Penelopiáda (Margaret Atwood)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

XXII
Helenin kúpeľ

Blúdila som lánmi asfodelu, premýšľala som o časoch dávno minulých, a zrazu som zbadala, ako si Helena bezstarostne vykračuje smerom ku mne. Vliekol sa za ňou húf mužských duchov, celý rozochvený od očakávania. Vôbec si ich nevšímala, no bolo jasné, že o nich vie. Vždy mala dve neviditeľné antény, ktorými zachytila každý náznak mužskej prítomnosti.

„Hej, sesternička, kačička, zdravím ťa,“ povedala mi ako vždy prívetivo a blahosklonne. „Idem sa okúpať. Nepripojíš sa?“

„Sme duchovia, Helena,“ odvetila som jej, dúfam, že s úsmevom. „Duchovia nemajú telá. Nezašpinia sa. Nepotrebujú sa kúpať.“

„Moje dôvody na kúpeľ boli vždy duchovné,“ odpovedala Helena a nádherné oči sa jej ešte viac rozšírili. „Je to také upokojujúce uprostred všetkého toho zmätku. Nevieš si ani predstaviť, aké je to vyčerpávajúce mať okolo seba stále takéto obrovské húfy mužov, čo sa medzi sebou o teba ustavične hádajú, rok čo rok. Božská krása je hrozné bremeno. Aspoň toho si bola ušetrená!“

Jej posmešok som odignorovala. „Vyzlečieš si svoje duchovné rúcho?“ spýtala som sa jej.

„Všetci ťa veľmi dobre poznáme a vieme o tvojej legendárnej skromnosti, Penelopa,“ odpovedala mi. „Som si istá, že ak by si sa niekedy išla kúpať, zostala by si oblečená, ako si to, predpokladám, robila aj za živa. No, žiaľ,“ usmiala sa, „skromnosť nepatrila medzi dary, ktoré mi dala Afrodita, milovníčka veselosti. Radšej sa kúpem nahá, dokonca aj ako duch.“

„To vysvetľuje ten veľký zástup divákov, ktorých si pritiahla,“ povedala som trochu uštipačne.

„Naozaj je podľa teba taký nezvyčajne veľký?“ spýtala sa a naivne nadvihla obočie. „Mužov, čo za mnou tiahnu, sú vždy také zástupy. Nikdy ich nepočítam. Veď koľkí len za mňa pomreli - no, vlastne kvôli mne - určite by som sa im za to mala nejako odvďačiť.“

„Veru, mala by si im vrátiť aspoň štipku z toho, o čo prišli za živa,“ poznamenala som.

„Túžba nezomiera spolu s telom,“ povedala Helena. „Zomiera len schopnosť uspokojiť ju. Jeden, dva letmé pohľady a sú nabudení, úbohé jahniatka.“

„Aspoň majú prečo žiť,“ povedala som.

„Si vtipná,“ odvetila Helena. „Lepšie neskoro než nikdy, myslím si.“

„To je už len potešenie v ríši smrti - moja duchaplnosť a tvoje holé cecky a riť,“ odvetila som jej.

„Si taká cynická,“ povedala Helena. „Len preto, že už viac, no veď vieš, nie sme, nemusíš byť taká negativistická. A taká, taká - vulgárna! Sú aj ľudia, čo sa radi rozdávajú. Sú takí, čo radi prispejú pre tých menej šťastných.“

„Takže si zmývaš ich krv zo svojich rúk,“ povedala som jej. „Obrazne povedané, samozrejme. Obetuješ sa pre všetky tie roztrhané mŕtve telá. Nevedela som, že si schopná priznať si vinu.“

Toto ju rozrušilo. Trošku sa zamračila. „Povedz mi, kačička, koľkých chlapov kvôli tebe Odyseus zabil?“

„Dosť,“ odvetila som. Mala prehľad. Už dávno sa presvedčila, že celkový počet bol zanedbateľný v porovnaní s horami mŕtvol, ktoré ležali pred jej dverami.

„Záleží na tom, čomu hovoríš dosť,“ povedala Helena. „No je to fajn. Som si istá, že sa preto cítiš oveľa dôležitejšia. Možno máš dokonca pocit, že si krajšia.“ Jej pery sa usmiali. „No, musím už ísť, kačička. Určite sa tu niekde ešte uvidíme. Uži si asfodel.“ Vznosne odkráčala, nasledovaná svojím vzrušeným sprievodom.

Informace

Bibliografické údaje

  • 22. 3. 2024