Chybný krok (Dick Francis)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

17.kapitola

 

Väčšinu noci som strávil sťahovaním Alexových súborov a e-mailov do svojho notebooku pomocou internetovej prípojky v matkinej kancelárii.

Požičal som si Ianov kľúč a potichu som vošiel do kuchyne. Psy sa nedali vyrušiť nočným návštevníkom, oňuchali mi ruku, prešiel som popri nich a potom znovu zaspali spokojní, že som priateľ, a nie cudzí.

Pracoval som iba pri svetle obrazovky počítača a všetko som nechal presne tak, ako som to našiel. Neviem prečo, ale ustavične som mal pocit, že musím svoju prítomnosť pred matkou tajiť. Ešte som nebol pripravený vysvetľovať jej, o čo ide.

Možno je pre ňu aj bezpečnejšie, keď nevie, kde som.

Keď som nechal Julie, aby sa zaviezla bielym BMW domov, nasadol som do Ianovho auta a zamieril do Greystonských stajní. Moje dve paličky na kamienkoch boli zlomené. Niekto bol na dvore, niekto, kto už vie, že nie som mŕtvy, a možno sa ma znovu pokúsi zabiť. Ale najprv ma musí nájsť.

 

Nepokojne som sa prehadzoval na Ianovom gauči a nechal ma tam driemať, aj keď v pondelok ráno o pol siedmej odišiel do stajní.

Kým sa okolo poludnia nevrátil, prečítal som všetko, čo som si stiahol z Alexovho notebooku. Väčšinou to bolo nudné, ale medzi odpadom som objavil aj niekoľko skutočných pokladov a tri jagavé diamanty.

Možno napokon nebudem musieť použiť svoju páku.

Jedným z tých diamantov bolo Alexovo podpisové právo k účtu Rock Bank (Gibraltar) Ltd. – vysvitlo, že nie je len účtovník – a najlepšie bolo, že som stiahol všetky heslá a užívateľské mená, ktoré potreboval k prístupu na účet online.

V noci sa pokúsim dostať na ten účet. Keď budem mať prístup na internet z matkinej kancelárie.

Ďalšími diamantmi boli e-maily, ktoré poslal Jackson Warren Alexovi Reeceovi a týkali sa mňa. Prvým bola správa odoslaná v tú noc, keď som bol u Isabelly na večeri, a druhý mu poslal po dostihoch v Newbury, keď Scientific vyhral. Prvý poslal v záchvate hnevu, druhým ho vystríhal, no napriek tomu ma prekvapilo, ako ľudia nedbajú na bezpečnosť e-mailov.

V armáde sa všetky správy pred odoslaním najprv zakódovali, aby ich nepriateľ nemohol prečítať. V Afganistane sme nesmeli používať ani mobilné telefóny pre prípad, že by taliban odpočúval a získal informácie, ktoré by mohli byť užitočné z hľadiska taktiky alebo na podkopanie morálky jednotiek.

Nijakí rodičia, ktorým by ich syn vojak volal z mobilného telefónu z provincie Helmand, by sa nepotešili, keby mali vzápätí druhý hovor a príslušník talibanu by im oznámil, že ich syn sa hneď ráno stane terčom a vráti sa domov v drevenej truhle.

Toto sa skutočne stalo.

A tu zdanlivo rozumný Jackson Warren poslal e-mailom jasnú správu, ktorú si mohol hocikto prečítať. Prinajmenšom ja.

Prečo, doparoma, tak otvorene rozprávaš pred Thomasom Forsythom? písal Jackson, keď odbehol z večere. Jeho matka je jednou z tých, čo investovali do nášho plánu. DRŽ HUBU! ROZUMEL SI?

Veľké písmená v e-maile prezrádzali, že má sto chutí kričať, a ja som si živo predstavil, ako Jackson vybehol z izby. Určite by kričal.

Druhý e-mail bol pokojnejší, ale nemenej priamy, a Jackson ho poslal Alexovi o piatej popoludní v deň dostihov. Pravdepodobne ho napísal, len čo prišiel domov z Newbury.

