Tribúny (John Grisham)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

Štvrtok

Neely a Paul sa vo štvrtok ráno zišli v zadnej časti kníhkupectva, kde im Nat uvaril ďalšiu kanvicu svojej vysoko návykovej a možno aj nelegálnej guatemalskej kávy. Potom sa musel vzdialiť, pretože mal prácu v časti vyhradenej pre pseudo-okultnú literatúru. Prišla tam totiž zlovestne vyzerajúca žena s kriedovobielou tvárou a vlasmi ako uhoľ. „Naša mestská bosorka,“ okomentoval to Paul s náznakom hrdosti v hlase, akoby každé mesto muselo mať svoju bosorku, a zároveň veľmi ticho, aby naňho nebodaj neuvalila kliatbu.

Pár minút po ôsmej prišiel šerif. V uniforme, so zbraňou a všetkými ďalšími atribútmi svojho povolania vyzeral dosť nemiestne, ak vezmeme do úvahy, že sa nachádzal v jedinom kníhkupectve v okrese, ktorého majiteľ bol navyše homosexuál. Keby Nat nebol bývalý sparťan, Mal by ho zrejme nechal sledovať ako podozrivý živel.

„Pripravení, chlapci?“ spýtal sa ich zachmúrene. Očividne chcel odtiaľ čím skôr vypadnúť.

Neely sa usadil dopredu, Paul dozadu a dlhá biela fordka s hrdým nápisom ŠERIF na dverách rázne vyrazila na cestu. Len čo sa dostali na diaľnicu, Mal dupol na plyn a zapol oba majáky na streche. Sirénu nespustil. Keď mal všetko tak, ako chcel, zavrtel sa na sedadle, do jednej ruky zobral vysoký plastový pohár s kávou a druhou si ležérne pridržiaval volant. Išli vyše stošesťdesiatkou.

„Bol som vo Vietname,“ oznámil im hlasom, ktorý prezrádzal, že má jasne vybratú tému a predpokladá, že nasledujúce dve hodiny bude hovoriť iba on. Paul sa na zadnom sedadle trochu nahrbil ako zločinec, ktorého odvážajú na súdne pojednávanie. Neely sledoval premávku pred sebou, presvedčený, že onedlho sa všetci zabijú v škaredej reťazovej havárii.

„Slúžil som v riečnej hliadke.“ Hlasno si usrkol z kávy, aby dal najavo, že hovorí len samé dôležité veci. „Na debilnom člne, veľkom ako dve lepšie korytá, sme sa tlačili šiesti. Našou úlohou bolo prevážať sa hore-dolu po rieke a robiť problémy, kde sa len dá. Strieľali sme na všetko, čo sa hýbalo. Boli sme totálni debili. K rieke sa priblížila krava – mali sme pohyblivý terč. Zvedavý roľník vystrčil hlavu z ryžového poľa – napálili sme mu to, len aby sme videli, ako sa hádže na brucho do blata. Naše misie nemali absolútne žiadny taktický cieľ, takže sme do seba liali pivo, fajčili trávu, hrali karty a snažili sa presvedčiť domorodkyne, aby sa s nami išli povoziť.“

„Určite to k niečomu smeruje,“ ozval sa Paul zo zadného sedadla.

„Drž klaksón a počúvaj. Jedného dňa sme tak napoly zadriemali. Opaľovali sme sa, vyvaľujúc sa v tej bárke ako korytnačky v blate, keď sa odrazu rozpútalo hotové peklo. Začali sme to schytávať z oboch strán rieky. A teraz myslím ťažkú paľbu. Vliezli sme rovno do nastraženej pasce. Dvaja z našich boli dolu a ja s tromi ďalšími hore na palube. Všetci okolo mňa to okamžite schytali. Boli na fleku mŕtvi. Zastrelili ich, skôr ako mohli zobrať do rúk samopal. Všade striekala krv, všetci vrieskali, ja som ležal pričapený o palubu a nemohol sa pohnúť, keď sme náhle dostali zásah do rezervnej nádrže. Ten skurvený sud nemal na palube čo robiť, ale čo už nám na tom záležalo? Cítili sme sa neporaziteľní, pretože sme boli mladí a sprostí. Vybuchlo to. Akosi sa mi podarilo dostať do vody bez toho, že by ma to spálilo na kosť. Plával som vedľa lode a chytal sa maskovacej siete, čo z nej visela. Z podpalubia som počul vrešťať dvoch kamarátov. Boli tam uväznení – všade samý dym, plamene a nijaká cesta von. Ponáral som sa na tak dlho, ako sa len dalo. Zakaždým, keď som vystrčil hlavu z vody, začali okolo mňa lietať guľky. Ako som vravel, ťažká paľba zo zálohy. Tí ksichti vedeli, že som pod hladinou a kyslík mi nevydrží večne. Takto sa to ťahalo nekonečne dlho. Loď pomaly plávala s prúdom, šľahali z nej plamene, a vresk aj kašeľ znútra postupne stíchli. Okrem mňa už boli všetci mŕtvi. Rákosníci povyliezali z dier a veselo sa promenádovali po oboch stranách, akoby si vyšli na nedeľnú prechádzku. Museli sa kurevsky baviť. Vedeli, že už žijem iba ja, a čakali, kedy spravím chybu. Podplával som loď, vynoril sa na druhej strane, aby som nalapal trocha vzduchu, a už mi okolo hlavy hvízdali guľky. Presunul som sa dozadu, chytil sa kormidla, chvíľu som bol pod ním a keď som vystrčil hlavu, okrem streľby som počul aj to, ako sa mi rehocú. Rieka bola plná hadov – takých malých zelených beštií, len tak medzi nami, smrteľne jedovatých. Tak som si povedal, že mám tri možnosti: Buď sa utopím, zastrelia ma, alebo si môžem počkať na hadí jed.“

Postavil pohár do držiaka na palubnej doske a zapálil si cigaretu. Našťastie pre ostatných pritom trocha otvoril okno. Neely spravil to isté na svojej strane. Nachádzali sa uprostred fariem, zvlnených polí a okolo nich sa mihali pomalé traktory a staré otvorené dodávky.

„Čo sa stalo potom?“ spýtal sa Neely, keď začalo byť jasné, že šerif čaká, kedy ho niekto vyzve, aby hovoril ďalej.

„Chcete vedieť, čo ma zachránilo?“

„Povedz nám to, Mal.“

„Spomienka na Eddieho Raka. Keď som tam bojoval o život, potápajúc sa pod loď, nemyslel som na matku, otca ani na frajerku. Myslel som na Raka. Priam som počul, ako na nás vrieska na konci tréningu, keď sme behali šprinty. Spomínal som na jeho prejavy v šatni. ‚Nikdy sa nevzdávajte! Nikdy! Vyhrávate, pretože ste tvrdší ako váš súper, a tvrdší ste preto, lebo máte lepší tréning. Ak vyhrávate, nevzdávajte sa. Ak prehrávate, nevzdávajte sa. Ak ste zranení, nevzdávajte sa.‘“

Zhlboka zašlukoval, čakajúc, kým obaja mladší spolujazdci strávia jeho veľký príbeh. Na ceste zatiaľ ostatní šoféri uhýbali na krajnicu a brzdili, aby uvoľnili priestor policajnému vozidlu, rútiacemu sa chrániť zákon a bezpečnosť občanov.

„Nakoniec ma postrelili. Schytal som to do nohy. Vedeli ste, že guľky lietajú aj pod vodou?“

„Nikdy som o tom nepremýšľal,“ pripustil Neely.

„Ale je to tak. Trafili ma do šľachy pod ľavým kolenom. V živote som nezažil horšiu bolesť. Bolo to, ako keď do človeka vrazia rozžeravený nôž. Takmer som omdlel od bolesti a hlasno lapal po dychu. Rake od nás čakal, že budeme hrať aj zranení, tak som si predstavoval, že sa na mňa pozerá. Priam som videl, ako stojí na brehu rieky a sleduje, či som dosť tvrdý na messinského sparťana.“

Nasledoval ďalší hlboký, karcinogénny šluk a polovičatý pokus vyfúknuť dym von oknom. Mal dlho mlčal, stratený v dávnych spomienkach. Prešla celá minúta bez toho, aby padlo jediné slovo.

