12
Vrátil som sa do izby, napustil som do vane horúcu vodu a pomaly som sa do nej ponoril, ale napodiv som sa nevedel zohriať. Telo som mal natoľko stuhnuté od chladu, že ma striasalo aj v horúcej vode. Chcel som zostať vo vani, až kým sa neprestanem triasť, ale para ma začala uspávať, a tak som z nej radšej vyliezol. Pritlačil som si čelo na okno a schladil som si hlavu. Potom som si nalial brandy a vzápätí som sa zvalil do postele. Túžil som po spánku nerušenom myšlienkami, ale ani oka som nezažmúril. Ležal som v posteli pri plnom vedomí. O chvíľu začalo svitať. Obloha bola obťažkaná sivými mrakmi, takže celé mesto vyzeralo popolavé. Okrem sivej som nijakú inú farbu ani nevidel. Ulice pripomínali krajinu deprimovaných duší.
Neboli to myšlienky, ktoré mi prekážali v spánku, lebo som bol príliš unavený, aby som na niečo myslel. To jedna časť mojej mysle odmietala zaspať, lebo bola napätá a podráždená. Svojím rozpoložením pripomínala opakovane zmarenú snahu mysle, ktorá sa počas šialene rýchlej jazdy v rýchliku snaží prečítať názvy staníc. Vlak sa približuje k stanici, myseľ robí všetko, aby rozlúštila názov stanice, ale písmená sa rozmažú. Skúša to znovu pri ďalšej stanici, ale vlak prefrčí popri nápise, skôr než stihne zachytiť nejaké písmená. Nasleduje ďalšia stanica, ale opäť nič. Vlak pritom prenikavo píska.
Tak to pokračovalo až do deviatej, keď som konečne vstal. Vošiel som do kúpeľne a začal som sa holiť, ale ustavične som si musel opakovať, že sa holím, aby som s tým neprestal. Potom som sa obliekol, učesal a odšuchtal som sa do hotelovej reštaurácie. Sadol som si k oknu a objednal som si kávu s hriankou. Hrianka bola popolavosivá a chuťou pripomínala piliny. Trvalo mi celú večnosť, kým som ju zjedol. Sivý odtieň oblohy zvestoval koniec sveta. Popíjal som kávu a znovu a znovu som čítal jedálny lístok. V hlave som mal ešte stále vzduchoprázdno. Vlak upaľoval po koľajniciach a píšťala ostro pískala. Pripadal som si ako vysušený kus zubnej pasty. Ľudia okolo mňa si zatiaľ pochutnávali na raňajkách, sladili si kávu, natierali hrianky maslom a krájali volské oká. Všade naokolo štrngali taniere a príbory. Štrng, štrng. Pripadal som si ako v strojovni.
Spomenul som si na Barana, zahniezdeného v jeho časopriestorovej štrbine. Bol som s ním, ale keď sa mi snažil niečo naznačiť, nepochopil som ho. Všetko sa odohralo tak náhle, že som nemal kedy poriadne rozmýšľať. Mozgové závity sa mi prestali otáčať, a tak som zachytil iba slová, ktoré sa nehýbali. Raňajky – džús (pomarančový, grepový a rajčinový), hrianka alebo…
Zazdalo sa mi, že sa mi niekto prihovoril a očakáva odpoveď. Kto by to mohol byť? Zdvihol som hlavu. Bol to čašník v bielom saku, ktorý zvieral v ruke kanvicu s kávou ako nejakú trofej. „Želáte si kávu?“ spýtal sa ma zdvorilo. Pokrútil som hlavou. Keď sa vzdialil, vstal som a odpochodoval z miestnosti, opúšťajúc zovretie hluku.
Vrátil som sa do izby a opäť som vliezol do vane s horúcou vodou. Tentoraz som sa netriasol. Ponaťahoval som si unavené údy a dokonale som sa uvoľnil. Moje prsty sa opäť voľne pohybovali a vlastné telo mi už nepripadalo cudzie. Som v ozajstnej izbe, sedím v ozajstnej vani. Už sa neveziem v rýchliku, ktorý dotieravo vyhvizduje. Už nemusím čítať názvy staníc a nemusím na nič myslieť.
Len čo som vyliezol z vane, pobral som sa do postele. Bolo pol jedenástej. Radšej by som sa mal ísť prejsť, pomyslel som si, ale vzápätí som zadriemal a spal som ako zabitý. Spomínam si na okamih, keď som zaspával. Zdalo sa mi, že do izby sa vkradla obrovská sivá opica a tresla ma po hlave veľkým kladivom.
Spal som hlboko, ponorený do tichej nepreniknuteľnej tmy. V pozadí nezaznievali nijaké Moon River ani Love is Blue. Keby sa ma bol niekto spýtal, aké číslo nasleduje za šestnástkou, bol by som mu odpovedal, že štyridsaťjeden. „Spí,“ zašepkala sivá gorila. Mala pravdu, spal som hlboko ako veverička schúlená do klbka, ktorá sa ukryla do jadra obrovskej železnej gule.
Niečo na mňa volá.
Čo je to? Parn…
