Utorok
Cesta na Rakovo pole míňala školu, starú koncertnú sieň a tenisové kurty. Prechádzala dvojradom červeno-žltých javorov, ktoré kúpili a vysadili sponzori, cez malý pahorok k nižšie umiestnenej asfaltovej ploche, kam sa pohodlne zmestilo tisíc áut. Končila sa pred obrovskou bránou z tepaného železa, chrániacou vstup na športovisko. Z tehlových stĺpikov sa na obe strany ťahal vysoký plot z oceľového pletiva, oddeľujúci posvätnú pôdu od bežných pozemkov. V piatok večer sa pred bránou zhromažďovali všetci obyvatelia mesta Messina, a keď sa im otvorila, hnali sa na nekryté tribúny, aby si tam obsadili miesta a pustili sa do nervóznych rituálov, ktoré predchádzajú každému zápasu. Čierna asfaltová lúka pred štadiónom sa dávno pred úvodným výkopom zaplnila autami, takže tí, čo prišli neskôr, sa museli uspokojiť s parkovaním na vzdialených poľných cestách, v uličkách a na menších parkoviskách pri školskej kaviarni a bejzbalovom ihrisku. Fanúšikovia hostí to v Messine nikdy nemali ľahké, no ani zďaleka to pre nich nebolo také ťažké ako pre ich mužstvá.
Práve po tejto ceste sa zvoľna blížil Neely Crenshaw. Šoféroval pomaly, pretože tu nebol už dlhé roky, takže pri pohľade na svetlá štadióna ho zaplavovali spomienky, presne tak, ako predpokladal. Slimačím tempom sa vliekol pomedzi javory hýriace pestrými farbami jesene. V čase jeho slávy mali kmene s priemerom len asi tridsať centimetrov, teraz sa však už ich koruny nad cestou dotýkali a červeno-žlté lístie padalo na zem ako sneh za zimnej fujavice.
Bolo neskoré októbrové popoludnie a vo vzduchu mrazil jemný severný vietor.
Zaparkoval neďaleko brány a zahľadel sa na ihrisko. Všetky jeho pohyby boli pomalé a všetky myšlienky mu zaťažovali zvuky a obrazy z minulosti. Keď tu ešte hrával, štadión nemal meno. Nepotreboval ho. Všetci ľudia v Messine ho poznali jednoducho pod názvom „Pole“. „Chlapci sú dnes ráno na Poli,“ hovorili si v kaviarňach v centre. „Kedy sa čistí Pole?“ pýtali sa v Rotary klube. „Rake vraví, že na Poli potrebujeme ďalšie tribúny pre hostí,“ oznamovali na stretnutí sponzorov. „Rake ich dnes drží na Poli akosi dlho,“ komentovali v mestských pivárňach.
V Messine neexistovalo posvätnejšie miesto ako Pole. Nemohli sa s ním rovnať dokonca ani cintoríny.
Keď Rake odišiel, pomenovali ho po ňom. Pravdaže, Neely bol v tom čase už preč a neplánoval sa len tak vrátiť.
Sám presne nevedel, prečo sa sem vracia dnes, no kdesi v hĺbke duše tušil, že tento deň raz príde. Vedel, že ho raz v budúcnosti povolajú naspäť. Vždy mu bolo jasné, že Rake raz musí zomrieť a na jeho pohreb prídu tisíce bývalých hráčov, všetci v sparťanskej zelenej, aby trúchlili za spomienkou na legendu, ktorú tak milovali a nenávideli. On sám si tisíckrát zopakoval, že na Pole sa nevráti, kým Rake nebude po smrti.
V diaľke za lavicami hosťujúceho mužstva bolo vidieť dve tréningové ihriská, jedno s umelým osvetlením. Takýto luxus si nemohla dovoliť žiadna iná škola v štáte, no to len preto, lebo žiadne iné mesto nezbožňovalo svoj futbal tak dokonale a v takej miere ako Messina. Neely počul píšťalku kouča a nárazy ťažkých tiel, ako sa súčasný tím sparťanov pripravoval na piatkový večer. Prešiel cez bránu a vykročil po dráhe, samozrejme natretej na tmavozeleno.
Tráva na konci hracej zóny bola upravená dostatočne pre bežnú hru, no okolo stĺpov bránky bolo vidieť niekoľko prerastených stebiel. V rohu zasa rástlo zopár trsov buriny. Keď si to Neely všimol a pozrel sa na trávnik lepšie, všimol si, že po celom okraji je dosť ledabolo pokosený. V dňoch najväčšej slávy sem každý štvrtok popoludní chodili tisícky nadšených dobrovoľníkov, aby záhradnými nožnicami odstrihli každé prečnievajúce steblo.
Dni najväčšej slávy sa už však pominuli. Skončili sa Rakovým odchodom. Dnes hrali v Messine americký futbal obyčajní smrteľníci a mesto stratilo poriadny kus svojej pýchy.
Kouč Rake raz hlasno vynadal slušne oblečenému pánovi, ktorý sa prehrešil tým, že vstúpil na posvätnú trávu Poľa. Pán sa rýchlo stiahol,…