„Ale nakoniec si to očividne prežil,“ ozval sa Paul, ktorý sa už nevedel dočkať, kedy sa to skončí.

„Mal som šťastie. Zvyšných päť členov hliadky putovalo domov v truhlách. Loď neprestávala horieť, takže som mal problém udržať sa pri nej. Bola hnusne rozpálená. Potom vybuchli batérie – znelo to ako delostrelecký granát – a začala sa potápať. Počul som, ako sa tomu rákosníci rehocú. Zároveň som však v duchu počul, ako nám Rake v poslednej štvrtine hovorí: Je načase zaťať zuby a vyraziť, chlapi. Prišla chvíľa, keď sa rozhoduje o tom, či vyhráte alebo prehráte. Teraz sa ukáže, akí ste tvrdí.‘“

„Aj ja to občas počujem,“ pripustil Neely.

„Potom náhle streľba ustala. Hneď nato som začul vrtuľníky. Dva z nich zazreli dym a prileteli preskúmať, čo sa to dolu na rieke deje. Spustili sa nízko nad loď, zahnali rákosníkov, hodili mi lano a vytiahli ma z vody. Keď som bol vo vzduchu, pozrel som dolu a videl, ako sa naša loď potápa a zároveň horí. Dostal som šok a nakoniec som predsa stratil vedomie. Neskôr mi vraveli, že keď sa ma pýtali na meno, odpovedal som: ‚Eddie Rake.‘“

Neely sa naňho pozrel, on však odvrátil zrak. Trocha mu preskakoval hlas a musel si utrieť oči. Niekoľko dlhých sekúnd nedržal volant ani jednou rukou.

„A potom ťa poslali domov?“ chcel vedieť Paul.

„Áno. To bola na tom všetkom jediná šťastná vec. Vypadol som odtiaľ. Nie ste hladní, chlapci?“

„Nie.“

„Nie.“

Mal však očividne bol. Dupol na brzdu, stočil volant doprava a zatiahol s autom na štrkové parkovisko pred starým vidieckym obchodom s reštauráciou. Fordka dostala šmyk, no podarilo sa mu ju bez nehody zastaviť. „Majú tu najlepšie lievance v celom blbom štáte,“ vyhlásil, keď otváral dvere a vystupoval do kúdolu prachu. Paul s Neelym šli za ním. Otvorili rozhegané dvere so sieťkou proti hmyzu a vošli do čohosi, čo najväčšmi pripomínalo malú, zadymenú kuchyňu. Štyri stoly, stojace tesne vedľa seba, boli obsadené domácimi. Všetci sa napchávali lievancami a šunkou. Našťastie, aspoň pre Mala, ktorý vyzeral, akoby mal každú chvíľu skolabovať od hladu, pri prepchatom pulte ostali tri voľné miesta. „Dáme si lievance,“ zatiahol šerif smerom k žene skláňajúcej sa nad sporákom. Jedálne lístky tu očividne nebolo treba.

Žena im pozoruhodnou rýchlosťou naservírovala kávu a lievance, ku ktorým pridala maslo a cirokový sirup. Mal schmatol ten, ktorý sa ocitol najbližšie pri ňom. Bola to hrubá hnedá placka z bravčového tuku a múky, vážiaca azda pol kila. Neely po jeho ľavici a Paul na pravej strane spravili to isté.

„Počul som, ako ste sa včera bavili na tribúne,“ nadhodil Mal, ktorý sa rozhodol prejsť od Vietnamu k futbalu. Vložil si do úst mamutie sústo a začal usilovne prežúvať. „Hovorili ste o zápase z osemdesiateho siedmeho. Bol som na ňom, rovnako ako všetci ostatní. Došlo nám, že počas prestávky po prvom polčase sa v šatni čosi stalo, nejaká hádka alebo ostrá výmena názorov medzi vami a Rakom. No nikdy som sa nedozvedel, o čo presne išlo, pretože žiadny z vás o tom nikomu nepovedal.“

„Dá sa povedať, že tam došlo k ostrej výmene názorov,“ súhlasil Neely, dochucujúc si svoj prvý a zrejme aj posledný lievanec.

„Nik z nás o tom nikdy nehovoril,“ dodal Paul.

„Čo sa tam teda zomlelo?“

„Ostrá výmena názorov.“

„To mi už došlo. Rake je po smrti.“

„No a?“

„No a odvtedy ubehlo pätnásť rokov. Chcem počuť pravdu,“ vyhlásil Mal tónom, aký zrejme používal, keď na stanici vypočúval podozrivých z vraždy.

Neely položil lievanec na tanier a zahľadel sa naň. Po chvíli sa obrátil k Paulovi, ktorý mu mlčky kývol, naznačujúc, že to konečne môže vyzradiť.

Napil sa kávy, ignorujúc jedlo, uprel pohľad na pult a pohrúžil sa do spomienok. „Prehrávali sme tridsaťjeden nula. Bili nás ako hadov,“ spustil pomaly a veľmi ticho.

„Ja som tam bol,“ pripomenul mu Mal s plnými ústami.

„Po prvom polčase sme sa vrátili do šatne a čakali na Raka. Nebolo to nič príjemné. Tušili sme, že nás zaživa zodrie z kože. Nakoniec prišiel aj s ostatnými koučmi. Keby som vravel, že zúril, ani zďaleka by to nevystihovalo situáciu. Hrozne sme sa ho báli. Prešiel rovno ku mne. V očiach mal čistú, nefalšovanú nenávisť. Netušil som, čo môžem čakať. ‚Ty úbohá napodobenina futbalistu!‘ vyštekol na mňa. Ja som mu odvetil: ‚Vďaka, kouč.‘ Ani som to poriadne nedopovedal a on sa zahnal a z celej sily mi jednu spakruky vrazil.“

„Znelo to, ako keď trafíš loptičku drevenou bejzbalovou palicou,“ dodal Paul. Aj on celkom stratil chuť do jedla.

„Vtedy ti zlomil nos?“ vyzvedal Mal. Jeho apetít sa vôbec nezmenšil.

„Áno.“

„Čo si spravil?“

„Celkom inštinktívne som sa zahnal. Nevedel som, či má v pláne udrieť ma zasa, a nebol som ochotný čakať na to. Vypálil som pravým hákom a dal som doň všetko, čo vo mne bolo. Zasiahol som ho úplne dokonale – do ľavej sánky a čiastočne do líca.“

„To nebol pravý hák,“ opravil ho Paul. „Bola to bomba. Rakovi odskočila hlava, akoby mu do nej strelili, a zvalil sa na zem ako vrece piesku.“

„Knokautoval si ho?“

„Totálne,“ odvetil Neely. „Hneď nato sa ku mne vrhol kouč Upchurch. Vrieskal a nadával, až to vyzeralo, že ma chce doraziť. Ja sám som ho ani poriadne nevidel, lebo som mal tvár celú od krvi.“

„Lenže Silo oboma rukami schmatol Upchurcha za krk,“ pokračoval zaňho Paul. „Zdvihol ho, pricapil o stenu a povedal, že ak sa ešte jeden raz pohne, na fleku ho zabije. Rake ležal v bezvedomí na zemi. Kľačal pri ňom Snake Thomas, Rabbit a jeden zo zdravotníkov. Niekoľko sekúnd panoval totálny chaos, potom Silo hodil Upchurcha na zem a všetkým prikázal okamžite vypadnúť zo šatne. Thomas čosi namietol a on ho nakopal do zadku. Nakoniec vytiahli Raka von a my sme sa zamkli.“

„Z nejakého dôvodu som plakal a nevedel prestať,“ dodal Neely.

