15
Hoci mal dosť času premyslieť si, čo urobí, neprekvapilo ho, že nakoniec nič nevyšlo tak, ako si naplánoval. Čas príchodu, 23:30, streda 10. mája, bol ešte vyhovujúci. Ray dúfal, že sa mu podarí zaparkovať pri chodníku, hoci to bolo zakázané, lebo odtiaľ to mal do svojho prízemného bytu iba pár krokov, lenže rovnako zrejme uvažovali aj iní šoféri. Pri chodníku ešte nikdy nestálo toľko áut a Ray si so zadosťučinením všimol, že za každým stieračom je pozdrav od policajtov.
Mohol by stáť na ulici, kým poodnáša vrecia dovnútra, ale koledoval by si o problémy. Na malom parkovisku za domom síce boli štyri miesta a jedno z nich rezervované preňho, lenže brána sa zatvárala o jedenástej.
Nakoniec bol nútený použiť tmavú, skoro prázdnu podzemnú garáž o tri bloky ďalej, ktorá cez deň bývala zaplnená do posledného miesta, no v noci zívala prázdnotou. O tejto alternatíve rozmýšľal cestou, keď zvažoval, čo urobí, ale nepáčila sa mu. Bola to v poradí štvrtá alebo piata možnosť ako premiestniť peniaze. Zaparkoval na prvom podlaží, vystúpil, vzal si len príručnú tašku, zamkol auto a náhlil sa preč. Stále sa obzeral, akoby všade naokolo striehli ozbrojení gangstri. Aj keď bol po dlhej jazde celý dolámaný, čakalo ho veľa práce.
S úľavou zistil, že v byte to vyzerá presne tak, ako keď odchádzal. Na záznamníku mal tridsaťdva odkazov, zrejme prejavy sústrasti od kolegov a priateľov. Vypočuje si ich neskôr.
V neveľkom šatníku v chodbe pod dekou a pršiplášťom a ďalšou kopou nedbanlivo nahádzaných vecí našiel červenú tenisovú tašku s nápisom Wimbledon, ktorú už najmenej dva roky nemal v rukách. Bola to najväčšia taška, akú vlastnil, pravda, s výnimkou kufrov, ktoré by mohli vzbudiť podozrenie.
Keby mal pištoľ, bol by si ju vopchal do vrecka. Ale v Charlottesville neboli zločiny na dennom poriadku a Ray dával prednosť životu bez zbraní. Po nedeľnej príhode v Clantone mu naháňali ešte väčší strach. Sudcovu zbraň dobre ukryl v šatníku v Javorovom rade.
S taškou prehodenou cez plece zamkol vonkajšie dvere bytu, ktoré viedli priamo na chodník, a usiloval sa kráčať pomaly. Po dobre osvetlenej ulici, kde vždy hliadkovali policajti, sa sem-tam mihli mládenci so zelenými vlasmi, zavše nejaký opilec alebo zopár oneskorencov náhliacich sa domov. V Charlottesville po polnoci utíchal ruch..
Tesne pred Rayovým príchodom v meste zrejme pršalo. Ulice boli ešte mokré a fúkal silný vietor. Prešiel okolo mladej dvojice, ktorá sa držala za ruky, ale inak cestou do garáže nestretol nikoho.
Napadlo mu, že by mohol vrecia po jednom poodnášať na pleci ako Santa Claus. Stačilo by tri razy prebehnúť z garáže do bytu, nemusel by sa na ulici dlho zdržiavať. Bránili mu v tom dve veci. Po prvé, čo ak vrece praskne a na chodník sa vysype milión dolárov? Z bočných uličiek by vybehli tuláci a opilci ako žraloky, keď zacítia krv. Po druhé, človek znášajúci vrecia odpadkov do bytu namiesto toho, aby ich vynášal von, by určite vzbudil pozornosť polície.
„Čo máte v tom vreci?“ spýtal by sa policajt.
„Nič. Smetie. Milión dolárov.“ Ani jedna odpoveď sa mu nezdala dosť dobrá.
