Mississippské poviedky (John Grisham)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

KASÍNO

 

Najambicióznejším podnikateľom v Clantone bol obchodník s traktormi Bobby Carl Leach. Pri diaľnici za mestom vybudoval celé impérium, do ktorého patrila opravovňa bagrov a buldozérov, kolóna nákladiakov na prevážanie guľatiny, dve rybárske reštaurácie, motel, kus vyklčovaného lesa, kde šerif objavil pole marihuany, a niekoľko nehnuteľností, zväčša prázdnych budov roztrúsených po Clantone. Skoro všetky napokon zhoreli. Bobbyho Carla prenasledovali požiare a súdne spory. Na súde bol ako doma a rád sa chválil, koľko právnikov zamestnáva. Vzhľadom na pochybné obchody, rozvody, daňové kontroly, poisťovacie podvody a skutočnosť, že často iba o vlások unikol obvineniu, považovali Bobbyho Carla v miestnom združení právnikov za osobitný prípad. A hoci bol vždy jednou nohou v base, nikdy nečelil serióznej žalobe. Časom sa jeho schopnosť unikať pred zákonom stala súčasťou jeho povesti a Clantončania si s pôžitkom rozprávali a zveličovali historky o kšeftoch Bobbyho Carla.

Vozil sa na bordovom Cadillacu DeVille, ktorý bol vždy nový a nablýskaný. Raz do roka ho vymenil za najnovší model. Nikto si netrúfol jazdiť na rovnakom aute. Raz si zadovážil RollsRoyce, jediný v širokom okolí, ale chodil na ňom necelý rok. Keď pochopil, že ním na miestnych neurobí dojem, rýchlo sa ho zbavil. Nikto z nich nemal ani potuchy, kde ho vyrobili a koľko stál. Ani jeden automechanik by naň nepoložil ruku, niežeby na tom záležalo, aj tak by nevedel zohnať náhradné diely.

Bobby Carl nosil nebezpečne špicaté kovbojské čižmy, naškrobené biele košele a trojdielne tmavé obleky s vreckami plnými bankoviek. Svoje oblečenie rád zdobil zlatými doplnkami obrovskými hodinkami, mohutnými reťazami na krk, náramkami, prackami na opaskoch, sponami. Bobby Carl si totiž kupoval zlato podobne ako ženy topánky. Mal ho všade, v aute, v kancelárii, na aktovkách, pozlátené boli nože, rámy na obrazy, dokonca aj vodovodné batérie. Miloval aj diamanty. Daňový úrad nemal dosah na ľahko prenosné bohatstvo a Bobby Carl, prirodzene, všetko nakupoval na čiernom trhu.

Hoci bol na verejnosti neprehliadnuteľný, súkromie si prísne strážil. Býval v modernom dome v kopcoch za Clantonom, ktorý videlo iba zopár ľudí, čo viedlo ku klebetám, že ho využíva na rôzne ilegálne a nemravné aktivity. Neboli ďaleko od pravdy. Muž v jeho postavení, samozrejme, priťahoval ženy ľahších mravov a Bobby Carl mal ženy rád. S niekoľkými sa dokonca oženil, ale vždy to oľutoval. Aj pijatiku mal rád, no iba s mierou. S priateľmi sa zúčastňoval na divokých večierkoch, ale nikdy neprišiel neskoro do práce iba preto, že mal opicu. Peniaze boli preňho najdôležitejšie.

Každé ráno o piatej vrátane nedele sa previezol na bordovom Cadillacu okolo budovy okresného súdu v strede Clantonu. Obchody a kancelárie boli zatvorené, nikde sa nesvietilo, a to ho tešilo. Nech spia. Bankári, právnici, realitní agenti a obchodníci, ktorí o ňom šírili klebety a závideli mu jeho peniaze, o piatej ráno nikdy neboli v práci. Bobby Carl si vychutnával tmu, pokoj a neprítomnosť konkurentov. Po každodennej víťaznej jazde zamieril do svojej kancelárie, ktorá stála na mieste, kde predával traktory, a určite patrila k najväčším v okrese. Zaberala celé poschodie starej budovy z červených tehál, ktorú postavili ešte pred útokom na Pearl Harbor, a Bobby Carl mohol spoza dymových okien dozerať na svoje traktory a sledovať premávku na diaľnici.

Celkom sám a spokojný začínal deň kanvicou silnej kávy, pri ktorej čítal noviny. Odoberal všetky denníky vychádzajúce v Memphise, v Jacksone a v Tupele aj týždenníky z okolitých okresov. Nalieval sa kávou a čítal, v novinách však nehľadal správy, ale nové príležitosti. Budovy či poľnohospodársku pôdu na predaj, zhabané pozemky, prichádzajúce a odchádzajúce továrne, dražby, bankroty, likvidácie, ponuky, spájanie bánk, pripravované stavebné projekty financované miestnou samosprávou. Na stenách jeho kancelárie viseli katastrálne mapy a letecké fotografie miest a okresov. V počítači mal údaje o všetkých pozemkoch v okolí. Vedel, kto mešká s platbami dane z nehnuteľnosti, ako dlho a koľko dlhuje, a kým všetci ešte spali, všetky informácie si starostlivo ukladal.

 

Jeho najväčšou slabosťou, ktorá prekonala slabosť pre ženy a whisky, bol hazard. V Las Vegas bol známa firma, najmä v pokerových kluboch a medzi bookmakermi. Bežne prehrával veľké peniaze na psích dostihoch v západnom Memphise a raz takmer zbankrotoval počas výletnej plavby na Bermudy. A keď sa kasína celkom nečakane objavili aj v štáte Mississippi, na jeho impérium doľahli dlhy. Iba jedna miestna banka mu bola ochotná požičať, a keď bol nútený vyrovnať dlhy z kociek, musel v Memphise založiť pár kúskov zlata, aby mal na výplaty. Potom mu zhorela budova. Podarilo sa mu prinútiť poisťovňu, aby zaplatila, a načas zažehnal finančnú krízu.

 

Jediné kasíno v štáte postavili Indiáni z kmeňa Čoktó v okrese Neshoba, dve hodiny na juh od Clantonu. A práve tam hral Bobby Carl kocky posledný raz. Prišiel o veľa, domov sa vracal pod vplyvom alkoholu a zaprisahal sa, že už nikdy nebude hrať. Stačilo. Hazard je pre vydriduchov. Nečudo, že šikovní chlapci stále budujú nové kasína.

 

Bobby Carl sa považoval za dosť šikovného.

Veľmi rýchlo zistil, že ministerstvo vnútra eviduje 562 kmeňov pôvodných obyvateľov Ameriky po celej krajine, ale v štáte Mississippi iba Čoktóov. Kedysi na jeho území žilo zhruba devätnásť veľkých kmeňov, ale väčšinu v roku 1830 násilne vyhnali do Oklahomy. Zostalo iba tritisíc Čoktóov a tí teraz viedli prosperujúce kasína.

Potreboval nájsť konkurentov. A čoskoro vypátral, že kedysi dávno, pred príchodom bieleho muža, tvorili druhú najpočetnejšiu skupinu pôvodného obyvateľstva Jazúovia, ktorí obývali severnú časť štátu Mississippi vrátane dnešného okresu Ford. Bobby Carl zaplatil genealogickej firme pár dolárov za pochybný rodostrom, ktorý mal dokazovať, že prastarý otec jeho otca bol z jednej šestnástiny Jazú.

Podnikateľský plán pomaly nadobúdal konkrétnu podobu.

Päťdesiat kilometrov na západ od Clantonu, na hranici s okresom Polk, stál vidiecky obchod s potravinami, a ten patril mužovi tmavšej pleti s dlhými vrkočmi, ktorý mal na každom prste tyrkys. V okolí ho poznali ako náčelníka Larryho, lebo o sebe tvrdil, že je čistokrvný Indián a má na to aj papiere. Bol hrdý na to, že je Jazú, a aby ľudí presvedčil o svojej autentickosti, predával okrem vajec a vychladeného piva aj množstvo lacných indiánskych čačiek a suvenírov. Pri diaľnici postavil típí vyrobené v Číne a v klietke pri vchode spal starý čierny medveď. Keďže náčelníkov obchod bol široko-ďaleko jediný, miestni ho dosť často navštevovali a niekedy tam zablúdili aj turisti, aby natankovali benzín a vyfotografovali sa s ním.