Thomas Forsyth mi popoludní povedal, že sa chce s tebou spojiť. Postarám sa, aby nemohol. No keby sa mu podarilo s tebou skontaktovať predtým, ako uskutočním svoje plány, varujem ťa, aby si sa s ním nerozprával, ani inak nekomunikoval. Je to veľmi dôležité najmä vzhľadom na záležitosti firmy, ktoré sa budú realizovať budúci týždeň.

Až pridobre som vedel, čo Jackson podnikol, aby mi zabránil rozprávať sa s Alexom – doteraz ma od toho boleli plecia. Rozmýšľal som, aké záležitosti firmy mal na mysli. Možno sa všetko ukáže, keď sa neskôr dostanem do bankového účtu spoločnosti.

 

„Ako sa majú kone?“ spýtal som sa Iana, keď sťažka dosadol na hnedý gauč a zapol televízor.

„Dobre,“ povedal a zhlboka si vzdychol.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa. „Mám odísť?“

„Ako chcete,“ zahundral, zdanlivo bez záujmu, a prepínal kanály diaľkovým ovládačom.

„Zlý deň v práci?“ spýtal som sa.

„Áno. Dá sa to tak povedať.“

Mlčal som. Povie mi to, keď bude chcieť.

Povedal.

„Keď som vzal túto prácu, myslel som si, že budem asistent trénera, nie vedúci stajní. Tak to pani Kauriová naznačovala. Povedala mi, že nemá asistenta, a myslel som, že úloha vedúceho stajne bude pre ňu dôležitejšia ako pre ostatných trénerov.“

Zmĺkol, lebo si možno spomenul, že som jej syn.

„A?“ vyzval som ho.

„A nič.“ Vypol televízor, otočil sa na gauči ku mne. „Iba som sa mýlil, to je všetko. Ukazuje sa, že nemá asistenta preto, lebo nikomu nevie nič zveriť. Dokonca so mnou zaobchádza ako s hociktorým z tých chalanov, ktorí prišli rovno zo školy. Prikazuje zamestnancom to, čo by som mal ja, a často je to pravý opak toho, čo som im už povedal. Cítim sa bezcenný a akoby mi podkopávala autoritu.“

Príbeh môjho života, pomyslel som si.

Bol to príbeh môjho života, pokým som neodišiel z domu a nedal sa k armáde. Zdalo sa mi, že Ian je už na ceste niekam inam. Bola by ho škoda. Videl som ho pracovať s koňmi a bol dobrý, povzbudzoval mladších a nedal sa oblafnúť staršími pomocníkmi. Mal aj potrebnú vášeň pre kone a túžil, aby vyhrali. Keby Kauriovské stajne stratili Iana Norlanda, bol by to smutný deň.

„Už ste si niečo hľadali?“ spýtal som sa.

„Je tu lákavá možnosť, že otvoria nové stajne,“ povedal a odrazu ožil. „Je to kúsok odtiaľto, ale nechám si možnosti otvorené. Dúfam, že to hneď nepoviete matke. Zúrila by.“

Mal pravdu. Zúrila by. Vyžadovala absolútnu lojálnosť od každého okolo seba, ale, bohužiaľ, neodplácala sa za to a nemienila to zmeniť ani teraz.

„Aké stajne?“ spýtal som sa.

„Povráva sa, že jeden z trénerov v dedine otvorí druhý dvor a bude potrebovať nového asistenta, ktorý by ho viedol. Možno si podám žiadosť.“

„Ktorý tréner?“ spýtal som sa.

„Ewen Yorke. Zdá sa, že kupuje Greystonské stajne.“

Najprv si musí opraviť rozbité okno v sedlovni.

 

Výpisy z bankového účtu Rock Bank (Gibraltar) Ltd. odhaľovali veľa.

Popoludní som si opäť prečítal všetky e-maily, ktoré som si stiahol z počítača Alexa Reecea, ako aj súbory z adresára Účty Rock. Viaceré z nich obsahovali komunikáciu s istým Sigurdom Bellidom, hlavným pokladníkom skutočnej gibraltárskej banky, v ktorej bol účet Rock Bank Ltd., a písalo sa v nich o prevode prostriedkov jedným i druhým smerom. Nanešťastie sa tam nespomínali názvy ani čísla účtov, z ktorých a na ktoré sa uskutočňovali prevody, hoci, napodiv, vo všetkých sa hovorilo o zdravotnom stave svokry pána Bellida.

