12.kapitola
Uniknúť z budovy bola iba prvá prekážka.
Nevedel som, kde sa nachádzam, a sotva by som vládal doskackať ďaleko. Bol som vyhladovaný, bez jedla a vôbec som netušil, kto ma chcel zabiť.
Pokúsia sa o to znovu, keď zistia, že som ešte nažive?
Vrátia sa sem, aby ma skontrolovali? Aby sa zbavili tela?
Prečo mi hneď nerozmlátili hlavu, ale nechali ma žiť a pomaly umierať?
Z vlastných skúseností som vedel, že zabiť človeka nie je ľahké. Je fajn, keď to môžete urobiť z diaľky. Vystreliť do nepriateľských pozícií je ľahké. Zlikvidovať nepriateľského veliteľa z pol míle ostreľovacou puškou so zámerným ďalekohľadom je čerešnička na torte. Ale pichnúť bajonet do hrude zvíjajúceho sa a kričiaceho človeka, ktorý je len na dosah ruky od vás, je už iná vec.
Ten, čo toto spravil, ma nechal v stajni živého pre vlastné dobro, nie pre moje. Mal v úmysle zabiť ma, ale chcel, aby špinavú robotu urobili čas a dehydratácia.
Z tohto hľadiska som mal nad ním výhodu. Ak sa ešte raz stretneme, možno zaváha, prv než by ma rovno zabil, a to zaváhanie by mi stačilo a znamenalo jeho koniec. V pamäti sa mi vynoril ďalší inštruktor zo Sandhurstu. „Nikdy nezaváhajte,“ povedal. „Zaváhate, a ste mŕtvy.“
Dážď mi neposkytol dostatok vody na zahasenie šialeného smädu, a tak som vyskúšal jeden z kohútikov umiestnených pri každej stajni. Otáčal som ním, ale voda netiekla. Neprekvapilo ma, že je vypnutá.
Nakoniec som si ľahol na betón a ako pes som chlípal vodu z kaluže. Bolo to oveľa ľahšie a výdatnejšie, než keby som nastavil dlane a snažil sa zdvihnúť si vodu k ústam.
Teraz bol najdôležitejšou prioritou hlad a pohyblivosť. Potreboval som barlu, hoci aj obyčajnú metlu, ktorú by som si strčil pod pazuchu. Plazil som sa po rukách a kolenách popri stajniach, až som sa dostal k tej, v ktorej ma väznili. Nadvihol som sa, odsunul haspry na oboch stranách dverí a otvoril som ich dokorán. Zvykol som si na čerstvý vzduch a zatuchnutý, nechutný smrad v stajni ma prekvapil. Naplo ma, ale v žalúdku som nemal nič, čo by som vyvrátil. Naozaj som tu prežil dva dni? Aký hrozný by bol smrad, keby som tu zomrel?
V stajni som metlu nenašiel, ale rozhodol som sa vziať si krúžok, reťaz a zámku so sebou. Keby som išiel na políciu, mal by som dôkaz. Pozbieral som aj kúsky plastových pút. Človek nikdy nevie, možno sú dosť výrazným dôkazom, ktorý mi pomôže zistiť, kto ich kúpil.
Ešte raz som sa obzrel po svojej väzenskej cele a zavrel som dvere. Zasunul som haspry, akoby som chcel toto miesto vymknúť z pamäti.
Skackal som popri rade boxov a otvoril ďalší. Hľadal som metlu, ale našiel som čosi oveľa lepšie.
Odrazu sa situácia zmenila. Na dlážke ležala moja umelá noha spolu s kabátom.
To, že ma zavesili, aby som zomrel, bolo premyslené zlo. Ale zložiť mi nohu bola číra zlomyseľnosť. V tej chvíli som sa rozhodol, že osoba, ktorá mi to urobila, za to draho zaplatí.
Oprel som sa o rám dverí, nasadil si nohu a navliekol upevňujúcu gumenú manžetu až na koleno.
Odjakživa som svoju protézu neznášal, lebo v skutočnosti nepatrila ku mne. Ale teraz som ju s radosťou prijal naspäť nielen ako nevyhnutné zlo – bol to môj kamarát, spojenec, brat. Posledné dva dni ma naučili, že bez svojho kovovoplastového spoločníka by som bol bezmocný a neschopný bojovník. Spolu s protézou budem silou, s ktorou treba rátať.
Nesmierne ma potešilo, že opäť môžem kráčať na dvoch nohách. To známe cinkanie mi znelo ako rajská hudba.
Vzal som kabát a obliekol si ho, aby mi nebolo zima. Košeľu som mal ešte vždy mokrú od dažďa, ale bol som vďačný za hrubú, teplú, huňatú podšívku kabáta. Strčil som si ruky do vreciek a prekvapilo ma, keď som našiel svoj mobilný telefón, peňaženku, kľúče od auta a navštívenku pána Hooglanda.
Telefón bol vypnutý. Zapol som ho, zjavil sa dobre známy displej a rozmýšľal som, komu zavolať.
Komu dôverujem?
Preskúmal som blok stajní, aby som zistil, kde som.
Keby som z mobilu zavolal políciu, zrejme by boli schopní zistiť, odkiaľ signál prichádza, ale chcel…
