Celá e-kniha Červený vietor ke stažení v ePUB, PDF a MOBI
4
V kancelárii šéfa kriminálneho odboru nás bolo päť, keď to Copernik vykladal. Stenograf, šéf, Copernik, Ybarra a ja. Ybarra sedel na stoličke opretej o stenu. Klobúk mal hlboko na očiach, ale aj spod neho vyžarovala ich mäkkosť a v kútikoch pier mu lipol mierny tichý úsmev. Nepozeral priamo na Copernika a on naňho vôbec.
Vonku na chodbe fotograf urobili snímky Copernika, ako si so mnou potriasa ruku. Mal rovno nasadený klobúk, revolver v ruke a pevný, cieľavedomý výraz na tvári.
Všetci tvrdili, že vedia, kto bol Waldo, ale že mi to nepovedia. Neveril som im, lebo šéf kriminálneho odboru mal na stole Waldovu fotografiu z márnice. Krásna práca. Vlasy mal učesané, kravatu rovno uviazaná, svetlo mu dopadalo do očí presne tak, aby sa leskli. Nik by nepovedal, že to je fotografia mŕtveho muža s dvoma strelami v srdci. Vyzeral ako parketový lev, ktorý sa práve rozhoduje, či pôjde po blondínku alebo po čiernovlásku.
Bolo okolo polnoci, keď som sa dostal domov. Brána bola zamknutá, a kým som šmátral za kľúčami, z tmy sa mi prihovoril tichý hlas:
„Prosím!“ Hneď som ho spoznal. Zvrtol som sa a pozrel na tmavý cadillac, zaparkovaný za priestorom vyhradeným pre nákladné vozy.
Reflektory mal zhasnuté. Svetlá z ulice sa odrážali v žiarivých ženských očiach.
Podišiel som bližšie. „Nemáte ani štipku zdravého rozumu,“ hneval som sa.
„Nasadnite!“
Poslúchol som a ona naštartovala voz. Prešla po Franklinovej ulici a zabočila do Kingsley Drive.
Horúci víchor ešte stále pálil a skučal.
Z rádia sa cez otvorené bočné okno činžiaka v závetrí ozývala pesnička.
Bolo tu množstvo zaparkovaných áut, ale našla prázdne miesto za malým, novučičkým packardom, ktorý mal za predným sklom nálepku majiteľa predajne s autami. Len čo sme sa dostali k okraju chodníka, zaklonila sa do kúta. Ruky v rukavičkách mala na volante.
Bola celá v čiernom či v tmavohnedom a na hlave mala bláznivý klobúčik. V jej parfume som zavoňal santalové drevo.
„Nesprávala som sa k vám veľmi milo, však?“
„Urobili ste iba to, že ste mi zachránili život.“
„Čo sa stalo?“
„Zavolal som predstaviteľa zákona, hoci mi nie je sympatický, pripísal som mu k dobru svojho zajatca, navykladal mu zopár klamstiev, a to je všetko. Ten chlapík, ktorého ste ma zbavili, bol ten istý, čo zabil Walda.“
„Chcete tým povedať, že ste im o mne nič nevraveli?“
„Madame,“ znížil som hlas, „neurobili ste mi nič, iba mi zachránili život. Čo ešte chcete? Som pripravený, ochotný a budem sa usilovať zo všetkých síl…“
Mlčala a nehýbala sa.
„Nik sa odo mňa nedozvedel, kto ste. Zhodou okolností to neviem ani ja.“
„Som pani Barsalyová, bývam na čísle dvadsaťdva na Fremont Place v Olympii. Telefón dva – štyri – päť – deväť – šesť. To ste chceli?“
„Ďakujem,“ zamrmlal som a krútil v prstoch nezapálenú cigaretu. „Prečo ste sa vrátili?“ Luskol som prstami ľavej ruky. „Klobúk a kabátik,“ pripomenul som, „zájdem hore a donesiem ich.“
„Nielen to. Chcem svoje perly.“
Bol by som sa mohol trocha rozčuľovať. Zdalo sa, že je toho už dosť aj bez perál.
Akési auto sa prerútilo ulicou dva razy rýchlejšie, ako malo. Tenký oblak ťažkého prachu vystúpil k pouličným svetlám, zavíril a zmizol. Rýchle pred ním zavrela oblok.
„V poriadku,“ prikývol som. „Povedzte mi o tých perlách. Už sme mali vraždu, záhadnú ženu, šialeného zabijaka, hrdinského záchrancu a policajného detektíva, ktorého presvedčili, aby vyrobil falošnú správu. Teraz máme perly. V poriadku – vysypte to.“
„Chcela som za ne dať päťtisíc dolárov. Človeku, ktorého vy voláte Waldo a ja Joseph Choate. Mal by ich mať.“
„Nijaké perly,“ povedal som. „Videl som, čo mal vo vreckách. Fúru peňazí, ale nijaké perly.“
„Nemôžu byť ukryté uňho v byte?“
„Možno. Pokiaľ viem, mohol by ich skrývať hocikde v Kalifornii, len vo svojich vreckách nie. Ako sa má pán Barsaly v túto horúcu noc?“
„Ešte stále je na tej schôdzke. Ináč by som nebola mohla prísť.“
„Nuž, mohli ste ho priviesť, bol by sedel na rezervnom sedadle.“
„Ach, neviem… Frank váži sto kíl a je poriad…
