11.kapitola
Zobudil som sa na bolesti a v tme, čierno-čiernej tme.
Kde som?
Ruky ma príšerne boleli, hlava sa mi krútila a na tvári som mal nejakú látku drsnú ako vrece.
Čo sa stalo?
Mal som pocit, akoby som visel za ruky, a mojim pleciam sa to ani trochu nepáčilo. Bolel ma celý chrbát a v hlave mi dunelo, akoby mi ju rozbíjali zbíjačky. Bolo mi zle, strašne zle a z látky na tvári som cítil odporný pach zvratkov.
Ako som sa sem dostal?
Snažil som sa rozpamätať, ale bolesť v rukách mi prehlušila všetky myšlienky. Keď som stúpil na mínu, nebolo to nič v porovnaní s týmto. Celé telo mi kričalo od bolesti a počul som, že ja sám kričím spolu s ním. Ak si niekto myslí, že priveľká bolesť spôsobí bezvedomie, je idiot. Môj mozog, ktorý teraz bdel, očividne nemal v úmysle opäť sa vypnúť. Koľko bolesti treba, aby to človeka zabilo? Žeby prišla chvíľa smrti?
Je to iba ďalší zlý sen?
Nie, usúdil som, to nie je sen. Tieto muky sú, bohužiaľ, skutočné.
Premýšľal som, či nemám vykĺbené ruky. Necítil som si dlane a odrazu som sa zľakol.
Zajal ma taliban? Už len tá myšlienka vyvolala v mojej duši hrôzu. Vedel som, že som na pokraji paniky, a tak som ju zahnal a snažil som sa sústrediť výlučne na to, kde cítim bolesť a čo ju spôsobuje.
Okrem toho, že som mal chrbát a ramená ako v ohni, bolela ma aj ľavá noha, najmä päta. „Sústreď sa!“ vykríkol som nahlas. „Sústreď sa.“ Prečo ma bolí päta? Lebo tlačí na dlážku. Teraz som si po prvý raz uvedomil, že nevisím rovno dolu. Ľavú nohu som mal natiahnutú pred sebou. Zohol som koleno, stiahol chodidlo dozadu a postavil som sa. Pálivá bolesť v pleciach okamžite ustúpila. Zmena bola výrazná. Už som nechcel zomrieť. Rozhodol som sa žiť.
Kde som? Kto ma sem priniesol? A prečo?
Hlavou mi vírili tie isté otázky.
Vedel som, že ma nemohol zajať taliban. Pamätal som sa, že som v Anglicku, nie v Afganistane. Aspoň som predpokladal, že som ešte v Anglicku. Ale mohol som niečo predpokladať? Svet sa odrazu zbláznil.
Krútila sa mi hlava. Prečo nemôžem poriadne stáť?
Potom som si spomenul aj na to.
Načahoval som sa k dlážke pravou nohou. Nič. Protéza tam nebola. Cítil som prázdnu pravú nohavicu, ako sa mi plance popri ľavom lýtku, keď som pohyboval nohou dopredu i dozadu.
Keď som stál, hoci len na jednej nohe, výrazne to zmiernilo bolesť v chrbte a pleciach a začal som si cítiť aj dlane, najprv akoby ma do nich pichali ostré špendlíky a ihly. No táto bolesť sa dala zniesť. Bolo to dobré znamenie. Vlastne jediné, na ktoré som si v tej chvíli spomenul.
V hlave mi ďalej búšilo a neprestával ma bolieť žalúdok.
Otočil som hlavou z boka na bok, ale nijako to nezahnalo nevoľnosť. Cez kuklu som nevidel ani náznak svetla. Systémom päta-špička som sa pootočil, no ani tak som nič nevidel. Stále nič.
V tme som sa cítil ako doma, no aj tak som tuho zavrel oči. Pred mnohými rokmi som zistil, že keď mám tuho zavreté oči, dokážem vypnúť časť mozgu, ktorá sa zaoberá vizuálnymi vnemami, a môžem sa väčšmi sústrediť na ostatné zmysly.
Počúval som, ale nepočul som nič okrem vlastného dychu pod kuklou.
Oňuchával som vzduch, no všetko prekrýval prenikavý zápach zvratkov. Popri ňom som však zacítil ešte čosi. Možno lepidlo, pomyslel som si, alebo nejaké rozpúšťadlo na báze alkoholu.
