XVIII
Novoty o Helene
Telemachos sa napokon bezpečne vyhol všetkým nástrahám a dostal sa domov, treba však povedať, že mal viac šťastia než rozumu. Privítala som ho so slzami radosti, aj služobné dievčatá ho privítali rovnako. S ľútosťou však musím povedať, že hneď vzápätí som sa so svojím jediným synom strašne pohádala.
„Máš rozum ako mlok!“ zúrila som. „Ako si to predstavuješ jednoducho si vziať loď a len tak odísť bez toho, aby si ma požiadal o povolenie? Veď si takmer ešte dieťa! Ako lodivod nemáš nijaké skúsenosti! Mohli ťa zabiť viac než päťdesiat ráz a čo by na to povedal tvoj otec po návrate domov? Samozrejme, ja by som bola na vine, že som ťa poriadne nestrážila!“ a tak ďalej.
Asi som to nemala robiť. Telemachos okamžite vyskočil na svojho koňa. Nepripúšťal, že je ešte dieťaťom, veď predsa jasne dokázal, že je muž: Vrátil sa, a to je zrejmý dôkaz toho, že vie, čo robí. Čo sa týka mojej rodičovskej autority, dal veľmi jasne najavo, čo si o nej myslí, keď vyhlásil, že na to, aby si vzal loď, ktorá je viac-menej časťou jeho vlastného dedičstva, nepotrebuje nijaké povolenie, a za to, že ešte vôbec má nejaké dedičstvo, nevďačí mne, pretože nie som schopná to dedičstvo zachrániť, veď pytači ho už takmer celé strovili. Povedal ešte, že odišiel, lebo sa rozhodol urobiť to, čo treba urobiť - vybral sa hľadať svojho otca, pretože v tejto veci zatiaľ nikoho ani len nenapadlo pohnúť prstom. Vyhlásil, že jeho otec by bol hrdý, že aspoň on ukázal, že má chrbticu a vyšmykol sa spod pazúrov ženských, ktoré sa ako vždy topia v citoch a nevedia prejaviť zdravý rozum a úsudok.
„Ženskými“ myslel mňa. Ako sa mohol o svojej vlastnej matke vyjadriť ako o nejakej „ženskej“?
Čo iné som mohla urobiť, ako prepuknúť do plaču?
Spustila som na neho, či je toto tá vďaka, ktorej som sa od neho dožila, a že si nevie ani predstaviť, čo všetko som už vytrpela pre jeho záchranu, a že nijaká iná žena by takéto utrpenie nevydržala a že som sa mohla radšej skántriť. Toto všetko už veľa ráz počul a pohrdlivým mykaním pliec a prevracaním očí mi dal jasne najavo, že ho tieto reči dráždia a už len čaká, kedy skončím.
Napokon sme sa obaja upokojili. Dievčatá pripravili Telemachovi príjemný kúpeľ. Pekne ho vydrhli, nachystali mu čistý odev a potom prichystali výbornú večeru pre neho a jeho priateľov. Boli to Piraeus a Teoklymenus. Piraeus bol z Itaky, sprevádzal Telemacha na jeho tajnej plavbe. Povedala som si, že si s ním neskôr pohovorím a porozprávam sa aj s jeho rodičmi, lebo je naozaj čudné, že ho nedržia trochu viac nakrátko. Teoklymenus bol cudzinec. Vyzeral celkom sympaticky, ale aj tak som sa snažila zistiť si o jeho predkoch, čo sa len dalo, lebo veď mladí muži v Telemachovom veku sa veľmi ľahko môžu dostať do zlej spoločnosti.
Telemachos hltal mäso a lial do seba víno a ja som si vyčítala, že som ho nenaučila lepšie sa správať pri stole. Nedá sa povedať, že by som sa nesnažila. No zakaždým, keď som mu ešte v detstve niečo vyčítala, tá stará sliepka Eurykleia hneď zasiahla: „Ale no tak, zlatko, nechajme chlapčeka, nech si vychutná svoje papkanie, až vyrastie, bude dosť času na to, aby sa naučil správať sa pri stole,“ a podobne v tomto duchu.
„Ako sa konáre ohýbajú, tak potom stromček vyrastie,“ hovorievala som na to.
„A to je práve ono!“ zakotkodákala Eurykleia. „Nebudeme predsa ohýbať mladú vetvičku, však? Kdeže, kdeže! Len nech si rastie pekne rovno a do výšky a nech si vychutnáva každý šťavnatý kúsok mäska bez toho, aby ho nahnevaná mamička karhala a on z toho bol smutný!“
Dievčatá sa chichúňali, naložili mu na tanier a lichotili mu, aký je on dobrý chlapček.
Musím s ľútosťou priznať, že bol dosť rozmaznaný. Po večeri som sa ich vypytovala na zážitky z cesty. Zistil Telemachos niečo o Odyseovi a o okolnostiach jeho cesty? Veď práve preto sa vydal na plavbu. A ak niečo zistil, mohol by sa o to prípadne so mnou aj podeliť?
Ako vidíte, bola som ešte stále trochu urazená. Nie je ľahké prestať sa hádať so svojím pubertálnym synom. …