Náčelník Larry bol svojím spôsobom aktivista. Málokedy sa usmieval a vzbudzoval dojem, že nesie na svojich pleciach celé bremeno utrpenia svojho zabudnutého ľudu. Písal nahnevané listy kongresmanom, guvernérom a iným byrokratom a ich odpovede mal vyvesené na stene za pokladnicou. Ľahko sa dal vyprovokovať, a vtedy spustil útočnú paľbu proti najnovším krivdám spáchaným na „jeho ľude“. Jeho obľúbenou témou bola história, celé hodiny dokázal rozprávať o tom, ako im ukradli „ich zem“. Väčšina miestnych vedela, že sa treba obmedziť na najnutnejšie poznámky, keď platia za tovar. No našli sa aj takí, ktorí si radi sadli na stoličku a nechali náčelníka rečniť.

Takmer dvadsať rokov neúnavne hľadal po okolí ďalších potomkov Jazúov. Tí, ktorým napísal, zväčša nemali ani potuchy o svojom indiánskom pôvode a nechceli s tým mať nič spoločné. Boli asimilovaní, dávno splynuli s miestnym obyvateľstvom a jeho verzia o zdedených génoch sa im nepáčila. Boli predsa bieli! Koniec koncov, žili v Mississippi, kde každá zmienka o nečistej krvi znamenala čosi oveľa horšie ako obcovanie ich predkov s domorodcami. Všetci, ktorí sa mu obťažovali odpovedať, tvrdili, že majú anglické korene. Dvaja sa mu vyhrážali súdom a jeden zabitím. Náčelník však pokračoval ďalej, a keď sa mu podarilo dať dokopy dvadsať zúfalcov, vyhlásil ich za národ Jazúov a obrátil sa na ministerstvo vnútra so žiadosťou o registráciu.

Prešli roky. V rezerváciách sa udomácnil hazard a indiánska pôda zrazu stúpla na cene.

Keď sa Bobby Carl rozhodol, že je sčasti Jazú, začal sa potichu angažovať. S pomocou poprednej právnickej firmy z Tupela vyvíjal nátlak na príslušné miesta vo Washingtone, až kým Jazúom nepriznali oficiálny štatút kmeňa. Nemali pôdu, ale tá podľa federálnych zákonov nebola podmienkou.

Bobby Carl pôdu mal. Šestnásť hektárov krovia a borovíc kúsok od diaľnice, pri ktorej stálo náčelníkovo típí.

Keď z Washingtonu prišla zakladacia listina, hrdí členovia nového kmeňa sa stretli v zadnej miestnosti náčelníkovho obchodu na oslavu. Pozvali svojho kongresmana, ale ten bol zaneprázdnený na Kapitole. Pozvali guvernéra, ktorý im neodpovedal. Pozvali ďalších štátnych úradníkov, no všetci mali dôležitejšie povinnosti. A pozvali miestnych politikov, lenže aj oni usilovne pracovali niekde inde. Prišiel iba bledý úrad nik z ministerstva vnútra, aby im odovzdal príslušné dokumenty. Jazúovia, zväčša rovnako bledí ako on, tú chvíľu prežívali s dojatím. Larryho jednohlasne zvolili za doživotného náčelníka. O plate nepadlo ani slovo. Veľa sa hovorilo o domove, o kuse pôdy, kde by si mohli postaviť nejaký úrad alebo ústredie ako symbol svojej identity.

Na druhý deň vošiel bordový Cadillac Bobbyho Carla na štrkom vysypané parkovisko pred obchodom náčelníka Larryho. Náčelníka nepoznal a do obchodu jakživ nevkročil. Všimol si falošné típí a opadávajúcu omietku, uškrnul sa pri pohľade na prastaré benzínové čerpadlá, chvíľku postál pri klietke s medveďom, aby sa presvedčil, či zviera žije, a napokon vošiel dnu, aby sa stretol so svojím pokrvným bratom.

Náčelník Larry, našťastie, nikdy nepočul o Bobbym Carlovi Leachovi. Inak by mu bol predal diétnu kolu a povedal zbohom. Keď vyšlo najavo, že zákazník nemá naponáhlo, prihovoril sa mu: „Bývate niekde nablízku?“

„Na opačnom konci okresu,“ odvetil Bobby Carl a dotkol sa oštepu, súčasti bojovníckej výzbroje Apačov, vystavenej na polici pri pulte. „Blahoželám k federálnej charte,“ dodal.

Náčelník sa okamžite nadul od pýchy a prvý raz sa usmial. „Ďakujem. Odkiaľ to viete? Písali o tom v novinách?“

„Nie. Počul som to. Som totiž sčasti Jazú.“

Náčelníkovi zmizol úsmev z tváre a čiernymi očami si premeral Bobbyho Carla. Nič mu neuniklo: drahý vlnený oblek s vestou, naškrobená biela košeľa, krikľavá kravata s tureckým vzorom, zlaté náramky, zlaté hodinky, zlaté manžetové gombíky, opasok so zlatou prackou ani kovbojské čižmy s ostrými špicami. Potom sa zahľadel na zafarbené vlasy s trvalou onduláciou, ktoré sa mu v pramienkoch krútili okolo uší. Oči mal zelenomodré, írske, uhýbavé. Náčelník by bol, pochopiteľne, dal prednosť niekomu, kto sa podobá naňho, kto má aspoň zopár indiánskych čŕt. Musel sa však uspokojiť s tým, čo bolo. V dnešnej dobe stačilo, že sa človek hlásil k Jazúom.

„Naozaj,“ pokračoval Bobby Carl a dotkol sa náprsného vrecka. „Mám na to doklady.“

Náčelník mávol rukou. „Netreba. Teší ma, pán…“

„Leach. Bobby Carl Leach.“

Pri sendviči mu Bobby Carl prezradil, že sa dobre pozná s náčelníkom kmeňa Čoktó, a navrhol, aby sa veľkí muži stretli. Náčelník Larry už dlho závidel Čoktóom ich postavenie a úsilie o zachovanie vlastnej identity. Čítal o ich prekvitajúcom podnikaní v kasínach, vďaka ktorému podporovali kmeňový život, budovali školy a kliniky a poskytovali mladým ľuďom štipendiá, aby mohli študovať na univerzitách. Ľudomil Bobby Carl sa chytil sociálneho programu Čoktóov, ktorí tak múdro využili slabosť bieleho muža pre hazard a pijatiku.

Nasledujúci deň sa spolu vybrali na obhliadku rezervácie Čoktóov. Bobby Carl šoféroval a ustavične rozprával, takže keď prišli do kasína, podarilo sa mu presvedčiť náčelníka Larryho, že aj oni, hrdí Jazúovia, môžu podnikať a rozvíjať sa ako mladý národ. Náčelník Čoktóov mal inú prácu, a tak sa ich ujal jeden z jeho podriadených, ktorý ich sprevádzal po kasíne a hoteli, po dvoch osemnásťjamkových golfových ihriskách, kongresovom centre a súkromnom letisku v odľahlom kúte prevažne poľnohospodárskeho okresu Neshoba.

„Bojí sa konkurencie,“ pošepol Bobby Carl náčelníkovi, keď ich sprievodca nejavil nijaké známky nadšenia.

Na spiatočnej ceste Bobby Carl vyrukoval so svojím návrhom. Daruje Jazúom šestnásť hektárov pôdy. Kmeň bude mať konečne svoj domov! A na pozemku postavia kasíno. Bobby Carl poznal architekta, staviteľa aj bankára, nehovoriac o miestnych politikoch, a bolo jasné, že projekt plánuje už dlhšie. Náčelník Larry bol príliš ohúrený a neskúsený, aby sa priveľa vypytoval. Budúcnosť bola zrazu plná prísľubov, ale nešlo o peniaze. Dôležitý bol rešpekt. Náčelník Larry sníval o domove pre svojich ľudí, o konkrétnom mieste, kde by jeho bratia a sestry mohli žiť, prosperovať a obnoviť odkaz predkov.

 

Aj Bobby Carl sníval, ale jeho sny nemali nič spoločné so slávou strateného kmeňa.

