Tancuj, tancuj, tancuj (Haruki Murakami)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

34

V pondelok večer sa Dick vybral v Hakone na nákup. Zrazilo ho nákladné auto, keď vychádzal s nákupnými taškami z obchodu. Vodič nevedel, prečo sa rútil obrovskou rýchlosťou na mieste so zlou viditeľnosťou. Aj Dick urobil chybu. Pozrel najprv doľava a stačilo jedno nadýchnutie, aby pozrel aj doprava, ale bolo už neskoro. Urobil chybu, aká sa stáva ľuďom, ktorí opustia Japonsko nadlhšie a potom sa vrátia. Odvyknú si, že autá tam jazdia vľavo, a keď prechádzajú cez cestu, obzerajú sa na druhú stranu. Väčšinou sa im podarí vyviaznuť iba so zimomriavkami, ale občas sa im to stane osudným. Chudák Dick North! Nákladné auto ho odsotilo na druhú stranu cesty, kde ho zrazilo auto prichádzajúce v protismere. Bol namieste mŕtvy.

Keď som počul správu o Dickovej smrti, predstavil som si ho, ako nakupuje v podobnom havajskom supermarkete. Tovar vyberal vždy okom odborníka. Ovocie a zeleninu dôkladne preskúmal a škatuľku s tampónmi kládol do košíka neobyčajne opatrne. Chudák Dick! V živote mal iba smolu. Vo vojne prišiel o ľavú ruku, keď chlap vedľa neho stúpil na mínu. Od rána do večera obskakoval Ame a hasil jej nedofajčené cigarety. A potom zomrel pod kolesami auta spolu so svojimi nákupnými taškami.

Pochovala ho manželka. Ani Juki, ani Ame, ani ja sme sa na pohrebe nezúčastnili.

Vypýtal som si od Gotandu svoje Subaru a v utorok poobede sme sa s Juki vybrali do Hakone. Juki povedala, že jej mama by nemala ostať bez dozoru.

„Sama je nemožná. Má paniu, ktorá jej pomáha v domácnosti, ale tá je veľmi stará a večer vždy odchádza domov. Nemôžeme mamu nechať samu.“

„Mala by si s ňou chvíľu pobudnúť,“ navrhol som.

Juki prikývla a potom chvíľu listovala v atlase. „Nedávno som ho nepekne ohovárala.“

„Hovoríš o Dickovi Northovi?“

„Áno.“

„Povedala si, že je nemožný,“ pripomenul som.

Juki vložila atlas späť do vrecka na dverách, vyložila si lakeť na okno a zahľadela sa pred seba. „Nebol to zlý človek a bol ku mne milý. Učil ma dokonca surfovať. Mal iba jednu ruku, ale bolo v ňom viac života ako vo väčšine dvoj rukých ľudí. Aj o mamu sa vzorne staral.“

„Áno, nebol to zlý chlap.“

„Ale ja som sa o ňom vyjadrila naozaj škaredo.“

„Pamätám sa,“ prikývol som, „ale nerob si z toho ťažkú hlavu.“

Juki hľadela uprene pred seba. Ani raz na mňa nepozrela. Prvý jarný vánok, ktorý vnikal do auta pootvoreným oknom, jej zľahka strapatil ofinu.

„Je mi ho ľúto. Mal zlaté srdce,“ povedal som. „Zaslúži si obdiv. Niekedy sa s ním však zaobchádzalo ako s luxusným smetným košom, do ktorého sa hádže rozličný odpad. Nie je mi jasné prečo. Možno sa s takými sklonmi narodil. Jeho priemernosť bola ako neodstrániteľná škvrna na košeli. Bola ako talent tvojej mamy.“

„To nie je spravodlivé.“

„Celý ľudský život je v podstate nespravodlivý,“ dodal som.

„Párkrát som mu ublížila.“

„Komu? Dickovi?“

„Áno.“

Vzdychol som si a zastavil pri ceste. Vypol som motor a pozrel som na Juki. „Myslím si, že si robíš úplne zbytočné výčitky,“ povedal som. „Mala si sa k nemu správať úctivo, kým ešte žil. Ty si však nič neurobila, vôbec si sa nesnažila. Teraz nemáš právo niečo ľutovať. Žiadne právo.“

Juki na mňa pozrela s prižmúrenými očami.