Teraz už prestal jesť aj Mal. Všetci traja sa nehybne zahľadeli na ženu pri sporáku.

„Zohnali sme trocha ľadu,“ pokračoval Paul. „Neely vravel, že má zlomenú ruku. Z nosa mu tieklo ako zo zaklatého prasaťa. Bol napoly v delíriu, Silo na všetkých vrieskal… Bola to poriadne divoká scéna.“

Mal sa napil kávy, odtrhol kus lievanca a začal sa s ním na tanieri pohrávať, akoby nevedel, či ho vlastne chce zjesť.

„Neely ležal na zemi, ľad na nose aj na ruke, krv až v ušiach. V tej chvíli sme nenávideli Raka ako nikoho na tejto zemeguli. Chceli sme niekoho zabiť a tí chudáci z East Piku mali tú smolu, že boli najbližšie.“

Neely po dlhej odmlke dodal: „Nakoniec si Silo kľakol ku mne a začal vrieskať: ‚Vstávaj, ty primadona! Musíme dať päť šestiek!‘“

„Keď sa Neely pozbieral zo zeme, vyrútili sme sa von zo šatne. Pamätám si, ako z jedných dverí vykukol Rabbit a Silo naňho zareval: ‚A nech sa tie svine neopovážia priblížiť k našim lavičkám!‘

„Hindu doňho hodil zakrvavený uterák,“ povedal Neely. Stále hovoril veľmi ticho.

„Ku koncu poslednej štvrtiny potom Neely a Silo dali dokopy celý manšaft a povedali nám, že po zápase bežíme do šatne, zamkneme sa a nevyjdeme, kým neodídu všetci ostatní.“

„Presne to sme aj spravili,“ dodal Neely. „Len kým sa to tam upokojilo, ubehlo vyše hodiny.“

Dvere sa otvorili a do podniku vošla ďalšia skupinka miestnych. Tí, čo tam boli predtým, zasa odišli.

„A potom ste o tom už nikdy nehovorili?“ vyzvedal Mal.

„Nie. Dohodli sme sa, že to utajíme,“ odvetil Neely.

„Až doteraz?“

„Asi. Ako si vravel, Rake je po smrti, takže už na tom zrejme naozaj nezáleží.“

„Ale prečo ste z toho vlastne urobili také veľké tajomstvo?“

„Báli sme sa, že nastanú problémy,“ vysvetlil mu Paul. „Nenávideli sme Raka, ale stále to bol náš slávny kouč. Udrel hráča, a nie hocijakého. Neelymu ešte aj po zápase tiekla z nosa krv.“

„Navyše sme boli všetci nekonečne rozrušení,“ doplnil ho Neely. „Myslím, že po zápase sme všetci päťdesiati plakali. Podaril sa nám hotový zázrak, hoci všetko hovorilo proti nám. A bez koučov. Nemali sme nič, len totálne nasadenie. Proste partia deciek, ktoré prežili pod neuveriteľným tlakom. Rozhodli sme sa, že to bude naše tajomstvo. Silo obišiel šatňu, každému pozrel do očí a požadoval prísahu, že to nikdy nikomu nepovie.“

„Vyhrážal sa, že ak to niekto vynesie, zabije ho,“ zasmial sa Paul.

Mal si zručne nalial na lievanec azda pol litra sirupu. „Dobrá historka. Fakt dobrá. Navyše sa zhoduje s tým, čo som predpokladal.“

„Najzaujímavejšie na celej veci je, že o tom nikdy nehovoril ani žiadny z koučov. Dokonca aj Rabbit držal jazyk za zubami. Totálne mlčanie.“

Mal chvíľu hlasno žul a potom povedal: „Ale aj tak sme si to poskladali v podstate správne. Vedeli sme, že cez prestávku po prvom polčase sa stalo niečo zlé. Neely nemohol hádzať, potom sa roznieslo, že na druhý týždeň prišiel do školy s rukou v sadre… Došlo nám, že do niečoho udrel, aj to, že to ‚niečo‘ bol možno Rake. Rokmi sa okolo toho vytvorila pekná kopa klebiet, o ktoré – ako dobre viete – v Messine nikdy nebola núdza.“

„Nikdy som nepočul, že by o tom niekto hovoril,“ začudoval sa Paul.

Mal sa opäť napil kávy. Neely a Paul nejedli ani nepili. „Pamätáte si na mladého Tugdala odkiaľsi od Black Rocku? Bol asi o rok alebo dva mladší ako vy.“

„Andy Tugdale,“ prikývol Neely. „Šesťdesiatpäť kíl, stredný čiarový obranca. Horší ako besný pes.“

„Áno, to je on. Nuž, pred rokmi sme ho zabasli, pretože mlátil svoju ženu. Pár týždňov si posedel v našej base. Hral som s ním karty. Vždy to robím, keď sa ku mne dostane niektorý z Rakových chlapcov. Dostanú zvláštnu celu, lepšie jedlo a priepustky na víkend.“

„Výhody členstva v našom bratstve,“ poznamenal Paul.

„Niečo také. Oceníš to, keď zatknem aj teba, milý bankár.“

„Takže…“

„Takže sme sa často rozprávali a jedného dňa som sa ho spýtal, čo sa stalo v polčase finálového zápasu v osemdesiatom siedmom. Okamžite sa stiahol ako slimák do ulity. Nevymámil som z neho ani pol slova. Povedal som mu, že viem, že tam došlo k nejakej bitke. Stále nič. Počkal som pár dní a skúsil to znova. Nakoniec mi prezradil, že Silo vyhodil koučov zo šatne a zakázal im približovať sa k lavičkám manšaftu. Vraj došlo k dosť vážnej roztržke medzi Rakom a Neelym. Spýtal som sa ho, do čoho Neely udrel tak silno, že si zlomil ruku. Do steny? Do skrinky? Do tabule? Nie. Nič z toho. Do niekoho? Bingo! Ani za nič mi však nebol ochotný povedať, do koho.“

„Dokonalá policajná práca, Mal,“ pochválil ho Paul. „Asi ťa budem voliť aj nabudúce.“

„Mohli by sme už ísť?“ spýtal sa Neely netrpezlivo. „Nemám tú historku rád.“

Pol hodiny sa viezli bez slova. Mali zapnuté oba majáky, rútili sa veľkou rýchlosťou, no občas sa zdalo, že Mal po výdatných raňajkách za volantom drieme.

„Môžem šoférovať aj ja,“ navrhol mu Neely, keď už takmer kilometer išli dvoma kolesami po štrkovej krajnici a za autom lietali kamienky.

„Nemôžeš. Je to proti predpisom,“ zavrčal Mal, akoby ho naozaj práve zobudili.

O päť minút už zasa zaspával. Neely došiel k záveru, že by ho možno dokázal udržať v bdelom stave, keby sa s ním rozprával.

„Jesseho si zabasol ty?“ spýtal sa, zapínajúc si bezpečnostný pás.

„Nie. Dostali ho chlapci zo štátnej.“ Mal sa zavrtel na sedadle a siahol po cigaretách. Uvedomil si, že má v zásobe ďalšiu dobrú historku, a tak sa začal preberať. „V Miami ho vykopli z mužstva aj zo školy, ledva unikol base a onedlho bol už zasa v Messine. Chudák, bol od toho svinstva závislý a nevedel sa toho zbaviť. Rodina s ním skúsila všetko, čo sa len dalo – rehabilitačné pobyty, zamykanie v jeho izbe, poradcov… Proste všetko. Zničil ich. Doriti, ten debil priviedol vlastného otca do hrobu! Rodina Trappovcov kedysi vlastnila tisíc akrov najúrodnejšej pôdy pri meste. O všetky prišla. Chudera jeho mama býva v tom ich veľkom dome s napoly rozpadnutou strechou.“

„Takže…“ povedal Paul, aby ho popohnal ďalej.

