27
Návšteva manželky niektorého zamestnanca bola v nenápadnej malej pevností na Front Street mimoriadnou zriedkavosťou. Aj keď im zakaždým opakovali, že budú srdečne vítané, nepozývali ich. A tak Abby McDeerová vošla hlavným vchodom nepozvaná a neohlásená. Musí sa bezodkladne stretnúť s manželom, naliehala. Recepčná úradníčka zatelefonovala Nine na druhé poschodie a Nina už o pár sekúnd srdečne vítala manželku svojho šéfa. Mitch má poradu, vysvetľovala jej. Večne má nejaké porady, odpovedala Abby Nech už aj príde! Náhlili sa do jeho kancelárie, kde Abby zatvorila dvere a čakala.
Mitch bol práve svedkom ďalšieho Averyho chaotického odchodu. Sekretárky vrážali do seba a balili kufríky, zatiaľ čo Avery vrieskal do telefónu. Mitch na pohovke s právnickým zápisníkom v ruke všetko ticho pozoroval. Jeho spoločník mal odísť na dva dni na Veľký kajmaní ostrov. Pätnásty apríl žiaril v kalendári ako poplašné znamenie a záznamy v niektorých bankách sa už pomaly nachádzali v kritickom stave. Drina, drina, drina, vzdychal Avery. Už päť dní nerozprával o ničom inom, len o tomto výlete. Preklínal ho, nadával naň, musel tam však ísť úplne bezpodmienečne. Pôjde Learom, a sekretárka práve oznámila, že lietadlo už čaká.
Pravdepodobne aj s nákladom peňazí, pomyslel si Mitch.
Avery tresol slúchadlo a schmatol kabát. Vtom vošla Nina a zachmúrene pozrela na Mitcha. „Pán McDeere, je tu vaša pani manželka. Hovorí, že je to mimoriadne súrne.“
Chaos sa premenil na hrobové ticho. Mitch bezvýrazne pozrel na Averyho. Sekretárky stuhli. „O čo ide?“ spýtal sa a vstal.
„Čaká vo vašej kancelárii,“ oznámila Nina.
„Mitch, musím už ísť,“ ozval sa Avery. „Zajtra vám zavolám. Dúfam, že všetko bude v poriadku.“
„Iste.“ Bez slova kráčal za Ninou do svojej kancelárie. Abby sedela na jeho stole. Zatvoril dvere a zamkol. Uprene sa na ňu zahľadel.
„Mitch, odchádzam domov.“
„Prečo? Čo sa stalo?“
„Práve mi volal do školy otec. Matke našli na pľúcach nádor. Zajtra ju budú operovať.“
Zhlboka si vzdychol. „Ach, to mi je ľúto.“ Ani sa jej nedotkol. Neplakala.
„Už musím ísť. V škole som požiadala o neplatené voľno.“
„Na koľko?“ spýtal sa nervózne.
Zahľadela sa pomimo neho na „stenu úspechov“. „Neviem, Mitch. Potrebujeme si od seba oddýchnuť. Všeličo ma už nesmieme unavuje a potrebujem istý čas. Myslím, že nám to obom len prospeje.“
„Mohli by sme sa o tom pozhovárať.“
„Ty nikdy nemáš čas na rozhovor, Mitch. Už šesť mesiacov sa s tebou chcem pozhovárať, ale ty ma vôbec nepočúvaš.“
„Ako dlho chceš byť preč, Abby?“
„Neviem. Zrejme to bude závisieť od maminho stavu. Nie, bude to závisieť od mnohých vecí.“
„Nestraš ma, Abby.“
„Vrátim sa, to ti sľubujem. Ale neviem kedy. Možno o týždeň. Možno o mesiac. Musím si to trochu urovnať v hlave.“
„O mesiac?“
„Neviem, Mitch. Potrebujem čas. A potrebujem byť s matkou.“
„Dúfam, že všetko bude v poriadku. Myslím to vážne.“
„Viem. Idem domov zbaliť si pár vecí a asi o hodinu pôjdem.“
„Dobre. Dávaj si pozor.“
„Ľúbim ťa, Mitch.“
Prikývol a hľadel za ňou, ako vychádza dvermi. Ani sa neobjali.
Operátor na piatom poschodí pretočil pásku na začiatok a stisol pohotovostný signál zapojený priamo na DeVasherovu kanceláriu. Šéf bezpečnosti sa zjavil okamžite a narazil si slúchadlá na obrovskú lebku. Chvíľu počúval. „Pretočiť,“ zavelil. Znova bol chvíľu ticho.
„Kedy sa to stalo?“ spýtal sa.
Operátor pozrel na digitálny panel „Pred dvoma minútami a štrnástimi sekundárni. V jeho kancelárii na druhom poschodí.“
„Šľak aby to trafil. Takže ona od neho odchádza, čo? Doteraz nebola reč o odchode alebo rozchode?“
„Nie. Hneď by som vám to bol povedal. Občas sa pohádali kvôli jeho maniackemu pracovnému režimu, no a on zas má v žalúdku jej rodičov. Ale takéto čosi tu ešte nebolo.“
„Dobre, dobre. Spýtajte sa Marcusa, či ani on o ničom nevie. Skontrolujte staršie pásky, či nám náhodou niečo neušlo. Došľaka!“
Abby vyrazila smerom na Kentucky, ale nedošla až tam. Asi po hodine jazdy na západ od Nashvillu zišla z medzištátnej …
