POZNÁMKA AUTORA
Dva dni po pohrebe Rona Williamsona som listoval v New York Times a natrafil som na jeho nekrológ. Titulok – RONALD WILLIAMSON, OSLOBODENÝ Z CELY SMRTI, ZOMREL VO VEKU 51 ROKOV – bol sám osebe dosť pôsobivý, ale dlhý nekrológ Jima Dwyera naznačoval, že ide o viac. Bola pri ňom fotografia Rona v súdnej sieni, keď si vypočul oslobodzujúci rozsudok. V jeho tvári bolo vidieť zmätok, úľavu, možno aj isté zadosťučinenie.
Príbeh o jeho prepustení v roku 1999 mi unikol, nikdy som nepočul o Ronovi Williamsonovi ani o Dennisovi Fritzovi.
Prečítal som si nekrológ ešte raz. Ani v najväčšom rozmachu tvorivosti by som nedokázal vymyslieť taký bohatý a mnohovrstevný príbeh, ako bol Ronov. A čoskoro som zistil, že nekrológ iba kĺzal po povrchu. O niekoľko hodín som mal za sebou prvé telefonické rozhovory s Annette a Renee a zrazu som si uvedomil, že o tom musím napísať knihu.
Takmer nikdy mi nezišlo na um písať literatúru faktu – pri písaní románov som sa veľmi dobre zabával – a netušil som, do čoho sa púšťam. Práca na knihe mi zabrala nasledujúcich osemnásť mesiacov. Veľa ráz som navštívil Adu, bol som v budove súdu aj vo väzení, v kaviarňach po celom meste, bol som v McAlesteri v starom aj novom bloku smrti. V Asheri som strávil dve hodiny na tribúne a rozprával sa s trénerom Bowenom o bejzbale. V Seminole som obedoval so sudcom Frankom Seayom, pozrel som si štadión Yankees, v lexingtonskom väzení som sa zhováral s Tommym Wardom a v Normane, kde som mal základný tábor, som viedol dlhé rozhovory s Markom Barrettom. Stretol som sa s Dennisom Fritzom v Kansas City, s Annette a Renee v Tulse, a keď sa mi podarilo presvedčiť Grega Wilhoita, aby prišiel domov z Kalifornie, navštívili sme spolu Big Mac, kde uvidel svoju celu prvý raz po pätnástich rokoch.
Po každej návšteve, po každom rozhovore príbeh nabral iný smer. Mohol som napísať aj päťtisíc strán.
Cesta ma zaviedla do sveta protiprávnych odsúdení, ktorým som ani ja, bývalý právnik, nikdy nevenoval pozornosť. Tento problém sa ani zďaleka nevzťahuje len na Oklahomu. Protiprávne odsúdenia sú takmer na dennom poriadku v každom štáte a dôvody sú všade rôzne a zároveň rovnaké – zlá práca polície, takzvaná veda, mylné výpovede očitých svedkov, neschopní obhajcovia, leniví prokurátori, arogantní prokurátori.
Vo veľkých mestách sú kriminalisti zavalení prácou, čo často vedie k neprofesionálnym postupom. V malých mestách často pôsobia policajti bez potrebného výcviku a nikto ich nekontroluje.
Vraždy a znásilnenia sú ešte vždy šokujúce zločiny a ľudia žiadajú spravodlivý trest, podľa možnosti rýchlo. Občania a porotcovia veria predstaviteľom zákona, že budú postupovať slušne. V opačnom prípade na to doplatia takí, ako Ron Williamson a Dennis Fritz.
A Tommy Ward a Karl Fontenot. Obaja si odpykávajú doživotný trest. Tommy môže jedného dňa požiadať o podmienečné prepustenie, ale Karl nie, lebo došlo k procedurálnej chybe. DNA ich nezachráni, keďže niet biologických dôkazov. Vraha alebo vrahov Denice Harawayovej nikdy nenájdu, určite nie policajti. Ďalšie informácie o ich prípade sú na stránke www. wardandfontenot. com.
Keď som zbieral materiál pre túto knihu, narazil som na dva prípady, ktoré tiež súvisia s Adou. V roku 1983 sa na Pontotockom okresnom súde konal proces s Calvinom Leem Scottom, obvineným zo znásilnenia. Obeťou bola mladá vdova, na ktorú násilník zaútočil, keď spala, a keďže jej zakryl tvár vankúšom, nemohla ho identifikovať. Expert na vlasy z OSBI vypovedal, že dva chlpy z oblasti genitálií nájdené na mieste činu sú „mikroskopicky zhodné“ so vzorkami Calvina Leeho Scotta, ktorý vehementne popieral svoju vinu. Porota bola iného názoru a odsúdila ho na dvadsaťpäť rokov. Odsedel si dvadsať a potom ho prepustili. V roku 2003, keď ho na základe testov DNA oslobodili, už nebol vo väzení.
Prípad vyšetroval Dennis Smith. Okresným prokurátorom bol Bill Peterson.
V roku 2001 bol bývalý zástupca adského policajného šéfa Dennis Corvin obvinený z výroby a distribúci…
