12
Sudcu Atleeho v peknej dubovej truhle viezli uličkou medzi lavicami až k oltáru, kde už čakal reverend Palmer v čiernom habite. Tentoraz však truhla nebola otvorená – na veľké sklamanie mnohých trúchliacich ktorí chceli podľa starého južanského zvyku, v akejsi čudnej snahe o posilnenie smútku, ešte naposledy uvidieť tvár zosnulého. „Dofrasa, nie,“ odpovedal Ray pánu Magargelovi, keď sa ho pýtal, či má nechať truhlu otvorenú. Keď bolo všetko na svojom mieste, Palmer vystrel ruky, vzápätí ich spustil a ľudia si posadali.
V prvej lavici vpravo sedela rodina, čiže obaja synovia. Ray mal na sebe nový oblek a vyzeral unavene. Forrest v džínsoch a čiernom semišovom saku vyzeral napodiv triezvo. Za nimi sedel Harry Rex a ostatní muži, ktorí mali niesť truhlu, a v ďalšej lavici smutná skupina staručkých sudcov, čo už boli jednou nohou v hrobe. V prvej lavici naľavo boli rôzni hodnostári – politici, bývalý guvernér, dvojica sudcov z mississipského Najvyššieho súdu. Clanton ešte nikdy nebol svedkom takého sústredenia moci.
Kostol bol preplnený, ľudia stáli aj popri stenách. Balkón praskal vo švíkoch. Vo veľkej sále o poschodie nižšie bola nainštalovaná zvuková aparatúra, a aj tam sa zhromaždili priatelia a obdivovatelia.
Ray bol množstvom ľudí ohúrený. Forrest pozeral na hodinky. Prišiel pätnásť minút pred začiatkom a Harry Rex, nie Ray, mu poriadne vynadal. Nový oblek sa zašpinil, bránil sa, a okrem toho čierne semišové sako mu pred rokmi kúpila Ellie, a tá povedala, že sa na túto príležitosť hodí.
Ellie dosiahla hranicu stotridsať kíl, takže prestala vychádzať z domu, za čo jej Ray a Harry Rex boli vďační. Akosi sa jej podarilo udržať Forresta triezveho, ale bolo jasné, že nie nadlho. Ray mal tisíc dôvodov, pre ktoré sa chcel vrátiť do Virgínie.
Reverend sa pomodlil, bola to krátka, výrečná modlitba, ktorou vzdal Bohu vďaku za život veľkého muža. Potom uviedol detský zbor, ocenený v celoamerickej súťaži v New Yorku, a poznamenal, že sudca Atlee im dal tritisíc dolárov na cestu. Nádherne zaspievali dve piesne, ktoré Ray nikdy predtým nepočul.
Prvú rozlúčkovú reč – podľa Rayových pokynov mali byť len dve krátke – predniesol starý pán, ktorý sa ledva došuchtal k pultu, ale keď už tam bol, prekvapil všetkých prítomných silným, zvučným hlasom. Zhruba pred sto rokmi študoval spolu so Sudcom právo. Porozprával dve neveselé historky a hlas mu začal slabnúť.
Reverend prečítal pasáž z Biblie a povedal zopár slov útechy tým, čo stratili milovaného človeka, aj keď bol starý a prežil plodný život.
Potom vystúpil s druhou rozlúčkovou rečou mladý černoch menom Nakita Poole, čosi ako miestna legenda. Poole pochádzal z neusporiadanej chudobnej rodiny z južnej časti mesta a keby nie učiteľa chémie na strednej škole, bol by zrejme vypadol už v deviatej triede a stal sa ďalším číslom v štatistikách. Sudca ho spoznal pri riešení istej nepríjemnej rodinnej záležitosti na súde a začal sa o chlapca zaujímať. Poole bol mimoriadne nadaný na prírodné vedy a matematiku. Zmaturoval s vyznamenaním, prihlásil sa na niekoľko prestížnych univerzít a všade ho prijali. Sudca mu napísal zopár pôsobivých odporúčacích listov a využil všetky svoje konexie. Nakita si napokon zvolil Yale, kde mu hradili všetko okrem osobných výdavkov. Sudca Atlee mu písal každý týždeň celé štyri roky a k listu vždy pripojil šek na dvadsaťpäť dolárov.
„Nebol som jediný, kto dostával listy alebo šeky,“ povedal Nakita stíchnutému publiku. „Bolo nás viac.“
Nakita mal pred sebou cestu do Afriky, kde bude pracovať ako lekár-dobrovoľník. „Tie listy mi budú chýbať,“ dodal, a ani jedno ženské oko nezostalo suché.
Po ňom prišiel na rad koroner Thurber Foreman, neodmysliteľná súčasť pohrebov v okrese Ford, a na výslovné želanie nebohého zahral na mandolíne a zaspieval Blíž k Tebe, Bože môj. Spieval precítene a dokonca pritom si Forrest začal utierať oči. Ray hľadel na truhlu a rozmýšľal o peniazoch. Odkiaľ sú? Čo starý pán vykonal? A aké mal predstavy o ich ďalšom osude, keď tu už…