„Takže začal to svinstvo aj predávať, no a keďže to bol Jesse, nemohol sa uspokojiť s tým, že to bude robiť v malom. Mal nejaké kontakty v okrese Dade, jedno viedlo k druhému, a onedlho už rozbehol celkom slušné podnikanie. Mal vlastnú organizáciu a ašpiroval na ešte viac.“

„Neprišiel pritom niekto o život?“ spýtal sa Paul.

„Práve som sa k tomu dostával,“ zavrčal Mal do spätného zrkadla.

„Snažím sa len trocha pomôcť.“

„Vždy som chcel mať na zadnom sedadle bankára. Vždy som chcel zatknúť ozajstného chlapa s bielym golierom.“

„A ja som vždy chcel zabaviť majetok nejakého toho šerifa, čo včas nesplatí hypotéku.“

„Uzavrite prímerie,“ navrhol im Neely. „Práve sme sa dostávali k zaujímavej časti.“

Mal sa opäť zavrtel. Mamutím bruchom sa pritom šúchal o volant. Ešte raz tvrdo zagánil do zrkadla a pokračoval: „Chlapi zo štátnej protidrogovej naňho išli pomaly. Vždy to tak robia. Zbalili akéhosi feťáka a tak dlho ho strašili tridsiatimi rokmi sodómie v base, až sa nechal prehovoriť, že bude pracovať pre nich. Spolu s ním pripravili pascu. Na mieste, kde chceli Jesseho dostať, boli policajti azda aj na stromoch a pod kameňmi. Lenže im to nevyšlo tak, ako plánovali. Začala sa streľba, jeden z protidrogového to schytal do hlavy a na mieste zomrel. Aj ich donášač bol postrelený, ale ten to prežil. Jesse sa tam ani neukázal, no boli to jeho ľudia. Dostal najvyššiu prioritu a do roka stál pred jeho ctihodnosťou, ktorá mu nadelila dvadsaťosem rokov bez možnosti predčasného prepustenia.“

„Dvadsaťosem rokov,“ zopakoval Neely.

„Veru tak. Bol som tam, stál som v sieni, a musím vám povedať, že pri vynášaní rozsudku mi bolo toho debila normálne ľúto. Viete, bol to chlapec, ktorý mal na to, aby sa presadil v NFL. Silný, rýchly, tvrdý ako skala a navyše s Rakovým tréningom od štrnástich rokov. Kouč vždy vravel, že keby Jesse išiel na A a M, nedopadol by takto zle. Aj on bol pri rozsudku v sieni.“

„Koľko si už odsedel?“ chcel vedieť Neely.

„Deväť, možno desať rokov. Nepočítal som to. Nie ste hladní?“

„Veď sme len teraz jedli,“ namietol Neely.

„Vari ti už zasa vytrávilo?“ spýtal sa neveriacky Paul.

„To nie, ale kúsok pred nami je taký malý zapadák, v ktorom slečna Armstrongová robí geniálne gaštanové pyré. Hrozne nerád by som oň prišiel.“

„Poďme ďalej,“ navrhol Neely. „Nejako to prežiješ.“

„Ber to pekne deň po dni, Mal,“ doberal si ho Paul zo zadného sedadla.

Buffordovo nápravnovýchovné zariadenie sa nachádzalo uprostred úrodnej roviny bez stromov, na konci osamelej asfaltky lemovanej kilometrami vysokého plota z drôteného pletiva. Neely bol deprimovaný ešte skôr, než sa pred nimi objavili prvé budovy.

Malove telefonáty zabrali presne tak, ako mali, takže ich bez problémov pustili cez všetky strážené brány. Pri kontrolnom stanovišti museli vymeniť priestranný hliadkový voz za úzke lavice predĺženého golfového vozíka. Mal sa viezol vpredu, kde mohol bez ustania debatovať s vodičom – strážnikom, ktorý mal na opasku zbraň a ešte viac všakovakých vecí ako sám šerif. Neely a Paul sedeli za nimi na lavici, obrátení proti smeru jazdy. Okolo nich sa mihali stále ďalšie oceľové ploty s ostnatým drôtom navrchu.

Keď míňali tábor A, mohli si prezrieť aj väzňov. Zopár ich posedávalo na schodoch dlhej, bezútešnej budovy. Na pravej strane prebiehal basketbalový zápas. Všetci hráči boli čierni. Naľavo sa hral volejbal, očividne len pre bielych. Tábory B, C a D nevyzerali o nič lepšie. „Ako to tu môže niekto prežiť?“ spýtal sa Neely ticho, skôr sám seba než ostatných.

Na križovatke odbočili a onedlho sa dostali k táboru E, ktorý vyzeral o čosi novší. Pri tábore F zastali a pešo prešli päťdesiat metrov k miestu, kde sa plot zatáčal o deväťdesiat stupňov. Strážnik niečo zamrmlal do vysielačky, potom sa obrátil k návštevníkom a ukázal za roh. „Choďte vedľa plota až k tomu bielemu stĺpu. O chvíľu príde za vami.“ Neely a Paul vykročili po páse čerstvo pokosenej trávy hneď vedľa plota. Strážnik s Malom ostali vzadu a rýchlo o nich stratili záujem.

Za budovou vedľa basketbalového ihriska bola betónová plocha, posiata sudmi rôznych veľkostí, lavičkami na posilňovanie a stohmi závaží na činky. Na rannom slnku sa tam morilo niekoľko obrovských černochov aj belochov. Nahé hrude a chrbty sa im leskli od potu. Očividne zdvíhali činky niekoľko hodín každý deň.

„Tam je,“ povedal Paul. „Práve vstáva z lavice, tam vľavo.“

„Veru tak. Je to on,“ prisvedčil Neely, fascinovaný scénou, ktorá sa len tak hocikde nevidí.

Hneď nato pristúpil k Jessemu Trappovi kápo, niečo mu povedal a on prešiel pohľadom po plote, až kým nezbadal blížiacu sa dvojicu. Hodil na lavičku uterák a pomalým, no ráznym sparťanským krokom vykročil cez betónovú plochu a prázdne basketbalové ihrisko až k pokosenej tráve pri plote okolo tábora F.

Aj z diaľky vyzeral obrovský, no až keď sa priblížil, mohli vidieť, nakoľko sa mu zväčšili svaly na hrudi, krku a ramenách, ktoré mal vypracované už aj pred rokmi. Hrali s ním iba jednu sezónu – oni boli druháci a on v poslednom ročníku – a videli ho v šatni nahého. Zažili, ako v posilňovni dokázal len tak odhodiť plne zaťaženú činku. Vo vzpieraní prekonal všetky dovtedajšie sparťanské rekordy.

Teraz vyzeral dvakrát taký veľký, s krkom ako dubový peň a plecami širokými ako dvere. Bicepsy a tricepsy mal oproti bežnému človeku minimálne dvojnásobné. Jeho brucho pripomínalo ulicu vydláždenú mačacími hlavami.

Vlasy mal ostrihané na ježka, čo ešte viac zdôrazňovalo symetrickosť jeho hlavy. Keď sa dostal až k nim, sklonil ju a usmial sa. „Ahoj, chlapci,“ pozdravil ich, ešte stále zadychčaný po poslednej sérii cvikov.

„Ahoj, Jesse,“ odzdravil Paul.

„Ako sa máš?“ spýtal sa Neely.

„Celkom sa mi darí. Nemôžem sa sťažovať. Rád vás zasa vidím. Nechodí za mnou veľa návštev.“

„Máme zlé správy, Jesse,“ povedal mu Paul.

„To mi došlo.“

„Rake je mŕtvy. Zomrel včera v noci.“

Jesse sklonil hlavu, až kým sa nedotýkal bradou masívnej hrude. Zdalo sa, akoby sa po tejto smutnej správe od pása nahor akosi scvrkol. „Mama mi písala, že je chorý,“ povedal so zavretými očami.

