Firma (John Grisham)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

38

Pán Morolto v čiernom obleku a červenej kravate sedel na čele konferenčného stola s umakartovým povrchom v spoločenskej sále hotela Best Western na Miracle Stripe a spolu s ním tam sedelo dvadsať jeho najlepších a najšikovnejších chlapcov. Ďalší dôveryhodní členovia jeho komanda stáli popri stenách. Hoci to boli samé ťažké väzby a chladnokrvní zabijaci, v tých svojich pestrofarebných košeliach, krikľavých šortkách a pozoruhodnej zmesi slamených klobúkov vyzerali teraz skôr ako zbierka klaunov. Inokedy by sa bol ich hlúposti vysmial, ale v tejto ťažkej chvíli nebol čas na smiech. Pán Morolto počúval.

Po pravici mu sedel Lou Lazarov a po ľavici DeVasher a všetky uši v tej malej miestnosti napäto počúvali slovný ping‑pong dvoch pohlavárov.

„Sú tu. Viem, že sú tu,“ vyhlásil DeVasher dramaticky a pri každej slabike plesol dlaňami po stole. Mal rytmus v tele.

„Súhlasím,“ odpálil loptičku Lazarov. „Sú tu. Dvaja prišli osobným autom, jeden nákladným. Obe vozidlá sme našli opustené, a na nich kopu odtlačkov prstov. Áno, sú tu.“

„Ale prečo Panama City Beach?“ pokračoval DeVasher. „Nedáva mi to zmysel.“

„Zrejme aj preto, lebo tu už bol,“ vrátil uder Lazarov. „Na Vianoce, pamätáte? Pozná to tu a predpokladá, že to množstvo motelov je ideálne na dočasný úkryt. A naozaj to nie je zlý nápad. Ale má smolu. Vzal si so sebou priveľa batožiny. Napríklad brata, ktorého každý hľadá. Okrem toho ženu. A podľa všetkého aj za nákladné auto dokumentov. Typicky školácke myslenie. Keď už musím utiecť, tak prečo nie so všetkými, čo ma majú radi. Lenže potom braček znásilní v hoteli blondínku – aspoň tak sa to všeobecne tvrdí – a zrazu po nich idú policajti z celej Alabamy a Floridy. To je teda fakt smola.“

„A čo jeho matka?“ spýtal sa pán Morolto.

Lazarov aj DeVasher uznanlivo prikyvovali, akú inteligentnú otázku položil ten veľký muž.

„Zrejme sú tu len zhodou okolností,“ ujal sa odpovede Lazarov.

„Je to celkom jednoduchá žena, stará sa jedine o svoje oblátky a nič nevie. Sledujeme ju, odkedy sme sem prišli.“

„To je fakt,“ pridal sa DeVasher. „Neboli v kontakte.“

Morolto inteligentne prikyvoval a zapálil si cigaretu.

„Takže ak sú tu,“ pokračoval Lazarov, „a my vieme, že sú tu, potom aj FBI a polícia vie, že sú tu. Lenže my tu máme šesťdesiat ľudí, a oni stovky. Majú väčšie šance.“

„Viete určite, že všetci traja sú spolu?“ spýtal sa pán Morolto.

„Stopercentne,“ vyhlásil DeVasher. „Vieme, že tá ženská a trestanec sa ubytovali v Perdide v tú istú noc, onedlho odtiaľ zmizli a o tri hodiny sa tá žena už zapísala na recepcii Holiday Innu, kde zaplatila v hotovosti za dve izby. Okrem toho mala prenajaté auto, na ktorom sme našli aj odtlačky toho chlapa. Nad všetky pochybnosti. Vieme, že Mitch si v stredu prenajal v Nashville náklaďák, vo štvrtok ráno telegraficky predisponoval našich desať miliónov do nashvillskej banky a potom zdúchol. Náklaďák sa pred štyrmi hodinami našiel tu. Myslím, že rozhodne sú všetci pokope.“