Keď som sa o druhej ráno pripojil na online banking v matkinej kancelárii, videl som nedávne prevody prediskutované s pánom Bellidom, ktoré sa odzrkadľovali na rôznych zmenách zostatku na účte.

Ako povedal Alex, peniaze prišli na účet, pravdepodobne od „investorov“ v Británii, a potom asi o týždeň zasa odišli. Ak hovoril pravdu, zmizli napokon na nejakom tajnom švajčiarskom účte, ktorý patril Garrawayovi alebo Warrenovi.

Posvietil som si najmä na transakcie za uplynulý týždeň, hľadal nejaké dôkazy o záležitostiach spoločnosti, o ktorých sa Jackson zmieňoval v e-maile.

Objavil som dva veľké vklady. Oba v amerických dolároch, jeden na milión a druhý na dva milióny. Zrejme ďalšia dvojica hlupákov, pomyslel som si, ktorých naviedli na investovanie do nejestvujúceho fondu.

K jednému z vkladov, na dva milióny dolárov, bolo pripojené aj meno – Toleron. To meno som už počul, ale nevedel som, kam ho zaradiť, a tak som ho zadal do vyhľadávača na počítači a okamžite som dostal odpoveď.

Na obrazovke sa veľkými červenými písmenami zjavilo Toleron Plastics a pod tým trochu menším písmom: najväčší výrobca potrubia v Európe.

Manželka Martina Tolerona bola tá nudná dáma, vedľa ktorej som sedel na Isabellinej večeri a ktorá onedlho zistí, že jej úžasný manžel nie je až taký dobrý v biznise, ako tvrdila. Až mi jej bolo ľúto.

Naozaj to bolo iba pred jedenástimi dňami? Medzitým sa toho toľko stalo.

Ďalej som hľadal informácie o pánu Martinovi Toleronovi. Takmer v každom odkaze sa spomínal predaj jeho spoločnosti z vlaňajšieho novembra ruskému konglomerátu. Údajne mu pribudlo na účet viac ako sto miliónov dolárov.

Odrazu mi nebolo až tak ľúto jeho manželky a ich straty dvoch miliónov.

Ako by povedal Alex, mohli si to dovoliť.

 

V utorok zavčasu ráno, keď mama odišla sledovať cvičiace kone, ešte raz som si požičal auto Iana Norlanda a išiel som navštíviť pána Martina Tolerona.

Podľa internetu býval v dedine Hermitage, niekoľko míľ na sever od Newbury, a presnú adresu som zistil dosť ľahko, spýtal som sa v miestnom obchode.

„Áno,“ povedala bucľatá pani v strednom veku za pultom. „Všetci poznáme Toleronovcov, najmä pani Toleronovú.“ Jej tón naznačoval, že pani Toleronová nebola najvítanejším zákazníkom. Žeby to súviselo s jej večnou frázou o úžasnom manželovi, alebo jej závideli bohatstvo?

Dom Martina Tolerona na okraji dediny na Yattenden Road bol veľkolepý a hodný „kapitána priemyslu“. Zastal som pred pevne zatvorenou železnou bránou, asi dva metre vysokou, stlačil som gombík na škatuľke domáceho telefónu pri bráne, ale nebol som si istý, čo poviem, keď sa mi niekto ozve.

„Prosím?“ ozval sa v telefóne mužský hlas.

„Pán Toleron?“ spýtal som sa.

„Áno,“ potvrdil.

„Pán Martin Toleron?“

„Áno.“ Znelo to trochu netrpezlivo.

„Volám sa Thomas Forsyth. Rád by som…“

„Prepáčte,“ prerušil ma. „Neberiem hovory od brány. Dovidenia.“ Ozvalo sa kliknutie a telefón zmĺkol.

Opäť som stlačil gombík. Nikto sa neozval, tak som ho podržal dlhšie.

Napokon sa ozval znovu. „Čo chcete?“ vyštekol veľmi netrpezlivo.

„Hovorí vám niečo Rock Bank Ltd. Gibraltar?“ spýtal som sa.

