16.kapitola
Bál som sa, že omdlie. Oči sa mu prevracali a odrazu dýchal plytko. Nechcel som, aby od strachu dostal infarkt. To by sa neobišlo bez vysvetľovania.
„Alex!“ skríkol som naňho a pohľad sa mu znova sústredil na moju tvár. „Môžete sa tomu vyhnúť. Stačí, keď budete spolupracovať a odpoviete mi na všetky otázky. Ale musíte byť poslušný a povedať mi všetko. Rozumiete?“
Nedočkavo prikývol.
„Odpoviete na všetko?“
Znovu prikývol.
„Nič nezatajíte?“
Pokrútil hlavou z boka na bok, a tak som k nemu pristúpil a strhol mu pásku z úst.
„Tak na začiatok,“ povedal som. „Kto zabil Rodericka Warda?“
Mlčal.
„Nedám vám druhú šancu,“ povedal som vážne.
„Ako mám vedieť, že ma aj tak nezabijete, keď vám to poviem?“
„Nemôžete to vedieť,“ uznal som. „Ale máte na výber? A ak zozbieram o vás dostatok kompromitujúcich informácií, mali by ste veľké problémy, keby ste povedali daňovému úradu o mojej matke. Keď sa to tak vezme, obaja by sme mali v rukách zbraň hromadného ničenia. Keby to niekto z nás oznámil úradom, malo by to za následok presne to, čomu sa tak veľmi usilujeme zabrániť. Obaja by sme mali poistku zaručeného vzájomného zničenia, čosi ako hrozbu jadrovej vojny. Ani jeden z nás by tie informácie nevyužil zo strachu pred odplatou.“
„No aj tak by ste ma mohli zabiť,“ namietol.
„Prirodzene,“ súhlasil som, „asi by som mohol, ale prečo by som to robil? Nebolo by to potrebné a ani ja nezabíjam ľudí bezdôvodne.“
Nevyzeral veľmi presvedčený, a tak som mu odmotal chodidlo od zábradlia a potom som ho ťahal po dlážke a chrbtom oprel o stenu pri kuchynských dverách.
„Tak,“ povedal som a sadol som si na stoličku. „Ak ste nezabili Rodericka Warda vy, kto potom?“
Stále som si nebol istý, že mi to povie, a tak zdanlivo zamyslene som zobral striekačku a opäť vystrekol z ihly jemnú spŕšku tekutiny.
„Jeho sestra,“ povedal napokon Alex.
Pozrel som naňho. „Stella Beecherová?“
Asi ho prekvapilo, že poznám jej meno, ale veď som mu ukázal lístok, ktorý jej poslal. Prikývol.
„Prečo by zabila vlastného brata?“
„Nechcela,“ povedal. „Bola to nehoda.“
„Myslíte tú autonehodu?“
„Nie,“ povedal. „Bol už mŕtvy, keď spadol do rieky. Utopil sa vo vani.“
„Preboha, prečo ho Stella Beecherová kúpala?“
„Ona ho nekúpala. Snažili sa ho donútiť, aby im povedal, kam išli tie peniaze.“
„Aké peniaze?“ spýtal som sa.
„Peniaze Fredovho otca.“
Bol som zmätený. „Fredovho?“
„Freda Suttona,“ vysvetlil.
Syna starého Suttona. Muža, ktorého som videl na verejnej galérii pri vyšetrovaní smrti Rodericka Warda.
„Takže Fred Sutton a Stella Beecherová sa poznajú?“ spýtal som sa.
„Že či!“ Zasmial sa. „Žijú spolu.“
V Andoveri, pomyslel som si, blízko starého Suttona a jeho domova dôchodcov. Takže to nebola náhoda, že Stella Beecherová sa presťahovala do Andoveru.
Trvalo to vyše hodiny, ale naveľa mi Alex porozprával, ako a prečo našli Rodericka Warda mŕtveho v aute v rieke Windrush.
Warda predstavila starému Suttonovi Stella Beecherová, ktorá už nejaký čas žila s detektívom seržantom Fredom, a ani Fred, ani Stella nevedeli, že Roderick nahovoril starého pána, aby si požičal na dom a investoval hotovosť do nejestvujúceho zaisťovacieho fondu v Gibraltári. Fred sa to dozvedel až potom, keď videl, ako mu Ward do okna hodil tehlu. Bolo to ako v lacnom seriáli.
„Odkiaľ to všetko viete?“ spýtal som sa Alexa. „Ako ste spojení?“
„Pracoval som s Roderickom Wardom.“
„Chcete tvrdiť, že ste zapletený do toho hanebného obchodu s hedžovým fondom?“
Zdráhal sa to priznať. Musel vedieť, že moju matku podviedli rovnakým spôsobom. Odvrátil sa, ale prikývol.
„A kto je mozgom toho všetkého?“ spýtal som sa.
Znovu na mňa pozrel. „Myslíte si, že som hlúpy, alebo čo?“ vyhŕkol. „Keby som vám povedal, kto to je, nemuseli by ste ma zabiť, urobili by to za vás.“
Skutočne som ho považoval za hlúpeho. Ale nie za takého hlúpeho, ako bol Roderick Ward. Len si predstavte – okradnúť otca sestrinho frajera, najmä keď je ten frajer náhodou policajný detektív – tak to je sila!
…