„Možno som na teba príliš prísny, ale nechcem, aby si takto rozmýšľala. Je mi fuk, čo by na to povedali ostatní, ale ja si to neželám. Nemôžeš sa o istých veciach vyjadrovať ľahkovážne a nahovárať si, že ľútosťou sa všetko vyriešilo. To sa nerobí. Vravíš, že ťa to mrzí. Podľa mňa si to iba myslíš. Keby som bol Dickom Northom, tvoju ľútosť by som neprijal. Nebol by som nadšený, keby som počul, ako sa zdôveruješ so svojou ľútosťou niekomu inému. Nepatrí sa to. Musíš sa to naučiť.“

Juki nič nepovedala. Pritisla si prsty na sluchy a zatvorila oči. Keby sa jej z času na čas nezachveli mihalnice a nepohli pery, myslel by som si, že zadriemala. Možno sa vo vnútri rozplakala, uvažoval som. Plače potichu, bez vzlykov a bez sĺz. Žiadam priveľa od tohto trinásťročného stvorenia? prebleslo mi hlavou. A kto som ja, že ju poúčam o takých veciach? Nič iné som však nemohol urobiť. Či má trinásť rokov, alebo nie, či patrím k tým, ktorí majú právo druhého poučovať, alebo nie, isté veci treba uviesť na pravú mieru. Hlúposť je hlúposť a nemá sa tolerovať.

Juki sa ani nepohla.

Natiahol som ruku a dotkol som sa jej ramena. „Všetko je v poriadku. Nie si vôbec zlá,“ povedal som. „To ja som možno úzkoprsý. Urobila si to, čo bolo v tvojich silách. Už na to nemysli.“

Po tvári sa jej skotúľala slza, ktorá jej odkvapla do lona. Jedna jediná slza. Ďalšie slzy nenasledovali. Juki ďalej mlčala.

„Čo mám robiť?“ prehovorila napokon.

„Nemusíš urobiť nič,“ odvetil som. „Iba si všímaj, čo sa nedá vyjadriť slovami. Je to spôsob, ako sa správne zachovať voči mŕtvym. Časom to pochopíš. Niektoré veci s časom pominú, niektoré času odolajú. Čas takmer všetko vyrieši. A čo čas nevyrieši, vyriešiš ty. Zdá sa ti to zložité?“

„Tak trochu,“ usmiala sa Juki.

„Je to veľmi náročné,“ povedal som so smiechom. „Väčšina ľudí by mojim slovám neporozumela, lebo rozmýšľajú úplne ináč ako ja. Ale som presvedčený, že v tomto mám pravdu. Ľudia stále zomierajú. Ľudský život je oveľa krehkejší, ako si myslíme. Preto musíš s ľuďmi zaobchádzať tak, aby si neskôr nemusela nič ľutovať. Mala by si k nim pristupovať nezaujato a láskavo. Ja osobne nemám rád ľudí, ktorí sa správajú ináč, a keď potom niekto umrie, robia si výčitky a vyplakávajú.“

Juki sa oprela o dvere auta a pozrela na mňa.

„Zdá sa mi to veľmi náročné,“ povedala.

„Veď aj je,“ odvetil som. „Stojí to však za pokus. Pozri na toho vypaseného Boya Georgea. Stala sa z neho hviezda, hoci vôbec nevie spievať, iba preto, že sa tak snaží.“

Usmiala sa a prikývla. „Myslím si, že vám začínam rozumieť.“

„To som rád,“ odvetil som a naštartoval som auto.

„Prečo stále spomínate Boya Georgea?“ vyzvedala.

„Prečo ťa to zaujíma?“

„Asi ho máte rád.“

„Hm, nad tým ešte porozmýšľam,“ povedal som.

Dom Jukinej mamy stál vo vilovom komplexe, ktorý bol určite výtvorom gigantickej stavebnej firmy. Dnu sa vchádzalo mohutnou bránou, vedľa ktorej bol bazén a kaviareň. S kaviarňou susedil obchod s rýchlym občerstvením, v ktorom predávali samé nezdravé veci. Dick North v ňom určite odmietol nakupovať. Ani ja by som tam nevkročil. Kľukatá cesta ustavične stúpala a môjmu Subaru po chvíli nestačil dych. Amin dom bol uprostred kopca. Pre dvoch ľudí bol obrovský. Zastavil som, vybral som z kufra Jukinu batožinu a vyšiel som po schodoch lemovaných kamenným múrom. Za borovicami na kopci pod nami som zazrel more pri Odaware. Obloha bola zahmlená a jeho hladina sa prevaľovala v sivom jarnom zábale.

Ame sa prechádzala s cigaretou v ruke po veľkej obývačke, zaliatej slnkom. Veľký krištáľový popolník bol preplnený ohnutými a polámanými cigaretami a stôl pokrývala vrstva popola. Ame hodila nedofajčenú cigaretu do popolníka a podišla k Juki, aby jej na privítanie postrapatila vlasy. Na sebe mala oranžovú teplákovú bundu so škvrnami od chemikálií a vyblednuté rifle. Vlasy mala neučesané a oči podliate krvou. Pravdepodobne oka nezažmúrila, iba bez prestávky fajčila.

„Je to hrozné,“ spustila. „Prečo sa to muselo stať?“

„Je to naozaj hrozné,“ súhlasil som a potom nám Ame porozprávala o okolnostiach nehody. Povedala nám, že je veľmi zmätená, lebo všetko sa stalo neočakávane.