Plán bol teda nasledovný: nestratiť trpezlivosť, neponáhľať sa, peniaze preniesť po častiach bez ohľadu na to, koľko ráz bude treba ísť. Na únave teraz nezáleží. Oddychovať môže neskôr.
Najhoršie bolo skláňať sa nad kufrom, prekladať peniaze z vreca do tašky a nevyzerať pritom previnilo. Našťastie v garáži nebolo ani živej duše. Ray chytro nahádzal peniaze do tašky, a keď bola plná, zabuchol dvere na kufri, ukradomky sa poobzeral okolo seba, akoby práve niekoho zamordoval, a vyšiel von.
Niesol približne tretinu obsahu vreca, tristotisíc dolárov. Viac ako dosť na to, aby sa dostal do väzenia alebo pod nôž lupiča. Čo ako sa snažil pôsobiť nonšalantne, na jeho chôdzi a pohyboch to nebolo vidieť. Uprene pozeral pred seba, ale ľutoval, že nemá oči aj vzadu, aby mu nič neuniklo. Vtom okolo neho prešiel hrozivo vyzerajúci tínedžer s kovovými cvočkami v nose, ledva zapletal nohami, nadrogovaný takmer do bezvedomia. Ray pridal do kroku. Nebol si istý, či má odvahu vrátiť sa do garáže ešte osem či deväť ráz.
Z lavičky ponorenej do tmy naňho nezrozumiteľne zakričal akýsi ožran. Ray sa prikrčil, ale vzápätí sa opäť narovnal a bol vďačný, že pri sebe nemá zbraň. V tej chvíli by bol schopný strieľať na všetko, čo sa pohlo. Peniaze boli čoraz ťažšie, ale nakoniec došiel domov, vysypal bankovky na posteľ, pozamkýnal dvere a vybral sa na ďalšiu cestu k svojmu autu.
Pri piatej túre sa naňho vyrútil bláznivý starec: „Čo to stvárate?“ V ruke držal tmavý predmet. Ray predpokladal, že je to zbraň.
„Uhnite,“ povedal, ako najdrsnejšie vedel, no v hrdle mu celkom vyschlo.
„Furt chodíte hore-dolu,“ škriekal starec. Ohavné páchol a oči mu diabolsky svietili.
„Starajte sa o seba.“ Ray kráčal ďalej a starký pred ním poskakoval ako dedinský blázon.
„Čo sa tu deje?“ ozval sa za nimi jasný hlas. Ray okamžite zastal. Policajt s obuškom prišiel bližšie.
Ray ho so širokým úsmevom pozdravil: „Dobrý večer.“ Zle sa mu dýchalo a potil sa.
„Má čosi za lubom,“ jačal starec. „Vláči sa hore-dolu, hore-dolu. Ide tam, taška je prázdna, vracia sa, taška je plná.“
„Upokoj sa, Gilly,“ povedal policajt a Ray sa zhlboka nadýchol. Zhrozil sa, že ho niekto pozoroval, ale zároveň mu odľahlo, že to bol práve Gilly. Hoci poznal ľudí, čo sa ponevierali po meste, tohto jakživ nevidel.
„Čo máte v tej taške?“ spýtal sa policajt.
Bola to nepatričná otázka a Ray bol v pokušení poučiť policajta o jeho právach v súvislosti so zadržaním, prehliadkou a vypočúvaním. Rozmyslel si to však a namiesto toho pokojne odpovedal: „Bol som si zahrať tenis v Boar s Head. Asi som si natiahol šľachu, tak sa to pokúšam rozchodiť. Bývam kúsok odtiaľto.“ Ukázal na dom o dva bloky ďalej.
Policajt sa obrátil na Gillyho a povedal: „Koľkokrát ti mám opakovať, že nesmieš vykrikovať na ľudí, Gilly. Vie Ted, že si vonku?“
„Ale on v tej taške niečo má,“ bránil sa Gilly oveľa tichším hlasom, keď ho policajt odvádzal.
