V
Asfodel
Je tu tma, ako už poznamenali mnohí. „Tmavá smrť“, zvyknú vravieť. „Ponuré siene Háda“ a tak ďalej. No áno, je tu temno, má to však aj výhody - napríklad, ak zbadáte niekoho, s kým nechcete nič mať, môžete sa tváriť, že ste nikoho nevideli.
Sú tu, pravdaže, asfodelové polia. Ak chcete, môžete sa po nich prechádzať. Tam je svetlejšie a dá sa zaznamenať aj akýsi mdlý pohyb podobný dokonca tancu, hoci ten názov znie lepšie, než to v skutočnosti vyzerá - asfodelové polia - to má v sebe rytmický švih. Veď len zvážte, asfodel, asfodel, nič iné než asfodel - celkom pekné biele kvety, no človeka to po čase unaví. Ocenila by som trochu viac pestrosti, hýriace farby, vinúce sa chodníčky, rovné aleje s výhľadom na konci, kamenné lavičky, fontány. Aj zopár hyacintov by ma potešilo, keď už nič iné, chcem priveľa, ak si želám aspoň niekoľko roztrúsených krókusov? Aj keď, tu nikdy nie je jar ani nijaké iné ročné obdobie. Človek sa diví, kto mohol navrhnúť toto miesto.
Už som vám hovorila, že okrem asfodelu sa tu nič nedá jesť?
Ale nemôžem sa sťažovať.
Zaujímavejšie sú tmavé jaskynky, rozhovor je tam rozhodne príjemnejší, najmä ak sa vám tam podarí natrafiť na nejakého lumpa nižšieho rangu, napríklad vreckového zlodeja, burzového makléra, bezvýznamného pasáka. Tak ako mnohé dobré dievčatká, aj mňa vždy tajne priťahoval tento typ mužov.
Do tých skutočne hlbokých úrovní však nechodievam. Tam si svoje tresty odpykávajú naozajstní zločinci, tí, čo neboli dosť potrestaní za živa. Ich kvílenie sa nedá počúvať. Mučenie je tu, pravdaže, duševné, veď nemáme telá. Bohovia sa vyžívajú v tom, že občas vykúzlia nejakú tú hostinu: veľké tácne plné mäsa, kopy chleba, celé trsy ovocia, a potom to rýchlo odsunú preč. Ich ďalším obľúbeným žartíkom je nútiť ľudí, aby kotúľali skaly hore strmým kopcom. Občas ma pochytí strašná chuť zájsť tam - možno by mi to pomohlo, aspoň by som si spomenula, aké to bolo, keď som bola naozaj hladná alebo naozaj unavená.
Z času na čas sa hmly oddelia a my môžeme letmo nahliadnuť do sveta žijúcich. Ako keď si človek vyčistí kúsok skla na špinavom okne, aby sa mal kade dívať von. Niekedy sa bariéra stratí a my môžeme ísť na výlet. Vtedy nás zachváti nadšenie a všade vôkol sa rozlieha veľa piskotu a kvikotu.
Výlety sa uskutočňujú rôznymi spôsobmi. Z času na čas niekto, kto sa chce s nami rozprávať, podreže ovcu, kravu alebo prasa a nechá krv odtiecť do jamky v zemi. Zacítime pach krvi a okamžite zamierime priamo k tomu miestu, ako keď sa muchy zlietajú na zdochlinu. Hemžia sa nás tam tisíce, bzučíme, kníšeme sa, sme ako obsah obrovského odpadkového koša vo víre tornáda, až kým nás nejaký samozvaný hrdina svojím mečom nezavráti, až na toho jedného, s ktorým sa chcel poradiť. Potom nasleduje zopár nejasných veštieb. Naučili sme sa, že veštby musia byť nejasné. Načo hovoriť všetko? Treba ich donútiť, aby sa vrátili s ďalšími ovcami, kravami, prascami a tak ďalej.
Vo chvíli, keď je hrdinovi odovzdaný správny počet slov, môžeme sa všetci napiť z jamky, a to, čo nasleduje, sa rozhodne nepodobá na kultivované stolovanie. Všetci sa tlačia a postrkujú, sŕkajú a vylievajú, len sa to tak hemží karmínovočervenými bradami. Vždy je však úžasné cítiť, ako sa nám krv znovu vlieva do neexistujúcich žíl, aj keď len nakrátko.
Niekedy sa môžeme zjavovať v podobe snov, aj keď toto nie je až také uspokojujúce. No a sú aj takí, čo uviazli na tej nesprávnej stane rieky, pretože ich nepochovali tak, ako bolo treba. Blúdia nešťastne dookola, nie sú ani tu, ani tam, a môžu spôsobiť veľa problémov.
Po mnohých storočiach, možno dokonca po mnohých tisícoch rokov - sledovať čas je tu ťažké, lebo tu čas neplynie - sa zvyky zmenili. Živí už podsvetie nenavštevujú a miesto, kde prebývame, sa prezentuje oveľa spektakulárnejším spôsobom: plamene pekelné, kvílenie a škrípanie zubov, červy, čo požierajú mŕtve mäso, démoni s vidlami, skrátka, množstvo špeciálnych efektov.
Z času na čas nás však ešte vždy vyvolávajú zaklínači - ľudia, čo ma…
