24
Pozvaním na obed do honosnej jedálne na piatom poschodí bol Mitch v priebehu svojej kariéry poctený ešte len druhý raz. Avery mu predniesol pozvanie s vysvetlením, že na spoločníkov hlboko zapôsobila bilancia jeho palmárnych účtov za február, podľa ktorých vykazoval sedemdesiatjeden hodín týždenne, a preto by ho radi odmenili aspoň takto. Takéto pozvanie nemohol radový člen firmy za žiadnych okolností odmietnuť, bez ohľadu na programy, termíny, stretnutia, klientov a všetky ostatné krajne dôležité a naliehavé aspekty profesionálnej kariéry. Za celé dejiny firmy ešte nikto neodmietol pozvanie do slávnej jedálne. Každému sa ušlo dva razy do roka. Viedli sa o tom záznamy.
Mitch mal dva dni na psychickú prípravu. Najprv chcel rozhodne odmietnuť, a keď mu o tom Avery hovoril, stále sa mu rodili v hlave nové pochybné výhovorky. Predstava, že bude jesť, usmievať sa, klebetiť a zbližovať sa so zločincami, nech boli akokoľvek bohatí a uhladení, ho lákala oveľa menej, než keby sa mal podeliť o misku polievky s bezdomovcom na autobusovej stanici. Ale odmietnutím by zasadil ťažkú ranu tradícii. A tak ä tak im bol už dosť podozrivý.
A tak sa usadil chrbtom k oknu, nasilu sa usmieval a občas prehodil nejakú poznámku, či už k Averymu, Royceovi McKnightovi alebo, ako ináč, Oliverovi Lambertovi. Vedel, že bude sedieť za stolom s týmito troma. Vedel to už celé dva dni. Vedel, že ho budú nenápadne, ale ostražito sledovať, ä ešte náhodou nestratil entuziazmus, alebo ä sa uňho neprejavuje cynizmus, ba dokonca beznádej. Jednoducho hocičo podozrivé. Vedel, že pozorne zachytia každé jeho slovo na akúkoľvek tému. Vedel, že na jeho unavené plecia sa znesie záľaha chvály a sľubov.
Oliver Lambert ešte nikdy nebol taký šarmantný. Tých sedemdesiatjeden hodín týždenne, ktoré vykazoval vo februári, to je na takého mladého člena absolútny rekord, rozplýval sa, keď pred nich Roosevelt predkladal teľacie rebierko. Všetci spoločníci sú ohromení a očarení jeho pracovitosťou, pokračoval ticho a pritom behal pohľadom po jedálni Mitch sa nasilu usmial a pokrájal si mäso. Ostatní, ä už očarení alebo ľahostajní, viedli prázdne rozhovory, alebo sa venovali iba jedlu. Mitch narátal osemnásť aktívnych členov a sedem dôchodcov, oblečených v kaki nohaviciach a svetroch a s uvoľneným výrazom na tvári.
„Ste neuveriteľne vytrvalý, Mitch,“ poznamenal Royce McKnight s plnými ústami. Zdvorilo prikývol. Áno, áno, vytrvalo trénujem svoju odolnosť, pomyslel si Mitch. Pokiaľ to bolo možné, usiloval sa odpútať myšlienky od Joea Hodgea, Martyho Kozinského a ďalších troch advokátov, zvečnených na stene v knižnici Ale nebol schopný odpútať sa od spomienok na fotografie z pláže. Ktovie, ä ich už všetci videli? Možno kolovali pri obede okolo stolov, keď tam neboli hostia, iba spoločníci. DeVasher sľúbil, že ich neukáže nikomu, dá sa však veriť slovu gangstera? Stopercentne ich videli. Voyles spomínal, že všetci spoločníci a väčšina radových členov o všetkom vie.
Vzhľadom na to, že nemal ani najmenšiu chuť do jedla, vyčistil tanier doslova príkladne. Dokonca si naložil ešte jeden kúsok mäsa, len aby vyzeral normálne. Apetít má v poriadku!
„Takže na budúci týždeň idete s Abby na Kajmanie ostrovy?“ nadhodil Oliver Lambert.
„Áno. V škole majú jarné prázdniny, a tak sme si už pred dvoma mesiacmi rezervovali vilu. Veľmi sa tam tešíme.“
„Načasovali ste to perfektne,“ otrávene vzdychol Avery. „Už zase máme mesačný skĺz.“
„Stále máme mesačný skĺz, Avery. Tak čo tam jeden týždeň hore‑dolu? Dúfam, že nechcete, aby som si pribalil aj pár spisov?“
„To nie je zlý nápad. Ja si vždy čosi beriem so sebou.“
„Len to nie, Mitch,“ zatváril sa zhrozene Oliver Lambert. „Nebojte sa, táto budova sa zato nezrúti. Zaslúžite si s Abby jeden týždeň iba pre seba.“
„Bude sa vám tam páčiť,“ poznamenal Royce McKnight, akoby tam Mitch nikdy nebol a tá nešťastná príhoda na pláži sa vlastne ani nestala a nikto nevedel o nijakých fotografiách.
„Kedy odchádzate?“ spýtal sa Lambert.
„V nedeľu. Skoro r…
