, napol laná, prekontroloval ich a presvedčil sa, či sú dosť pevné.
Pokým som pripravoval nápoje, Gretel prezrela komoru a povedala, že ráno by sme mali spísať zoznam vecí, ktoré musíme dokúpiť. Obidvaja sme strávili deň na slnku. Pálilo tak mocne, že naše telá vyžarovali teplo. Hnedé vlasy jej už dorástli na dĺžku štyroch centimetrov. Ostrihali ju dohola ako pštrosie vajce, a kým sa jej vlasy ježili ako štetinky, neukázala mi ani záblesk svojej lebky. Teraz mala hlavu odhalenú. Dokonalá nádhera, vravela. Večne žiariace slnko jej vlasy zosvetlilo. Povedala mi, že sa môže stať, že nakoniec budem mať plavovlásku. Vravela, že s takými krátkymi vlasmi vyzerá ako chlapec. Ja som tvrdil, že od obŕv nahor môže v istom svetle, z istého uhla trochu pripomínať chlapca. Ale keď si človek k tomu pridá ostatné časti jej tela, tento dojem sa stratí. Spýtala sa, či chcem povedať, že má široké boky. Odvetil som, že má široké boky, veľké prsia, ústa, riasy, krásne stehná, brucho, členky, všetko práve také, ako sa patrí.
Dnes bola tichšia ako zvyčajne. Vedel som, že rozmýšľa o živote, aký som si pre nás dvoch predstavoval.
Keď sme sa najedli a odpratali zo stola, vyšiel som na palubu, aby som skontroloval počasie a zistil, či všetky prístroje fungujú. Bola nádherná noc, vlažná a sladká, postriebrená hviezdami. Na západe, kde hrmelo a skadiaľ vial mierny vetrík, bolo nebo čierne. Vybral som zo skrinky nafukovacie ležadlá, položil ich vedľa seba na palubu, nafúkol ich nožnou pumpou a nakoniec prikryl dekou.
Nad mestom žiarila jahodová žiara. Svetlá v domoch pozdĺž Big Passu zo strany Šiesty Key žmúrili. Ľahli sme si na chrbát, určovali súhvezdia a obidvaja sme zbadali tú istú padajúcu hviezdu.
„Počuj, keď človek vidí padať hviezdu, má si niečo želať, však?“ spýtala sa. „Už si to nepamätám.“
„Nie sú na to pravidlá. Bol by som rád, keby si sa rozhodla. Teda ak si môžem niečo želať.“
„Myslím, že som sa už rozhodla. Tvoj návrh znie takto: chceš, aby som s tebou žila za podmienok, ktoré sama určím, a tak dlho, pokým náš vzťah budem pokladať za trvalý.“
„Správne.“
„Vidí sa mi, že to máš v živote presne načasované. Azda je to tvoja posledná šanca.“
„Už dlhší čas sa so mnou čosi robilo,“ povedal som. Môj hlas znel tvrdo a nevýrazne. „Bola vo mne pustota. Neviem, ako by som to nazval.“
„Nie, drahý. Nechytaj sa ma ako spásy. Nevravím áno. Počúvaj, naozaj ťa ľúbim. A hoci ťa veľmi ľúbim a chcem, nemôžem byť……
