Sudca (John Grisham)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

36

Staré hasičské auto, to isté, za ktorým Ray a jeho kamaráti behávali, keď sa v lete nudili, už bolo preč. Osamelý dobrovoľník v špinavom tričku skladal hadice. Ulicu pokrývala vrstva blata.

Predpoludním sa okolie Javorového radu vyprázdnilo. Komín na východnej strane ešte stál a vedľa neho zvyšok ohoreného múru. Všetko ostatné sa premenilo na kopu trosiek. Ray a Harry Rex obišli zhorenisko. Rad starých pe-kanov ochránil zadnú časť záhrady pred zničením. Sadli si do tieňa na kovové záhradné stoličky, ktoré Ray kedysi natrel načerveno, a pustili sa jesť kukuričné placky tamales.

„Ja som ten požiar nezaložil,“ ozval sa Ray.

„A vieš, kto to bol?“ spýtal sa Harry Rex.

„Mám jedného podozrivého.“

„Tak už hovor, dofrasa.“

„Volá sa Gordie Priest.“

„Ach, ten!“

„Je to dlhá história.“

Ray začal tým, ako našiel Sudcu na pohovke mŕtveho a ako náhodou objavil peniaze, alebo to nakoniec nebola náhoda? Uviedol všetky fakty a podrobnosti, na ktoré si spomenul, všetky otázky, ktoré ho trápili už niekoľko týždňov. Obaja prestali jesť. Hľadeli na dymiace trosky, ale nevideli ich. Harry Rex bol ako omráčený. Rayovi sa však uľavilo, že môže rozprávať o svojom putovaní z Clantonu do Charlottesville a späť. Z kasín v Tunike do Atlantic City a späť. Nasledovala cesta na pobrežie, stretnutie s Pattonom Frenchom a jeho velikášskymi plánmi, za ktorými stál sudca Reuben Atlee, pokorný služobník zákona.

Ray nič nezatajil a usiloval sa na nič nezabudnúť. Vlámanie do bytu v Charlottesville malo zrejme jediný ciel: zastrašiť ho. Kúpa vlastníckeho podielu na Bonanze. Ray rozprával a Harry Rex ho neprerušoval.

Keď skončil, stratil chuť do jedla a potil sa. Harry Rex mal na jazyku milión otázok, ale prvá bola: „Prečo podpálil dom?“

„Čo ja viem, možno chcel zakryť stopy.“

„Lenže on po sebe žiadne nenechal.“

„Možno to bol posledný zastrašovací manéver.“

Zamysleli sa nad tým. Harry Rex dojedol. „Mal si mi to povedať.“

„Chcel som si tie peniaze nechať, chápeš? Zrazu som mal v rukách tri milióny a bol to dobrý pocit. Lepší ako pri sexe, lepší ako všetko, čo som doteraz cítil. Tri milióny, Harry Rex, a všetky boli moje. Bol som bohatý. A chamtivý. Skazený. Nechcel som, aby sa to niekto dozvedel. Ani ty, ani Forrest, ani úrady, skrátka nikto.“

„A čo si s nimi chcel urobiť?“

„Uložiť po častiach do viacerých bánk, najviac deväťtisíc naraz, aby som sa vyhol papierovaniu a nevzbudil pozornosť úradov. Po osemnástich mesiacoch by som ich bol investoval, samozrejme, s pomocou profesionála. Mám štyridsaťtri, o dva roky by peniaze boli čisté a pekne by na mňa zarábali. Každých päť rokov by sa suma zdvojnásobila. V päťdesiatke by som mal šesť miliónov, v päťdesiatich piatich dvanásť a v šesťdesiatke dvadsaťštyri miliónov dolárov. Mal som to perfektne naplánované, Harry Rex. Už som videl svoju budúcnosť.“

„Prestaň sa bičovať. To, čo si urobil, je úplne normálne.“

„Ja nemám ten pocit.“

„Si mizerný zlodej.“

„Je mi mizerne. Začínal som sa meniť. Videl som sa v lietadle, v nádherných športových autách, v krajšom dome. V Charlottesville je dosť boháčov, tak som uvažoval, že to poriadne roztočím. Vidiecke kluby, hony na líšky…“

„Hony na líšky?“

„Hej.“

„V tých smiešnych nohaviciach a klobúku?“

„Sedíš na koni, preskakuješ prekážky a naháňaš sa za svorkou poľovníckych psov, čo prenasledujú pätnásťkilovú líšku, ktorú nikdy neuvidíš.“

„Prečo si to chcel robiť?“

„Prečo to ľudia robia?“

„Ja radšej naháňam ženské.“

„Bola to veľká záťaž, doslovne. Veď som niekoľko týždňov prenášal peniaze sem a tam.“

„Mohol si si niečo uložiť v mojej kancelárii.“

Ray dojedol placku a napil sa koly. „Myslíš, že som hlupák?“

„Nie, podľa mňa si mal šťastie. Ten chlap to myslí vážne.“

„Vždy keď som zavrel oči, videl som, ako proti mne letí guľka.“

„Pozri, Ray, nič zlé si neurobil. Sudca nechcel, aby peniaze boli zahrnuté do pozostalosti. Zobral si ich, lebo si si myslel, že ich treba strážiť, a chcel si chrániť otcovu reputáciu. Lenže nejaký blázon po nich túžil viac ako ty. Keď sa to tak vezme, mal si šťastie, že sa ti nič nestalo. Vykašli sa na to.“