„Navyše ešte ochorela žena, ktorá mi pomáha v domácnosti. Prečo musela ochorieť práve teraz, keď ju potrebujem? Idem sa zblázniť. Najprv sem prišla polícia, potom mi volala Dickova manželka. Neviem, čo mám robiť,“ sťažovala sa.

„Načo vám telefonovala?“ spýtal som sa.

„Netuším,“ vzdychla si. „Iba plakala. Nič som jej nerozumela, lebo si potichučky mrmlala popod nos. Čo som jej mala na to povedať?“

Prikývol som.

„Sľúbila som, že jej čoskoro pošlem Dickove veci. Nato sa ešte väčšmi rozplakala. Hrozné.“ Ame si vzdychla a hodila sa na pohovku.

„Budete niečo piť?“ spýtal som sa.

„Dala by som si horúcu kávu,“ odvetila.

Vstal som a odpratal zo stola popolník a poháre so zaschnutými zvyškami kakaa. Nakoniec som poutieral stôl pokrytý vrstvou popola. Kým zovrela voda, upratal som kuchyňu. Potom som Ame pripravil silnú kávu. Dick mal v kuchyni vždy poriadok. Hoci od jeho smrti uplynul iba deň, vládol v nej neuveriteľný chaos. Drez plný špinavého riadu, nádoba s cukrom otvorená, kakao rozsypané na sporáku. Na kuchynskej linke ležali nože zababrané od zaschnutého syra a čo ja viem čoho ešte.

Chudák Dick, pomyslel som si. Tak sa vždy snažil, aby bol všade poriadok. Stačil jediný deň, a už by to tu nespoznal. Ľudia po sebe zanechávajú stopy tam, kde sa cítia najlepšie. Dickovým obľúbeným miestom bola kuchyňa, ale Dickovo dielo bolo zjavne odsúdené na zánik.

Chudák, pomyslel som si znovu.

Inak som ho ani nazvať nemohol.

Zaniesol som kávu do obývačky, kde sedeli Juki a Ame schúlené na pohovke. Ame mala hlavu položenú na Jukinom pleci a oddychovala. Vyzerala, akoby vzala nejaké lieky. Jukina tvár bola bezvýrazná. Nezdalo sa mi, že by ju bola matkina skľúčenosť dojala. Juki a Ame pôsobili čudne. Keď boli spolu, vytvorila sa okolo nich zvláštna atmosféra, ktorú samostatne nevedeli vytvoriť.

Ame chytila šálku oboma rukami a popíjala kávu ako niečo veľmi cenné. „Je vynikajúca,“ povedala. Keď dopila, očividne ožila. Do očí sa jej vrátila iskra.

„A čo si dáš ty?“ spýtal som sa Juki.

Iba pokrútila hlavou.

„Podarilo sa vám všetko vybaviť? Myslím administratívne a policajné záležitosti,“ obrátil som sa k Ame.

„Už to mám za sebou. Nebolo toho veľa, lebo na Dickovej nehode nebolo nič nezvyčajné. Boli to policajti, ktorí mi prišli oznámiť, čo sa stalo. Poverila som ich, aby to oznámili aj Dickovej manželke. Ona sa potom o všetko postarala. Ja som nebola s Dickom ani v právnom, ani v pracovnom vzťahu. No a potom mi jeho manželka zavolala. Iba nepretržite plakala, ani mi nič nevyčítala.“

Prikývol som. Obyčajná dopravná nehoda, pomyslel som si.

Ubehnú tri týždne a Ame si na Dicka Northa ani nespomenie. Ame bola zábudlivá a na Dicka sa dalo ľahko zabudnúť.

„Môžem pre vás niečo urobiť?“ spýtal som sa Ame.

Letmo na mňa pozrela a potom uprela zrak na podlahu. Premýšľala. Oči sa jej zahmlili, ale po chvíli sa opäť rozžiarili. Akoby sa v duchu odtackala kamsi do diaľky a potom sa vrátila. „Dickove veci,“ zašomrala. „Povedala som jeho manželke, že jej ich pošlem. Spomínala som vám to, však?“

„Áno, vraveli ste to.“

„Včera som mu všetko zbalila. Jeho rukopisy, písací stroj, knihy, šaty. Všetko sa zmestilo do jedného kufra. Veľa toho nemal. Boli by ste taký láskavý a zaniesli kufor jeho žene?“

„V poriadku. Zanesiem jej ho. Kde býva?“

„Niekde v Gotokudži,“ povedala. „Presnú adresu si nepamätám. Myslím si, že je napísaná na kufri.“

Dickov kufor bol v izbe na konci chodby na druhom poschodí. Adresa spolu s Dickovým menom boli napísané úhľadným rukopisom. Do Dickovej izby ma zaviedla Juki. Bola to úzka, podlhovastá kutica, ale veľmi útulná. Voľakedy v nej bývala slúžka. Dick tam mal všetko vzorne poukladané. Na stole som videl zátišie s piatimi zastrúhanými ceruzkami a gumou. Na stene visel kalendár s Dickovými drobnými poznámkami. Juki sa oprela o dvere a mlčky si prezerala izbietku. Všade bolo ticho, iba vonku štebotali vtáky. Spomenul som si na chatu v Makaha. Aj tam vládlo ticho, do ktorého zaznieval iba spev vtákov.

