ČUDNÝ CHLAPEC
Ako väčšina klebiet, ktoré sa šírili po Clantone, aj táto vznikla v holičstve, v kaviarni alebo v budove súdu a len čo prenikla do ulíc, nikto ju nemohol zastaviť. Najnovšia klebeta sa zvyčajne rozletela po námestí rýchlosťou blesku a často sa vrátila k pôvodcovi v natoľko zmenenej a skreslenej podobe, že ju ani nespoznal. Klebety sú skrátka také, ale občas, aspoň v Clantone, sa ukáže, že jedna z nich je pravdivá.
Do holičstva na severnej strane námestia, kde pán Felix Upchurch už takmer päťdesiat rokov strihal vlasy a rozdával rady, ju raz ráno priniesol muž, ktorý zvyčajne netáral do vetra. „Počul som, že najmladší chlapec Isaaca Keana sa vracia domov,“ povedal.
Holič prestal strihať, zákazníci prestali čítať noviny, fajčiť a rozoberať včerajší zápas Cardinals. Potom ktosi utrúsil: „Nie je to ten divný chlapec?“
Ticho. Vzápätí nožnice znova zacvakali, noviny zašuchotali, kde-tu sa ozvalo zakašľanie. Keď v holičstve prišla na pretras chúlostivá téma, v prvej chvíli boli všetci opatrní. Nikto sa nechcel unáhliť, aby ho neobvinili, že šíri klebety. Nikto nechcel správu potvrdiť ani vyvrátiť, lebo chybné fakty a mylné predpoklady môžu narobiť veľa škody, najmä v záležitostiach súvisiacich so sexom. Inde v meste Clantončania toľko neokoľkovali. Tak či onak, bolo jasné, že návrat najmladšieho Keanovho chlapca bude podrobený dôkladnej analýze zo všetkých strán, ale páni v holičstve ako vždy postupovali obozretne.
„Počul som, že nie je na dievčatá.“
„Počuli ste správne. Bratancova dcéra s ním chodila do školy a vravela, že bol vždy čudný, ozajstný teploš, a len čo mohol, vypadol do veľkého mesta. Myslím, že do San Francisca, ale necitujte ma.“
(„Necitujte ma“ bola obranná reakcia popierajúca pravdivosť všetkého, čo dotyčný povedal. Ostatní mohli informáciu pokojne šíriť ďalej, ale keby neskôr vysvitlo, že nebola pravdivá, pôvodca klebety za nič nemohol.)
„Koľko má rokov?“
Po chvíľke rátania zaznela odpoveď: „Tridsaťjeden alebo tridsaťdva.“
„Prečo sa sem vracia?“
„Nuž, neviem to určite, ale vraj je vážne chorý, melie z posledného a vo veľkom meste sa oňho nemá kto postarať.“
„Príde domov zomrieť?“
„Hovorí sa to.“
„Isaac by sa obrátil v hrobe.“
„Rodina mu roky posielala peniaze, aby sa držal čo najďalej od Clantonu.“
„Myslel som, že všetky Isaacove peniaze už minuli.“
Na chvíľu odbočili od hlavnej témy a venovali sa Isaacovým peniazom, pozostalosti, majetku, manželkám a deťom, príbuzným, záhadným okolnostiam jeho smrti a napokon sa zhodli, že Isaac umrel práve včas, lebo rodina, ktorá po ňom zostala, je obyčajná banda hlupákov.
„Čo má ten chlapec za chorobu?“
Rasco, jeden z najväčších klebetníkov, o ktorom všetci vedeli, že rád zveličuje, povedal: „Že vraj má tú chorobu teplých. Nedá sa to liečiť.“
Ozval sa štyridsiatnik Bickers, v to ráno najmladší zákazník. „Hádam nie je reč o aidse?“
„Vravia, že hej.“
„Chlapec má AIDS a vracia sa do Clantonu.“
„Tak som počul.“
„To nie je možné.“
O niekoľko minút klebetu potvrdili v kaviarni na východnej strane námestia, kde výrečná čašníčka Dell už roky servírovala raňajky. V kaviarni ako každé ráno sedeli policajti po službe, robotníci a zopár úradníkov. Jeden z nich povedal: „Hej, Dell, počula si, že sa najmladší Keane sťahuje domov?“
Dell si často z nudy vymýšľala neškodné klebety, ale zvyčajne mala dobre informované zdroje. „Už je tu,“ odvetila.
„A má AIDS?“
„Niečo má. Je celý bledý, vychudnutý a vyzerá ako duch.“
„Kedy si ho videla?“
„Nevidela. Gazdiná jeho tety mi rozprávala, čo sa stalo včera popoludní.“ Dell stála za pultom a čakala, kým jej kuchár podá taniere s hotovým jedlom. Všetci ju pozorne počúvali. „Ten chlapec je vážne chorý. Nedá sa to liečiť, nikto s tým nič neurobí. V San Franciscu sa oňho nemal kto starať, a tak prišiel zomrieť domov. Veľmi smutné.“
„Kde býva?“
„Nuž, vo veľkom dome bývať nebude, to je isté. Rodina dala hlavy dohromady a rozhodla, že tam nemôže zostať. To, čo má, je strašne nákazlivé a smrteľné, tak ho uby…