„Ďakujem, Harry Rex.“ Ray sa oprel a díval sa za odchádzajúcim hasičským dobrovoľníkom. „A čo ten požiar?“

„Neboj sa, vyriešime to. Uplatním nárok na náhradu škody a poisťovňa začne vyšetrovať. Zrejme budú mať podozrenie na podpaľačstvo a celá vec sa môže nepríjemne skomplikovať. Počkáme pár mesiacov. Ak nezaplatia, podám na nich žalobu na tunajšom okresnom súde. Určite nebudú chcieť riskovať súdny spor o dedičstvo Reubena Atleeho v jeho vlastnej súdnej sieni. Myslím, že dosiahneme mimosúdne vyrovnanie. Možno bude treba pristúpiť na kompromis, ale aj tak dostaneme slušný balík.“

Ray sa postavil. „Chcem ísť domov,“ povedal.

Keď kráčali okolo domu, vzduch bol hustý od dymu a horúčavy. „Mám toho po krk,“ vyhlásil Ray a vyšiel na ulicu.

 

Bottoms prešiel ukážkovou osemdesiatkou. Tentoraz naňho nijaký Elmer Conway nestriehol. Auto s prázdnym kufrom bolo akési ľahšie. Život vlastne nie je nič iné ako zbavovanie sa bremien. Ray túžil vrátiť sa domov, do normálneho života.

Bál sa stretnutia s Forrestom. Dedičstvo po otcovi zhorelo do tla a len ťažko bude bratovi vysvetľovať, že dom niekto podpálil. Možno by mal počkať. Liečenie prebiehalo bez problémov a Ray zo skúsenosti vedel, že Forresta vyvedie z miery aj sebamenší náznak ťažkostí. Mal by počkať mesiac, možno dva.

Forrest sa do Clantonu nevráti a do jeho sveta správy o požiari nepreniknú. Najlepšie by bolo, keby sa to dozvedel od Harryho Rexa.

Recepčná v Alcorn Village naňho zvedavo pozrela, keď sa zapisoval. Dlho čítal časopisy v tmavej čakárni pre návštevníkov. Konečne sa objavil Oscar Meave s vážnym výrazom v tvári a Ray okamžite pochopil, čo sa stalo.

„Odišiel včera popoludní,“ začal Oscar, keď si sadol na nízky stolík oproti Rayovi. „Od rána vás neviem zastihnúť.“

„Včera som stratil mobil,“ povedal Ray. Nechápal, ako mohol zabudnúť práve na mobil, keď utekal z domu.

„Oznámil, že ide na každodennú hrebeňovku, to je osem kilometrov dlhý turistický chodník za hranicami nášho pozemku, nie je tam nijaký plot. Forrest mal voľnosť pohybu, lebo sme si mysleli, že v jeho prípade nič nehrozí. Nemôžem tomu uveriť.“

Ray tomu veril. Jeho brat už dvadsať rokov predčasne odchádzal z najrôznejších liečební.

„Viete, toto nie je uzavreté zariadenie,“ pokračoval Meave. „Naši pacienti tu chcú zostať, inak by liečba nebola účinná.

„Rozumiem,“ povedal potichu Ray.

„Darilo sa mu,“ povzdychol si Meave, ktorý sa zjavne trápil väčšmi ako Ray. „Bol hrdý na to, že je čistý. Dokonca sa začal starať o dvoch tínedžerov, čo sa liečia prvý raz. Forrest s nimi pracoval každý deň. Neviem to pochopiť.“

„Myslel som, že aj vy ste boli závislý.“

Meave potriasol hlavou. „Viem, viem. Človek skoncuje so závislosťou vtedy, keď to chce on.“

„Nikdy ste nestretli takého, čo nebol schopný zbaviť sa závislosti?“ spýtal sa Ray.

„To nemôžeme pripustiť.“

„Viem, že nemôžete. Ale, medzi nami, obaja vieme, že sú aj také prípady.“

Meave váhavo pokrčil plecami.

„Forrest je jeden z nich, Oscar. Žili sme s tým dvadsať rokov.“

„Považujem to za svoje osobné zlyhanie.“

„Vy za nič nemôžete.“

Vyšli von a chvíľu sa zhovárali na terase. Meave sa ustavične ospravedlňoval. Ray však nebol prekvapený.

Keď sa vracal po úzkej krivolakej ceste na diaľnicu, rozmýšľal, ako mohol Forrest len tak odísť, veď najbližšie mesto bolo vzdialené trinásť kilometrov. Ale potom si uvedomil, že Forrestovi sa podarilo ujsť aj z odľahlejších miest.

Vráti sa do Memphisu, do izby v suteréne Ellinho domu, na ulice plné priekupníkov. Ďalší telefonát môže byť posledný, ale Ray naň podvedome čakal už veľa rokov. Forrest, aj napriek svojej chorobe, zatiaľ preukázal neuveriteľnú schopnosť prežiť.

Ray sa viezol cez Tennessee. O sedem hodín bude vo Virgínii. Napadlo mu, že je vhodné počasie – jasno a bezvetrie – na príjemný let v jeho obľúbenej prenajatej Cessne.

 

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024