Ak sa dohodnú, pokračoval, získa v kasíne polovičný podiel a za to im daruje šestnásť hektárov, zabezpečí financovanie kasína a najme právnikov, aby všetko prebehlo bez problémov so zákonom. Keďže kasíno bude stáť na indiánskej pôde, nebude čo regulovať. Okres ani štát ich nemôžu zastaviť, o to sa už postarali súdne spory v minulosti.

Na sklonku náročného dňa si pokrvní bratia podali ruky a kolou si pripili na budúcnosť.

Len čo šestnásťhektárový pozemok zmenil majiteľa, prišli buldozéry a zbavili ho porastu, právnici vyštartovali, bankárovi konečne svitlo a o mesiac sa po Clantone rozletela strašná správa, že v okrese Ford bude stáť kasíno. Celé dni ju pretriasali v kaviarňach okolo námestia, v budove súdu aj v kanceláriách v strede mesta. So škandálom sa od začiatku spájalo meno Bobbyho Carla, čo správe dodávalo hrozivú hodnovernosť. Podobalo sa to naňho, bol to presne ten typ nemorálneho lukratívneho podnikania, do ktorého by sa s vervou pustil. Na verejnosti všetko poprel, ale v súkromí informáciu potvrdil a ochotne ju poskytol každému, o kom vedel, že ju bude šíriť ďalej.

Keď o dva mesiace začali betónovať základy, nikto z miestnych politikov nezobral do ruky lopatu, nikto nesľuboval nové pracovné príležitosti, nikto nepózoval pred kamerami. Zámerne sa z toho nerobila veľká udalosť a nebyť istého reportéra, ktorý dostal tip, začatie stavby by prešlo bez povšimnutia. V najbližšom vydaní Ford County Times však vyšla veľká fotografia nákladného auta s cementom, obklopeného robotníkmi. Titulok na prvej strane oznamoval: Budeme mať kasíno! V krátkom článku chýbali podrobnosti, lebo nikto nebol ochotný hovoriť. Náčelník Larry mal plné ruky práce v obchode a Bobby Carl Leach odišiel z mesta v naliehavej veci. Úrad pre indiánske záležitosti ministerstva vnútra nespolupracoval. Podľa nemenovaného zdroja sa kasíno malo otvoriť zhruba o desať mesiacov.

Keď článok a fotografia v novinách potvrdili pravdivosť správy, mesto sa vzbúrilo. Baptistickí kazatelia sa spojili a nasledujúcu nedeľu pred svojimi ovečkami svorne odsúdili hazardné hry a podobné neresti. Vyzvali ľudí, aby konali. Píšte listy! Telefonujte svojim zvoleným zástupcom! Strážte susedov, aby nepodľahli hriechu hazardu! Táto rakovina nesmie postihnúť naše spoločenstvo. Indiáni opäť zaútočili.

V ďalšom čísle Ford County Times zverejnili množstvo listov šéfredaktorovi a ani jeden nepodporoval myšlienku kasína. Satan sa blíži a všetci slušní ľudia sa musia spojiť, aby odvrátili jeho zlé úmysly. Keď sa ako vždy v pondelok ráno stretla Okresná rada starostov, museli schôdzu presunúť do hlavnej súdnej siene, aby sa tam zmestil aj rozhnevaný dav. Piati starostovia sa schovali za svojho právnika, ktorý sa ľuďom snažil vysvetliť, že okres nemôže zastaviť stavbu kasína. Ide o federálnu záležitosť. Jazúovia sú oficiálne uznaní. Vlastnia pôdu. Indiáni vybudovali kasína najmenej v dvadsiatich šiestich štátoch a miestni boli zvyčajne proti tomu. Skupiny znepokojených občanov sa súdili, ale všetky spory prehrali.

Je pravda, že za kasínom stojí Bobby Carl Leach? spýtal sa ktosi.

Právnik dva dni predtým popíjal s Bobbym Carlom. Nemohol však poprieť to, čo celé mesto tušilo. „Myslím, že áno,“ odvetil opatrne. „Ale nemáme právo na všetky informácie súvisiace s kasínom. Okrem toho, pán Leach je pôvodom Jazú.“

Miestnosťou otriasol výbuch smiechu, po ktorom nasledovalo zlostné bučanie a syčanie.

„Ten by sa vyhlásil aj za trpaslíka, keby na tom zarobil!“ zakričal ktosi. Jeho slová vyvolali ďalšiu vlnu smiechu a protestov.

Ešte hodinu vykrikovali, bučali a syčali, ale napokon všetci pochopili, že okres je v tejto veci bezmocný.

A tak to išlo stále dookola. Ďalšie listy šéfredaktorovi, ďalšie kázne, ďalšie telefonáty poslancom a zopár nových správ v novinách. Týždne a mesiace plynuli, opozícia strácala dych. Bobby Carl sa len zriedka ukázal v meste. Každé ráno o siedmej však bol na stavbe, kričal na stavbyvedúceho a vyhrážal sa, že niekoho prepustí z práce.

 

Kasíno Šťastný Jack dokončili rok po tom, ako Jazúovia dostali z Washingtonu zakladaciu chartu. Všetko v ňom bolo lacné. Herňu tvorili tri spojené kovové haly s falošnou fasádou z bielych tehál a množstvom neónov. K nej pristavili šesťpodlažný hotel s päťdesiatimi izbičkami, ktorý sa stal najvyššou budovou v okrese. Jedna noc v ňom stála 49,95 dolárov. V interiéri kasína prevládali motívy z divokého západu kovboji a Indiáni, vozy, strelci, saloony a típí. Na stenách viseli krikľavé obrazy s bojovými výjavmi, v ktorých Indiáni mali miernu prevahu, ak si to vôbec niekto všimol. Dlážky pokrýval tenký koberec s pestrofarebnými obrázkami koní a iného dobytka. Kasíno pôsobilo dojmom náhlivo postavenej kongresovej haly, ktorá mala čím skôr pritiahnuť hráčov. Bobby Carl bol hlavným projektantom. Personál absolvoval rýchle školenie. „Vytvorili sme sto nových pracovných miest,“ odpovedal Bobby Carl kritikom. Náčelník Larry, vyobliekaný v tradičnom odeve Jazúov podľa svojich predstáv, sa prechádzal po herni, zhováral sa s hosťami a robil, čo mohol, aby sa cítili ako na skutočnom indiánskom území. Pätnásť z dvadsiatich oficiálne uznaných Jazúov sa zamestnalo v kasíne. Dostali čelenky s perím a lukratívne miesta krupierov pri blackjacku.

Mali veľa plánov, chceli postaviť golfové ihrisko, kongresové centrum, krytý bazén a tak ďalej, ale najprv museli zarobiť. Potrebovali prilákať hráčov.

Otvárali bez fanfár. Bobby Carl vedel, že mnohých zvedavcov by odstrašili kamery, reportéri a priveľa pozornosti, a tak otvorili kasíno Šťastný Jack v úplnej tichosti. V novinách okolitých okresov vyšli inzeráty sľubujúce lepšie šance na výhru a „najväčšiu pokerovú herňu v Mississippi“. Bola to lož, ale nikto si netrúfol povedať to verejne. Spočiatku sa obchody veľmi nehýbali, miestni obyvatelia sa kasínu vyhýbali. Väčšina hostí prichádzala zo susedných okresov a iba máloktorý hráč prejavil záujem o nocľah. Vysoký hotel zíval prázdnotou a náčelník Larry sa nemal s kým rozprávať, keď sa prechádzal po kasíne.

Uplynul prvý týždeň a po Clantone sa rozletela správa, že kasíno má problémy. Experti v kaviarňach na námestí mali hlavné slovo. Tí odvážnejší sa priznali, že Šťastného Jacka navštívili, a s radosťou vyhlásili, že tam prakticky nikto nechodí. Kazatelia spoza pulpitov s uspokojením konštatovali, že satan utrpel porážku. Indiáni opäť raz prehrali.