„Ak odišiel z Nashvillu, len čo previedol tie peniaze, potom tu mohol byť už niekedy večer,“ pokračoval Lazarov. „Náklaďák bol prázdny, čiže ho niekde tu neďaleko museli vyložiť a potom ukryť. Najskôr asi včera v noci. Nezabúdajme, že niekedy museli aj spať. Predpokladajme, že tu v noci prespali a ráno sa chceli presunúť ďalej, lenže zistili, že všetky noviny sú plné ich obrázkov, policajtov je tu ako kobyliek a cesty sú zablokované. Takže sa ocitli v klepci.“

„Ak by chceli odtiaľto ubziknúť,“ nadviazal DeVasher, „museli by si požičať, prenajať alebo ukradnúť auto. Zatiaľ si tu nikto z nich nič neprenajal. Mitch si prenajal auto v Nashville na svoje meno. Na svoj pravý preukaz. Jeho žena si prenajala auto v Mobile na svoje meno. Takže predsa len nie sú až takí rafinovaní.“

„To znamená, že nemajú falošné preukazy,“ dodal Lazarov. „Ak by chceli utiecť na prenajatom aute, museli by si ho požičať na vlastné meno. A v nijakej požičovni ich nemajú v záznamoch.“

Morolto rozladene mávol rukou. „No dobre, dobre. Tak sú teda tu. Ste geniálni, chlapci. Som na vás hrdý. A teraz čo?“

„Kým tu obsmŕdajú tajní, nemôžeme pohnúť ani prstom,“ odvrátil útok DeVasher. „Majú všetko pod palcom, takže nám iné neostáva, len sedieť na zadku a čakať, kedy vypadnú.“

„Dnes som hovoril s Memphisom,“ pokračoval v obrane Lazarov. „Všetci starší členovia firmy sú na ceste sem. Poznajú McDeera aj jeho ženu najlepšie, takže ich nasadíme na pláže, do reštaurácií a hotelov. Možno ich niekde objavia.“

„Podľa mňa sú v nejakom malom moteli,“ ozval sa znova DeVasher. „Môžu sa zapísať pod falošnými menami, zaplatiť v hotovosti a nikto nič nezistí. Je tam menej hostí, teda aj menšia šanca, že si ich niekto všimne. Najprv sa usadili v Holiday Inne, ale dlho tam neostali. Stavím sa, že sa presunuli o pár dverí ďalej.“

„Najprv sa zbavíme tajných a polície,“ prevzal štafetu Lazarov. „Oni o tom ešte nevedia, ale onedlho zdvihnú kotvy a vyprázdnia nám pole. A potom hneď ráno nabehneme do motelov a rad‑radom si ich pekne prejdeme. Väčšinou nemajú ani päťdesiat izieb. Odhadujem, že dvaja chlapi môžu mať jeden motel prezretý za pol hodiny. Je mi jasné, že to chvíľu potrvá, ale aspoň nebudeme sedieť a čakať ako na spasenie. Možno keď tajní odtiahnu, McDeerovci si vydýchnu a urobia nejakú chybu.“

„Chcete povedať, že naši chlapi budú prehľadávať hotelové izby?“ spýtal sa Morolto.

„Jasné, že všade sa nedostanú, ale za pokus to stojí,“ vysvetľoval DeVasher.

Morolto vstal a poobzeral sa po miestnosti: „A čo voda?“ spýtal sa Lazarova a DeVashera.

Obaja sa na seba pozreli, dokonale zmätení otázkou.

„Voda!“ zreval Morolto. „Čo voda?“

Všetky oči bezradne blúdili okolo stola a upreli sa na Lazarova. „Nehnevajte sa, prosím, ale celkom vám nerozumiem.“

Morolto sa naklonil k Lazarovovi a zahučal mu priamo do tváre: „Čo voda, Lou? Sme na pobreží, nie? Na jednej strane máme diaľnice, železnice, letiská, a na druhej vodu a lode. Povedzte, ak sú cesty zablokované a letiská ani železnice neprichádzajú do úvahy, kam asi pôjdu? Podľa mňa je veľmi pravdepodobné, že sa pokúsia nájsť nejaký čln a uniknúť za tmy. Logické, čo poviete, chlapci?“

Všetky hlavy v sále rýchlo prikyvovali. „Pekelne logické,“ ozval sa DeVasher.

