POSLEDNÁ NÁVŠTEVA
Pán McBride mal čalúnnickú dielňu v bývalej ľadovni na Lee Street, blízko námestia v strede Clantonu. Na prevážanie pohoviek a kresiel používal bielu dodávku značky Ford s veľkým nápisom Čalúnnictvo McBride, pod ktorým bolo uvedené aj telefónne číslo a adresa na Lee Street. Dodávka bola vždy čistučká a nikdy nešla prirýchlo. V Clantone ju vídali často a pána McBridea poznali skoro všetci, lebo bol jediný čalúnnik v meste. Svoju dodávku požičiaval iba výnimočne, aj keď záujemcov bolo viac než dosť. Zvyčajne sa zdvorilo vyhovoril: „Nemôžem, mám nejaké dodávky.“
Leonovi Graneymu však povedal áno. Viedli ho k tomu dva dôvody. Po prvé, išlo o mimoriadne okolnosti a po druhé, Leonov šéf v továrni na svietidlá bol McBrideov bratanec z druhého kolena. Keďže v malých mestách sú príbuzenské vzťahy veľmi dôležité, v stredu koncom júla prišiel Leon Graney do čalúnnictva presne podľa dohovoru o štvrtej popoludní.
Väčšina obyvateľov okresu Ford počúvala rádio a všetci vedeli, že rodina Graneyovcov prežíva ťažké chvíle.
Pán McBride odprevadil Leona k dodávke, podal mu kľúč a povedal: „Dávaj si pozor, dobre?“
Leon si zobral kľúč a odvetil: „Som vám zaviazaný.“
„Nádrž je plná. Mala by ti stačiť na cestu tam a späť.“
„Koľko som dlžný?“
Pán McBride pokrútil hlavou a odpľul si do štrku. „Nič. Ide to na môj účet. Stačí, keď mi ho vrátiš s plnou nádržou.“
„Cítil by som sa lepšie, keby som vám mohol zaplatiť,“ bránil sa Leon.
„Netreba.“
„Tak vám teda ďakujem.“
„Potrebujem ho zajtra napoludnie.“
„Bude tu. Môžem tu nechať svoje auto?“ Leon kývol na starý japonský pikap, ktorý stál medzi dvoma autami na parkovisku.
„Pravdaže.“
Leon otvoril dvere a nastúpil do dodávky. Naštartoval, posunul si sedadlo a napravil zrkadlá. Pán McBride pristúpil k šoférovým dverám, zapálil si cigaretu bez filtra a zahľadel sa na Leona. „Vieš, niektorým ľuďom sa to nepáči,“ poznamenal.
„Ďakujem, pán McBride, ale väčšine ľudí je to jedno,“ povedal Leon. Nemal náladu na nezáväzné reči.
„Ja si myslím, že to nie je správne.“
„Vďaka. Vrátim sa ešte pred poludním,“ odpovedal potichu Leon, zacúval a vyšiel na ulicu. Pohodlne sa usadil, vyskúšal brzdy a pomaly pridával plyn, aby zistil výkon motora. O dvadsať minút už bol ďaleko za hranicami Clantonu v kopcoch na severe okresu Ford. Za Pleasant Ridgeom sa cesta zmenila na štrkovú, domy boli menšie a ďalej od seba. Leon odbočil na krátku príjazdovú cestu k domu pripomínajúcemu škatuľu s dverami obrastenými burinou a strechou z asfaltových škridiel, ktoré bolo treba vymeniť. Bol to jeho domov, miesto, kde vyrastal spolu s bratmi, jediný pevný bod v ich smutných a chaotických životoch. Od bočných dverí viedla šikmá drevená plošina, aby jeho matka Inez Graneyová, odkázaná na invalidný vozík, mohla pohodlne prichádzať a odchádzať.
Keď vypol motor, dvere sa otvorili a Inez pomaly zišla na plošinu. Za ňou kráčal jej prostredný syn Butch, ktorý ešte vždy býval s matkou, lebo nikdy nebýval inde, aspoň nie na slobode. Šestnásť zo svojich štyridsiatich šiestich rokov strávil za mrežami a tak aj vyzeral dlhé vlasy zviazané do chvosta, náušnice, brada a fúzy, mocné bicepsy a hotová galéria lacných tetovaní, ktoré mu väzenský umelec urobil za cigarety. Napriek temnej minulosti Butch narábal s vozíkom aj s matkou veľmi opatrne a starostlivo, a kým schádzali dolu, nežne sa jej prihováral.
Leon ich pozoroval a čakal, potom prešiel dozadu a otvoril na dodávke dvojité dvere. Spolu s Butchom ohľaduplne zdvihli vozík s matkou a naložili ho dovnútra. Butch ju dotlačil až k sieťke medzi nákladným priestorom a kabínou s dvoma sedadlami. Leon zaistil vozík popruhmi, ktoré ktosi nechal v McBrideovej dodávke, a keď bola Inez bezpečne pripútaná, jej synovia si posadali dopredu. Vydali sa na cestu. O niekoľko minút už uháňali po asfaltke. Čakala ich dlhá noc.
Sedemdesiatdvaročná Inez mala troch synov a najmenej štyri vnúčatá, osamelá stará žena sa nepamätala, kedy sa na ňu naposledy usmialo šťastie. Hoci sa takm…