Keď sa ani po dvoch týždňoch situácia nezmenila k lepšiemu, Bobby Carl usúdil, že je čas na malý podvod. Vybral si na to bývalú frajerku, ktorej neprekážalo, že jej fotka bude vo všetkých novinách, a nastavil automaty tak, aby s dolárovým žetónom vyhrala neuveriteľných 14 000 dolárov. Ďalšia nastrčená osoba, tentoraz z okresu Polk, vyhrala 8 000 na „najlepších automatoch mimo Las Vegas“. Šťastní výhercovia sa dali vyfotografovať, ako im náčelník Larry odovzdáva velikánske šeky, a Bobby Carl zaplatil celostránkové inzeráty v ôsmich týždenníkoch vrátane Ford County Times.

Vidina rýchleho zbohatnutia bola príliš lákavá. Počet návštevníkov sa zdvojnásobil a vzápätí strojnásobil. O šesť týždňov už Šťastný Jack nebol v strate. Hotel ponúkal v rámci víkendových balíčkov ubytovanie zadarmo a často nemal ani jednu voľnú izbu. Začali prichádzať hostia z iných štátov. Bilbordy po celom severnom Mississippi sľubovali sladký život v kasíne Šťastný Jack.

Stelle sa sladký život vyhol oblúkom. Mala štyridsaťosem rokov, dospelú dcéru a manžela, ktorého už neľúbila. Keď si Sidneyho brala, vedela, že je nudný, tichý, nepríliš pekný a chýba mu ctižiadostivosť, ale teraz, tesne pred päťdesiatkou, si nemohla spomenúť, čo ju na ňom vlastne priťahovalo. Zaľúbenosť a vášeň čoskoro vyprchali, a keď sa im narodila dcéra, milovali sa už len zo zvyku. Na oslave tridsiatych narodenín sa Stella zdôverila sestre, že nie je šťastná. Sestra bola rozvedená a chystala sa druhý raz vstúpiť do manželstva. Poradila Stelle, aby sa so Sidneym rozišla a našla si ozajstného chlapa, ktorý miluje život a podľa možnosti má aj dosť peňazí. Stella sa namiesto toho upla na dcéru a začala potajomky užívať antikoncepčné tabletky. Nepáčila sa jej predstava, že by porodila ďalšie dieťa so Sidneyho génmi.

Odvtedy ubehlo osemnásť rokov a dcéra odišla z domu. Sidney pribral, začal šedivieť, spohodlnel a bol čoraz nudnejší. Pracoval v stredne veľkej životnej poisťovni, bol spokojný a sníval o dôchodku nevedno prečo veril, že mu prinesie viac vzrušenia ako predchádzajúcich šesťdesiatpäť rokov života. Stella však vedela svoje. Vedela, že Sidney, či pracujúci, alebo dôchodca, bude stále rovnako neznesiteľný, jeho smiešne každodenné rituály sa nikdy nezmenia a napokon ju privedie do blázinca.

Zatúžila po slobode.

Vedela, že ju ešte vždy ľúbi, dokonca zbožňuje, ale nedokázala jeho city opätovať. Roky si nahovárala, že ich manželstvo je založené na láske, na dlhotrvajúcej, neromantickej, hlboko zakorenenej láske, ktorá prežije desaťročia. No napokon sa tej myšlienky vzdala.

Nechcela mu zlomiť srdce a dúfala, že to časom azda prekoná.

Zhodila desať kíl, začala si farbiť vlasy, používala viac mejkapu a dokonca sa zahrávala s myšlienkou nových pŕs. Sidney ju sledoval s pobavením. Jeho pekná žena zrazu omladla o desať rokov. Považoval sa za šťastného muža.

Šťastie sa však naňho prestalo usmievať, keď raz večer vošiel do poloprázdneho domu. Väčšina nábytku tam zostala, len manželka zmizla. Jej skrine boli prázdne. Zobrala si posteľnú bielizeň a niekoľko kuchynských spotrebičov, ale niečo mu nechala. Pravda bola taká, že Stella od Sidneyho nič nechcela iba rozvod.

Papiere ležali na kuchynskom stole spoločná žiadosť o rozvod na základe nezmieriteľných rozdielov. Pripravil ich právnik! Sidney to považoval za ranu pod pás. Pri čítaní mu vyhŕkli slzy a ešte usedavejšie sa rozplakal, keď si prečítal dvojstránkový list na rozlúčku. Zhruba týždeň sa dohadovali po telefóne. Sidney ju prosil, aby sa vrátila domov. Stella odmietla, je koniec, povedala, nech láskavo podpíše papiere a prestane fňukať.

Roky bývali na okraji mestečka Karraway, bolo to opustené smutné miesto, ale Sidney sa tam cítil dobre. Stella už mala všetkého dosť. Teraz žila v Clantone, v okresnom meste s vidieckym klubom a niekoľkými barmi. Prespávala v suterénnej izbe u priateľky a hľadala si prácu. Sidney sa ju pokúšal nájsť, ale Stella sa mu vyhýbala. Z Texasu sa ozvala ich dcéra a hneď sa pridala na matkinu stranu.

Tichý dom teraz pripomínal hrobku a Sidney tam nemohol vydržať. Zvyčajne počkal, kým sa zotmie, potom vyrazil do Clantonu, obišiel námestie, prevážal sa po uliciach a ustavične striehol, či niekde neobjaví svoju ženu v nádeji, že keď ona uvidí jeho, obmäkčí to jej kruté srdce a život bude zase taký, ako predtým. Keď ju nenašiel, pokračoval v ceste na vidiek.

Raz večer prechádzal okolo obchodu náčelníka Larryho a vzápätí odbočil na parkovisko pred kasínom Šťastný Jack. Možno bude tu, pomyslel si. Možno tak veľmi túži po svetlách reflektorov a rýchlom živote, že sa znížila aj k takému úbohému podniku. Bola to len myšlienka, zámienka, aby sa mohol pozrieť do kasína, o ktorom všetci rozprávali. Komu by napadlo, že v tom Bohom zabudnutom kúte okresu Ford bude stáť kasíno? Sidney sa prechádzal po koberci s obrázkami, prehodil pár slov s náčelníkom Larrym, pozeral sa, ako skupinka opitých somárov míňa výplatu pri stole s kockami, pohŕdavo sa uškŕňal nad trápnymi starcami, ktorí postupne hádzali svoje životné úspory do hracích automatov, a nakrátko sa započúval do otrasného spevu miestneho amatéra, ktorý na malom pódiu napodobňoval Hanka Williamsa. Na parkete pred ním sa potkýnalo a šuchtalo niekoľko pridobre živených dvojíc v strednom veku. Takto vyzerá ten slávny nočný život? Stellu nenašiel. Nebola pri bare, v kaviarni ani v pokerovej herni. Sidneymu trochu odľahlo, ale ešte vždy mal zlomené srdce.

Karty nehral už celé roky, ale pamätal si základné pravidlá hry dvadsaťjeden, ktorú ho kedysi naučil otec. Pol hodiny krúžil okolo blackjackových stolov, až sa napokon odhodlal, usadil sa pri päťdolárovom stole a rozmenil dvadsaťdolárovku. Za hodinu vyhral 85 dolárov. Na druhý deň si preštudoval pravidlá blackjacku základné možnosti, zdvojnásobenie stávky, rozdelenie hry, poistenie večer sa vrátil k tomu istému stolu a vyhral vyše 400 dolárov. Tretí večer po ďalšom usilovnom štúdiu hral tri hodiny, pil iba čiernu kávu a odchádzal s 1 750 dolármi vo vrecku. Hra sa mu zdala ľahká a jednoduchá. Existoval perfektný spôsob ako hrať proti krupierovi a pri dodržaní základnej stratégie mohol hráč vyhrať šesť hier z desiatich. A navyše, za blackjack sa vyplácala výhra v pomere dve ku jednej.

Prečo teda toľko ľudí prehráva? Sidney bol zhrozený nevedomosťou ostatných hráčov a nerozvážnosťou ich stávok. Nepretržité popíjanie iba zhoršovalo ich šance, ale mnohí obyvatelia štátu, kde sa konzumácia alkoholu ešte vždy považovala za veľký hriech, jednoducho nevedeli odolať zakázanému ovociu, ktoré Šťastný Jack tak štedro ponúkal.

Sidney študoval, hral, pil čiernu kávu, ktorú mu zadarmo nosili čašníčky, a zase hral. Nakúpil si knihy, svojpomocné videá a naučil sa rátať karty, čo bolo dosť ťažké, ale často to fungovalo, hoci takmer zo všetkých kasín takých hráčov vyhadzovali.