„Výborne,“ poznamenal Morolto. „Tak teda kde máme člny?“

Lazarov vyskočil na rovné nohy, obrátil sa k stene a začal štekať povely na svojich podriadených. „Rýchlo do prístavu! Požičajte na celú noc a celý deň každú voľnú rybársku loď alebo čln. Zaplaťte im, čo budú chcieť. Na nijaké otázky neodpovedajte, len zaplaťte a choďte. A potom nech chlapi do tých člnov rýchlo naskáču a idú hliadkovať na more. Zhruba kilometer od brehu.“

 

V piatok večer krátko pred deviatou stál Aaron Rimmer pri pumpe s celonočnou prevádzkou v Tallahassee a platil za malinovku a päťdesiat litrov benzínu. Okrem toho potreboval drobné do telefónneho automatu. Potom zalistoval v telefónnom zozname a zavolal na miestnu políciu. Súrne. Predstavil sa a spojovateľka ho prepojila na veliteľa.

„Počujte!“ ozval sa nástojčivo. „Práve som tankoval tuná na pumpe a videl som tých troch trestancov, čo po nich všetci pátrajú! Nabetón to boli oni!“

„Akých trestancov?“ spýtal sa veliteľ.

„Tých McDeerovcov. Dvoch chlapov a jednu ženu. Pred dvoma hodinami som odchádzal z Panama City Beach a boli ich plné noviny. Potom som sa zastavil tuná, a zrazu len prefrnkli rovno okolo mňa.“

Rimmer presne opísal, kde sa práve nachádza, a o tridsať sekúnd už pri ňom zastalo prvé hliadkovacie auto s rozsvieteným majákom. O chvíľu prišlo druhé, potom tretie a štvrté. Rimmera usadili na predné sedadlo a uháňali s ním na policajnú stanicu, kde naňho netrpezlivo čakal veliteľ s malou suitou. S veľkou pompou ho zaviedli do veliteľovej kancelárie a tam už boli na stole rozložené tri kresby a jedna fotka.

„To sú oni!“ vykríkol rozrušene. „Práve som ich videl, ani nie pred desiatimi minútami. Sedeli v zelenom forde, dodávke s tennesseeskou poznávacou značkou a s vlečkou.“

„Kde ste boli v tej chvíli?“ spýtal sa veliteľ. Všetci prítomní dychtivo hltali každé slovo.

„Tankoval som pri pumpe číslo tri bezolovnatý špeciál a zrazu som zbadal, ako tá dodávka zastala na parkovisku, poriadny kus od pumpy, čo mi bolo dosť čudné, vystúpila z nej nejaká žena a vošla dnu.“ Vzal do ruky Abbinu kresbu a pozorne ju skúmal. „No jasné, to je ona. Jednoznačne. Vlasy má teraz oveľa kratšie, ale tmavé. O malú chvíľu vyšla, ale zrejme nič nekúpila. Vyzerala nervózne a veľmi podozrivo sa náhlila k tej dodávke. Práve som dotankoval, tak som šiel dnu zaplatiť. Keď som otváral dvere, prefrnkli ani nie meter odo mňa. Všetkým trom som videl do tváre. Boli to oni.“

„Kto sedel za volantom?“ spýtal sa veliteľ. Rimmer si sústredene prezrel Rayovu fotku a potom rozhodne vyhlásil: „Tento nie. Šoféroval ten druhý,“ a ukázal na Mitchov obrázok.

„Dovolíte vodičský preukaz, prosím?“ požiadal ho seržant.

Rimmer mal pri sebe tri sady preukazov. Seržantovi podal vodičský, vystavený v Illinois na meno Frank Temple.

„Kam mali namierené?“ spýtal sa veliteľ.

