Zoznam (John Grisham)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

4

Ako mi na druhý deň povedal pán Deece, keď si bol istý, že Rhoda je mŕtva, nechal ju na verande a išiel do kúpeľne. Tam sa vyzliekol a osprchoval; díval sa, ako jej krv mizne v odtokovej rúre. Obliekol sa do pracovného a čakal na príchod polície a sanitky. S nabitou brokovnicou v ruke pozoroval Rhodin dom, pripravený vystreliť, len čo sa niečo pohne. Nezaznamenal však nijaký pohyb, nijaký zvuk. Iba v diaľke bolo počuť sirénu.

Pani Deeceová bola s deťmi zamknutá v spálni, uložila ich do postele a zakryla dekou. Michael sa ustavične vypytoval, kde je mama a kto bol ten ujo. Teresa bola príliš vydesená a nevydala zo seba ani slovo. Len si cmúľala palec, tichučko nariekala a triasla sa ako osika.

Zakrátko bolo na Benning Road plno červených a modrých blikajúcich svetiel. Rhodino telo najprv dlho fotografovali a potom ho odviezli. Jej dom obkľúčili šerifovi pomocníci na čele so šerifom Coleym. Pán Deece s brokovnicou v ruke vypovedal pred vyšetrovateľom a potom pred šerifom.

Tesne po druhej v noci dorazil šerifov pomocník so správou, že informovali doktora v meste, ktorý chce vyšetriť Rhodine deti. Odviezli ich v policajnom aute, Michael sa pevne držal pána Deecea a Teresa sedela jeho manželke na kolenách. V nemocnici dali deťom mierne sedatíva a uložili ich do spoločnej izby, kam im sestričky nosili mlieko a koláčiky, až kým napokon nezaspali. Neskôr si po deti prišla teta z Missouri a odviezla ich preč.

 

Telefón ma zobudil pár sekúnd pred polnocou. Spal som asi pol hodiny. Volal redakčný fotograf Wiley Meek. Zachytil správu z policajnej vysielačky, teraz stojí pred budovou väzenia a čaká na podozrivého. Poliši sú všade, povedal, od vzrušenia celý bez seba. Ponáhľaj sa, súril ma. Môže to byť bomba.

V tom čase som býval nad starou garážou vedľa polorozpadnutého, ale ešte vždy veľkolepého viktoriánskeho sídla Hocutt House. Bývali v ňom starí Hocuttovci, tri sestry a brat, ktorí striedavo vystupovali ako moji domáci. Ich dvojhektárový pozemok bol iba pár blokov od clantonského námestia, dom pochádzal z minulého storočia. Všade stromy, zanedbané kvetinové záhony, burina a toľko zvierat, že by stačili zaplniť prírodnú rezerváciu. Zajace, veveričky, skunky, vačice, medvedíky, asi milión vtákov, hrozivé množstvo zelených a čiernych hadov – nie sú jedovaté, ubezpečovali ma domáci – a zo desať mačiek. Nijaký pes. Hocuttovci neznášali psy. Každá mačka mala meno a hlavná klauzula v mojej nepísanej zmluve obsahovala záväzok, že budem mačky rešpektovať.

Rešpektoval som ich. Štvorizbový byt nad garážou bol priestorný a čistý a platil som zaň smiešnych 50 dolárov mesačne. Ak za tú cenu chcú, aby som rešpektoval mačky, prečo nie?

Otec mojich domácich Miles Hocutt celé desaťročia pôsobil v Clantone ako lekár. Ich matka umrela pri pôrode a podľa miestnej legendy sa doktor Hocutt po jej smrti priveľmi upol na deti. V snahe ochrániť ich pred svetom vymyslel azda najväčšiu lož v histórii okresu. Povedal deťom, že v ich rodine je dedičné šialenstvo, a preto by sa nemali vydávať ani ženiť, aby náhodou nesplodili idiotov. Deti ho zbožňovali a uverili mu. Poslúchli jeho radu. Doktorov syn 11 Max mal osemdesiatjeden rokov, keď mi prenajal byt nad garážou. Dvojičky Wilma a Gilma mali sedemdesiatsedem a najmladšiu, úplne pomätená Melberta sedemdesiattri.

Myslím, že to bola Gilma, ktorá ma pozorovala z kuchynského okna, keď som o polnoci schádzal po drevených schodoch. Na prvom schode spala mačka a ja som ju úctivo prekročil, hoci by som ju bol najradšej odkopol na ulicu.

V garáži stáli dve autá. Môj Spitfire so zatiahnutou strechou, aby sa doň nedostali mačky, a dlhý, blýskavočierny Mercedes s červeno-bielymi mäsiarskymi nožmi namaľovanými na dverách. Pod nožmi boli zelenou farbou napísané telefónne čísla. Ktosi raz Maxovi Hocuttovi povedal, že si z daní môže odpísať plnú hodnotu nového auta, akéhokoľvek auta, pokiaľ ho používa na podnikanie a má na dverách logo. A tak si kúpil nový Mercedes a stal sa brusičom nožov. Tvrdil, že náradie vozí v kufri.