Kým odpovedal, chvíľu bol ticho. „Ako ste povedali, že sa voláte?“

„Thomas Forsyth.“

„Vydržte. Hneď prídem.“

Čakal som a onedlho sa zjavil nízky, tučný muž a kráčal po príjazdovej ceste ku mne. Nejasne som si ho pamätal z Isabellinej večere, hoci sme sa nerozprávali. Výzor môže klamať, pomyslel som si. Martin Toleron nevyzeral ako multimilionár a kapitán priemyslu, lenže ani Alexander Veľký nebol práve Adonis. Údajne bol veľmi nízky, mal krivý krk a každé oko inej farby, jedno modré a druhé hnedé.

Martin Toleron zastal asi tri metre od brány.

„Čo chcete?“

„Iba sa porozprávať,“ povedal som.

„Ste z daňového úradu?“ spýtal sa.

Tá otázka sa mi videla čudná, ale možno sa bál, že mu odovzdám predvolanie.

„Nie. Minulý týždeň sme boli spolu na večeri u Jacksonovcov. Sedel som vedľa vašej manželky.“

Urobil zopár krokov k bráne a premeriaval si ma prižmúrenými očami.

„A čo chcete?“ spýtal sa znovu.

„Chcem sa s vami porozprávať o vašej investícii do Rock Bank Ltd. v Gibraltári, ktorú ste práve zrealizovali.“

„To je moja vec,“ odsekol.

Neodpovedal som, mlčky som stál a čakal, kým v ňom zvíťazí zvedavosť.

„Odkiaľ o tom viete?“ spýtal sa, ako som očakával.

„Možno by bolo lepšie, keby sme to prebrali dnu, ako pokrikovať na seba cez bránu, kde nás môže hocikto počuť. Súhlasíte?“

Očividne súhlasil, lebo vytiahol z vrecka malú škatuľku a stlačil gombík. Brána sa otvorila a ja som sa vrátil k Ianovmu autu.

Zaparkoval som na štrkovej príjazdovej ceste pred imitáciou gregoriánskych dverí a verandou so stĺpmi pred moderným domom z červených tehál.

„Poďte do mojej pracovne,“ pozval ma Martin Toleron a viedol ma cez veľkolepé vchodové dvere k menším medzi hlavným domom a rozsiahlymi garážami. Vošli sme do veľkej miestnosti obloženej dubovými panelmi, s rovnakým vstavaným dubovým stolom a knihovničkami.

„Sadnite si,“ energicky ukázal na jedno z dvoch kresiel a ja som po prvý raz vycítil z neho sebaistotu a rozhodnosť, ktoré mu zrejme pomáhali pri podnikaní. Rozhodol som sa postarať, aby sa Martin Toleron stal cenným priateľom, a nie problematickým nepriateľom.

„O čo ide?“ spýtal sa, keď si sadol do druhého kresla a otočil sa ku mne s vystrčenou bradou.

„Myslím, že ste nedávno poslali veľkú sumu do Rock Bank Ltd. v Gibraltári ako investíciu do hedžového fondu.“

Zmĺkol som, ale neodpovedal. Iba hľadel na mňa s nepriateľským výrazom. Trochu ma to znervóznilo a uvažoval som, či som nespravil chybu, keď som sem prišiel. Odrazu mi zišlo na um, či Toleron nie je zapojený do sprisahania. Vošiel som do levieho brlohu ako naivná ovečka na jatky?

„Mám dôvod veriť,“ pokračoval som, „že spomínaný investičný fond v skutočnosti nejestvuje a podviedli vás.“

Sedel a hľadel na mňa.

„Prečo mi to hovoríte?“ spýtal sa a odrazu vstal. „Čo odo mňa chcete?“

„Nič,“ povedal som.

„Musíte niečo chcieť.“ Nahnevane zvýšil hlas. „Prečo by ste tu inak boli? Neprišli ste sem oznámiť mi tú zlú správu iba preto, aby ste sa mohli tešiť. Ide vám o peniaze?“

„Nie, pravdaže nie,“ bránil som sa. „Prišiel som vás varovať.“

„Ale prečo?“ naliehal agresívne. „Ak, ako hovoríte, som už investoval peniaze do podvodu, vaše varovanie prišlo neskoro. A prečo ste presvedčený, že ma podviedli? Patríte k tým, čo to spravili?“

Zdalo sa, že rozhovor sa neuberá správnym smerom.