Vzal som kufor a zišiel dolu. Bol ťažší, ako som predpokladal, lebo v ňom boli Dickove rukopisy a knihy. Váha kufra mi pripomenula vážnosť Dickovej smrti.

„Idem zaniesť ten kufor,“ oznámil som Ame. „Je najlepšie urobiť to čo najskôr. Nemám vám pomôcť aj s niečím iným?“

Ame zmätene pozrela na Juki. Tá iba pokrčila plecom.

„Nemáme čo jesť,“ povedala ticho Ame. „Dick išiel nakúpiť, keď sa to stalo. Preto…“

„Dobre, pôjdem aj nakúpiť,“ prikývol som.

Prezrel som obsah chladničky a zapísal som si potraviny, ktoré by Ame mohla potrebovať. Potom som odišiel do supermarketu, pred ktorým zomrel chudák Dick, a nakúpil som zásoby na štyri, päť dní. Keď som sa vrátil, všetko som uložil na miesto.

Ame mi za všetko poďakovala. Povedal som jej že mi nemá za čo ďakovať. Iba som dokončil, čo Dickovi prekazila smrť.

Obe ma potom odprevadili pred dom, ako to urobili aj v Makaha. Tentoraz mi nikto nezakýval. Bola to Dickova úloha. Ame a Juki nehybne stáli, sledovali ma iba zrakom. Na celom výjave bolo čosi mýtické. Naložil som Dickov sivý kufor do auta a sadol som si za volant. Obe tam stáli, ešte aj keď som vošiel do zákruty. Slnko začalo zapadať a more sa sfarbilo do oranžova. Čo budú tie dve dnes večer robiť? uvažoval som.

Už mi bolo jasné, že jednoruká kostra, na ktorú som natrafil v tej pochmúrnej miestnosti v Honolulu, patrila Dickovi Northovi. Šesť kostier, šesť smrtí. Kto boli tí piati? Jedna mohla patriť môjmu kamarátovi Krysovi, druhá možno Mej. A tri zvyšné?

Tri ďalšie kostry.

Prečo ma Kiki zaviedla k tým kostrám? Prečo mi ich chcela ukázať?

Zaviezol som sa do Odawary a potom som vyšiel na diaľnicu, ktorá spája Tokio s Nagojou. Pri Sangendžaji som zišiel z diaľnice a pomocou mapy som vo štvrti Setagaja vyhľadal dom, v ktorom bývala Dickova manželka. Ten malý dvojposchodový dom nebol ničím výnimočný. Dvere, okná, poštová schránka a svetlo pri bráne boli neuveriteľne miniatúrne. Pri dverách stála psia búda, pred ktorou sa na reťazi prechádzal pes neurčitého plemena. V dome sa svietilo. Začul som hlasy. Pred úzkym vchodom bolo zoradených päť či šesť párov čiernych kožených topánok. Zazrel som škatuľu, v ktorej hosťom priviezli suši. Bdeli pri Dickovi. Chudák, aspoň mal domov, kam sa mohol vrátiť, pomyslel som si.

Vybral som z auta kufor, postavil som ho ku vchodu a zazvonil som. Otvoril mi chlap v stredných rokoch. Povedal som mu, že som priviezol Dickove veci. Tváril som sa, že nič viac neviem. Chlapík pozrel na menovku na kufri a ihneď pochopil.

„Ďakujeme vám veľmi pekne,“ povedal zdvorilo.

Zamyslený som sa vrátil do svojho bytu v Šibuji.

Ešte tri, pomyslel som si.

Čo mala znamenať Dickova smrť? hĺbal som, popíjajúc whisky. Zomrel tak náhle. Jeho smrť nemohla mať predsa žiadny význam. Mozaika, ktorú som sa snažil poskladať, bola plná prázdnych miest, ale Dickova smrť do nej nijako nezapadala. Možno patrila do úplne inej kategórie. Hoci Dickova smrť sama osebe nemala nijaký význam, zdalo sa mi, že čoskoro dôjde k závratnej zmene v udalostiach. Niečo mi našepkávalo, že nebude pozitívna. Dick North bol v podstate poriadny človek, ktorý svojím spôsobom držal veci pokope. Teraz je po všetkom. Niečo sa určite zmení. Možno bude všetko oveľa ťažšie.

Napríklad?