Desaťročné auto malo na tachometri iba trinásťtisíc kilometrov. Doktor Hocutt okrem iného zastával názor, že ženy za volantom sú hriešnice, preto šoféroval iba pán Max.

Vyšiel som na štrkom vysypanú príjazdovú cestu a zakýval Gilme, ktorá ešte vždy pozerala spoza záclony. Mykla hlavou a zmizla. Väzenie Bolo len o šesť blokov ďalej.

Keď som tam dorazil, Dannymu Padgittovi práve brali odtlačky prstov. Šerifova kancelária v prednej časti väzenskej budovy bola plná jeho pomocníkov, záložníkov, dobrovoľných hasičov a všetkých, čo počuli policajnú vysielačku. Wiley Meek ma čakal vonku na chodníku.

„Je to Danny Padgitt!“ povedal vzrušene.

Chvíľu som rozmýšľal. „Kto?“

„Danny Padgitt z ostrova.“

Bol som v Clantone skoro tri mesiace, ale ešte som nestretol jediného Padgitta. Nechodievali do mesta. Zato som počul niekoľko verzií ich legendy a ďalšie mali nasledovať. Rozprávanie historiek o Padgittovcoch patrilo k bežným kratochvíľam v okrese Ford.

Zadychčaný Wiley pokračoval: „Spravil som pár skvelých záberov, keď vystupoval z auta. Bol celý od krvi. To budú fotky! Tá žena je mŕtva!“

„Aká žena?“

„Tá, ktorú zabil. Vraj ju predtým znásilnil, aspoň sa to hovorí.“

Danny Padgitt, mrmlal som si popod nos, no zrazu mi došlo, že ide o senzáciu. Už som mal pred očami titulok, nepochybne najväčší v histórii nášho týždenníka. Chudák starý Spot sa senzáciám vyhýbal. Chudák starý Spot skrachoval. Ja som mal iné plány.

Pretlačili sme sa dovnútra, hľadajúc šerifa Coleyho. Za ten krátky čas, čo som bol vo Ford County Times, som šerifa stretol dva razy a urobil na mňa veľmi dobrý dojem. Bol zdvorilý a srdečný, oslovoval ma pán Traynor a stále sa usmieval. Vykonával svoju funkciu od masakry v roku 1943, takže už musel mať okolo sedemdesiatky. Bol vysoký a štíhly, dokonca nemal ani veľké brucho, typické pre väčšinu južanských šerifov. Navonok vystupoval ako džentlmen, a vždy keď som sa s ním stretol, musel som rozmýšľať, ako je možné, že taký slušný človek je taký skorumpovaný. Vynoril sa zo zadnej miestnosti v sprievode pomocníka a ja som sa k nemu hneď rozbehol.

„Len pár otázok, šerif,“ povedal som stroho. Okrem mňa tam neboli žiadni reportéri. Jeho chlapci – tí skutoční pomocníci, dobrovoľníci natiahnutí v podomácky ušitých uniformách – stíchli a pohŕdavo sa uškŕňali. Pre nich som bol bohatý sopliak, ktorému sa nejako podarilo získať kontrolu nad ich obľúbenými novinami. Ako cudzí som nemal právo prepadnúť šerifa a otravovať ho otázkami.

Šerif Coley sa usmial, ako keby sme sa bežne stretávali uprostred noci. „Nech sa páči, pán Traynor.“ Mal príjemný, hlboký hlas, pôsobil upokojujúco. Tento muž predsa nemôže klamať!

„Čo nám poviete o vražde?“

S rukami prekríženými na prsiach spustil v policajnom žargóne: „Beloška, vek tridsaťjeden, napadnutá vo vlastnom dome na Benning Road. Znásilnená, pobodaná, zavraždená. Meno vám nemôžem prezradiť, kým sa neporozprávam s príbuznými.“

„Zatkli ste niekoho?“

„Áno, ale zatiaľ vám nemôžem povedať viac. Dajte nám zopár hodín. Prípad sa vyšetruje. To je všetko, pán Traynor.“

„Hovorí sa, že ste zadržali Dannyho Padgitta.“

„Klebetami sa nezaoberám, pán Traynor. Nie som za ne platený. Ani vy.“

Odviezli sme sa s Wileym do nemocnice, asi hodinu sme snorili, ale nedozvedeli sme sa nič, čo by stálo za uverejnenie, a tak sme sa pobrali na miesto činu. Dom strážili policajti, za natiahnutou žltou páskou postával hlúčik susedov. Ponevierali sme sa okolo nich, naťahovali uši, ale skoro nič sme nepočuli. Zrejme všetci stratili reč. Niekoľko minút sme zízali na dom a potom sme šli ďalej.