„Na východ.“

V tej istej chvíli, o päť kilometrov ďalej, Tony Verkler zložil slúchadlo verejného automatu, usmial sa popod nos a vrátil sa do snack baru Burger King.

Veliteľ telefonoval. Seržant si odpisoval údaje z vodičského preukazu Rimmera/Templa a zo desať policajtov vzrušene debatovalo, keď do miestnosti vtrielil policajt z hliadkovacieho auta. „Práve ich videli pri snack bare Burger King! Opis auta aj ľudí sa zhoduje. Všetci traja sedeli v zelenom forde, dodávke s vlečkou, zatiahli k okienku, kúpili tri vrecká jedla a uháňali preč. Ten telefonujúci neudal meno, ale vraj videl ich obrázky v novinách.“

„Stopercentne sú to oni!“ zvolal víťazoslávne veliteľ.

 

Okresný šerif chlipkal kávu z umelohmotného pohára s nohami vyloženými na konferenčnom stole spoločenskej sály Holiday Innu. Agenti FBI prichádzali a odchádzali, nalievali si kávu a šepkali si o vývoji situácie. Ich hrdinský šéf, sám veľký riaditeľ FBI F. Denton Voyles, sedel z druhej strany stola a študoval mapu s tromi najbližšími spolupracovníkmi. V sále to len tak bzučalo aktivitou. Členovia floridského policajného zboru sa tam premávali takmer v zástupoch. V provizórnom veliteľskom stanovišti v kúte miestnosti vytrvalo vyzváňali telefóny a pípali vysielačky. Boli tu zástupcovia šerifa a mestskí policajti z troch okolitých okresov, do krajnosti vzrušení z celej udalosti, naháňačky a zo všetkých tých agentov FBI. Ale najmä z Voylesa.

Vtom sa vrútil do miestnosti ďalší zástupca šerifa a s divým leskom v očiach vzrušene oznamoval: „Práve mi volali z Tallahassee! V priebehu posledných pätnástich minút zaznamenali dve nezávislé hlásenia o pohybe hľadaných osôb! Všetci traja sedeli v zelenom forde s tennesseeskou značkou!“

Voyles pustil z ruky mapu a podišiel k zástupcovi šerifa. „Kde ich videli?“ V miestnosti zavládlo ticho, šum sa ozýval iba z vysielačiek.

„Prvý raz ich identifikovali v samoobsluhe na pumpe. A druhý raz ich videli o päť kilometrov ďalej pri snack bare Burger King. Obidvaja svedkovia uvádzali rovnaké údaje.“

Voyles sa obrátil k šerifovi. „Šerif, zavolajte do Tallahassee a preverte hlásenia. Ako je to ďaleko?“

Čierne čižmy boli okamžite v pozore. „Hodinu a pol. Priamo po medzištátnej číslo desať.“

Voyles si kývnutím prsta privolal Tarrancea a spolu zašli do menšej miestnosti, kde si zriadili bar. Veliteľské stanovište znova ožilo.

„Ak sú tie hlásenia pravdivé,“ povedal Voyles ticho Tarranceovi rovno do tváre, „strácame tu zbytočne čas.“

„Áno, pane. Zdá sa, že sú pravdivé. Jedno hlásenie by sme mohli pokladať za podfuk alebo zlý vtip, ale dve tak tesne vedľa seba vyzerajú dosť reálne.“

„Dopekla, ako nám mohli utiecť rovno spred nosa?“

„Zrejme v tom má prsty tá ženská. Pomáha mu už aspoň mesiac.“

„Neviem, kto to je, alebo ako sa k nej dostal, ale ona asi všetko sleduje z diaľky a stará sa o potrebné veci.“

„Myslíte, že je s nimi?“

„Pochybujem. Najskôr niekde mimo epicentra prijíma jeho povely a inštrukcie.“

„Je perfektný, Wayne. Musel to mať naplánované už pár mesiacov dopredu.“

„Zrejme áno.“

„Raz ste tuším spomínali Bahamské ostrovy.“

„Áno, pane. Ten milión, čo od nás dostal, sme mali telegraficky poslať do banky vo Freeporte. Neskôr mi povedal, že sa tam dlho nezohriali.“