„Mal rakovinu. Diagnostikovali mu ju asi pred rokom a postupovala veľmi rýchlo. Koniec nastal skôr, ako sa predpokladalo.“

„Bože, bože. Myslel som si, že bude žiť večne.“

„To sme si asi mysleli všetci,“ prikývol Neely.

Desať rokov vo väzení Jesseho naučilo ovládať všetky emócie, ktoré cítil. Nasilu prehltol a otvoril oči. „Vďaka, že ste prišli. Nemuseli ste.“

„Chceli sme ťa vidieť, Jesse,“ povedal Neely. „Často na teba myslím.“

„Náš úžasný Neely Crenshaw.“

„To už bolo dávno.“

„Prečo mi občas nenapíšeš? Ešte ma tu čaká osemnásť rokov.“

„Napíšem, Jesse. Sľubujem.“

„Vďaka.“

Paul niekoľkokrát rozpačito kopol do trávy. „Vieš, Jesse, zajtra sa na Poli koná pohreb. Bude na ňom kopa Rakových chlapcov, čo mu chcú naposledy vzdať hold. Mal vraví, že by mohol využiť pár kontaktov a vybaviť ti priepustku.“

„Vylúčené, človeče!“

„Máš tam veľa priateľov, Jesse.“

„Bývalých priateľov, Paul. Ľudí, ktorých som sklamal. Všetci si budú na mňa ukazovať prstom a hovoriť: ‚Pozrite, to je Jesse Trapp. Mohol byť hviezda, ale začal si s drogami. Posral si život. Poučte sa z toho, deti. Pozrite, ako dopadol, a radšej sa od toho svinstva držte čo na j ďalej.‘ Ďakujem, neprosím. Nechcem, aby si na mňa ľudia ukazovali.“

„Rake by ťa tam určite chcel mať,“ nedal sa Neely.

Jesse opäť sklonil hlavu a zavrel oči. Chvíľu ostal nehybne stáť. „Eddieho Raka som mal rád ako nikoho na celom svete. Bol na súde aj v deň, keď ma poslali sem. Zničil som si život a nekonečne ma to ponížilo. Zničil som život aj rodičom a bolo mi z toho na vracanie. Najviac zo všetkého ma však bolelo, že som sklamal kouča Raka. To ma bolí dodnes. Môžete ho pochovať aj bezo mňa.“

„Je to na tebe, Jesse,“ povedal mu Paul.

„Vďaka, ale radšej to odmietnem.“

Nasledovala dlhá odmlka, počas ktorej všetci traja uprene hľadeli do trávy. Nakoniec sa ozval Paul: „Raz týždenne sa vídam s tvojou mamou. Drží sa dobre.“

„Vďaka. Navštevuje ma každú tretiu nedeľu v mesiaci. Mal by si sa tu občas zastaviť aj ty. Len tak, na kus reči. Človeku tu vie byť dosť smutno.“

„Prídem, Jesse.“

„Sľubuješ?“

„Sľubujem. A bol by som rád, keby si si to s tým zajtrajškom ešte rozmyslel.“

„Už som rozhodnutý. Ja sa za Raka pomodlím a vy ho pochováte.“

„Ako chceš.“

Jesse pozrel doprava. „To je Mal?“ spýtal sa.

„Áno. Priviezol nás.“

„Povedzte, že mi môže… viete čo.“

„Urobím to, Jesse,“ prisľúbil mu Paul. „S radosťou.“

„Vďaka, chlapci,“ povedal Jesse. Potom sa zvrtol a odišiel.

O štvrtej popoludní sa dav pri bráne Rakovho poľa rozostúpil, aby mohol pohrebný voz zacúvať do správnej polohy. Zadné dvere sa otvorili, ôsmi čestní nosiči vytvorili dva krátke rady a vytiahli truhlu. Ani jeden z nich nebol bývalý sparťan. Eddie Rake o svojom poslednom vystúpení veľa premýšľal a rozhodol sa nikoho neuprednostňovať. Vybral si nosičov spomedzi svojich asistentov.

Procesia pomaly vykročila po trati okolo ihriska. Za rakvou kráčala pani Lila Raková, jej tri dcéry s manželmi a pekná zostava vnúčat. Nasledoval kňaz a po ňom bubeníci sparťanskej pochodovej kapely, ktorí pred tribúnou domácich tlmene zavírili paličkami.

Za líniou štyridsiatich yardov na domácej strane stál veľký biely stan ukotvený vo vedrách s pieskom, aby sa nepoškodil posvätný trávnik Rakovho poľa. Na značke päťdesiatich yardov, z ktorej tak dlho a dobre koučoval, sa truhla zastavila. Vyložili ju na starožitný írsky stôl, ktorý dodala Lilina najlepšia priateľka, a rýchlo obložili kvetmi. Keď bolo všetko naaranžované, rodina sa postavila okolo stola ku krátkej modlitbe. Potom sa začal vytvárať rad ľudí, ktorí im prišli kondolovať.

Ťahal sa po celej trati až za bránu a autá prítomných stáli ešte aj na ceste k Rakovmu poľu.

Neely trikrát prešiel okolo domu, kým našiel dosť odvahy na to, aby zastavil. Na prístupovej ceste stálo auto z požičovne. Cameron sa vrátila. Keď neskoro po večeri zaklopal na dvere, cítil sa rovnako nervózny, ako keď tam prišiel prvý raz v živote. Vtedy mal pätnásť rokov, čerstvý vodičský preukaz, rodičovské auto, dvadsať dolárov, prvé chĺpky na brade hladko oholené a chystal sa pozvať Cameron na prvé ozajstné rande.

Pripadalo mu to ako pred sto rokmi.

Otvorila mu pani Lanová. Ona sama vyzerala celkom ako kedysi, jeho však nespoznala.

„Dobrý večer,“ povedala ticho. Stále bola krásna, jemná a očividne odmietala zostarnúť.

„Dobrý večer, pani Lanová. To som ja, Neely Crenshaw.“

Len čo to vyslovil, spoznala ho. „Aha, pravdaže, Neely! Ako sa máš?“

Bolo mu jasné, že jeho meno sa v tomto dome dlhé roky nespomínalo v dobrom, takže si nebol istý, ako ho prijmú. Lanovci však boli veľkodušní ľudia, o niečo vzdelanejší a bohatší ako väčšina Messinčanov. Ak aj na niekoho mysleli s nevôľou, a on si bol istý, že práve to je jeho prípad, rozhodne to nedali najavo. Aspoň teda Cameronini rodičia.

„Celkom dobre,“ odvetil.

„Pôjdeš ďalej?“ spýtala sa žena, otvárajúc dvere. Nevyslovila to bohvieako nadšene.

„Áno. Rád.“ Vošiel dnu, poobzeral sa po vstupnej hale a povedal: „Stále tu máte krásne, pani Lanová.“

„Ďakujem. Môžem ti ponúknuť čaj?“

„Ďakujem, neprosím si. Vlastne som prišiel za Cameron. Je doma?“

„Áno.“

„Rád by som sa s ňou pozdravil.“

„Je mi veľmi ľúto, ako dopadol váš kouč Rake. Viem, že pre vás chlapcov znamenal úplne všetko.“

„Áno, pani.“ Opäť sa poobzeral, snažiac sa zachytiť nejaké zvuky z domu.

„Idem po Cameron,“ vyhlásila a vytratila sa. Neely čakal a čakal, až sa nakoniec obrátil k veľkému oválnemu oknu vo vstupných dverách a zahľadel sa na temnú ulicu.

Po dlhej chvíli sa za ním ozvali kroky a hneď nato aj známy hlas. „Ahoj, Neely,“ pozdravila ho Cameron.

Zvrtol sa a chvíľu na ňu hľadel rovnako uprene ako ona naňho. Akosi mu chýbali správne slová, takže len pokrčil plecami a vyhŕkol: „Išiel som okolo, tak som si vravel, že ťa prídem pozdraviť. Dlho sme sa nevideli.“

„Veru tak.“

Vážnosť chyby, ktorú spravil, ho zasiahla plnou silou.