„Iba som si pomyslel, že by vás to mohlo zaujímať, aby ste tam neposielali ďalšie peniaze,“ opäť som zaujal obranný postoj. „Nemám s tým spoločné nič okrem toho, že som syn ďalšej obete. Dúfal som, že by ste mohli mať nejaké informácie, ktoré by mi pomohli pokúsiť sa získať tie peniaze naspäť. To je všetko.“

Znovu si sadol a chvíľu mlčal.

„Aké informácie?“ spýtal sa napokon pokojnejšie.

„Nuž, viete. Pri všetkej úcte, moja matka nie je nijaký finančný expert, ani zďaleka nie, a chápem, ako mohli podviesť ju, ale vy…“ Koniec vety zavisol vo vzduchu.

Zasa vstal a šiel k stolu. Vzal veľkú bielu obálku a hodil mi ju na kolená. Obsahovala lesklý ponukový prospekt k takzvanej životnej príležitosti investovať. Preletel som ho pohľadom. Bol veľmi presvedčivý a rozhodne vzbudzoval dojem, že je to legitímna organizácia. Dokonca obsahoval fotografie údajných kancelárií v Gibraltári, grafy predchádzajúcich a očakávaných výnosov investícií, ktoré sa pohybovali správnym smerom, a úžasné svedectvá ďalších spokojných investorov.

„Prečo si myslíte, že je to podvod?“ spýtal sa.

„Poznám dva nesúvisiace prípady, keď ľudia vrátane mojej matky a otčima po investovaní do Rock Bank Ltd. prišli o všetky peniaze. Obom oznámili, že hedžový fond, do ktorého vložili peniaze, následne zbankrotoval a nezostali mu žiadne aktíva. Mám dôvod veriť, že ten fond v skutočnosti nikdy nejestvoval a peniaze jednoducho ukradli.“

Opäť som prelistoval lesklú brožúrku.

„Je to profesionálna práca,“ povedal. „Obsahuje všetky správne informácie a ubezpečenia.“

Keďže išlo o investície v miliónoch dolárov, musela to byť profesionálna práca.

„Preverili ste si to?“ spýtal som sa.

Neodpovedal, ale na tvári som mu prečítal, že nepreveril.

„Prečo sa vaša matka nesťažovala na polícii?“ čudoval sa. „Mohli vydať nejaké varovanie.“

„Nedalo sa,“ povedal som bez ďalšieho objasnenia.

Znovu som myslel na jeho zvláštnu otázku pri bráne, či som z daňového úradu, a dosť nevľúdny postoj ku mne. „Pán Toleron, prepáčte, že sa spytujem, ale nevydierajú vás?“

 

Tak ako v prípade mojej matky, Martina Tolerona neznepokojovala ani tak strata peňazí, ale prípadná strata povesti, pretože sa dal podviesť.

Keď som si myslel, že sa mi poďakuje, mýlil som sa. Ba nepriamo mi ponúkol, že mi zaplatí, ak to nevynesiem na verejnosť.

„Pravdaže to nezverejním,“ povedal som, zhrozený z jeho predpokladu.

„Všetci ostatní, ktorých poznám, by to urobili,“ vzdychol si. „Škodoradostne by to predali bulváru, ktorý ponúkne najviac.“ Možno bol úspešný biznismen a očividne zarábal množstvo peňazí, ale zrejme ho pritom sprevádzalo len málo naozajstných priateľov.

Nevydierali ho – aspoň to poprel – ale priznal, že niekto sa v poslednom čase pokúšal vymámiť od neho peniaze, obviňujúc ho, že falzifikoval daňové priznanie, ktoré tvrdilo, že nie je platca daní v Británii, hoci je.

„Povedal som mu, aby sa dal vypchať. Ale zabralo mi veľa času a peňazí, kým som dal veci do poriadku. Kontrola z daňového úradu je to posledné, čo by som chcel.“

„Takže sa dopúšťate nejakého podvodu?“ spýtal som sa.

„Nie, pravdaže nie,“ odvetil. „Iba sa držím tesne na hrane, viete, a občas niečo skúšam.“

„DPH?“ spýtal som sa.

