35
Koncom mája som raz čírou náhodou stretol Teoretika, jedného z policajtov, ktorí ma vypočúvali v súvislosti s Mejinou vraždou. Práve som vychádzal z obchodného domu Tókjú Hands, keď som doňho takmer vrazil. Napriek tomu, že bolo už teplo ako v lete, mal na sebe hrubé tvídové sako. Policajti vnímajú teplotu svojským spôsobom, pomyslel som si. V ruke držal tašku obchodného domu takisto ako ja. Prešiel som popri ňom, tváriac sa, že ho nevidím, ale prihovoril sa mi.
„Hej, netvárte sa tak, ako keby sme sa nepoznali!“ zvolal.
„Ponáhľam sa,“ odvrkol som.
„Naozaj?“ zapochyboval.
„Áno, som veľmi zaneprázdnený,“ povedal som.
„O tom nepochybujem,“ prikývol, „ale desať minút mi hádam môžete venovať. Nedali by ste si so mnou čaj? Chcem sa s vami porozprávať. Nebude to trvať viac ako desať minút, sľubujem.“
Tak sme spolu vošli do kaviarne. Neviem, prečo som prijal jeho návrh. Mohol som pokojne odmietnuť a vrátiť sa domov, ale neurobil som to. Vošli sme teda dnu a dali sme si kávu. Obklopovali nás samé mladé dvojice a študenti. Káva mala odpornú chuť a nemali tam vôbec vyvetrané. Teoretik si vytiahol cigaretu a zapálil ju.
„Chcem prestať s fajčením,“ poznamenal, „ale kým robím, čo robím, tak sa mi to nepodarí. Keď pracujem, musím fajčiť. Moja práca je psychicky náročná.“
Mlčal som.
„Je to psychicky náročné a okrem toho ma všetci nenávidia. Čím dlhšie pracujem ako detektív, tým viac ľudí ma nemôže vystáť. Zhoršil sa mi zrak a pokožka sa mi zaniesla špinou. Navyše vyzerám o niekoľko rokov starší. Aj môj spôsob rozprávania sa zmenil. Je to o ničom.“
Do kávy si dal tri lyžičky cukru, mlieko a všetko pekne zamiešal. Potom začal pomaly popíjať.
Pozrel som na hodinky.
„Ach áno, ponáhľate sa,“ povedal Teoretik. „Ešte máme päť minút. Nebojte sa. Nebudem vás zbytočne oberať o čas. Chcem sa s vami iba porozprávať o tej zavraždenej dievčine. Volala sa Mej.“
„Mej?“ začudoval som sa. Tak ľahko sa nedám nachytať, pomyslel som si.
Našpúlil pery a usmial sa. „Áno, to dievča sa volalo Mej. Toľko sa nám už podarilo zistiť, ale nie je to jej pravé meno. Bolo iba pracovné. Pracovala totiž ako prostitútka. A nebola žiadna amatérka. Možno tak na prvý pohľad vyzerala, ale bola profesionálka. Dnes je ťažšie rozoznať, kto je a kto nie je prostitútkou. Voľakedy to bolo jednoduchšie. Šaty, mejkap a výrazy tvárí hovorili za všetko. Dnes je to oveľa ťažšie. Prostitútky sú veľmi nenápadné. Robia to buď kvôli peniazom, alebo zo zábavy. Mne sa toto remeslo vôbec nepozdáva. Je nebezpečné, nemám pravdu? Všetko prebieha za zatvorenými dverami. A po svete pobehujú rozliční chlapi. O zvrhlíkov a bláznov nie je núdza. Je to veľmi nebezpečné. Vy si nemyslíte?“
Prikývol som.
„Mladé dievčatá nič nechápu. Nazdávajú sa, že šťastie bude stále na ich strane. Čo už s nimi. Sú mladé a myslia si, že všetko zvládnu. Keď si uvedomia opak, spravidla je už neskoro, lebo okolo krku majú omotanú pančuchu, chúdence.“
„Našli ste jej vraha?“ spýtal som sa.
Teoretik pokrútil hlavou. „Ešte nie, hoci sme zistili zaujímavé detaily. V novinách sme zatiaľ nič neuverejnili, lebo vyšetrovanie sa ešte neskončilo. Zistili sme, že sa volá Mej, a vieme, že sa živila prostitúciou. Jej pravé meno nie je teraz podstatné. Narodila sa v Kumamote. Jej otec bol štátny zamestnanec. Kumamoto nie je veľké mesto, ale jej otec to dotiahol až na zástupcu primátora. Pochádzala z dobrej rodiny. Nemali žiadne finančné starosti a Mej dostávala slušné vreckové. Jej mama prišla jeden či dvakrát za mesiac do Tokia a išli spolu nakupovať. Rodičom povedala, že pracuje v módnom priemysle. Staršia sestra je vydatá za lekára a jej mladší brat študuje právo na Univerzite Kjúšú. Je zo slušnej rodiny. Prečo sa dala na prostitúciu? Jej rodina bola šokovaná. Nemohli uveriť, že ju v hotelovej izbe zaškrtil nejaký chlap. Ale my sme im neprezradili, čo robila v tom hoteli. Neprežili by to.“
Mlčal som a nechal som ho rozprávať.
„Podarilo sa nám vypátrať klub, pre ktorý pracovala. Nebolo to jednoduché, ale mali s…