Cameron bola ešte oveľa krajšia ako na strednej škole. Husté gaštanové vlasy mala uviazané do chvosta, tmavé modré oči zdôraznené drahými modernými okuliarmi a na sebe hrubý sveter a napasované vyblednuté džínsy, prezrádzajúce, že má stále úžasnú postavu. „Vyzeráš super,“ zamrmlal, obdivujúc jej vzhľad.

„Aj ty.“

„Môžeme sa porozprávať?“

„O čom?“

„O živote, láske, futbale… Je celkom možné, že sa už nikdy neuvidíme, a chcel som ti niečo povedať.“

Otvorila dvere a spolu s ním vyšla na širokú verandu nad schodmi. Dávala si pozor, aby sa k nemu priveľmi nepribližovala. Päť minút obaja mlčali.

„Bol som s Natom,“ povedal napokon Neely. „Prezradil mi, že bývaš v Chicagu, si šťastne vydatá a máš dve dcérky.“

„To je pravda.“

„Za koho si sa vydala?“

„Za Jacka.“

„Ktorého?“

„Jacka Seawrighta.“

„Odkiaľ je?“

„Zoznámila som sa s ním vo Washingtone. Po strednej som tam nejaký čas pracovala.“

„A koľko majú tvoje deti?“

„Päť a tri roky.“

„Čo robí Jack?“

„Slané pečivo.“

„Slané pečivo?“

„Áno. Také tie okrúhle vecičky. V Messine sme ich nemali.“

„Okej. Takže má niečo ako obchod so slaným pečivom?“

„Obchody.“

„Viac než jeden?“

„Stoštyridsaťšesť.“

„Takže ste na to celkom dobre?“

„Jeho firma má hodnotu osem miliónov.“

„Ojoj. Tá moja má hodnotu dvanásťtisíc, a aj to len vtedy, keď sa mi darí.“

„Vravel si, že mi chceš niečo povedať.“ Ani náznakom nedala najavo, že by sa mu darilo dostať pod jej ľadovú škrupinu. Nezaujímala sa o žiadne podrobnosti z jeho života.

Z drevených schodov v hale začul tiché kroky. Nepochybne tam stála Cameronina matka, snažiaca sa počúvať, o čom hovoria. Niektoré veci sa nikdy nezmenia.

Zdvihol sa vietor a po tehlovom chodníku pred domom sa začali preháňať dubové listy. Neely si pošúchal ruky a povedal: „Dobre. Tu to je. Kedysi dávno som spravil veľmi zlú vec a celé roky sa za ňu hanbím. Bola to chyba. Bol som hlúpy, sebecký, ubližoval som druhým a čím som starší, tým viac to ľutujem. Prišiel som sa ti ospravedlniť, Cameron. Prišiel som ťa poprosiť o odpustenie.“

„Už som ti odpustila. Môžeš na to spokojne zabudnúť.“

„To práve nemôžem. A nebuď taká hrozne milá.“

„Boli sme len decká, Neely. Mali sme šestnásť. Je to ako v inom živote.“

„Boli sme zaľúbení, Cameron. Zbožňoval som ťa od desiatich rokov a chodil som sa s tebou držať za ruku za telocvičňu, aby ma nevideli ostatní chlapci.“

„Toto naozaj nechcem počúvať.“

„Dobre, ale nemohol by som to zo seba predsa len dostať? Nemohla by si sa pritom správať trocha ukrivdenejšie?“

„Už som sa cez to preniesla, Neely. Nebolo to ľahké.“

„Ja možno nie.“

„Ale, no tak! Vytvor si vlastný život! A keď sa už o to budeš snažiť, mohol by si zároveň skúsiť dospieť. Už nie si futbalový hrdina.“

„A je to tu. Presne to som chcel počuť. Len do toho. Vypáľ to na mňa z oboch hlavní.“

„Prišiel si sa sem hádať, Neely?“

„Nie. Prišiel som ti povedať, že mi je to ľúto.“

„A už si to aj povedal. Čo keby si teda zasa odišiel?“

Zahryzol si do jazyka a nechal uplynúť niekoľko sekúnd. „Prečo chceš, aby som odišiel?“

„Pretože ťa nemám rada, Neely.“

„A máš na to plné právo.“

„Trvalo mi desať rokov, kým som ťa zo seba dostala. Keď som sa zaľúbila do Jacka, konečne som bola schopná na teba zabudnúť. Dúfala som, že ťa už nikdy neuvidím.“

„Myslievaš na mňa niekedy?“

„Nie.“

„Nikdy?“

„Možno raz za rok, keď na mňa príde slabá chvíľka. Jack raz sledoval futbalový zápas, pri ktorom sa rozohrávač zranil natoľko, že ho museli odniesť na nosidlách. Vtedy som si na teba spomenula.“

„Príjemná myšlienka.“

„Alebo aspoň nie nepríjemná.“

„Ja na teba myslím v jednom kuse.“

V ľade sa objavila maličká trhlina, keď sťažka vydýchla a zatvárila sa frustrovane. Naklonila sa dopredu a oprela sa lakťami o kolená. Dvere za nimi sa otvorili a z domu vyšla pani Lanová s malým podnosom. „Vravela som si, že možno budete chcieť čokoládu,“ vyhlásila, ukladajúc ho na kraj verandy, do veľkého voľného priestoru medzi nimi.

„Ďakujem,“ povedal Neely.

„Trocha vás zahreje,“ pokračovala žena. „Cameron, mala by si si dať ponožky.“

„Áno, mama.“

Dvere sa zavreli. Ponúknutú čokoládu obaja ignorovali. Neely túžil po dlhom rozhovore, v rámci ktorého by prebrali viacero vecí, čo ho celé roky trápili. Cameron k nemu kedysi cítila niečo veľmi silné a on si to teraz potreboval potvrdiť. Chcel krik, slzy, možno aj nejakú tú facku. Chcel, aby mu skutočne odpustila.

„Takže ty si normálne sledovala futbalový zápas?“ nadhodil.

„Nie. Sledoval ho Jack. Ja som náhodou išla okolo.“

„Je futbalový fanúšik?“

„Vlastne nie. Keby bol veľkým nadšencom pre ten váš futbal, nebola by som sa zaňho vydala.“

„Stále nemôžeš futbal ani vystáť?“

„Dá sa to tak povedať. Chodila som na Hollins – je to čisto dievčenská škola, takže som sa mu tam mohla vyhnúť.“

„Tak prečo si sem vlastne prišla?“

„Kvôli pani Lile. Dvanásť rokov mi dávala hodiny klavíra.“

„Jasné.“

„Rozhodne tu nie som, aby som si uctila Eddieho Raka.“ Zobrala si z tácky hrnček a chytila ho do oboch rúk. Neely spravil to isté.

Keď pochopila, že jej nečakaný hosť sa nechystá odísť, začala sa pred ním trocha otvárať. „Na internáte som mala spolubývajúcu, ktorej brat hral za Štátnu. Raz – bolo to v druhom ročníku – som vošla do jej izby práve vtedy, keď sledovala zápas. V centre diania bol úžasný Neely Crenshaw. Preháňal sa s chlapcami z Techu hore-dolu po ihrisku, diváci šaleli a komentátori sa išli potrhať samou chválou na tohto fantastického mladého rozohrávača. No a vtedy som si pomyslela: Tak dobre. Presne to predsa vždy chcel, no nie? Túžil byť veľký hrdina, predvádzať sa pred nadšenými davmi… Na škole sa oňho určite všetky bijú. Neprestajne ho nejaká uháňa. Je to naša superhviezda. Fantastický Neely.“

„Dva týždne nato som už ležal v nemocnici.“ Iba nad tým mykla plecom. „To som nevedela. Nesledovala som tvoju závratnú kariéru.“

„Kto ti to nakoniec povedal?“

„Na vianočné prázdniny som sa vrátila domov a zašla si s Natom na obed. Povedal mi, že už nikdy nebudeš hrať. Je to neskutočne hlúpy šport. Chlapci a mladí muži sa v ňom navzájom mrzačia.“

„Tak to máš pravdu.“

„Ale povedz mi, Neely, ako to vyzeralo s dievčatami? Čo sa stalo s tými kadejakými obdivovateľkami a pobehlicami, keď si prestal byť veľký hrdina?“

„Vyparili sa.“

„To muselo byť pre teba fakt na umretie.“

Konečne začíname robiť pokroky, pomyslel si Neely. Len nech zo seba dostane všetok jed.