„V podstate áno,“ priznal. „Preto sa vaša matka nešla sťažovať na úrady? Preto ju vydierajú?“

Prikývol som, napodobňujúc matku v jej presvedčení, že ak to nevyslovím nahlas, zmierni sa to.

„Poznali ste Rodericka Warda?“

„Toho mi ani nespomínajte,“ vybuchol. „Tvrdil, že je účtovník, ale bol iba zapisovateľ. Vďaka nemu som mal bezmála problémy s daňovým úradom.“

Rozmýšľal som, ako, prekristapána, sa takýto priemyselník zaplietol s podvodníckym účtovníkom.

„Ako ste sa s ním zoznámili?“ spýtal som sa.

„Istý čas sa priatelil s mojou staršou dcérou. Stále sem chodil a hovoril mi, ako by mi pomohol ušetriť na daniach. Nikdy som toho darebáka nemal počúvať.“

Och! Akú zložitú pavučinu tkal, hoci sa len učil podvádzať!

„Viete, čo sa s ním stalo?“ spýtal som sa.

„Počul som, že zahynul pri autonehode.“

„V skutočnosti ho zavraždili,“ povedal som.

Prekvapilo ho to, no nešokovalo. „Ja som ho nezavraždil. Hoci by som to rád urobil. Tak mu treba!“

„Zavraždil ho niekto, komu tiež ukradol peniaze.“

„Dobre mu tak.“ Prvý raz sa usmial. No potom jeho úsmev zmizol tak rýchlo, ako sa zjavil. „Počkajte,“ povedal. „Nezomrel Ward minulé leto?“

„Áno,“ povedal som. „V júli.“

„Tak kto ma teraz okráda?“

„Kto vám dal tú ponukovú brožúru? Kto vám tú investíciu odporučil?“

„Ako viete, že mi ju niekto dal?“ spýtal sa.

„Nikto neinvestuje len tak, na základe prospektu, ktorý mu hodia do schránky. A určite nie dva milióny dolárov. Musel vám to niekto odporučiť.“

Zrejme ho trochu prekvapilo, že poznám presnú sumu jeho investície.

„Jackson vám prezradil sumu?“ spýtal sa.

„Takže vám to odporučil Jackson Warren,“ skonštatoval som. „Spytovali ste sa ma, kto vás okráda, a tu je odpoveď – Jackson Warren spolu s Petrom Garrawayom.“

Neveril. Videl som mu na tvári pochybnosti.

„To určite nie! Prečo? Jackson Warren má kopu vlastných peňazí.“

„Možno vďaka tomu, že ich kradne iným.“

„Nebuďte smiešny,“ namietal.

„Nie som. Niečo vám ukážem. Máte internetovú prípojku?“

 

„Ako ste získali prístup?“ Martin Toleron bol ohromený, keď som mu na svojom notebooku ukázal nedávne transakcie Rock Bank (Gibraltar) Ltd. „Musíte byť do toho zapletený.“

„Nie som,“ povedal som.

„Tak ako ste získali tie heslá?“

„Radšej sa nepýtajte.“

Čudne na mňa pozrel, ale nepýtal sa, sústredil sa na obrazovku.

„Čia je tá ďalšia investícia?“ spýtal sa.

„Dúfal som, že mi to poviete vy,“ odvetil som.

„Netuším. Hovoril som o tom fonde iba s Jacksonom Warrenom.“

„Navrhol to on alebo vy?“

„On. Na tej večeri mi povedal, že má pre mňa skvelý investičný tip.“

„Naznačil, že bude do toho fondu investovať aj on?“

„Povedal, že investoval v minulosti, vraj výnosy boli veľmi dobré, skutočne veľmi dobré. Preto je ním taký nadšený.“ Zmĺkol. „Uveril som mu, a ak mám byť úprimný, neukázali ste mi nič podstatné, čo by tomu protirečilo.“

Otvoril som e-maily zo schránky Alexa Reecea z minulého týždňa.

 

Alex,

tento týždeň môžeme na účte očakávať dvojkovú sumu od nášho potrubného kamaráta. Prosím, postaraj sa, aby to prešlo po zvyčajnej trase, a vystav zvyčajnú príjemku. Následne ti bude prevedená provízia.

