5
Na okraji Sawtelle stál malý dom. Pred ním rástol polkruh pokrútených eukalyptov.
Vo vile na druhej strane ulice mali taký večierok, pri akých chodia opití roztĺkať fľaše na chodník s hurhajom, ako keď dá mužstvo Yale gól Princetonu.
Pred číslom, ktoré som hľadal, bol drôtený plot a zopár ružových kríkov, dláždený chodníček a garáž – bola doširoka otvorená a prázdna.
Ani pred domom nestálo nijaké auto. Zazvonil som. Čakal som dosť dlho. Dvere sa otvorili trocha náhle.
Nebol som ten, ktorého čakala. Videl som jej to na blýskavých očiach. A vzápätí som v nich už nevidel nič.
Iba stála a pozerala na mňa, vysoká, štíhla, žiadostivá brunetka s narúžovanými lícami, hustými čiernymi vlasmi rozdelenými na prostriedku, ústami stvorenými pre trojposchodové obložené chlebíčky, v koralovozlatom domácom nohavicovom komplete, v sandáloch a s nechtami nalakovanými zlatým lakom. Pod ušnicami jej zľahka zvonili dva miniatúrne zvony. Cigaretou v dlhej špičke urobila pomalé, pohŕdavé gesto.
„Noó, čo sa robí, človeče? Želáte si niečoó? Zablúdili ste sem z tej príjemnej spoločnosti oproti, há?“
„Ha-ha,“ odpovedal som. „Dobrá zábava, však? Nie. Priviezol som vám domov auto. Stratilo sa vám, či nie?“
Na druhej strane ulice na trávniku pred domom práve kohosi zachvátilo delírium tremens, zmiešané kvarteto trhalo zvyšky noci na drobné pásiky a zo všetkých síl sa usilovalo, aby pásiky pôsobili žalostne. Kým sa to dialo, exotická brunetka pohla nanajvýš jednou mihalnicou.
Nebola krásna, ale vyzerala, akoby sa tam, kde je ona, kadečo pritrafilo…
„Čo ste to vraveli?“ konečne zo seba vysúkala hlasom, ktorý bol taký hodvábny ako pripálená hrianka.
„Vaše auto.“ Ukázal som cez plece a nespúšťal z nej oči.
Patrila k tomu typu, ktorý používa nôž.
Dlhočizná špička pomaličky klesla k jej boku a cigareta z nej vypadla. Zašliapol som ju, a tak som sa dostal do predizby. Cúvla predo mnou a ja som zavrel dvere.
Predizba bola dlhá. Lampy ružovo žiarili na železných konzolách. Na jej konci bol korálkový záves a tigria koža na dlážke.
Prostredie s ňou harmonizovalo.
„Ste slečna Kolchenková?“ spýtal som sa.
„A-áno. Som slečna Kolchenková. Čo si buúdete želať?“
Pozerala na mňa tak, akoby som bol prišiel umyť obloky, ale v nevhodnom čase.
Vytiahol som ľavou rukou navštívenku a podržal ju pred ňou. Prečítala si ju z mojej ruky a sotva pritom pohla hlavou.
„Aha.“
Vychrlila čosi v akomsi jazyku. Nato sa ozvala anglicky: „Poďte dnu! Teénto prekliaty vietor mi vysuší pleéť na papierovú servítku.“
„Sme dnu. Práve som zavrel dvere. Tak už to vyklopte, Nazimová! Kto to bol? Ten maličký chlapík?“
Za korálkovým závesom ktosi zakašlal. Podskočila, akoby ju boli pichli vidličkou na ustrice. Vzápätí sa pokúsila o úsmev. Veľmi sa jej nepodaril.
„Poóčkate tu? Desať dolárov bude stačiť, nie?“
„Nie.“
Pomaly som na ňu namieril prst a dodal:
„Je mŕtvy.“
Vyskočila meter dvadsať a zvrieskla. Kreslo hlasno zavŕzgalo. Za závesom sa ozvali kroky, na horizonte sa zjavila ruka, odtiahla záves a pri nás sa ocitol veľký, svetlovlasý muž pôsobiaci ako ostrý chlapík. Na pyžame mal purpurový župan. Pravou rukou čosi zvieral vo vrecku.
Stál ticho, nohy pevne rozkročené, čeľusť vysunutá a bezfarebné oči ako sinavý ľad. Zdalo sa, že si s ním človek ľahko neporadí…
„Čo sa robí, zlatíčko?“
Mal pevný, zastretý hlas presne s tým správnym šťavnatým tónom, aký by mal mať chlap, čo chodí so ženskou s pozlátenými nechtami.
„Prišiel som kvôli autu slečny Kolchenkovej.“
„Tak by ste si mohli dať dolu klobúk,“ zavrčal. „Už len preto, aby na vás svietilo svetlo.“
Zložil som si klobúk a ospravedlnil sa.
„Okay,“ uškrnul sa a pravú ruku si hlboko vnoril do purpurového vrecka. „Teda prišli ste kvôli autu slečny Kolchenkovej. Odviezli ste ho stadiaľ.“
Pretisol som sa popri žene a podišiel bližšie k nemu. Oprela sa chrbtom o múr. Prázdna špička jej ležala pri nohách.
Keď som bol na tri metre od chlapiska, ležérne mi oznámil:
„Počujem vás odtiaľ, kde ste. Len pokojne. Vo vrecku…