„Nemyslíte, že by mohol mať namierené tam?“

„Ktovie. Jednoznačne sa potrebuje dostať za hranice. Dnes som sa rozprával s veliteľom väznice. Povedal, že Ray McDeere plynne ovláda päť jazykov. Môžu ísť kamkoľvek.“

„Tuším by sme mali presunúť hlavný stan.“

„A mali by sme urobiť zátarasy okolo Tallahassee. S takým podrobným opisom auta ich musíme dostať raz‑dva. Najneskôr do rána.“

„Nech všetci policajti centrálnej Floridy okamžite nastúpia na diaľnice. Nech rýchlo všade postavia zátarasy a podrobne prehľadajú každú dodávku značky ford, okej? Naši chlapci tu ostanú do rána, a potom zbalíme kufre.“

„Áno, pane,“ prikývol Tarrance s unaveným úsmevom.

 

Po Smaragdovom pobreží sa okamžite rozniesol chýr o hláseniach z Tallahassee. Panama City Beach si vydýchol. McDeerovci odišli. Z neznámych dôvodov zamierili do vnútrozemia. Dva razy pozitívne identifikovaná trojica sa na tmavej diaľnici zúfalo rútila v ústrety nevyhnutnej konfrontácii.

Policajné hliadky sa z pobrežia vrátili k svojim rodinám. Na cestách však ešte ostalo zopár zátarasov. V sobotu tesne pred úsvitom bola situácia vcelku normalizovaná. Miracle Strip bol z oboch strán síce ešte zablokovaný a policajti zbežne kontrolovali vodičské preukazy, ale cesty na sever už boli voľné. Pátranie sa presunulo na východ.

 

V okrajovej štvrti mesta Oscala na Floride neďaleko Silver Springs Tony Verkler vhodil štvrťdolár do verejného automatu a oznámil na miestnej polícii dôležitú informáciu, že práve pred chvíľou videl tých troch, po ktorých pátrajú v celom Paname City Beach. Tých McDeerovcov! Včera, keď prechádzal cez Pensacolu, si všimol v novinách ich portréty, a teraz ich videl na vlastné oči. Dispečer mu oznámil, že všetky hliadkovacie autá sú na mieste nejakej veľkej havárie, a požiadal ho, či by láskavo neprišiel na policajnú stanicu, aby mohli spísať zápisnicu. Tony poznamenal, že sa veľmi ponáhľa, ale uvedomuje si, aké je to dôležité, a preto o chvíľu príde.

Keď dorazil na miesto, veliteľ policajnej stanice ho už čakal vo dverách v tričku a džínsoch. Oči mal červené a opuchnuté, vlasy rozstrapatené. Zaviedol Tonyho do svojej kancelárie a poďakoval sa mu, že sa k nim obťažoval. Podrobne si zapísal Tonyho rozprávanie, ako tankoval na pumpe a zrazu neďaleko zastala zelená dodávka s vlečkou, vyskočila z nej nejaká žena a išla telefonovať. Tony práve ide z Mobile do Miami a bol svedkom naháňačky v okolí Panama City. Čítal noviny, počúval rádio a o hľadanej trojici vedel všetko. No a keď natankoval a šiel zaplatiť k pokladnici, vŕtalo mu v hlave, kde už tú ženu videl. Potom si spomenul, že v novinách. Prešiel tesne k výkladu a poriadne si obzrel obidvoch mužov. Jednoznačne to boli oni. Keď dotelefonovala, nasadla do auta medzi tých dvoch a odišli. Bola to zelená dodávka s tennesseeskou značkou.

Veliteľ sa mu poďakoval a zavolal šerifovi okresu Marion. Tony sa rozlúčil a vrátil sa k svojmu autu, kde na zadnom sedadle tvrdo spal Aaron Rimmer.

Zamierili na sever, do Panama City Beach.

 

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024