J. W.

„To nedokazuje, že je to podvod,“ namietol Toleron.

„Možno nie priamo. Povedal vám Jackson Warren, že v skutočnosti spravuje fond, ktorý tak veľmi odporúčal?“

„Nie, nepovedal.“

„Očividne ho musí viesť, keď nariaďuje vystavovanie dokladov investorom.“ Zmĺkol som, aby si to mohol premyslieť. „Je to pre vás dostatočný dôkaz? Ak nie, mám plno ďalších.“

„Ukážte mi,“ požiadal Toleron.

Vytiahol som na obrazovku ďalší e-mail Alexa Reecea, tentoraz ten, ktorý poslal Sigurdovi Bellidovi, hlavnému pokladníkovi v Gibraltári:

Sigurd,

prosím, preveďte milión dolárov, ktorý prišiel na účet Rock Bank Ltd minulý týždeň z Británie, na zvyčajný druhý účet vo vašej banke. Som presvedčený, že zdravotné problémy vašej svokry sa zlepšujú.

A. R.

Martin Toleron mi čítal cez plece. „To nič nedokazuje.“

„Nie. Ale prečítajte si toto.“

Vybral som z Alexovho adresára ďalší e-mail, tentoraz zaslaný Jacksonovi Warrenovi v ten istý deň ako predchádzajúci:

 

Jackson,

vydal som inštrukcie S. B. (a jeho svokre) a prostriedky by mali byť k dispozícii na vašom zvyčajnom účte pre ďalší prevod.

A. R.

 

„Čo to znamená s tou svokrou?“ spýtal sa.

„Neviem. Ale vyskytuje sa to vo všetkých e-mailoch poslaných S. B., teda Sigurdovi Bellidovi, hlavnému pokladníkovi, ktorý robí prevody v Gibraltári. Zaujímavé, ale v odpovediach svokru nikdy nespomína.“

Toleron chvíľu premýšľal. „Možno je to heslo, ktoré dokazuje, že žiadosť o prevod skutočne pochádza od tohto A. R.“

„Alexa Reecea,“ doplnil som.

„Nevidel som ho na tej večeri? Taký ryšavý?“

„To je on,“ potvrdil som. „Trochu zvláštny človek. Je to účtovník Jacksona Warrena, ale je až po krk v podvode.“

„Warren predsa musí vedieť, že by som ho podozrieval, keby ten fond vybuchol a prišiel by som o všetky peniaze.“

„Jednoducho by sa vám ospravedlnil za zlú investičnú radu a povedal, že tiež prišiel o balík, a ak je pravda, čo píšu noviny o predaji vašej spoločnosti, zrejme si môžete dovoliť stratu skôr ako on. Vlastne, stavím sa, že by vám ho bolo ľúto a neobvinili by ste ho, že vás okradol.“

„Neverte tomu, čo čítate v novinách,“ podotkol. „Ale chápem vás. Práve preto, že je to relatívne malá investícia, som ju urobil. Môžem si dovoliť o ňu prísť. Niežeby som chcel.“

Pomyslel som si, aké príjemné musí byť taký bohatý, že dva milióny dolárov je pre vás pomerne malá investícia a že si môžete dovoliť o ňu prísť.

„Takže teraz musíme donútiť Alexa Reecea, aby poslal e-mail S. B. do Gibraltáru s príkazom, nech vráti peniaze.“ Martin Toleron sa na mňa usmial. „Tak dostanem peniaze naspäť. Nemalo by byť ťažké zariadiť to, všakže?“

Keď to hovoril, naozaj to znelo ľahko, ale nebol som si istý, či nám Alex Reece na to skočí. Možno sa Jacksona Warrena a Petra Garrawaya bojí väčšmi než Martina Tolerona alebo mňa a mojich striekačiek.

„Mám lepší nápad,“ povedal som. „Mohli by sme poslať e-mail S. B. sami, predstierajúc, že sme Alex Reece.“

„Ale to nie je také ľahké, ako si myslíte,“ namietol Martin. „Bez hesla jeho e-mailového konta to nepôjde.“

Tentoraz som sa usmial ja. „Prečo si myslíte, že ho nemám?“

 

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024