XV
Rubáš
Tlak na mňa sa z mesiaca na mesiac zväčšoval. Celé dni som trávila vo svojej izbe - nie v tej, v ktorej som kedysi žila s Odyseom, to by som nevládala, ale vo svojej izbe, v ženskej časti paláca. Ležala som na posteli, plakala a premýšľala, čo mám robiť. Celkom určite som sa nechcela vydať za žiadneho z tých nevychovaných mladých corgoňov. No Telemachos rástol - bol takmer rovnako starý ako pytači, viac alebo menej - a začal na mňa zazerať, činil ma zodpovednou za to, že pytači prejedajú jeho dedičstvo.
O čo ľahšie by pre neho bolo, keby som sa jednoducho zbalila a vrátila sa k svojmu otcovi, kráľovi Ikariovi do Sparty. Nebola šanca, že také niečo urobím bez donútenia. Nemala som ani najmenšiu chuť po druhý raz sa nechať sotiť do mora. Telemachos si spočiatku myslel, že môj návrat do rodného paláca by mohol byť pre neho výhodný, no keď si to všetko zrátal, uvedomil si, že by so mnou odišla aj dosť veľká časť zlata a striebra, pretože to bolo moje veno. Ak by som zostala v Itake a vydala sa za niektorého z tých vznešených holobriadkov, ten holobriadok by sa stal kráľom a jeho otčimom a mal by nad ním moc. Vôbec mu nevoňalo, že by mal žiť v područí nejakého svojho rovesníka.
Najlepším riešením by pre neho v každom prípade bola moja elegantná smrť, taká, aby z toho ani náhodou nemohol byť obvinený. Lebo keby zavraždil svoju matku ako Orestes, len na rozdiel od Oresta bez príčiny, privolal by Erínye - desivé Fúrie s hadmi namiesto vlasov, s psími hlavami a netopierími krídlami - a tie by ho svojím štekotom a syčaním prenasledovali, bičovali a šľahali prútmi, až kým by neprišiel o rozum. A z chladnokrvnej vraždy z toho najpodlejšieho dôvodu - pre majetok - by nikdy v nijakej svätyni nedosiahol očistenie, bol by pošpinený mojou krvou až do smrti, príšernej smrti v stave blúznivého šialenstva.
Život matky je posvätný. Posvätný je dokonca aj život matky, ktorá sa správa nepatrične (stačí si spomenúť na moju nehanebnú sesternicu Klytaimnestru, cudzoložnicu, ktorá zmasakrovala svojho manžela a týrala svoje deti), a o mne nikto nikdy nemohol povedať, že som sa ako matka zachovala zle. No prívaly rozmrzených jednoslovných odpovedí a nahnevané pohľady, ktoré mi uštedroval môj vlastný syn, sa mi nepáčili.
Keď pytači začali svoje ťaženie, pripomenula som im, že orákulum predpovedalo Qdyseov návrat, no keďže sa rok čo rok neobjavoval, viera vo veštbu sa začala rozplývať. Pytači tvrdili, že orákulum bolo možno zle vysvetlené - orákulá boli vždy nejasné a záhadné. Napokon som začala pochybovať aj ja, až som pripustila - aspoň na verejnosti -, že Odyseus je už asi naozaj mŕtvy. No jeho duch sa mi nikdy vo sne nezjavil, ako by sa podľa správnosti dalo očakávať. Nemohla som uveriť, že ak by sa naozaj dostal do tej temnej ríše, neposlal by mi nijakú správu, ani slovko z podsvetia.
Hľadala som spôsob, ako čo najdlhšie odkladať deň, keď sa už budem musieť nejako rozhodnúť, a ako to urobiť, aby som z toho vyšla so cťou. Napokon som ten spôsob našla. Keď som neskôr tú príhodu rozprávala, hovorievala som, že mi tú myšlienku vnukla bohyňa tkania Pallas Aténa, a možno to naozaj bola pravda; veď ak nejaký svoj dobrý nápad prisúdite bohyni alebo bohovi, aspoň sa vyhnete obvineniu z pýchy, najmä ak ten nápad vyjde, a zasa hanbe, ak sa to nepodarí.
Tak som teda urobila toto: Do svojho tkáčskeho stavu som vložila veľký kus látky a vyhlásila som, že je to rubáš určený pre môjho svokra Laerta, veď by bolo neúctivé neutkať mu drahý a veľkolepý rubáš pre prípad jeho smrti. Kým túto posvätnú prácu nedokončím, nemôžem ani len pomyslieť na to, že by som si mala vybrať nového manžela, no keď bude rubáš hotový, hneď si toho šťastlivca vyberiem.
(Laerta tento môj nápad veľmi nepotešil. Odkedy sa o ňom dopočul, zdržiaval sa mimo paláca ešte častejšie než dovtedy. Čo ak by niektorý z nedočkavých pytačov chcel privolať jeho koniec a donútiť ma pochovať Laerta v rubáši, či už dokončenom alebo nie, len aby svadbu urýchlil?)
Proti môjmu rozhodnutiu …