Najdôležitejšie bolo, že sa naučil sebadisciplíne, takže vedel prestať, keď prehrával, a meniť stávky, keď sa balíček kariet začal zmenšovať.

Už nechodieval do Clantonu hľadať svoju manželku, namiesto toho sa odviezol rovno do kasína Šťastný Jack, kde hodinu, najviac dve, hral a domov si odnášal najmenej tisícku. Čím častejšie vyhrával, tým väčšmi sa manažéri herne mračili. Mladí svalnatí muži v lacných oblekoch zrejme členovia ochranky ho začali pozornejšie sledovať. Sidney stále odolával ponúkam na „členstvo v klube“, vďaka ktorému pravidelní hostia dostávali rôzne zľavy či služby zadarmo. Odmietol sa zaregistrovať. Autor jeho najobľúbenejšej knihy Ako prekabátiť kasíno, bývalý hráč, teraz spisovateľ, radil prísne utajenie a prestrojenie. Nikdy nechoďte do kasína v tom istom oblečení, s rovnakými šperkmi, klobúkom, čiapkou, okuliarmi. Nikdy nehrajte pri jednom stole dlhšie ako hodinu. Nikdy neprezrádzajte svoje meno. Priveďte si kamaráta a poproste ho, aby vás volal Frank alebo Charlie. Občas urobte hlúpu stávku. Meňte nápoje, ale vyhýbajte sa alkoholu. Dôvod je prostý. Zákon totiž umožňuje každému kasínu v krajine požiadať hráča, aby odišiel. Ak vás upodozrievajú z rátania kariet či švindľovania alebo ak priveľa vyhrávate a majú toho po krk, môžu vás vyhodiť. Bez udania dôvodu. Častá zmena totožnosti vás chráni.

Šťastie v hre dávalo Sidneyho životu nový zmysel, ale uprostred noci sa ešte vždy budil a hľadal vedľa seba Stellu. Sudca už podpísal ich rozvod. Vedel, že sa nevráti, no napriek tomu ju hľadal a neprestal snívať o žene, ktorú bude vždy ľúbiť.

Stella na rozdiel od neho samotou netrpela. Správa o atraktívnej, čerstvo rozvedenej žene v meste sa rýchlo rozšírila a skôr ako sa nazdala, ocitla sa na večierku, kde sa zoznámila s neslávne známym Bobbym Carlom Leachom. Hoci bola o čosi staršia ako ženy, o ktoré sa zvyčajne zaujímal, zdala sa mu príťažlivá a sexi. Očaril ju zvyčajným prúdom komplimentov a tváril sa, že hltá každé jej slovo. Na druhý deň spolu večerali a hneď po dezerte išli do postele. Aj keď bol Bobby Carl hrubý a vulgárny, Stella to považovala za vzrušujúci zážitok. Bolo to úplne iné ako monotónne a chladné obcovanie so Sidneym.

Netrvalo dlho a Stella získala dobre platené miesto asistentky/sekretárky pána Leacha, čím sa zaradila do zástupu žien, ktoré dostávali mzdu za iné ako organizačné schopnosti. No ak od nej pán Leach čakal, že bude iba dvíhať telefóny a vyzliekať sa na povel, škaredo sa prerátal. Stella si jeho impérium prezrela a nenašla nič zaujímavé. Drevo, pôda, prenajímanie nehnuteľností, poľnohospodárske stroje a nízkorozpočtové motely boli pre ňu nudné ako Sidney, najmä v porovnaní s leskom kasína. Tam sa cítila ako ryba vo vode a čoskoro ovládla kanceláriu na poschodí nad hernou, po ktorej sa Bobby Carl každý večer prechádzal s pohárom džinu s tonikom, hľadel na zábery nespočetných bezpečnostných kamier a rátal peniaze. Stala sa z nej šéfka celého komplexu a začala plánovať rozšírenie jedálne a stavbu krytého bazéna. Mala veľa nápadov a Bobby Carl bol rád, že našiel spoločníčku do postele, ktorá sa s rovnakou vášňou venuje biznisu.

Len čo sa Sidneymu donieslo, že sa jeho milovaná Stella dala dokopy s tým gaunerom Leachom, upadol do ešte hlbšej depresie. Bolo mu z toho nanič. Najprv zvažoval vraždu, potom samovraždu. Sníval o spôsoboch, ako na ňu zapôsobiť a získať ju späť. Keď sa dopočul, že vedie kasíno, prestal tam chodiť. S hraním však neskončil. Naopak, začal tráviť víkendy v kasínach v okrese Tunica na rieke Mississippi. Raz vyhral za noc 14 000 dolárov v kasíne Čoktóov v okrese Neshoba a vedenie Kasína Grand v Biloxi ho požiadalo, aby opustil herňu, keď mal vo vrecku 38 000. Zobral si týždeň dovolenky a odcestoval do Vegas, kde hral každé štyri hodiny v inom kasíne a napokon odišiel z mesta so 60 000 dolármi. Dal výpoveď v práci, strávil dva týždne na Bahamách a vo všetkých kasínach vo Freeporte a Nassau zhrabol množstvo stodolárových žetónov. Kúpil si terénne auto, cestoval po krajine a hľadal indiánske rezervácie s kasínami. Všade sa potešili, keď ho videli odchádzať. Potom bol mesiac vo Vegas a študoval pri súkromnom stole najväčšieho učiteľa na svete, autora knihy Ako prekabátiť kasíno. Za školenie dal 50 000 dolárov, ale stálo to za to. Učiteľ ho presviedčal, že má talent, sebadisciplínu a nervy na to, aby hral blackjack profesionálne. Takú pochvalu od neho počul málokto.

 

Po štyroch mesiacoch sa kasíno Šťastný Jack stalo súčasťou života miestnych ľudí. Kritici stíchli a bolo jasné, že kasíno zostane. Konali sa tam schôdze občianskych združení, maturitné stretnutia, rozlúčky so slobodou, dokonca aj svadby. Náčelník Larry plánoval výstavbu ústredia Jazúov a tešil sa pri pohľade na svoj rozrastajúci sa kmeň. Ľudia, ktorí predtým rázne popierali indiánsky pôvod, o sebe teraz hrdo vyhlasovali, že sú čistokrvní Jazúovia. Väčšina hľadala zamestnanie, a keď Bobby Carl navrhol, aby sa delili o zisk v podobe mesačných platieb, jeho kmeň mal odrazu vyše sto členov.

Bobby Carl, samozrejme, neťahal za kratší koniec, ale ešte nepodľahol chamtivosti. Na Stellino naliehanie si dokonca zobral ďalší úver, aby mohol financovať výstavbu golfového ihriska a kongresového centra. Banka bola príjemne prekvapená tokom peňazí a ochotne mu úver poskytla. Kasíno Šťastný Jack malo šesť mesiacov po otvorení dlh vo výške 2 miliónov dolárov, ale nikoho to netrápilo.

Stella za dvadsaťšesť rokov so Sidneym nikdy nebola v zahraničí a ani Spojené štáty veľmi nepoznala. Jeho predstava o dovolenke spočívala v lacnom priváte na Floride, kde sa nikdy nezdržali dlhšie ako päť dní. Jej nový muž však miloval lode a výletné plavby, a preto prišla s myšlienkou valentínskej plavby po Karibiku pre desať šťastných párov. Zorganizovala súťaž, sfalšovala výsledky, vybrala niekoľko svojich nových priateliek a kamarátov Bobbyho Carla, a napokon zverejnila mená výhercov vo veľkom inzeráte v miestnych novinách. Bobby Carl, Stella, hŕstka vedúcich pracovníkov kasína (náčelník Larry, chvalabohu, odmietol) a desať šťastných párov v limuzínach opustili Clanton a zamierili na letisko v Memphise. Odleteli na Miami, kde so štyrmi tisíckami ďalších nastúpili na výletnú loď, ktorá sa s nimi plavila okolo ostrovov.