Keď sa mi do prstov vrátil cit, hmatal som nad hlavou. Zápästia som mal pevne zviazané nejakým tenkým plastom pripevneným k reťazi. Hmatal som po reťazi. Bola krátka. Na jej konci som natrafil na krúžok pripevnený k stene. Krúžok bol vsadený asi päť centimetrov nad mojou hlavou. Cítil som, že reťaz je k nemu pripevnená zámkou.
Naklonil som sa k stene. Niečo sa tam vodorovne tiahlo vo výške mojich lakťov. Nedostal som ruky dosť nízko, aby som to ohmatal, a tak som to skúsil tvárou cez látku. Na obe strany sa tiahla vodorovná tyč, pokiaľ som len nahmatal, a nad ňou bol malý výstupok. Udrel som rukami do steny a odrazu som vedel, kde som.
V stajni. Tá vodorovná tyč a výbežok, ktorý som nahmatal, tvorili vrch dreveného obloženia boxu, chrániaceho koňa, aby nekopol do tehly alebo kameňa, a krúžok v stene slúžil na uväzovanie koňa alebo na zavesenie siete so senom.
Ale v akej stajni som? Na matkinom dvore? Spí nado mnou Ian Norland?
Zakričal som. „Počuje ma niekto? Pomoc! Pomoc!“
Kričal som celú večnosť, ale nepribehol nikto. Myslím, že kukla nepomáhala. Môj hlas znel pod ňou veľmi hlasno, ale bolo ho vôbec počuť vonku?
Bol som si absolútne istý, že nie som v Kauriovských stajniach. Keď som prestal kričať a načúval som, všade vládlo ticho. Aj keby som sa nachádzal v prázdnom boxe na matkinom dvore, nablízku by boli kone a kone robia hluk – najmä v noci – a najmä ak niekto nablízku kričí odušu.
Kukla ma začala znervózňovať, nielen preto, že som musel dýchať výpary zvratkov, i keby boli moje vlastné. Snažil som sa zachytiť látku a stiahnuť si ju, lenže mal som ju príliš tesne uviazanú okolo krku a rukami som ju nedočiahol. Musím to vydržať. Bolo to nič v porovnaní s predchádzajúcou bolesťou v pleciach.
Dlho som stál na jednej nohe. Občas som sa oprel o stenu, ale väčšinou som iba stál.
Uvažoval som, ako dlho som tu bol predtým, než som sa prebral, a koľko tu ešte zostanem. No nerozhodoval som o tom ja.
Noc vystriedal deň. Zistil som to, lebo malé množstvo svetla preniklo aj cez tmavú látku kukly, a keď som otočil hlavu, vedel som, že vľavo odo mňa je okno.
Deň však nepriniesol nič nové.
Ďalej som stál celé hodiny.
Trápil ma hlad a smäd a noha ma začala bolieť. A čo bolo horšie, zúfalo som potreboval cikať.
Snažil som sa spomenúť si, ako som sa sem dostal. Pamätal som sa na vyšetrovanie a rozhovor s pánom Hooglandom. Čo sa stalo potom?
Vrátil som sa k autu na poschodové parkovisko. Spomínam si, ako ma naštvalo, že niekto zaparkoval tesne vedľa môjho Jaguara na strane vodiča. Úmyselne som ho zaparkoval na vyššom poschodí, ďalej od ostatných áut, nielen preto, aby mi nepoškrabali lak. S protézou som nemohol zohnúť pravé koleno o viac ako sedemdesiat stupňov, takže nastúpiť do nízkeho športového auta nebolo také ľahké ako kedysi.
Nahnevalo ma to aj preto, lebo poschodie parkoviska bolo takmer prázdne, no napriek tomu niekto zaparkoval len tridsať centimetrov od môjho auta. Spomenul som si, že som premýšľal, ako otvorím dvere, aby som vopchal dnu aspoň ruku, nehovoriac o celom tele.
Lenže ku dverám som sa nedostal.
Niekto ma omráčil a okolo tváre mi omotal uterák namočený v éteri. Spoznal som to ihneď. Chlapci z dopravy používali éter na zimnom cvičení v Nórsku. Vstrekovali ho priamo do valcov motora, aby armádne vozidlá naštartovali, aj keď bola nafta príliš studená, aby sa zapálila. Všetci vojaci vrátane mňa sme skúšali fetovať ho, aby sme mali špičku. Ale éter bol aj anestetikum.