Napríklad, keď som bol s Juki a s Ame, Jukin ľahostajný výraz a Amin prázdny pohľad ma neprestajne znepokojovali. Akoby s nimi nebolo niečo v poriadku. Juki som mal rád. Bola bystrá, niekedy tvrdohlavá, ale v základe krotké stvorenie. Aj jej matku som si obľúbil. Mala charizmu, obrovský talent a zároveň bola bezbranná. Mala oveľa viac detských čŕt ako Juki. Juki a Ame spolu ma však neuveriteľne vyčerpávali. Už som pochopil Makimurove slová, keď mi povedal, že pri Juki a Ame začal strácať talent.

Obe boli zdrojom nesmiernej energie.

Doteraz bol medzi nimi dvoma Dick. Teraz stojím medzi nimi ja.

Napríklad.

Niekoľko ráz som zatelefonoval Jumijoši a párkrát som sa stretol s Gotandom. Jumijoši ku mne pristupovala so zvyčajným odstupom a chladom, hoci sa mi zdalo, že ju moje telefonáty väčšinou potešili. Aspoň som jej nebol na ťarchu. Každý týždeň si išla dvakrát zaplávať a vo voľnom čase sa stretávala s nápadníkmi. Povedala mi, že v nedeľu ju niekto zaviezol k jazeru.

„Je to iba kamarát. Chodili sme spolu na strednú školu a teraz pracuje v Sappore. To je všetko.“

Odvetil som, že mi to vôbec neprekáža. Ubezpečil som ju, že si môže pokojne chodiť s kamarátmi, či už k jazeru alebo do hôr, a nemusím o tom vôbec vedieť. Mňa zaujíma iba jej plaváreň.

„Chcem vám niečo povedať,“ začala raz. „Chcem, aby ste vedeli, že nerada niečo tajím.“

„Mne to vôbec neprekáža,“ zopakoval som. „Mňa zaujíma iba to, aby som vás v Sappore opäť niekedy stretol. Stretávajte sa, s kým chcete. Medzi nami to nič nezmení. Stále na vás myslím. Ako som vám už naznačil, nás dvoch niečo spája.“

„Čo také?“

„Napríklad hotel,“ odpovedal som. „Obaja v ňom máme svoje miesto a je pre nás dôležitý.“

„Hm,“ zašomrala. Jej hm nebolo ani súhlasné, ani nesúhlasné. Bolo neutrálne.

„Po odchode zo Sappora som sa stretol s rozličnými ľuďmi. Ustavične som však na vás myslel. Túžim sa s vami opäť stretnúť. Teraz to však nepôjde, lebo musím kadečo povybavovať.“

Vložil som do vysvetľovania celé srdce, ale moje slová vyzneli nelogicky.

Medzi nami zavládlo ticho. Nebolo neutrálne, skôr pozitívne. V konečnom dôsledku je ticho iba ticho. Asi nad ním veľa premýšľam.

„A darí sa vám?“ spýtala sa.

„Myslím si, že áno,“ odpovedal som.

„Dúfam, že do budúcej jari všetko vybavíte,“ dodala.

„Aj ja dúfam,“ odvetil som.

Gotanda vyzeral veľmi unavený. Bol pracovne vyťažený a navyše sa tajne stretával so svojou bývalou manželkou.

„Takto to ďalej ísť nemôže, viem to,“ povedal a zhlboka si vzdychol. „Nie som stvorený na takýto spôsob života, som skôr rodinný typ. Preto som taký vyšťavený. Som jednoducho psychicky vyčerpaný,“ dodal Gotanda a rozpažil ruky.

„Mal by si si vziať dovolenku a zájsť s ňou na Havaj,“ navrhol som.

„Veľmi rád by som išiel,“ ustato sa usmial. „Strašne rád by som odcestoval. Celý deň by sme sa vyvaľovali na pláži a na nič by sme nemysleli. Stačilo by mi aj päť dní, vari aj tri. Za tri dni by som sa určite zregeneroval.“

V ten večer sme sa vybrali do Gotandovho bytu v Azabu. Rozvalili sme sa na elegantnej pohovke a pozerali sme reklamné filmy, ktoré nakrútil. Boli to reklamy na liek proti kyslosti v žalúdku. Videl som ich prvý raz v živote. Reklamný film sa odohrával v administratívnej budove, ktorú obsluhovali štyri výťahy bez stien a bez dverí. Klesali a stúpali obrovskou rýchlosťou. Gotanda mal na sebe tmavý oblek a v ruke zvieral koženú aktovku. Vyzeral dokonale. Preskakoval z výťahu do výťahu. Najprv nastúpil do jedného výťahu, potom z neho vyskočil, a už sa viezol vo vedľajšom výťahu, kde sa porozprával so svojím nadriadeným. V treťom výťahu mal schôdzku s krásnou sekretárkou a vo štvrtom čosi dopísal. Pritom mu vyzváňal telefón. Nie je vôbec ľahké rýchlo preskakovať z jedného výťahu do druhého, ale Gotanda to zvládol bez mihnutia oka. Robil to s maximálnou dôstojnosťou.

