7
Nemal som čo robiť. Netlačila ma nijaká práca a ani som nemal na nič chuť. Prešiel som kus cesty, aby som sa vrátil do hotela Delfín, ale po hoteli Delfín, ktorý ma zaujímal, neostalo ani stopy. Čo teraz?
Zišiel som do vestibulu, sadol som si na jednu z veľkolepých pohoviek a snažil som sa vymyslieť si program na deň. Na nič som však neprišiel. Miestne pamätihodnosti ma vôbec nelákali a v kine nedávali nič dobré. Neprišiel som predsa do Sappora preto, aby som išiel do kina. Čo mám teda robiť? Začal som to vzdávať.
Nebolo tu čo robiť.
Čo tak zájsť do holičstva? V Tokiu som na to vôbec nemal čas. U holiča som nebol už vyše mesiaca. Skvelý nápad. Vynikajúci spôsob, ako využiť voľný čas.
Zamieril som do hotelového holičstva v nádeji, že tam bude veľa ľudí a ja budem musieť čakať. Prirodzene, bolo prázdne a na stoličke som sa ocitol takmer okamžite. Na modrosivej stene visel abstraktný obraz a z ukrytých reproduktorov zaznievala skladba Play Bach od Jacqua Roucheta. Holičstvo sa neponášalo na žiadne z tých, v ktorých som bol doteraz. Holičstvom sa ani nedalo nazvať. O chvíľu začnú vo verejných kúpeľoch púšťať gregoriánske chorály a v čakárni daňových úradov zaznie Rjúiči Sakamoto, pomyslel som si. Chlapík, ktorý ma strihal, nemal ani dvadsať. Keď som mu spomenul, že voľakedy stál na tomto mieste malý hotel s rovnakým menom, iba sa začudoval. „Naozaj?“ O Sappore toho veľa nevedel, ale ostrihal ma veľmi dobre a z holičstva som odišiel veľmi spokojný.
Vrátil som sa do vestibulu a dumal, čo ďalej. V holičstve som strávil iba štyridsaťpäť minút.
Nič mi nenapadlo, a tak som klesol na pohovku a sledoval okolité dianie. Na recepcii som zazrel recepčnú s okuliarmi, ktorá ma včera ubytovala. Keď si všimla, že ju pozorujem, znervóznela. Ale prečo? Vzbudzoval som v nej nepríjemné pocity? Jej správanie som si nevedel vôbec vysvetliť. O chvíľku hodiny odbili jedenástu. Nadišiel čas porozmýšľať nad obedom, pomyslel som si. Vyšiel som teda z hotela a pustil som sa do hľadania vhodnej reštaurácie. Keďže žiaden z podnikov mi nebol po chuti, vošiel som do prvých dverí, ktoré mi padli do oka. Objednal som si špagety a šalát, lebo som nemal chuť na nič špeciálne, a po obede som si dal ešte pivo. Obloha bola jednoliata a nehybná. Pripomínala Gulliverov lietajúci ostrov Laputa, visiaci nad mestom. Každú chvíľu mohlo začať snežiť, ale po snehových vločkách nebolo zatiaľ ani stopy. Všetko zahaľovala sivá hmla, dokonca aj moje špagety vyzerali sivé. Od tohto dňa som vôbec nemohol očakávať nejaké oslňujúce nápady.
Po obede som zastavil na ulici taxík a dal som sa odviesť do obchodného domu v centre mesta. Kúpil som si topánky, spodnú bielizeň, baterky, cestovnú zubnú kefku a nožnice na nechty. Nezabudol som ani na večeru a zaobstaral som si sendvič a malú fľašu brandy. Nič z vecí, ktoré som si kúpil, som nepotreboval, ale podarilo sa mi úspešne zabiť dve hodiny.
Potom som sa bezcieľne ponevieral po hlavnej ulici a zízal som ľuďom do okien. Keď ma to prestalo baviť, vošiel som do kaviarne a pri káve som si čítal Jacka Londona. Onedlho sa začalo stmievať. Môj deň mi pripadal ako dlhý, nudný film. Uvedomil som si, že zabíjanie času nie je vôbec jednoduché.
Keď som v hoteli prechádzal popri recepcii, odrazu som začul svoje meno. Oslovila ma recepčná v okuliaroch. Zároveň mi naznačila, aby som prešiel k časti pultu, kde požičiavali autá. Ležali tam brožúrky a nikto tam nebol.
Chvíľu obracala v prstoch pero a dávala mi jasne najavo, že mi chce niečo povedať, ale nevie ako. Očividne nemala vo zvyku robiť niečo takéto.
„Prepáčte,“ začala, „ale musíme sa tváriť, že sa rozprávame o požičiavaní áut.“ Potom rýchlo hodila okom na recepciu. „Máme prísne vedenie. S hosťami sa nesmieme súkromne rozprávať.“
„Dobre,“ odvetil som. „Spýtam sa vás na ceny a vy mi odpoviete, čo budete chcieť. Nič osobné to nebude.“
Jemne sa začervenala. „Prepáčte,“ zopakovala, „ale musíme dodržiavať pravidlá.“
Usmial som sa. „Tie okuliare vám veľmi pristanú.“
„Prosím?“
…