Len čo sa ocitli za hranicami, začala sa valentínska masakra. Sidney prišiel do kasína, kde bolo mimoriadne rušno Stella inzerovala rôzne romantické zľavy, ktoré prilákali veľa ľudí. Bol to Sidney, ale nepodobal sa na Sidneyho, ktorého v kasíne videli predtým. Dlhé zafarbené vlasy mu zakrývali uši. Mesiac sa neholil a bradu si zafarbil tou istou lacnou farbou, akú použil na vlasy. Na nose mal veľké okuliare v ráme z korytnačiny s tmavými sklami, takže mu nebolo vidieť do očí. Na sebe mal koženú motorkársku bundu a džínsy a šesť prstov mu zdobili prstene z rôznych kovov a kameňov. Väčšinu hlavy mu zakrývala čierna baretka, a aby sa chlapci hore pri monitoroch nenudili, na chrbte oboch rúk mal falošné obscénne tetovanie.

Tohto Sidneyho nikdy predtým nevideli.

Z dvadsiatich blackjackových stolov boli iba tri pripravené na vyššie stávky. Keďže minimálna stávka predstavovala sto dolárov, nebola pri nich tlačenica. Sidney si sadol k jednému z nich, hodil na stôl hrču bankoviek a povedal: „Päťtisíc v stodolárových žetónoch.“ Krupier s úsmevom prijal peniaze a rozložil ich po stole. Manažér herne stál za jeho chrbtom a všetko pozorne sledoval. Personál si vymieňal významné pohľady a chlapi pri monitoroch ožili. Pri stole sedeli ešte dvaja hráči, ale nič si nevšimli. Obaja pili a zostalo im už len zopár žetónov.

Sidney hral ako amatér a za dvadsať minút prehral dve tisícky. Manažér sa upokojil. „Máte našu klubovú kartu?“ spýtal sa.

„Nie,“ znela stručná odpoveď. A nesnažte sa mi ju ponúknuť.

Dvaja opilci odišli a Sidney rozšíril pole pôsobnosti. Hral na troch poliach, na každé stavil po 500 dolárov a zakrátko vyhral späť svoje dve tisícky a ešte štyriapoltisíca navyše. Manažér herne začal prešľapovať na mieste a snažil sa nezízať na Sidneyho. Krupier zamiešal karty a čašníčka priniesla pomarančový džús s vodkou, z ktorého si Sidney odpil iba občas. Teraz stavil na štyri polia po tisícke, ďalších pätnásť minút mal rovnaký počet bodov ako krupier, potom vyhral šesťkrát po sebe, čo mu vynieslo rovných 24 000. Keďže sa mu zle narábalo s kopou stodolárových žetónov, obrátil sa na krupiera „Vymeňte mi ich za tie purpurové.“ Ten mal k dispozícii iba dvadsať tisícdolárových žetónov. Prerušili teda hru a manažér poslal po peniaze. „Nedáte si večeru?“ spýtal sa nervózne krupier.

„Nie som hladný,“ odvetil Sidney. „Ale odskočím si na toaletu.“

Hra pokračovala a tentoraz Sidney stavil na štyri polia po dvetisíc. Pätnásť minút udržiaval rovnaký počet bodov ako krupier, potom pozrel na manažéra a spýtal sa: „Môžem dostať iného krupiera?“

„Samozrejme.“

„Dal by som prednosť žene.“

„Ako si želáte.“

K stolu prišla mladá Hispánka a zašemotila: „Zdá sa, že máte šťastie.“ Sidney neodpovedal. Opäť stavil na štyri polia a tri razy po sebe prehral, potom zvýšil stávky na tritisíc a štyrikrát vyhral.

Kasíno zatiaľ prišlo o vyše 60 000 dolárov. Doterajší rekord v blackjacku bolo 110 000 za noc. Vyhral istý lekár z Memphisu, ale na druhý deň prehral celú sumu a ešte oveľa viac. „Nech vyhrávajú,“ hovorieval Bobby Carl. „Aj tak sa nám všetko vráti.“

„Dal by som si zmrzlinu,“ povedal Sidney a manažér herne okamžite luskol prstami. „Akú si prosíte?“

„Pistáciovú.“

Zakrátko mu priniesli plastovú misku zmrzliny a lyžičku. Sidney dal čašníčke svoj posledný stodolárový žetón ako prepitné. Zjedol za lyžičku a stavil 5 000 na štyri polia. Dvadsaťtisícová stávka na jednu hru bola v kasíne dosť zriedkavá a správa sa hneď rozšírila po kasíne. Za Sidneym sa vytvoril hlúčik zvedavcov, ale on im nevenoval pozornosť. Vyhral sedem hier z desiatich a mal na konte 102 000. Kým krupier miešal karty, Sidney pomaly jedol zmrzlinu a upieral na ne oči.

Potom menil stávky od desať do dvadsaťtisíc na hru. A keď vyhral ďalších 80 000, pristúpil k nemu manažér a vyhlásil: „To by stačilo. Rátate karty.“

„Mýlite sa,“ odvetil pokojne Sidney.

„Nechajte ho,“ ozval sa ktosi, ale manažér si ho nevšímal.

Krupier sa do rozhovoru nezapojil. „Rátate karty,“ zopakoval manažér.

„Nie je to zakázané,“ odsekol Sidney.

„Nie, ale máme vlastné pravidlá.“

„Somarina,“ zavrčal Sidney a nabral si zmrzlinu.

„Tak dosť. Žiadam vás, aby ste odišli.“

„Fajn, ale chcem hotovosť.“

„Dáme vám šek.“

„To teda nie. Prišiel som sem s hotovosťou a s hotovosťou aj odídem.“

„Išli by ste láskavo so mnou, pane?“

„Kam?“

„Vybavíme to u pokladníka.“

„Super. Ale chcem hotovosť.“

Hlúčik zvedavcov sa díval, ako odchádzajú. V kancelárii pokladníka Sidney vyrukoval s falošným vodičským preukazom na meno Jack Ross, Dothan, Alabama. Pokladník s manažérom vyplnili povinný formulár pre daňový úrad a po búrlivej hádke si Sidney z kasína odnášal plátenný vak plný stodolárových bankoviek, spolu 184 000 dolárov.

Nasledujúci večer sa do kasína vrátil v tmavom obleku, bielej košeli a kravate, vyzeral ako niekto iný. Brada, dlhé vlasy, prstene, tetovanie, baretka a okuliare boli preč. Hlavu mal oholenú, pod nosom sa mu skveli sivé fúziky a na nose mal okuliare na čítanie v kovovom ráme. Vybral si iný stôl s iným krupierom. Manažér zo včerajška mal voľno. Sidney položil na stôl peniaze a pýtal si dvadsaťštyri tisícdolárových žetónov. Za tridsať minút vyhral dvanásť z pätnástich hier a požiadal o súkromný stôl. Manažér ho zaviedol do malej miestnosti pri pokerovej herni. Ochrankári na poschodí stáli v pozore a sledovali každý jeho pohyb.

„Prosím si desaťtisícové žetóny,“ vyhlásil Sidney. „A krupiera.“

Samozrejme. „Dáte si niečo?“

„Sprite a praclíky.“

Sidney vytiahol z vrecka peniaze a prerátal si žetóny, za ktoré mu ich vymenili. Bolo ich spolu dvadsať. Stavil na tri polia a o pätnásť minút mal pred sebou tridsaťdva žetónov. Za krupierom stál ďalší manažér s riaditeľom kasína a zachmúrene sledovali hru.

Sidney chrúmal praclíky, ako keby hral na dvojdolárových automatoch. V skutočnosti však stavil po desaťtisíc na štyri polia. Potom stávky zdvojnásobil a vzápätí opäť znížil na desaťtisíc. Keď sa balíček krupierových kariet stenčil, odrazu stavil po päťdesiattisíc na všetkých šesť polí. Krupier ukázal päťku, svoju najhoršiu kartu. Sidney pokojne rozdelil dve sedmičky a vzápätí zdvojnásobil na tvrdú desiatku. Krupier vyrukoval s dámou a potom pomaličky vytiahol ďalšiu kartu. Bola to deviatka, čo znamenalo, že súčet jeho kariet prekročil dvadsaťjeden. Sidney vyhral spolu 400 000 dolárov a prvý manažér takmer odpadol.

„Hádam by sme si mali dať pauzu,“ navrhol.

