Štvrtok
Neely a Paul sa vo štvrtok ráno zišli v zadnej časti kníhkupectva, kde im Nat uvaril ďalšiu kanvicu svojej vysoko návykovej a možno aj nelegálnej guatemalskej kávy. Potom sa musel vzdialiť, pretože mal prácu v časti vyhradenej pre pseudo-okultnú literatúru. Prišla tam totiž zlovestne vyzerajúca žena s kriedovobielou tvárou a vlasmi ako uhoľ. „Naša mestská bosorka,“ okomentoval to Paul s náznakom hrdosti v hlase, akoby každé mesto muselo mať svoju bosorku, a zároveň veľmi ticho, aby naňho nebodaj neuvalila kliatbu.
Pár minút po ôsmej prišiel šerif. V uniforme, so zbraňou a všetkými ďalšími atribútmi svojho povolania vyzeral dosť nemiestne, ak vezmeme do úvahy, že sa nachádzal v jedinom kníhkupectve v okrese, ktorého majiteľ bol navyše homosexuál. Keby Nat nebol bývalý sparťan, Mal by ho zrejme nechal sledovať ako podozrivý živel.
„Pripravení, chlapci?“ spýtal sa ich zachmúrene. Očividne chcel odtiaľ čím skôr vypadnúť.
Neely sa usadil dopredu, Paul dozadu a dlhá biela fordka s hrdým nápisom ŠERIF na dverách rázne vyrazila na cestu. Len čo sa dostali na diaľnicu, Mal dupol na plyn a zapol oba majáky na streche. Sirénu nespustil. Keď mal všetko tak, ako chcel, zavrtel sa na sedadle, do jednej ruky zobral vysoký plastový pohár s kávou a druhou si ležérne pridržiaval volant. Išli vyše stošesťdesiatkou.
„Bol som vo Vietname,“ oznámil im hlasom, ktorý prezrádzal, že má jasne vybratú tému a predpokladá, že nasledujúce dve hodiny bude hovoriť iba on. Paul sa na zadnom sedadle trochu nahrbil ako zločinec, ktorého odvážajú na súdne pojednávanie. Neely sledoval premávku pred sebou, presvedčený, že onedlho sa všetci zabijú v škaredej reťazovej havárii.
„Slúžil som v riečnej hliadke.“ Hlasno si usrkol z kávy, aby dal najavo, že hovorí len samé dôležité veci. „Na debilnom člne, veľkom ako dve lepšie korytá, sme sa tlačili šiesti. Našou úlohou bolo prevážať sa hore-dolu po rieke a robiť problémy, kde sa len dá. Strieľali sme na všetko, čo sa hýbalo. Boli sme totálni debili. K rieke sa priblížila krava – mali sme pohyblivý terč. Zvedavý roľník vystrčil hlavu z ryžového poľa – napálili sme mu to, len aby sme videli, ako sa hádže na brucho do blata. Naše misie nemali absolútne žiadny taktický cieľ, takže sme do seba liali pivo, fajčili trávu, hrali karty a snažili sa presvedčiť domorodkyne, aby sa s nami išli povoziť.“
„Určite to k niečomu smeruje,“ ozval sa Paul zo zadného sedadla.
„Drž klaksón a počúvaj. Jedného dňa sme tak napoly zadriemali. Opaľovali sme sa, vyvaľujúc sa v tej bárke ako korytnačky v blate, keď sa odrazu rozpútalo hotové peklo. Začali sme to schytávať z oboch strán rieky. A teraz myslím ťažkú paľbu. Vliezli sme rovno do nastraženej pasce. Dvaja z našich boli dolu a ja s tromi ďalšími hore na palube. Všetci okolo mňa to okamžite schytali. Boli na fleku mŕtvi. Zastrelili ich, skôr ako mohli zobrať do rúk samopal. Všade striekala krv, všetci vrieskali, ja som ležal pričapený o palubu a nemohol sa pohnúť, keď sme náhle dostali zásah do rezervnej nádrže. Ten skurvený sud nemal na palube čo robiť, ale čo už nám na tom záležalo? Cítili sme sa neporaziteľní, pretože sme boli mladí a sprostí. Vybuchlo to. Akosi sa mi podarilo dostať do vody bez toho, že by ma to spálilo na kosť. Plával som vedľa lode a chytal sa maskovacej siete, čo z nej visela. Z podpalubia som počul vrešťať dvoch kamarátov. Boli tam uväznení – všade samý dym, plamene a nijaká cesta von. Ponáral som sa na tak dlho, ako sa len dalo. Zakaždým, keď som vystrčil hlavu z vody, začali okolo mňa lietať guľky. Ako som vravel, ťažká paľba zo zálohy. Tí ksichti vedeli, že som pod hladinou a kyslík mi nevydrží večne. Takto sa to ťahalo nekonečne dlho. Loď pomaly plávala s prúdom, šľahali z nej plamene, a vresk aj kašeľ znútra postupne stíchli. Okrem mňa už boli všetci mŕtvi. Rákosníci povyliezali z dier a veselo sa promenádovali po oboch stranách, akoby si vyšli na nedeľnú prechádzku. Museli sa kurevsky baviť. Vedeli, že už žijem iba ja, a čakali, kedy s…