„Na tom zranení nebolo nič príjemné.“

„A z teba sa stal úplne obyčajný smrteľník, celkom ako my ostatní?“

„Asi áno, ibaže s obrovskou záťažou. Nie je ľahké byť zabudnutý hrdina.“

„Stále si na to zvykáš?“

„Keď si v osemnástich hviezdou prvej veľkosti, na stratu slávy si zvykáš po celý zvyšok života. Snívaš o starých zlatých časoch, aj keď vieš, že sa už nikdy nevrátia. Ľutujem, že som kedy videl šišatú loptu.“

„To ti neverím.“

„Bol by som iba obyčajný človek s dvoma zdravými nohami. Navyše, nebol by som spravil tú osudnú chybu s tebou.“

„Ale, no tak, Neely! Len sa mi tu nerozplač. Mali sme len šestnásť.“

Nasledovala ďalšia dlhá odmlka, počas ktorej popíjali čokoládu z hrnčekov a pripravovali sa na ďalšie podanie a protiútok. Neely sa na toto stretnutie pripravoval celé týždne. Cameron nemala tušenia, že sa u nej objaví, on však vedel, že ani moment prekvapenia mu nijako nepomôže. Mala odpovede na všetky otázky.

„Nič nevravíš,“ poznamenal napokon.

„Nemám čo,“ odvetila.

„No tak, Cameron, konečne máš šancu napáliť mi to naplno.“

„Prečo by som to robila? Snažíš sa vo mne vyvolať bolestné spomienky, na ktoré som sa celé roky snažila zabudnúť. Prečo si myslíš, že sa chcem vracať na strednú školu a opäť sa popáliť? Vyrovnala som sa s tým, Neely. Ty očividne nie.“

„Chceš vedieť, ako dopadla Screamer?“

„Ani náhodou.“

„Je z nej koktailová servírka v jednom lacnom kasíne v Las Vegas – tučná, škaredá, vyzerá na päťdesiat, aspoň podľa Paula Curryho, ktorý ju tam stretol. Očividne išla do Hollywoodu, pokúsila sa prebojovať cez posteľ až na vrchol, no zadupal ju milión rovnakých princezničiek z malého mesta, ktoré sa tam snažia urobiť posteľovú kariéru.“

„To ma neprekvapuje.“

„Paul vravel, že vyzerala unavene.“

„To mi je jasné. Vyzerala tak už na strednej škole.“

„Cítiš sa teraz lepšie?“

„Cítila som sa lepšie pred tým, ako si prišiel, Neely. Nezaujímam sa o teba ani o tú tvoju princezničku z malého mesta.“

„No tak, Cameron. Buď úprimná. Musí byť pre teba zadosťučinením, keď počuješ, že Screamer sa prepadá čoraz hlbšie, zatiaľ čo tvoj život vyzerá nádherne. Vyhrala si nad ňou.“

„Nesúťažila som s ňou. Kašlem na ňu.“

„Kedysi si na ňu nekašlala.“

Vrátila hrnček na podnos a opäť sa naklonila dopredu. „Čo chceš odo mňa počuť, Neely? Naozaj ti musím hovoriť veci, ktoré sú každému zrejmé? Ako mladá pubertiačka som ťa šialene milovala. Nemalo by ťa to prekvapiť, pretože som ti to vravela každý deň. Ty si hovoril to isté. Trávili sme spolu všetok čas, čo sa dal, chodili spolu na hodiny aj všade inde. Z teba sa však stal obrovský futbalový hrdina a odrazu ťa chcela každá. Najmä Screamer. Mala dlhé nohy, pekný zadoček, krátke sukne, veľké prsia a blond vlasy, takže sa jej podarilo dostať ťa do postele či skôr na zadné sedadlo auta. Rozhodol si sa, že sa ti to páči a chceš viac. Ja som bola len milá a tvrdo som za to zaplatila. Zlomil si mi srdce, ponížil si ma pred všetkými známymi a nadlho si mi pokazil život. Nevedela som sa dočkať, kedy konečne odídem z tohto mesta.“

„Stále sa mi nechce veriť, že som spravil niečo také.“

„Ale spravil si to.“ Hlas mala napätý a trocha sa jej triasol. Zaťala zuby, odhodlaná nedať najavo žiadne emócie. Neely ju už nikdy nesmel primäť k plaču.

„Je mi to hrozne ľúto.“ Pomaly sa postavil, dávajúc si pozor, aby si pritom veľmi nezaťažoval ľavé koleno. „Vďaka, že si mi dala šancu povedať ti to.“

„Nemáš za čo.“

„Zbohom.“

Zišiel po schodoch a krívajúc vykročil po chodníku k bráne. Už bol tesne pri aute, keď za sebou začul: „Počkaj, Neely.“

Vďaka svojmu intenzívnemu romániku s Brandy Skimmelovou, známou ako Screamer a neskôr v istých kruhoch aj ako Tessa Canyonová, poznal všetky zadné uličky a opustené miesta v Messine. Obišli Karrov kopec, kde sa na chvíľu zastavili, aby sa pozreli na futbalové ihrisko pod ním. Rad ľudí, ktorí prišli vzdať hold slávnemu koučovi, sa stále ťahal až za bránu areálu. Na strane domácich boli zažaté reflektory a parkovisko bolo plné áut, rovnako ako cesta k nemu.

„Hovorí sa, že Rake sedával práve tu – myslím po tom, čo ho vyhodili. Sledoval odtiaľto zápasy.“

„Mali ho radšej zavrieť,“ zavrčala Cameron. Boli to jej prvé slová od chvíle, čo odišli od domu.

Zaparkovali neďaleko tréningového ihriska a prešmykli sa dnu bránou na strane hostí. Vyšliapali po schodoch na tribúnu. Stále sa držali dosť ďaleko od seba, hoci už nie tak výrazne ako spočiatku. Posadili sa a dlho pozorovali dianie pod sebou.

Biely stan pred lavičkami domácich vyzeral ako zmenšená pyramída. Truhlu nebolo skoro vôbec vidieť. Všade naokolo postávali ľudia, držiaci svoju vlastnú vigíliu. Pani Lila a ostatní členovia rodiny už odišli. Okolo stanu sa kopilo toľko kvetov, že zasahovali až na bežeckú trať. Po nej sa pomaly presúval nekonečný rad ľudí čakajúcich na to, kedy sa podpíšu, pozrú na zosnulého, možno uronia slzu a rozlúčia sa so svojou legendou. Na tribúne nad nimi sedeli skupinky Rakových chlapcov rôzneho veku. Niektorí sa zhovárali, iní sa smiali, väčšina však len nehybne hľadela na Pole, stan a truhlu.

Na strane hostí sedeli iba dvaja ľudia. Nik si ich nevšímal.

Prvá sa ozvala Cameron. Hovorila veľmi ticho. „Kto sú tí ľudia hore na tribúne?“

„Hráči. Včera a predvčerom som tam bol aj ja. Čakali sme, kedy Rake zomrie.“

„Takže všetci sa vracajú domov?“

„Väčšina. Aj ty si prišla.“

„Pravdaže. Pochovávame nášho najslávnejšieho občana.“

„Ty si ho nemala veľmi rada, však?“

„Nepatrila som medzi jeho fanúšikov. Pani Lila je silná žena, ale jemu sa nemohla rovnať ani ona. Na Poli to bol hotový diktátor a často zabúdal, že doma by sa mal správať ináč. Nie, Eddieho Raka som vôbec nemala rada.“

„Neznášala si futbal.“

„Neznášala som teba a tým aj futbal.“

„Aké rázne dievča!“

„Navyše to bolo hlúpe. Dospelí muži, čo plačú po prehre. Celé mesto, ktoré žije a umiera s každým zápasom.