„Pravdaže, má tam prachy,“ povedal policajt. „Je to bankový lupič a ty si ho prichytil. Dobrá práca.“
„Najprv je prázdna a potom plná.“
„Dobrú noc, pane,“ povedal policajt cez plece.
„Dobrú noc.“ Zranený tenista Ray ešte chvíľu kríval pre prípad, že by sa v tme skrývali ďalší špehovia. Keď vyložil obsah tašky na posteľ, v malom príručnom bare našiel fľašu škótskej a nalial si.
Dve hodiny počkal, aby sa Gilly stihol vrátiť k Tedovi, ktorý, ako Ray dúfal, ho už do rána nepustí von, a tiež na to, aby sa policajti vonku vystriedali. Boli to nekonečne dlhé dve hodiny a Ray si predstavoval, čo všetko sa zatiaľ v garáži mohlo stať. Krádež, vandalstvo, požiar, odtiahnutie, čokoľvek bolo možné.
O tretej ráno vyšiel z bytu v džínsoch, turistických topánkach a v tmavomodrom tričku s nápisom VIRGINIA. Namiesto červenej tenisovej tašky si vzal starý kožený kufrík, do ktorého sa síce nezmestí toľko peňazí, ale policajti si ho nevšimnú. Za opaskom mal zastrčený kuchynský nôž, ukrytý pod tričkom, aby sa mohol brániť pred takými ako Gilly alebo pred akýmkoľvek iným útočníkom. Bolo to trochu smiešne a Ray si to uvedomoval, tak ako si uvedomoval, že nie je vo svojej koži. Bol na smrť unavený, tri noci po sebe takmer nespal, aj tri poháriky whisky urobili svoje, no napriek tomu bol odhodlaný dostať peniaze do bezpečia, aj keď mal strach, že ho zase niekto zastaví.
O tretej ráno z ulíc zmizli aj opilci. Stred mesta bol vyľudnený. Len čo Ray vošiel do podzemnej garáže, uvidel niečo, z čoho mu naskočila husia koža. Pod lampou na konci ulice práve prechádzala skupinka piatich alebo šiestich černošských chlapcov. Išli pomaly smerom k nemu, vykrikovali, hlasno sa rozprávali a očividne túžili niečo vyparatiť.
Bolo nemysliteľné ešte sa šesť ráz nepozorovane vrátiť do garáže. Určite by na nich narazil. V tej chvíli sa v jeho hlave zrodil konečný plán.
Ray naštartoval Audi a vyšiel z garáže. Zastal tesne pred vchodom do svojho bytu, vypol motor a svetlá, otvoril kufor a schmatol zvyšné vrece. O päť minút už mal všetky peniaze doma.
O deviatej ráno ho zobudil telefón. Bol to Harry Rex. „Vstávaj, chlapče,“ zaburácal. „Aká bola cesta?“
Ray sa prevrátil na kraj postele a snažil sa otvoriť oči. „Fantastická,“ zavrčal.
„Včera som hovoril s Baxterom Reddom, obchoduje s nehnuteľnosťami a patrí k tým lepším v meste. Trochu sme sa poprechádzali po dome, ale nie je to bohviečo. V každom prípade sa chce držať odhadnej ceny štyristotisíc a myslí si, že by sme mohli dostať zhruba dvestopäťdesiattisíc. On berie zvyčajných šesť percent. Si tam?“
„Hej.“
„Tak niečo povedz, dobre?“
„Pokračuj.“
„Baxter si tiež myslí, že by sme mali minúť nejaké peniaze na opravy. Trochu farby, trochu vosku na dlážky, pomohla by aj poriadna vatra. Odporučil mi jednu upratovaciu firmu. Si tam?“
„Áno.“ Harry Rex bol už niekoľko hodín hore a nepochybne sa posilnil lievancami, keksami a klobásami.
