37
Za Juki som zašiel ešte niekoľko ráz, presnejšie trikrát. O spolužitie s matkou v Hakone neprejavovala žiadny záujem. Nezdržiavala sa tam rada, ale nenávisť voči tomu miestu nepocítila. Starostlivosť o matku, ktorej zomrel priateľ, jednoducho nepovažovala za svoju povinnosť. Akoby sa dala unášať vetrom, ktorý okolo nej povieval. Juki vedela žiť bez akýchkoľvek ohľadov na okolitý svet.
Zakaždým keď sa so mnou stretla, zlepšila sa jej nálada. Začala reagovať na moje vtipy a do hlasu sa jej vrátilo napätie. Keď sa vrátila k matke, opäť sa z nej stala drevená figurína. Hlas jej zoslabol a z očí zmizla iskra. Pripomínala planétu, ktorá sa prestala krútiť, aby šetrila energiou.
„Nebolo by ti lepšie samej v Tokiu?“ spýtal som sa jej. „Zmena by ti určite prospela. Nemusela by si tam byť dlho, tri či štyri dni by úplne stačili. Hakone ťa ubíja. Si zmenená na nepoznanie od Juki, s ktorou som bol na Havaji.“
„To nepôjde,“ odvetila Juki. „Viem, čo mi chcete povedať, ale mám jednoducho také obdobie. Na mieste pobytu nezáleží.“
„Preto, lebo Dick North zomrel a tvoja mama sa necíti dobre?“
„Možno, ale nejde len o to. Keď ju tu nechám, nič sa tým nevyrieši. Sama nič nezmôžem, cítim to. Bude to kvôli zlej konštelácii hviezd alebo čomu. Je jedno, kde som a čo robím. Moje telo a hlava totiž vôbec nespolupracujú.“
„Konštelácia hviezd,“ zopakoval som.
„Konštelácia hviezd,“ povedala Juki a jemne sa usmiala. „Nevymýšľam si, teraz nie je vôbec priaznivá. Mama a ja sme naladené na jednu vlnovú dĺžku. Už som vám to vysvetľovala. Ak sa mama cíti dobre, aj ja sa mám dobre. Ak má depresiu, aj so mnou to ide dolu kopcom. Tieto stavy nevieme predpovedať, ale jedno je isté. Buď stiahne ona mňa, alebo ja ju. Sme spolu prepojené, nezáleží na tom, či som pri nej, alebo nie.“
„Prepojené?“
„Áno, psychicky prepojené,“ spresnila. „Niekedy mi to neskutočne lezie na nervy, a inokedy si to vôbec nevšímam, lebo som už úplne vyčerpaná. Neviem sa kontrolovať. Akoby som bola pod vplyvom vyššej sily. Nie je mi jasné, pokiaľ som to ešte ja a kde to už nie som ja. Mám toho plné zuby. Najradšej by som všetko povyhadzovala z domu, zakričala, že som ešte iba dieťa, a potom zaliezla do kúta.“
Začalo sa stmievať, a tak som radšej Juki zaviezol domov a vrátil sa do Tokia. Ame sa ma spýtala, či by som sa nechcel u nich navečerať, ale odmietol som ako zvyčajne. Nebol by som schopný zasadnúť s nimi za jeden stôl. Matka v depresii s dcérou, ktorú nič nezaujíma. A k tomu mŕtve ticho, nabité spomienkami na nebohého. Žalúdok sa mi stiahol už pri myšlienke na taký večer. Stretnutie pri čaji v dome bláznivých klobučníkov v príbehu Alice v krajine zázrakov bolo nepochybne absurdné, ale aspoň zábavné.
Po ceste domov som počúval v aute rokenrol. Doma som si s pivkom v ruke uvaril večeru, ktorú som si v pokoji vychutnal.
Keď sme sa s Juki stretli, nerobili sme nikdy nič výnimočné. Vozili sme sa a počúvali sme pritom hudbu, zašli sme k moru a zamyslene pozorovali oblaky, v hoteli Fudžija sme si dali zmrzlinu, alebo sme si na jazere Ašinoko prenajali čln a zaveslovali si. Väčšinou sme sa pritom potichu zhovárali a sledovali neúprosne plynúci čas. Pripadal som si ako dôchodca.
Raz sa Juki zachcelo ísť do kina, a tak sme zašli do Odawary. Kúpili sme si noviny a pozreli programy kín. Nič poriadne nedávali. V jednom kine hrali Neopätovanú lásku s Gotandom. Keď som jej prezradil, že Gotanda je môj bývalý spolužiak a naďalej sa s ním stretávam, prejavila o film záujem.
„Videli ste ho?“
„Áno,“ odvetil som. Nespomenul som jej, koľko ráz som ho videl, lebo by som jej musel vysvetliť prečo.
„Je to zaujímavý film?“ spýtala sa.
„Vôbec nie!“ vyhŕkol som. „Je hlúpy, zbytočné plytvanie materiálom.“
„A čo si o ňom myslí váš kamarát?“
„Aj on ho pokladá za hlúpy a obyčajné plytvanie materiálom,“ odvetil som so smiechom. „Ak sa o ňom tak vyjadril interpret, musí to tak byť, alebo nie?“
„Ja by som si ho rada pozrela.“
„Dobre, tak naň poďme.“
„Neprekáža vám vidieť ho ešte raz?“
„Ni…
