Piatok
Messina smútila ako nikdy predtým. V piatok o desiatej dopoludnia boli zavreté všetky kancelárie, obchody aj kaviarne na hlavnom námestí. Ani na súde sa nepracovalo. Fabriky na okrajoch mesta vyhlásili deň voľna, akoby bol nejaký sviatok, hoci oslavovať by sa v tento deň chcelo len málokomu.
Mal Brown rozostavil svojich zástupcov okolo strednej školy, kde vznikla vážna dopravná zápcha. Všetci smerovali na Rakovo pole. Tribúna domácich sa do jedenástej takmer celá zaplnila a okolo stanu pri čiare päťdesiatich yardov sa zhromaždili bývalí hráči – zabudnutí hrdinovia mesta. Niektorí nehybne stáli, iní sa prechádzali hore-dolu. Väčšina mala na sebe zelené klubové tričko, ktoré všetci dostávali pri nástupe do posledného ročníka. Takmer všetkým sa na bruchu poriadne vydúvalo. Zopár z nich – najmä bankári, právnici a lekári – malo na tričku oblečené sako, no aj tak bolo vidieť, že sú v zelenom.
Zhora z tribúny sa na to pozerali tisícky fanúšikov, vychutnávajúce si možnosť opäť vidieť svojich starých hrdinov. Najviac sa zaujímali o tých, ktorých čísla sa už nesmeli používať. „Tam je Roman Armstead, číslo osemdesiatjeden. Hral za Packers.“
„A tam je Neely Crenshaw, číslo devätnásť.“
V stane hralo sláčikové kvarteto žiakov posledného ročníka a zvukový systém to prenášal po celom štadióne. Neprestajne prichádzali ďalší a ďalší Messinčania.
Tentoraz tam nebola rakva, ktorej by sa mohli klaňať. Eddie Rake už ležal v zemi. Pani Lila s rodinou dorazila bez väčších fanfár a dobrú polhodinu sa objímala s bývalými hráčmi čakajúcimi pred stanom. Tesne pred poludním prišiel kňaz, po ňom kostolný zbor, no dav divákov nebol ani zďaleka usadený. Keď na tribúne domácich neostalo jediné voľné miesto, návštevníci sa začali stavať pozdĺž zábran okolo trate. Nikto sa nikam neponáhľal, Messina si chcela túto chvíľu vychutnať naplno a navždy uložiť do pamäti.
Rake si želal, aby jeho chlapci stáli na Poli, zhromaždení okolo malého pódia pri stane. Chcel aj to, aby mali na sebe klubové tričká. Toto želanie vyslovil v posledných dňoch života a ticho sa roznieslo po celom meste. Bežeckú trať zakrývali nepremokavé plachty, na ktorých bolo rozostavaných niekoľko sto skladacích stoličiek. Okolo pol jednej otec McCabe naznačil hráčom, aby sa posadili na svoje miesta. Pani Lila s rodinou sedeli v prvom rade.
Neely sa ocitol medzi Paulom Currym a Silom Mooneym. Okolo nich sedelo tridsať členov družstva z roku 1987. Dvaja medzičasom zomreli a šesť kamsi zmizlo. Zvyšok sa jednoducho nedostavil.
Pri severnom bránkovisku začali kvíliť gajdy a dav stíchol. Silo si takmer okamžite musel utrieť prvé slzy. Nebol sám. Ako sa po Poli niesli kvílivé tóny, trúchliacich začali premáhať hlboké emócie. Otec McCabe pomaly vystúpil na provizórne pódium a napravil si mikrofón.
„Dobrý deň,“ oslovil prítomných škrípavým hlasom, ktorý vďaka mamutím reproduktorom ozvučenia štadióna muselo byť počuť minimálne trištvrte kilometra ďaleko. „Vitajte na našej oslave života Eddieho Raka. V mene pani Lily Rakovej, jej troch dcér, ôsmich vnúčat a zvyšku rodiny vás vítam a ďakujem, že ste prišli.“
Otočil prvý list poznámok. „Carl Edward Rake sa narodil pred sedemdesiatimi dvoma rokmi v Gaithesburghu v štáte Maryland. Pred štyridsiatimi ôsmimi rokmi sa oženil s Lilou Saundersovou. Pred štyridsiatimi štyrmi rokmi ho messinská stredná škola prijala na miesto vrchného kouča školského futbalového mužstva. V tom čase mal dvadsaťosem rokov a žiadne skúsenosti s prácou vrchného kouča, a vždy vravel, že ju dostal, pretože to nik iný nechcel robiť. Koučoval našich chlapcov tridsaťštyri rokov, vyhral vyše štyristo zápasov, získal pre mesto trinásť titulov z majstrovstiev štátu a tak by som mohol pokračovať. Všetci tie čísla dobre poznáme. Čo je však ešte dôležitejšie, dotkol sa života nás všetkých. Kouč Rake v stredu večer zomrel. Dnes dopoludnia ho pochovali so skromným obradom, na ktorom sa zúčastnili iba členovia jeho rodiny. Na jeho výslovnú žiadosť a so súhlasom rodiny Reardono…