Wileyho synovec pracoval na čiastočný úväzok ako šerifov pomocník. Našli sme ho na stráži pred domom Deeceovcov, zatiaľ čo ostatní prezerali verandu a hojdaciu lavicu, na ktorej Rhoda naposledy vydýchla. Odtiahli sme ho nabok a tam, za kríkmi myrty, nám povedal všetko. Mimo záznamu, samozrejme, ako keby sa krvavé detaily dali utajiť.

 

Na clantonskom námestí boli tri kaviarne, dve pre bielych a jedna pre čiernych. Wiley navrhol, aby sme si našli voľný stôl a jednoducho počúvali, čo sa hovorí.

Zvyčajne neraňajkujem, lebo zvyčajne nie som hore v čase, keď sa podávajú raňajky. Neprekáža mi robiť hoci aj do polnoci, ale rád si pospím, kým slnko nie je vysoko na oblohe. Rýchlo som pochopil, že k výhodám vlastníctva malého týždenníka patrí možnosť pracovať dlho do noci a ráno vyspávať. Písať som mohol hocikedy, pokiaľ som to stihol do uzávierky. Aj Spot sa v redakcii objavoval až tesne pred poludním, pravda, predtým sa zastavil v pohrebnej službe. Jeho pracovná doba mi vyhovovala.

Býval som nad garážou Hocuttovcov iba druhý deň, keď mi Gilma prišla ráno búchať na dvere. Bolo pol desiatej. Nakoniec som sa vytackal do kuchyne iba v trenírkach a zbadal som ju, ako sa pokúša nazrieť dnu cez stiahnuté žalúzie. Vyhlásila, že už chcela volať políciu. Ostatní Hocuttovci sa motali po garáži a obzerali moje auto, boli presvedčení, že sa stalo niečo hrozné.

Gilma sa spýtala, čo som robil, a ja som odpovedal, že spal, aspoň do tej chvíle, kým ma nezobudilo šialené búchanie na dvere. Spýtala sa, prečo ešte o pol desiatej spím, keď je streda. Pošúchal som si oči a snažil sa vymyslieť prijateľnú odpoveď. Zrazu som si uvedomil, že som skoro nahý v prítomnosti sedemdesiattsedemročnej starej panny. Uprene mi hľadela na stehná.

Oni sú hore už od piatej, vysvetlila. Nikto v Uantone nevvspáva do pol desiatej. Som opitý? Mali o mňa strach, to je všetko. Zatvárajúc dvere, ospanlivo som ju ubezpečil, že nie som opitý, ďakujem za starostlivosť, ale dosť často budem po deviatej ešte v posteli.

V Tea Shoppe som si už párkrát dal predpoludňajšiu kávu a raz som tam obedoval. Ako majiteľ novín som považoval za potrebné chodiť medzi ľudí a byť videný, podľa možnosti v rozumnom čase. Uvedomoval som si, že v nadchádzajúcich rokoch budem písať o okrese Ford, o jeho obyvateľoch, miestach a udalostiach.

Wiley povedal, že kaviarne sú od rána plné. „Hlavne po futbalových zápasoch a dopravných nehodách.“

„A čo vraždy?“ spýtal som sa.

„Vraždu sme tu dávno nemali.“

Mal pravdu, v Tea Shoppe bolo plno, keď sme prišli, hoci bolo tesne po šiestej. Wiley sa s viacerými hosťami pozdravil, niektorým podal ruku, padlo zopár priateľských urážok. Pochádzal z okresu Ford a každého poznal. Ja som kýval hlavou, usmieval sa a občas som zachytil čudný pohľad. Potrvá to roky, pomyslel som si. Ľudia sa správali priateľsky, ale na outsiderov si dávali pozor.

Našli sme si dve miesta pri barovom pulte a ja som si objednal kávu. Nič viac. Čašníčke sa to očividne nepáčilo. Ožila, keď si Wiley objednal praženicu, sedliacku šunku, žemle, kukuričnú kašu a k tomu vyprážané zemiaky. Toľko cholesterolu by zabilo aj vola.

Hovor sa krútil iba okolo znásilnenia a vraždy. Ak sa miestni ľudia vedeli povadiť pre počasie, skúste si predstaviť, čo vyvolal taký ohavný zločin. Padgittovci majú vládu nad okresom v rukách už sto rokov; najvyšší čas všetkých pozatvárať. Nech Národná garda obkľúči ostrov, ak treba. Mackcy Don musí odísť, príliš dlho sa s nimi kamaráti. Keď dáte bande zlodejov voľnosť, myslia si, že pre nich zákony neplatia. A teraz toto.

O Rhode sa veľa nehovorilo, lebo o nej skoro nič nevedeli. Ktosi počul, že chodievala do podnikov na hranici. Ďalší povedal, že spávala s miestnym právnikom. Meno nepoznal. Bola to iba klebeta.

V Tea Shoppe to len tak vrelo. Dvaja hostia sa predháňali v klebetách a mňa prekvapilo, ako ľahkomyseľne narábajú so svojimi verziami pravdy. Škoda, že som nemohol uverejniť všetky úžasné príbehy, čo sme počuli.

 

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024