Nasledovalo posolstvo reklamy. Každodenná únava sa vám hromadí v žalúdku. Liek na váš unavený žalúdok.

„Zaujímavé,“ povedal som so smiechom.

„Aj ja si myslím. Ten liek je síce o ničom, ale reklama je urobená dokonale. Je, bohužiaľ, lepšia ako väčšina mojich filmov. Reklamy sú veľmi nákladné, lebo scéna a fotografia niečo stoja. V reklamách sa investujú do detailov obrovské peniaze, ale ich výroba je nesmierne zaujímavá.“

„A zároveň veľa prezrádza o tvojom súčasnom živote.“

„To je pravda,“ zasmial sa. „Ako vravíš, táto reklama je o mne. Preskakujem z jedného miesta na druhé, riskujem pritom život a bolí ma z toho žalúdok. Ten liek je však neúčinný. Dali mi asi tucet piluliek, aby som ho vyskúšal, ale vôbec mi nepomohol.“

„V tej reklame sa naozaj skvelo pohybuješ,“ povedal som a vrátil som pásku na začiatok. „Si v nej ako Buster Keaton. Mal by si sa viac zamerať na také úlohy.“

Gotanda prikývol a usmial sa. „Aj ja si myslím. Komédie mám rád. Cítim, že by som v nich bol dobrý. Nazdávam sa, že by som vedel dokonale zosmiešniť každodenný život. Človek je strašne smiešny, keď vynakladá obrovské úsilie iba na to, aby žil normálne v tomto zvrátenom a komplikovanom svete, ak mi rozumieš.“

„Rozumiem,“ prisvedčil som.

„Nemusím robiť žiadne opičky. Stačí, ak sa budem správať normálne. To bude na celom najsmiešnejšie. Také úlohy by ma naozaj zaujímali. V Japonsku dnes na to herca nemáme. Herci v dnešných komédiách zväčša preháňajú. Ja by som rád robil opak. Nič by som nehral,“ dodal Gotanda, odpil si z pohára a zahľadel sa do povaly. „Nikto však za mnou s takou úlohou nepríde. Ľudia v mojej agentúre nemajú fantáziu. Ponúkajú mi iba úlohy lekárov, učiteľov a právnikov. Nič iné. Mám ich plné zuby. Tak rád by som ich odmietol, ale nemôžem. Nie som v tej situácii. No a potom ma z toho bolí brucho.“

Gotandova reklama na liek proti žalúdočnej bolesti bola taká úspešná, že nakrútil aj pokračovania. Všetky boli na jedno kopyto. Gotanda so serióznym výrazom na tvári a v obleku buď poskakoval medzi lietadlami, autobusmi a vlakmi, alebo sa pridŕžal stien mrakodrapu a chodil po lane z jednej kancelárie do druhej. Odviedol pekný kus práce a pritom sa mu neskrivil ani vlások na hlave.

„Najprv mi režisér povedal, aby som sa tváril unavene. Mal som pôsobiť ako človek zomierajúci od únavy. Nesúhlasil som s ním. Namietol som, že bude zaujímavejšie, ak sa budem po celý čas tváriť normálne. Režisér to považoval za hlúposť, ale nevzdával som sa. Reklamy nakrúcam hlavne kvôli peniazom, ale pri tejto som bol presvedčený, že môj nápad je skvelý. Trval som na ňom, a tak sa nakrútili dve verzie reklamy. Ukázali sme ich skupine ľudí a každému sa páčila reklama, ktorú som navrhol ja. Úspech zožal, samozrejme, režisér. Dokonca získal ocenenie. V podstate mi na tej reklame až tak nezáleží. Ja som v nej iba hral. Je mi jedno, čo si kto o nej myslí. Na celom ma štve iba to, ako šikovne si podaktorí dokážu prisvojiť cudzí úspech. Nabetón si teraz myslia, že celú reklamu vymysleli oni. Tí, ktorí majú najmenej fantázie, sú spravidla najrýchlejší v prisvojovaní si výsledkov. No a ja som z toho všetkého vyšiel ako krásavec, ktorý všetko iba komplikoval.“

„Nechcem ťa tu zbytočne zahŕňať komplimentmi, ale podľa mňa máš v sebe niečo výnimočné,“ povedal som. „Predtým by som to o tebe vôbec nebol povedal. Došlo mi to, až keď sme sa stretli. Videl som zopár tvojich filmov, ale ak mám byť úprimný, boli hrozné. Nemal som o tebe vysokú mienku.“

Gotanda vypol video, doplnil poháre a pustil platňu Billa Evansa. Vrátil sa na pohovku a nedbanlivo si odpil z pohára.