„Radšej dokončíme hru, potom si dáme pauzu,“ odvetil Sidney.

„Nie.“

„Chcete svoje peniaze späť, nie?“

Krupier zaváhal a vrhol zúfalý pohľad na riaditeľa. Kde je Bobby Carl, keď ho potrebujú?

 

„Tak dobre,“ prikývol s úsmevom Sidney. „Veď sú to len peniaze. Dočerta, ešte nikdy som neodchádzal z kasína s plnými vreckami.“

„Poviete nám, ako sa voláte?“

„Isteže. Sidney Lewis.“ Vytiahol peňaženku a hodil na stôl svoj vodičský preukaz. Bolo mu jedno, že poznajú jeho pravé meno. Nemal v úmysle vrátiť sa. Riaditeľ s manažérmi ho študovali, aby získali čas.

„Už ste tu niekedy boli?“ spýtal sa jeden z nich.

„Pred niekoľkými mesiacmi. Tak ideme hrať, alebo nie? Čo je toto za kasíno? Rozdajte karty.“

Riaditeľ mu neochotne vrátil vodičský preukaz a Sidney ho nechal ležať na stole pri kope žetónov. Riaditeľ pozrel na krupiera a pomaly prikývol. Sidney položil na každé zo šiestich polí jeden desaťtisícový žetón a vzápätí k nim pridal ešte po štyri. V hre bolo tristotisíc dolárov. Ak na polovici polí vyhrá, mal v úmysle pokračovať. Ak prehrá, skončí a odíde. Šesťstotisíc dolárov za dve noci bola celkom slušná suma a určite by uspokojila jeho nenávisť k Bobbymu Carlovi Leachovi.

Karty dopadli na stôl, krupier si vytiahol šestku. Sidney rozdelil dvoch dolníkov, čo bol riskantný krok, pred ktorým všetci znalci varujú, a vzápätí naznačil, že nebude ťahať ďalšie. Keď krupier otočil svoju kartu a ukázal deviatku, Sidney ani okom nemihol, ale manažéri zbledli. Nato krupier musel ťahať pätnástku a zjavne sa mu nechcelo. Napokon si vytiahol sedmičku a s počtom bodov dvadsaťdva prehral.

Riaditeľ okamžite priskočil k stolu a povedal: „Končíme. Rátate karty.“ Utrel si kropaje potu z čela.

„To nemyslíte vážne,“ ohradil sa Sidney. „Čo je toto za diera?“

„Skončili ste, kamarát,“ vyhlásil rázne riaditeľ a pozrel na dvoch svalnatých bodygardov, ktorí sa zrazu vynorili za Sidneym. Ten si pokojne strčil do úst ďalší praclík a hlučne ho schrúmal. Usmial sa na riaditeľa a manažérov a rozhodol sa im vyhovieť.

„Chcem hotovosť,“ povedal.

„To môže byť problém,“ znela odpoveď.

Odviedli Sidneyho do šéfovej kancelárie na poschodí a zavreli dvere. Nikto si nesadol.

„Žiadam hotovosť,“ trval na svojom Sidney.

„Dáme vám šek,“ odvetil šéf herne.

„Nemáte hotovosť, čo?“ podpichol ho Sidney. „Toto trápne kasíno nemá dosť peňazí na pokrytie svojich záväzkov.“

„Peniaze máme,“ vyhlásil nepresvedčivo riaditeľ. „Radi vám vypíšeme šek.“

Sidney zagánil na všetkých prítomných a povedal: „Ten šek bude nekrytý, však?“

„V žiadnom prípade, ale počkajte, prosím, sedemdesiatdva hodín, kým si ho dáte vyplatiť.“

„V ktorej banke?“

„Merchants v Clantone.“

Na druhý deň ráno o deviatej Sidney a jeho právnik vošli do Merchants Bank na clantonskom námestí a požiadali o stretnutie s prezidentom. Len čo sa ocitli v jeho kancelárii, Sidney vytiahol z vrecka o tri dni postdatovaný šek na 945 000 dolárov, ktorý mu vystavili v kasíne Šťastný Jack. Prezident ho preskúmal, utrel si čelo a preskakujúcim hlasom oznámil: „Ľutujem, ale tento šek nemôžeme vyplatiť.“

„Ani o tri dni?“ spýtal sa právnik.

„O tom silne pochybujem.“

„Hovorili ste s kasínom?“

„Áno, niekoľko ráz.“

O hodinu už bol Sidney s právnikom v budove okresného súdu a v kancelárii úradníka ekvitného súdu podal žiadosť o okamžité vydanie súdneho príkazu na zatvorenie kasína a vyplatenie dlhu. Ctihodný sudca Willis Bradshaw zvolal mimoriadne zasadnutie súdu na nasledujúci deň o deviatej.

 

Bobby Carl v Portoriku opustil loď a snažil sa chytiť najbližšie lietadlo do Memphisu. Neskoro večer pricestoval do okresu Ford a v prenajatom aute zamieril rovno do kasína, kde našiel zopár hráčov a ešte menej zamestnancov, ktorí nevedeli o tom, čo sa stalo včera. Riaditeľ dal výpoveď a vyparil sa. O jednom manažérovi, ktorý mal včera do činenia so Sidneym, sa povrávalo, že ušiel za hranice okresu. Bobby Carl sa vyhrážal, že vyhodí aj ostatných, okrem náčelníka Larryho, ten bol úplne zdrvený. O polnoci sa Bobby Carl stretol s prezidentom banky a tímom právnikov. Hladina nervozity prudko stúpala.

Stella zostala na výletnej lodi, ale nevedela sa zabávať. Uprostred chaotického telefonického rozhovoru totiž počula Bobbyho Carla zakričať: „Sidney Lewis! Kto je Sidney Lewis, dopekla?“

Nepovedala, že jedného Sidneyho Lewisa pozná, lebo neverila, že by jej bývalý manžel bol schopný zruinovať kasíno. Napriek tomu mala z toho všetkého nepríjemný pocit, a keď loď zakotvila v George Towne na Veľkom kajmaňom ostrove, zobrala si taxík a zamierila rovno na letisko.

 

Sudca Bradshaw privítal divákov v súdnej sieni. Poďakoval im, že prišli, a vyzval ich, aby prišli aj nabudúce. Potom sa spýtal, či sú právnici pripravení.

Neoholený, uštvaný, nevyspatý Bobby Carl sedel pri jednom stole s tromi právnikmi a s náčelníkom Larrym, ktorý jakživ nevstúpil do súdnej siene a bol z toho taký nervózny, že radšej zavrel oči. Vyzeral, akoby meditoval. Ani Bobby Carl, ktorý sa na súde cítil ako doma, nebol vo svojej koži. Banka, ktorá mu poskytla úver, totiž mala záložné právo na všetok jeho majetok a budúcnosť kasína aj ostatných podnikov bola vážne ohrozená.

Jeden z jeho právnikov rýchlo vstal a povedal: „Áno, vaša ctihodnosť, sme pripravení, ale upozorňujem na skutočnosť, že sme podali návrh na zrušenie tohto konania. Táto záležitosť patrí pred federálny, nie štátny súd.“

„Čítal som váš návrh,“ odvetil sudca Bradshaw a bolo vidieť, že sa mu nepáčil. „Vec spadá do mojej jurisdikcie.“

„V tom prípade sa ešte dnes obrátim na federálny súd,“ odsekol právnik.

„Nech sa páči, v tom vám nemôžem zabrániť.“

Sudca Bradshaw venoval väčšinu svojej profesionálnej kariéry urovnávaniu nepríjemných sporov medzi rozhnevanými manželmi a rokmi si vypestoval silný odpor k rozvodovým kauzám. Alkohol, drogy, nevera, hazardné hry stále prichádzal do styku s najväčšími neresťami. Prednášal v nedeľnej škole pri metodistickom kostole a prísne rozlišoval medzi dobrom a zlom. Hazardné hráčstvo považoval za mimoriadne odporné, a preto s radosťou prijal príležitosť urobiť niečo proti nemu.

Sidneyho právnik hlučne dokazoval, že kasíno nemá dostatočný kapitál a nedrží v pokladnici dosť peňazí v hotovosti, z čoho vyplýva, že ohrozuje aj ostatných hráčov. Vyhlásil, že o piatej popoludní podá na kasíno riadnu žalobu, ak nesplatí dlh jeho klientovi. Dovtedy by sa kasíno malo zatvoriť.