A teraz som sa prebral v tejto nepríjemnej situácii.
Kto mohol čosi také urobiť?
Ako som mohol byť taký neopatrný a dopustiť, aby sa to stalo? Nedával som pozor, myslel som na vyšetrovanie a rozhovor s právnikom Hooglandom. Vystrčil som hlavu nad zákop, ale nezastrelili ma. Uniesli.
Nebol som si istý, čo je horšie.
Čas plynul a ja som bol čoraz hladnejší a mechúr ma tak bolel, až som nakoniec musel pustiť a moč mi na chvíľu zohrial nohu, keď stekal na dlážku.
Najväčším problémom však bol smäd a slabosť.
V armáde boli vojaci zvyknutí dlho stáť, najmä z regimentov pešiakov. Dlhé služby pred kráľovským palácom v Londýne naučili strážcov stáť úplne nehybne celé hodiny, nepohnúť sa, nedať sa rozptýliť turistami s fotoaparátmi alebo chlapčiskami s vodnými pištoľami.
Ako mladý strážca som si odslúžil svoje, ale nič ma nepripravilo na to, že pol dňa budem stáť na jednej nohe a nebudem môcť pochodovať, aby som zmiernil bolesť a najmä kŕč, ktorý som chytal do lýtka. Pokúsil som sa kolísať dopredu a dozadu, z päty na špičku, no päta ma ešte stále bolela a veľmi mi to nepomohlo. Oprel som si lakte o okraj výbežku na drevenom obložení, aby som zmiernil tlak. Lenže nič nepomohlo nadlho.
Ohol som koleno a znovu som odvisol na rukách, ale onedlho sa bolesť v pleciach vrátila a zasa som strácal cit v rukách.
Chvíľu som kričal, ale nikto neprišiel a bol som ešte smädnejší.
Čo chceli odo mňa tí, čo mi to urobili?
Rád by som im dal všetko, čo mám, len aby som si mohol sadnúť a vypiť pohár vody.
V Hodnotách a normách britskej armády sa píše, že s väzňami treba zaobchádzať s úctou a v súlade s britským a medzinárodným právom. Medzinárodné právo je založené na ženevskej konvencii a troch ďalších protokoloch, ktoré stanovujú normy pre ľudské zaobchádzanie s obeťami vojny.
Vedel som to. Učili nás to v Sandhurste.
Konvencie zakazujú používať mučenie. Zakrývanie tváre, pripravovanie o spánok a nepretržité státie označoval Európsky súd pre ľudské práva ako mučenie. A to nespomínam odopieranie vody a jedla.
Onedlho dozaista niekto príde.
Neprišiel. Svetlo sa vytratilo a deň vystriedala druhá noc v stajni.
Krátil som si čas počítaním sekúnd.
Mississippi jeden, Mississippi dva, Mississippi tri a tak ďalej… a tak ďalej. Mississippi šesťdesiat je jedna minúta, Mississippi šesťdesiatkrát šesťdesiat jedna hodina. Čokoľvek, len aby som nemyslel na bolesť v nohe.
Napokon po polnoci, podľa môjho počítania s Mississippi, mi svitlo, že môj únosca nepríde a neprinesie zajatcovi jedlo a vodu. Keby chcel prísť, prišiel by za denného svetla alebo podvečer.
Stál som zoči-voči šokujúcej skutočnosti, že tu nie som preto, aby za mňa získali výkupné. Mal som tu zomrieť.
Napriek bolesti v nohe som zaspal.
Uvedomil som si to, keď som stratil rovnováhu a prebudilo ma myknutie reťaze priviazanej k zápästiu. Zvrtol som sa, takže som sa ocitol tvárou k stene, a opäť som vstal.
Bolo mi zima.
Mal som iba košeľu. Cestou zo súdu koronera som mal na sebe kabát, ale asi mi ho vyzliekli.
Striasol som sa, ale chladu som sa obával najmenej.
Bol som zúfalo smädný a vedel som, že moje telo sa postupne dehydruje. Obličky vytvárali moč a cez deň som trikrát cikal, strácal som tekutinu, ktorá mi stekala po nohe, hoci som si to nemohol dovoliť. Z vojenských cvičení som vedel, že v chlade môže človek prežiť niekoľko týždňov bez jedla, no bez vody je to len otázka niekoľkých dní.
