42
Sen o Kiki
Snívalo sa mi o Kiki. Aspoň si myslím, že to bol sen. Ak to nebol sen, musel to byť nejaký jav, ktorý sa na sen ponáša. Neviem si ho síce predstaviť, ale niečo také určite existuje. Bude to jeden z množstva nepomenovaných javov na hranici nášho vedomia.
Nazvem ho jednoducho snom, lebo tento výraz mu najväčšmi zodpovedá
O Kiki sa mi snívalo nadránom.
Aj vo sne už začalo svitať.
Telefonoval som. Bol to medzinárodný hovor. Vykrútil som číslo, ktoré na podokenici tej honolulskej izby nechalo dievča podobné Kiki. Počul som, ako sa nadväzuje spojenie. Bude to fungovať, pomyslel som si. Číslice som vykrúcal pekne po poriadku. Za poslednou začal telefón vyzváňať. Priložil som si slúchadlo tesne k uchu a počítal som zvonenia. Päť, šesť, sedem, osem. Po dvanástom niekto zdvihol slúchadlo. Vzápätí som sa ocitol v tej prázdnej honolulskej miestnosti smrti. Podľa intenzity svetla, ktoré dopadalo kolmo z oblohy, som usúdil, že je už poludnie. V stĺpoch svetla tancovali húfy čiastočiek prachu. Tieto stĺpy boli ostré ako nôž a jasné ani južné slnko. Miesta, kam slnko nedopadalo, boli tmavé a studené. Rozdiel medzi tými dvoma časťami miestnosti bol značný. Cítil som sa ako na dne mora.
Sadol som si na pohovku a priložil k uchu slúchadlo. Telefónna šnúra sa hadila po dlážke. Najprv pretínala jej tmavú, potom osvetlenú časť a nakoniec sa stratila v pochmúrnej tme. Jakživ som takú dlhú telefónnu šnúru nevidel. Vyložil som si telefón na kolená a poobzeral som sa okolo seba.
Nábytok bol ako predtým. Posteľ, stôl, pohovka, stoličky, televízor a lampa, rozmiestnené nezvyčajným spôsobom. K tomu sa pridružoval pach priestorov, ktoré zjavne dlho nikto nevetral. Vo vzduchu bolo cítiť pieseň a prach. Po šiestich kostrách však nebolo nikde ani stopy. Neboli ani na posteli, ani na pohovke, ani pred televízorom, ani za stolom. Všetky zmizli. Ani zvyšky jedla som nevidel. Položil som telefón na pohovku a vstal. Rozbolela ma hlava. Bola to bodavá bolesť, akú spôsobuje veľmi vysoký tón. Znovu som si sadol.
Na stoličke najďalej odo mňa sa čosi zamrvilo. Zaostril som zrak. Ktosi sa zdvihol a vykročil ku mne. Bola to Kiki. Pomaly vystúpila z tmy, prešla osvetlenou časťou miestnosti a sadla si na stoličku za stolom. Vyzerala ako predtým. Na sebe mala modré šaty a na pleci jej visela kabelka.
Kiki sedela na stoličke a premeriavala si ma. Bola veľmi pokojná. Sedela tak, že nebola ani vo svetle, ani v tieni, ale niekde na ich rozhraní. Vstal som a chcel som k nej zamieriť, ale potom som si to zrazu rozmyslel. V sluchách mi naďalej búšila bolesť.
„Kostry niekam zmizli?“ spýtal som sa.
„Asi, keď tu nie sú,“ usmiala sa.
„Ty si ich odpratala?“
„Nie, jednoducho zmizli. Ty si ich neodpratal?“
Zahľadel som sa na telefón vedľa seba a stlačil som si sluchy. „Čo malo znamenať tých šesť kostier?“
„Si to ty,“ odvetila Kiki. „A toto je tvoja izba. Všetko si tu v podstate ty.“
„Moja izba?“ začudoval som sa. „A čo hotel Delfín? Čo má znamenať?“
„Aj tam máš svoju izbu. Tam je Baran a tu zasa ja.“
Stĺpy slnečných lúčov sa ani nepohli, hoci čiastočky vzduchu, ktoré obsahovali, neúnavne tancovali. Stĺpy boli stuhnuté a homogénne. Pohyby vzduchu som si všimol, hoci som sa na ne vôbec nedíval.
„Mám izby na tých najrozličnejších miestach,“ povedal som. „Skoro každú noc sa mi sníva o hoteli Delfín a o tom, že tam za mnou niekto plače. Hotel je dlhý a úzky a niekto tam za mnou neprestajne vyplakáva. Myslel som si, že si to ty, preto som sa chcel s tebou stretnúť.“
„Každý za tebou plače,“ odvetila pokojným hlasom. „Celé to miesto patrí celé tebe a všetci za tebou plačú.“
„Ale ty si na mňa volala. Vrátil som sa do hotela iba preto, aby som sa s tebou stretol. A tam sa to celé začalo takisto ako predtým. Stretol som sa s rozličnými ľuďmi a veľa ľudí zomrelo. Ale bola si to ty, kto na mňa volal, však? Ty si ma po celý čas usmerňovala, alebo sa mýlim?“
„Nie, nebola som to ja. Ty sám si na seba volal. Ja som iba tvoj odraz. Volal si na seba a riadil si …