„Presne tak. Ak hráš v hlúpych filmoch, onedlho osprostieš. Cítiš sa otrasne. Ale ako som ti už povedal, nie som v situácii, že si môžem vyberať. Všetko mám predpísané. Povedia mi, aj aký mám mať vzor na viazanke. Všetko. A navyše si všetci tí hlupáci myslia, že sú šikovní a majú dobrý vkus. Preháňajú ma z jedného miesta na druhé. Poď sem, choď tam. Urob toto, urob hento. Voz sa na tomto aute, spi s touto ženou. Život ako v hlúpom filme. Dokedy to tak pôjde? Mám tridsaťštyri rokov. O mesiac budem mať tridsaťpäť.“

„Možno by si sa mal na všetko vykašľať a začať od nuly. Dokázal by si to. Odíď z agentúry a začni po troške splácať dlhy.“

„Aj mne to už niekoľkokrát napadlo. Keby som bol sám, urobím to. Začal by som od začiatku a hral v divadle úlohy, ktoré sa mi páčia. Vôbec by mi to neprekážalo, lebo peniaze ma až tak nezaujímajú. Ale keby som to urobil, moja bývalá manželka by sa so mnou rozišla. Je už raz taká. Iný život si nevie predstaviť. Keby som sa ocitol na nule, neprežila by to. Sama žila po celý čas pod tlakom zábavného priemyslu a potrebuje okolo seba ľudí, ktorí ho tiež pociťujú. Milujem ju a nemôžem bez nej žiť. Preto žiadne zmeny neprichádzajú do úvahy.“

Niet východiska.

„Zmeňme radšej tému,“ navrhol s úsmevom. „O tomto by som ti vedel rozprávať celú noc.“

Začal som hovoriť o Kiki. Gotanda sa ma spýtal, čo bolo medzi nami. Vyjadril počudovanie na tým, že som Kiki takmer vôbec nespomínal, hoci sme sa stali priateľmi iba vďaka nej. Vyzvedal, či sa mi o nej ťažko hovorí. Povedal, že ak áno, tak sa o nej nemusíme baviť.

Odvetil som, že sa o nej môžeme pokojne zhovárať. Vyrozprával som mu, ako sme sa dali čírou náhodou s Kiki dokopy, ako sme spolu začali žiť a ako sa nebadane stala súčasťou môjho života.

„Vtedy mi všetko pripadalo normálne,“ povedal som, „ale keď sa nad tým teraz zamyslím, je to už iné. Je mi jasné, že všetko bolo akési čudné. Keby som o tom niekomu porozprával, vyznelo by to hlúpo, a tak som sa zatiaľ o to s nikým nepodelil.“

Napil som sa a premiešal som ľad v pohári. „Kiki vtedy pracovala ako modelka. Raz sa mi dostali do ruky fotografie jej ucha a od tej chvíle som nemyslel na nič iné. Mala dokonalé uši. Mojou úlohou bolo napísať sprievodný text k reklame, v ktorej mali byť Kikine uši. Už sa nepamätám, o čom bola. Poslali mi tri obrovské fotografie Kikinho ucha, na ktorých boli vidieť aj najjemnejšie chĺpky. Pripevnil som ich na stenu v kancelárii. Najprv som ich iba pozoroval, aby ma inšpirovali pri vymýšľaní textu reklamy, ale napokon sa stali súčasťou môjho života. Pozoroval som ich aj dlho potom, ako som vybavil objednávku. Jej uši boli prekrásne. Musel by si ich vidieť, lebo sa nedajú opísať. Boli bezchybné.“

„Niečo si mi o jej ušiach spomínal,“ prikývol Gotanda.

„Jej uši mi učarovali. Po ničom som tak netúžil ako stretnúť ženu, ktorej patria. Zdalo sa mi, že ak sa s ňou nestretnem, nebudem môcť ďalej žiť. Neviem si to vôbec vysvetliť. Netuším, prečo som sa na ne tak naviazal. A tak som jedného dňa Kiki zatelefonoval. Stretli sme sa a ona svoje uši odhalila. Ukázala mi ich ako žena, nie ako modelka. Boli jednoducho úžasné. Neuveriteľné. Keď svoje uši ukazovala ako modelka, vždy ich vedome zablokovala. Jej skutočné uši boli úplne iné. Neviem, či mi rozumieš. Keď si odhalila uši, pohlo to okolitým svetom. Viem, že moje slová vyznievajú hlúpo, ale tak to už raz bolo. Neviem, ako inak by som ti všetko opísal.“

Gotanda chvíľu premýšľal. „Ako si mohla zablokovať uši?“

„Tak, že ich oddelila od vedomia.“

„Aha.“

„Vytiahla ich zo zástrčky.“

„Aha.“

„Určite si myslíš, že táram, ale bolo to tak.“

„Verím ti a snažím sa ťa pochopiť. Neuťahujem si z teba.“

Uvoľnil som sa a pozrel som na obraz, ktorý visel na stene. „Jej uši boli zdrojom zvláštnej energie, ktorá má schopnosť zaviesť človeka na správne miesto,“ povedal som.

