Penelopiáda (Margaret Atwood)

X
Zbor: Telemachovo narodenie
Idyla

Plavil sa v moriach bordovej matkinej krvi po deväť

mesiacov celých

Vyplával z jaskyne hrozivej Noci, z jaskyne spánku,

Vyplával zo snov ťaživých, čo ho sužovali

V chatrnom člne svojho vlastného tela,

Cez desivý oceán šíreho tela matky sa plavil

Z ďalekej jaskyne, kde spriadajú nástrahy ľudskému žitiu

Tri sestry, bohyne osudu, zabraté do príšerných

ručných prác,

Merajú životy ľudí, pristrihnú na čudnú mieru,

Životy žien sú tiež spletené do týchto vláken.

Je nás tu dvanásť, čo mali sme zomrieť jeho rukou

Na príkaz jeho otca bez milosti,

Aj my sme sa plavili v lodičke svojho tela,

temnej a krehkej

Cez búrlivé more tiel našich veľkých mám

s boľavými nohami

Nie kráľovné, nie, len taká pestrá, strakatá zmeska,

Všelikde kúpená, predaná, zavlečená od cudzích,

od otrokov.

Dorazili sme k brehu po plavbe deväťmesačnej,

V rovnaký čas ako on a zakúsili sme náraz

nepriateľského vzduchu,

Boli sme deti vtedy, keď on, plakali sme rovnako ako on,

Ako on sme boli bezmocné, oveľa bezmocnejšie,

Lebo veď bol vytúžený, a my nechcené, tešili sa

naňho, na nás nie.

Jeho mama chválila sa princiatkom. Naše mamy

skaderuky,

Iba vrhli, vysedeli, čosi vypudili, len sa okotili,

otelili, oprasili, svoju hanbu vykotili.

Šteňa, mača na hranie, načo sa ním trápiť,

Môžete ho odložiť, utopiť či zahodiť,

ak sa vám nepáči.

On bol splodený, mal otca; my sme len tak kdesi-čosi,

Ako ten krókus, ruža, čo vyraší z blata.

Životy sa nám splietli spolu; boli sme deti,

Keď on bol dieťa,

My ako hračky, zvieratká preňho, kamošky, sestričky

na posmech.

Rástli sme vtedy, keď on, aj sme sa smiali, behali tak ako on,

Ibaže smelšie, viac hladné, pehavé, len občas mäsom sýte.

Boli sme jeho pre všetko, majetok určený podľa potreby,

Ako sa mu to kedy hodilo, tak sme ho tíšili, kŕmili,

čistili, bavili,

Hojdali, nech zaspí v nebezpečných člnoch našich tiel.

To sme teda nevedeli, keď sme sa s ním hrali,

Na tom brehu skalnatom, kde sa pásli kozy, blízko

prístavu,

Že nás mal raz zabiť - chladnokrvne, v mladom veku,

Či by sme ho vytiahli na breh vtedy dávno?

Malé deti sú bezohľadné a sebecké: chcú žiť.

Bolo nás dvanásť a on len jeden, bol bez šance.

Spravili by sme to? V nestráženej chvíli?

Ponoriť jeho nevinnú hlávku pod vodu

Nevinnými detskými rúčkami malých opatrovkýň,

A zvaliť to na morské vlny. Spravili by sme to?

Troch bohýň sa spýtajte, čo splietajú krvavočervené,

neprehľadné siete,

A zmotávajú tak životy mužov a žien.

Len ony vedia, ako sa to mohlo udiať inak.

Len ony poznajú naše srdcia.

Od nás sa odpovede nedočkáte.