3
Právnická fakulta bola hneď vedľa ekonomickej a obe stáli na severnom okraji areálu, ktorý sa od čias univerzitnej dedinky, založenej Thomasom Jeffersonom, veľmi rozšíril.
V rámci univerzity, ktorá mala v úcte architektúru svojho zakladateľa, bola právnická fakulta iba ďalšou hranatou modernou budovou z tehál a skla, fádnou a nezaujímavou ako mnohé stavby zo sedemdesiatych rokov. Vďaka štedrým finančným príspevkom sa však mohli uskutočniť rôzne renovácie a parkové úpravy. Univerzita teraz patrila medzi prvých desať v Amerike a každý, kto tam pracoval a študoval, si to uvedomoval. Niektoré významné školy sa umiestnili vyššie, ale žiadna z nich nebola štátna. Aj preto priťahovala ročne tisícku špičkových študentov a najkvalitnejších učiteľov.
Ray bol spokojný, kým učil právo v Bostone. Niektoré jeho články však zaujali výberovú komisiu, jedno s druhým, a čoskoro ho zlákala príležitosť odísť na juh do lepšej školy. Vicki bola z Floridy, a hoci sa jej v Bostone páčilo, nevedela si zvyknúť na tamojšiu zimu. V Charlottesville viedli menej rušný život, ale prispôsobili sa rýchlo. Ray dostal definitívu a Vicki obhájila doktorát z románskych jazykov. Práve začali uvažovať o deťoch, keď sa na scénu vkradol Likvidátor.
Keď cudzí chlap privedie vašu ženu do druhého stavu a potom si ju vezme, máte chuť položiť mu zopár otázok. Možno aj jej. Ray po Vickinom odchode pre tie otázky nemohol spávať, ale časom si uvedomil, že ich nikdy nevysloví. Otázky upadli do zabudnutia, ale keď Ray zbadal Vicki na letisku, znova sa vynorili na povrch. Zaparkoval pred fakultou a vrátil sa do kancelárie, no v duchu podrobil svoju bývalú manželku neľútostnému krížovému výsluchu.
V kancelárii sa zdržiaval do neskorého popoludnia, návštevy sa nemuseli ohlasovať vopred. Jeho dvere boli otvorené všetkým študentom. Lenže v teplých májových dňoch ho študenti navštevovali zriedka. Znova si prečítal list a znova ho podráždil otcov prísny tón.
O piatej zamkol kanceláriu, vyšiel z budovy školy a zamieril k športovému areálu, kde študenti tretieho ročníka hrali druhý zo série troch zápasov v softballe proti profesorom. Prvý zápas sa skončil potupnou porážkou profesorov. Ďalšie dva boli vlastne zbytočné.
Tribúnu zaplnili študenti z prvého a druhého ročníka, ktorí viseli na plote za domácou métou, kde sa členovia pedagogického zboru radili, ako ďalej. V ľavom rohu ihriska sa dvaja prváci pochybnej povesti skláňali nad dvoma chladiacimi boxmi a pivo už tieklo prúdom.
Keď sa Ray blížil k ihrisku a hľadal si miesto, odkiaľ bude sledovať zápas, napadlo mu, že univerzitný areál je azda najpríjemnejší práve na jar. Dievčatá v šortkách, chladené pivo poruke, veselá nálada, narýchlo organizované večierky, predzvesť nadchádzajúceho leta. Mal štyridsaťtri rokov, bol slobodný a túžil byť znova študentom. Všetci vraveli, že kto učí, zostáva dlho mladý, bystrý a plný elánu, ale Ray chcel sedieť na chladiacom boxe spolu s ostatnými výtržníkmi a baliť dievčatá.
Za domácou métou postávala skupinka kolegov a s úsmevom sledovala profesorov na ihrisku. Mnohí z nich krívali. Polovica mala na kolenách chrániče. Vtom Ray zbadal prodekana a svojho najlepšieho priateľa Carla Mirka, ako sa opiera o plot, sako prehodené cez plece.
„Smutný pohľad,“ poznamenal Ray.
„Len počkaj, keď začnú hrať,“ odvetil Mirk. Carl pochádzal z malého mesta v Ohiu, kde bol jeho otec sudcom, miestnym svätcom a každému zároveň starým otcom. Aj Carl ušiel a zaprisahal sa, že sa už nikdy nevráti domov.
„Zmeškal som prvý zápas,“ povedal Ray.
„O nič si neprišiel. Sedemnásť nula po dvoch zmenách.“
Prvý pálkar za študentov odpálil loptu do ľavého poľa, ale kým k nej ľavý a stredný poliar dokrivkali, zopár ráz do nej kopli, pobili sa o ňu a napokon ju hodili do stredného poľa, bežec prešiel na domácu métu a šanca získať bod sa definitívne rozplynula. Výtržníci hulákali a študenti na tribúnach povzbudzovali družstvo súpera k ďalším chybám.
„Bude aj horšie,“ usúdil Mirk.
A nemýlil sa. Po niekoľkých ďalšíc…