Gotanda sa opäť zamyslel. „Aj teba niekam odviedla?“

Prikývol som, ale nič som nepovedal. Bolo by to na dlhé rozprávanie a nemal som chuť niečo vysvetľovať. Gotanda viac nevyzvedal.

„A teraz sa ma opäť snaží niekam zaviesť,“ pokračoval som. „Cítim to už niekoľko mesiacov. Zdá sa mi, akoby som po troške navíjal klbko jemnej priadze. Často som si myslel, že v navíjaní nebudem môcť pokračovať, lebo priadza sa takmer pretrhla, ale dostal som až sem. A kým som ju navíjal, stretol som sa s rozličnými ľuďmi. Ty si jedným z nich a zároveň kľúčová postava. Zatiaľ sa mi však nepodarilo dostať tam, kam ma chce Kiki zaviesť. Doteraz zomreli dvaja ľudia. Mej a jednoruký básnik. Niečo sa tu deje, ale netuším, kam to celé povedie.“

Ľad v pohároch sa roztopil a Gotanda odskočil do kuchyne po čerstvý. Vložil ho do pohárov a elegantným pohybom dolial whisky. Ľad veselo zacinkal. Scéna ako z filmu.

„Aj ja som stratený prípad,“ povedal som. „Som na tom rovnako ako ty.“

„Mýliš sa. Nie sme na tom rovnako,“ namietol Gotanda. „Ja milujem ženu, ale moja láska k nej sa ocitla v slepej uličke. Nie sme na tom rovnako. Možno si teraz do niečoho zapletený a ničomu nerozumieš, ale v porovnaní s citovým bludiskom, v ktorom som uviazol ja, máš ešte šancu. Ešte stále môžeš nájsť riešenie. Ja som však stratený. Medzi nami je podstatný rozdiel.“

„Možno,“ súhlasil som. „Teraz sledujem stopy, ktoré mi naznačila Kiki. Nič iné mi ani neostáva. Kiki vysiela signály, necháva mi odkazy. Snažím sa ich zachytiť čo najviac.“

„Nenapadlo ti niekedy,“ začal Gotanda, „že Kiki niekto zabil?“

„Takisto ako Mej? Máš pravdu, zmizla naozaj nečakane. Keď som počul, že Mej zavraždili, ihneď som si spomenul na Kiki. Možno sa jej stalo to isté. Nechcel som to najprv spomínať, no tá možnosť tu je.“ Stíchol som. Ale v ten sivý podvečer som ju predsa stretol v Honolulu. Vie o tom aj Juki.

„Iba mi to tak napadlo. Nevšímaj si to,“ povedal Gotanda.

„Samozrejme, nie je to vylúčené. Ona mi však ustavične niečo naznačuje. Správa sa veľmi zvláštne.“

Gotanda rozmýšľal s rukami skríženými na prsiach. Čakal som, že o chvíľu zaspí, lebo bol vyčerpaný. Sedel síce nehybne, ale nespal. Z času na čas pohol prstami. Napol ich a potom uvoľnil. Tma sa vkrádala do izby a obklopovala Gotandovo dokonalé telo ako plodová voda.

Premiešal som ľad v pohári a odpil som si z whisky.

Odrazu som vycítil prítomnosť kohosi tretieho. Zamarilo sa mi, že okrem Gotandu a mňa je v izbe ešte niekto. Cítil som jeho telesnú teplotu, dych a pach. Nepatrili však ľudskej bytosti, skôr nejakému zvieraťu. Zviera, pomyslel som si a vzápätí som stuhol. Poobzeral som sa, ale nič som nevidel. Napriek tomu tam niečo pribudlo. Bolo to hmatateľné, ale zároveň neviditeľné. Cítil som to. Nikto okrem Gotandu, ktorý sedel s privretými očami, tam však nebol. Zhlboka som sa nadýchol a započúval, ale nijaký zvuk som nezachytil. To zviera sa asi niekde prikrčilo a zatajuje dych. Potom zmizlo.

Uvoľnil som sa a odpil som si z whisky.

O dve, tri minúty Gotanda otvoril oči, pozrel na mňa a usmial sa. „Mali sme pekne depresívny večer,“ povedal.

„To bude asi preto, že obaja máme sklony k depresii,“ vyhlásil som so smiechom.

Aj Gotanda sa zasmial. Nič však nedodal.

Ešte asi hodinu sme počúvali hudbu a potom som sa odviezol domov. Ľahol som si do postele a uvažoval o zvierati, ktoré som zacítil.

Informace

Bibliografické údaje

  • 22. 3. 2024