Sudca Bradshaw vyzeral, že je tej myšlienke naklonený.

A ľudia v obecenstve tiež. Medzi divákmi boli aj viacerí kazatelia a ich ovečky, registrovaní voliči, ktorí vždy podporovali sudcu Bradshawa a teraz s nadšením privítali možnosť zavrieť kasíno. Bol to zázrak, za aký sa modlili. A hoci v tichosti odsudzovali Sidneyho Lewisa za hriešne správanie, zároveň ho obdivovali za to, že zruinoval kasíno. Do toho, Sidney!

Počas pojednávania vysvitlo, že Šťastný Jack disponuje hotovosťou vo výške 400 000 dolárov a okrem toho má rezervný fond zaistený dlhopisom v hodnote 500 000 dolárov. Bobby Carl pri svedeckej výpovedi priznal, že kasíno za prvých sedem mesiacov malo priemerný mesačný zisk 80 000 a táto suma sa postupne zvyšovala.

Po úmornom päťhodinovom pojednávaní sudca Bradshaw rozhodol, že kasíno musí okamžite vyplatiť celú dlžnú sumu, čiže 945 000 dolárov, a kým tak neurobí, nesmie otvoriť svoje dvere verejnosti. Šerifovi prikázal zablokovať vstup od diaľnice a zatknúť každého, kto sa napriek tomu pokúsi vojsť do kasína. Právnici Bobbyho Carla uháňali na federálny súd do Oxfordu a podali žiadosť o znovuotvorenie kasína. Sidney dodržal sľub a podal žalobu na štátnom aj federálnom súde.

Nasledovali ďalšie súdne spory. Sidney zažaloval poisťovňu, ktorá vydala dlhopis, a vzápätí aj banku. V banke vypukla nervozita okolo dvojmiliónového úveru, ktorý poskytla kedysi sľubnému kasínu. Požiadala dlžníkov o okamžité vrátenie úveru a zažalovala kmeň Jazúov, náčelníka Larryho aj Bobbyho Carla Leacha. Tí zareagovali žalobou na banku, odvolávajúc sa na rôzne nekalé praktiky. Množstvo súdnych sporov priam zelektrizovalo miestnych právnikov a takmer všetci sa usilovali získať na nich svoj podiel.

Keď sa Bobby Carl dozvedel, že Sidney je Stellin bývalý manžel, s ktorým sa nedávno rozviedla, obvinil ju zo spolupáchateľstva a na hodinu ju vyhodil. Stella ho zažalovala. Dni plynuli, ale kasíno Šťastný Jack bolo stále zatvorené. Dvadsať zamestnancov sa súdilo o nevyplatené mzdy. Federálne finančné úrady rozoslali predvolania. Federálny sudca nechcel mať s tou nepríjemnou záležitosťou nič spoločné a neschválil znovuotvorenie kasína.

Po mesiaci právnického kľučkovania sa všetko upokojilo a zavládla realita. Budúcnosť kasína nevyzerala ružovo. Bobby Carl presvedčil náčelníka Larryho, že nemajú inú možnosť, ako podať žiadosť o vyhlásenie bankrotu, ktorý by ich ochránil. O dva dni urobil to isté sám za seba. Po dvoch desaťročiach pochybného podnikania na hranici zákona konečne skrachoval.

Sidney bol práve v Las Vegas, keď mu právnik oznámi skvelú novinu, že poisťovňa je ochotná pristúpiť na vyrovnanie v celej výške dlhopisu 500 000. Okrem toho zmrazené účty kasína nakrátko rozmrazia a na zvyšných 400 000 mu vypíšu šek. Sidney hneď skočil do auta a s veľkou slávou sa vrátil do okresu Ford ale až po tom, ako cestou navštívil tri indiánske kasína.

 

Najobľúbenejší podpaľači Bobbyho Carla boli istí manželia z Arkansasu. Keď sa skontaktovali, dostali peniaze, stavebné plány a kľúče. Nočných strážnikov prepustili. Hlavný prívod vody prerušili. V budove nebol kropiaci systém, lebo to predpisy nevyžadovali.

Kým o tretej ráno dorazili na miesto dobrovoľní hasiči zo Springdale, Šťastný Jack už bol v plameňoch. Kovové konštrukcie nevydržali a roztavili sa. Inšpektori mali neskôr podozrenie na podpaľačstvo, ale nenašli žiadne stopy po benzíne či iných horľavinách. Napokon dospeli k záveru, že príčinou požiaru bol únik plynu. Pri nasledujúcom súdnom spore vyšetrovatelia poisťovne predložili záznamy, podľa ktorých ktosi v kasíne doplnil zásobníky na plyn iba týždeň pred požiarom.

Náčelník Larry sa vrátil do svojho obchodu a upadol do hlbokej depresie. Jeho kmeň sa opäť stal obeťou chamtivého bieleho muža. Jazúovia sa rozutekali na všetky strany a viac ich nikto nevidel.

Sidney sa ešte nejaký čas zdržal v Karrawayi, ale potom už mal po krk pozornosti klebetníkov. Keďže v práci dal výpoveď a zruinoval kasíno, všetci o ňom hovorili ako o profesionálnom hráčovi, čo bola v Mississippi veľká vzácnosť. A hoci Sidney nezodpovedal profilu nezodpovedného darebáka, o jeho novom spôsobe života sa rozprávalo všade. Bol jediný človek v mestečku, o ktorom sa vedelo, že má milión dolárov, a to vyvolávalo problémy. Objavovali sa starí kamaráti. Slobodné ženy každého veku kuli plány, ako sa s ním zoznámiť. Všetky charitatívne organizácie mu napísali list a pýtali peniaze. Dcéra z Texasu oňho začala prejavovať záujem a ospravedlnila sa mu, že počas rozvodového konania nestála na jeho strane. Keď sa pred jeho domom objavila tabuľa s nápisom Na predaj, v mestečku Karraway sa o ničom inom nehovorilo. Podľa najnovších klebiet sa mal presťahovať do Las Vegas. Sidney vyčkával.

Celé hodiny hral poker online, a keď sa začal nudiť, sadol do auta a odviezol sa do niektorého kasína v Tunice alebo na pobreží Mexického zálivu. Častejšie vyhrával ako prehrával, ale stále sa snažil nevzbudiť priveľa pozornosti. Do dvoch kasín v Biloxi mal už niekoľko mesiacov zakázaný vstup. Zakaždým sa však vrátil do Karrawaya, hoci v skutočnosti chcel mestečko navždy opustiť.

Stále vyčkával.

Prvý krok urobila jeho dcéra. Raz večer mu zavolala a rozprávala asi hodinu, kým z nej nevyšlo, že Stella je osamelá, smutná a cnie sa jej za životom so Sidneym. Podľa dcéry Stella všetko trpko oľutovala a chcela by sa zmieriť s jediným mužom, ktorého kedy milovala. Sidney počúval dcéru a zrazu si uvedomil, že Stellu potrebuje, napriek všetkým výhradám. Zatiaľ jej však nič nesľúbil.

Obsah ďalšieho telefonátu bol konkrétnejší. Dcéra sa pokúšala sprostredkovať schôdzku svojich rodičov, malo to byť čosi ako prvý krok k normalizácii vzťahov. Dokonca sa ponúkla, že v prípade potreby pricestuje domov. Ide jej len o to, aby rodičia boli zase spolu. Zvláštne, pomyslel si Sidney, že jej to nenapadlo predtým, ako som zruinoval kasíno.

Po týždni tieňového boxovania sa Stella uňho zastavila na pohár čaju. Počas dlhého rozhovoru nabitého citmi sa priznala k všetkým hriechom a prosila Sidneyho o odpustenie. Potom odišla a na druhý deň sa vrátila. Tretí večer skončili v posteli a Sidney sa znova zaľúbil.

O manželstve nepadla ani zmienka. Naložili terénne auto a vybrali sa na Floridu. Pri Ocale mali Indiáni z kmeňa Seminola nové kasíno a Sidneyho už svrbeli prsty. Cítil, že bude mať šťastie.

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024