Každý piatok raňajky s modlitbami, akoby Bohu záležalo na tom, kto vyhrá vo futbalovom zápase dvoch stredných škôl. Viac peňazí minutých na futbal ako na všetky ostatné študentské aktivity dohromady. Zbožňovanie sedemnásťročných chlapcov, ktorí rýchlo nadobudnú pocit, že sú naozaj čosi ako bohovia. Dvojitý meter – ak niektorý z hráčov podvádzal na skúškach, všetci sa išli potrhať, aby to nejako zakamuflovali. Ak spravil to isté ktosi iný, letel zo školy. Hlúpe dievčatká, ktoré sa nevedia dočkať, kedy sa oddajú niektorému zo sparťanov. Všetko pre dobro mužstva. Messina potrebuje, aby sa jej panny dobrovoľne obetovali. Aha, a celkom som zabudla na pomocníčky! Každý hráč dostane vlastnú otrokyňu, ktorá mu bude v stredu piecť koláčiky, vo štvrtok vyvesí pred jeho domom transparent, v piatok mu vyleští helmu a čo mu poskytne v sobotu, Neely? Letmý sex?“

„Iba ak ho chceš.“

„Je to smutné. Vďaka, že si mi ukázal, ako z toho von.“

Keď sa na to pozeral z odstupu pätnástich rokov, aj jemu to odrazu pripadalo dosť hlúpe.

„Ale na zápasy si chodila,“ podotkol.

„Iba na niektoré. Máš vôbec predstavu, ako to v tomto meste vyzerá v piatok večer? Nikde niet živej duše. S Phoebe Coxovou sme sa zvykli prešmyknúť tadiaľto, cez bránu hostí, a pozerať sa na zápas z ich strany. Vždy sme priali Messine porážku, ale nikdy na ňu nedošlo. Aspoň nie na našom ihrisku. Robili sme si vtipy z kapely, roztlieskavačiek, dievčat, čo okolo vás pobehovali, aj zo všetkého ostatného – pretože sme k tomu nepatrili. Nevedela som sa dočkať, kedy pôjdem na vysokú.“

„Vedel som, že si tu.“

„Ale kdeže.“

„Naozaj som to vedel. Prisahám.“

Cez ihrisko sa k nim doniesol tichý smiech. Rakovi chlapci si očividne rozprávali veselé historky z tréningov alebo zápasov. Tesne pod kabínkou pre tlač Neely rozoznal Sila a Paula v skupinke desiatich mužov. Pivo tieklo prúdom.

„Po tom, ako si sa jej hodil do postele,“ pokračovala Cameron, „a mňa sa zbavil ako starej ponožky, mi ostávali ešte celé dva roky v tomto meste. Stávalo sa, že som ťa videla v hale, knižnici alebo dokonca v triede a naše pohľady sa na sekundu stretli. V tých chvíľach si sa odrazu vôbec netváril ako namyslený hrdina s arogantným úsmevom. Na zlomok sekundy si mi pripadal ako celkom obyčajný človek a bolo mi jasné, že ti na mne stále záleží. Bez váhania by som sa bola k tebe vrátila.“

„A ja som zasa túžil po tebe.“

„Tomu sa len ťažko verí.“

„Je to pravda.“

„Lenže, pravdaže, tu ešte boli tie sexuálne pôžitky.“

„Nemohol som si pomôcť.“

„Gratulujem, Neely. Ty a Screamer ste si začali užívať už v šestnástich. Pozri sa, ako dnes vyzerá. Je tučná a unavená.“

„Počula si klebety o tom, že bola tehotná?“

„Isteže. V tomto meste skôr unikneš komárom než klebetám.“

„V lete pred posledným ročníkom mi oznámila, že otehotnela.“

„To je ale prekvapenie! Neučili ste sa biológiu?“

„Preto sme sa odviezli do Atlanty,“ pokračoval, ignorujúc jej sarkazmus. „Nechala si tam urobiť potrat a ja som ju zaviezol naspäť do Messiny. Nepovedal som to živej duši.“

„Dvadsaťštyri hodín odpočívala a zasa išla naplno, však?“

„Takmer.“

„Aby bolo jasné, Neely, tvoj sexuálny život ma už dosť unavuje. Celé roky bol mojím prekliatím. Buď zmeň tému, alebo odchádzam.“

Nasledovala ďalšia nepríjemná pauza. Obaja hľadeli na rad trúchliacich, premýšľajúc, čo povedať. Do tváre im začal fúkať slabý vietor. Cameron sa objala rukami, akoby jej bolo zima. Neely musel premáhať nutkanie ísť k nej a objať ju sám. Vedel, že by to bolo nanič.

„Vôbec si sa ma nepýtala, ako teraz žijem,“ nadhodil.

„Prepáč. Už dávno som na teba prestala myslieť. Nebudem ti klamať, Neely. Pre mňa už nič neznamenáš.“

„Vždy si bola taká priama, bez veľkej snahy o zdvorilosť.“

„Na tom nie je nič zlé. Šetrí to čas.“

„Obchodujem s nehnuteľnosťami, žijem sám so psom, chodím so ženou, o ktorú vlastne nestojím, aj s druhou, čo má dve deti, a stále mi chýba exmanželka.“

„Prečo ste sa rozviedli?“

„Nezvládla to. Dvakrát potratila – druhý raz vo štvrtom mesiaci. Urobil som chybu a prezradil jej, že som raz financoval potrat svojho dievčaťa, a ona ma začala viniť zo smrti svojich detí. Mala pravdu. Cena za potrat je oveľa vyššia ako mizerné tri stovky, čo pýtajú na klinike.“

„Je mi ťa ľúto.“

„Desať rokov po tom, čo sme sa so Screamer vydali na tú osudnú cestu do Atlanty, moja žena druhý raz potratila. Bol to chlapček.“

„Teraz by som už naozaj rada odišla.“

„Prepáč.“

Už zasa sedeli na schodoch jej rodičovského domu. Svetlá boli zhasnuté a pán a pani Lanovci zrejme spali. Bolo niečo po jedenástej. „Myslím, že by si už mal ísť,“ povedala Cameron po chvíli.

„Máš pravdu.“

„Predtým si spomínal, že na mňa v jednom kuse myslíš. Rada by som vedela prečo.“

„Nemal som tušenia, ako vie bolieť zlomené srdce, až kým sa moja žena nezbalila a neodišla. Bolo to ako zlý sen. Prvýkrát som myslel na to, čo si si musela pretrpieť. Uvedomil som si, aký som bol k tebe krutý.“

„Dostaneš sa z toho. Trvá to asi tak desať rokov.“

„Vďaka.“

Vykročil po chodníku, potom sa však otočil a vrátil naspäť ku Cameron. „Koľko má Jack rokov?“ spýtal sa.

„Tridsaťsedem.“

„V tom prípade by podľa štatistiky mal zomrieť prvý. Keď sa to stane, zavolaj mi. Budem čakať.“

„To určite.“

„Prisahám. Nie je príjemné vedieť, že niekto na teba bude stále čakať?“

„Ešte som o tom nepremýšľala.“

Sklonil sa a pozrel jej do očí. „Smiem ťa pobozkať na líce?“

„Nie.“

„Na prvej láske je niečo čarovné, Cameron. Niečo, čo mi bude navždy chýbať.“

„Zbohom, Neely.“

„Môžem ti aspoň povedať, že ťa ľúbim?“

„Nie. Zbohom, Neely.“

 

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024