„Fajn. Objednal som maliara a pokrývača. Čoskoro budeme potrebovať finančnú injekciu.“
„Prídem o dva týždne, Harry Rex, nepočká to dovtedy?“
„Jasné. Máš opicu?“
„Nie. Som unavený.“
„Tak pohni zadkom, veď tam u vás už je deväť.“
„Ďakujem za upozornenie.“
„Mimochodom, keď je reč o opici,“ povedal oveľa tichšie a miernejšie, „včera mi volal Forrest.“
Ray vstal a narovnal sa. „To nebude dobrá správa.“
„Máš pravdu. Neviem, či bol opitý, alebo sfetovaný, možno oboje. Každopádne toho mal v sebe viac než dosť. Hovoril tak pomaly, že som si myslel, že zaspáva. Lenže potom sa zrazu naštval a začal nadávať.“
„Čo chcel?“
„Peniaze. Teraz nie, tvrdí, že zatiaľ niečo má, ale robí si starosti pre dom a dedičstvo a chce mať istotu, že ho nepodrazíš.“
„Prosím?“
„Bol ako delo, Ray, netreba to brať vážne. Ale povravel všeličo.
„Počúvam.“
„Hovorím ti to len preto, aby si o tom vedel, takže sa, prosím ťa, nenaštvi. Pochybujem, že si dnes ráno niečo pamätá.“
„Do toho, Harry Rex.“
„Vravel, že Sudca ťa vždy uprednostňoval, a preto ťa určil za vykonávateľa závetu, a že si od starého pána dostával viac ako on a ja ťa mám sledovať a chrániť jeho záujmy, pretože ty sa ho pokúsiš ošmeknúť o prachy a tak ďalej.“
„Netrvalo to dlho, však? Sotva sme ho pochovali.“
„Nie.“
„Neprekvapuje ma to.“
„Dávaj si pozor. Už v tom zase lieta, možno ti zavolá a vyrukuje s tými istými sprostosťami.“
„Nebolo by to po prvý raz, Harry Rex. On totiž za svoje problémy nemôže. Vždy je na vine niekto iný. Typický feťák.“
„Forrest je presvedčený, že dom má hodnotu milión dolárov a že za toľko ho musím predať. Ak nie, nájde si vlastného právnika, bla, bla, bla. Nevzrušovalo ma to. Ako som povedal, takmer o sebe nevedel.“
„Je to úbožiak.“
„Máš pravdu, ale až sa zase odrazí od dna a vytriezvie, potom mu poviem svoje. Neboj sa, všetko bude v poriadku.“
„Mrzí ma to, Harry Rex.“
„Patrí to k mojej práci. Je to jedna z radostí právnickej praxe.“
Ray si uvaril za kanvicu silnej talianskej kávy, ktorú si obľúbil a ktorá mu v Clantone chýbala. Prvá šálka bola skoro prázdna, kým sa jeho mozog konečne prebudil.
Problémy s Forrestom sa nakoniec vždy vyriešili. Napriek všetkému je v podstate neškodný. Hany Rex sa postará o dedičské záležitosti a všetko sa spravodlivo rozdelí na dve polovice. Približne o rok dostane Forrest šek na sumu, akú jakživ nevidel.
Raya skôr znepokojovala predstava upratovacej čaty v Javorovom rade. V duchu videl ženy pobehujúce ako mravce, celé šťastné, že majú čo upratovať. Čo ak náhodou objavia ďalšiu truhlicu s pokladom? Matrace vypchaté bankovkami. Skrine plné peňazí. Nie, to je vylúčené. Ray dôkladne prehľadal celý dom. Keď človek nájde tri milióny, motivuje ho to prezrieť každú škáru v dlážke. Vošiel aj do pivnice plnej pavučín, kam by sa žiadna upratovačka neodvážila vkročiť.
Nalial si ďalšiu šálku silnej kávy a vrátil sa do spálne. Sadol si do kresla a zahľadel sa na kopy peňazí. Čo teraz?
Posledné štyri dni sa sústredil iba na to, ako dostať peniaze tam, kde sú. Teraz by mal naplánovať ďalší krok, ale nápady akosi neprichádzali. Vedel iba jedno: treba ich ukryť na dobre stráženom mieste.