To vedomie ma nepotešilo.
Spomínal som na inštruktorku v Sandhurste, ktorá nás učila umeniu prežiť. Celá čata sa vystrela a sústredila na príťažlivú kapitánku zo zdravotníckej služby kráľovskej armády, ktorá nás učila o fyziologických účinkoch rôznych situácií, v ktorých sa môžeme ocitnúť.
Bohužiaľ, nič nám nepovedala o tom, ako vydržať stáť celú večnosť na jednej nohe.
Kapitánka nebola len obyčajná armádna lekárka, ktorá pozná teóriu. Bolo to schopné dievča, ktoré si všetko vyskúšalo v praxi. Bola ženským ekvivalentom Beara Gryllsa a armádne dovolenky trávila na výpravách do vzdialených končín sveta a mohla do svojho životopisu zahrnúť oba póly aj vrchol Everestu.
„Keď sa ocitnete v úzkych,“ hovorila a značne pritom bagatelizovala opisy takýchto situácií z vlastných skúseností, „nikdy neseďte a nečakajte, že vás niekto zachráni. Vždy máte najväčšiu šancu na prežitie, keď záchranu vezmete do vlastných rúk, ak je to ľudsky možné. Máme zdokumentované prípady, keď ľudia so zlomenými nohami alebo horšími zraneniami zostali na Evereste, považovaní za mŕtvych, ale napokon sa živí dostali do základného tábora. Plazili sa z vrchu. Nikto sa nechystal zachrániť ich, tak sa zachránili sami.“
Ja som teraz celkom určite bol v úzkych.
Je načase, aby som sa zachránil aj ja.
Pekne po poriadku. Najprv sa musím odpútať z kruhu v stene. Zdanlivo to bolo ľahké.
Natiahol som ruky k miestu, kde bola reťaz pripojená k zámke. Kruh vytŕčal rovno zo steny, akoby bol do nej zaskrutkovaný. Chytil som ho pravou rukou a snažil som sa ním krútiť proti smeru hodinových ručičiek. Nepohol sa ani o milimeter.
Dlho som to skúšal. Omotal som reťaz okolo kruhu a celou váhou som sa naň zavesil. Potom som sa snažil krútiť reťaz, otáčal som telo dookola, dúfajúc, že nájdem slabé ohnivko, ktoré pukne. Nič.
Potom som otáčal kruh v smere hodinových ručičiek pre prípad, že by mal závit na opačnú stranu. Ani tak sa nič nestalo, iba čo ma boleli prsty.
Mykal som kruhom aj reťazou a raz som pritom stratil rovnováhu a znovu som zostal visieť za plecia. Ten prekliaty kruh sa však ani nepohol. Ak sa od toho kruhu neodpútam, zostanem tu visieť, až kým nezomriem na dehydratáciu a vyčerpanie zo snahy vyslobodiť sa, ktoré to urýchli.
„Vždy sa vysloboďte vlastnými silami, ak je to ľudsky možné,“ hovorila kapitánka. Možno vyslobodiť sa z kruhu nie je ľudsky možné.
Bolo mi do plaču, ale vedel som, že by to bola ďalšia strata vzácnej tekutiny.
A zúfalo som potreboval záchranu iného druhu.
Aké ponižujúce môžu byť ľudské funkcie, keď sa vyskytnú na nesprávnom mieste a v nesprávnom čase. Keď som bol v nemocnici pripútaný na posteľ a neschopný, mali sme nočníky a nablízku sestričky, ktoré nám pomáhali. Tu som stál sám na boľavej nohe, uväznený v stajni, a nemohol som si ani stiahnuť nohavice, nehovoriac o tom, že by som si pri toalete čupol.
Kto je ten sviniar, čo ma núti posrať sa do gatí?
Zúril som. Poriadne zúril.
Snažil som sa nasmerovať svoj hnev do obnovenia energie a sily a opäť som chytil kruh a točil som ním. Odolával.
„No tak, ty sviniar, pohni sa!“ zakričal som na kruh. Ale nehýbal sa.
S pocitom márnosti som si oprel hlavu o výbežok na vrchu dreveného obloženia. Mal som toho dosť a zahryzol som cez látku kukly do dreva.
Pohlo sa.
Pomyslel som si, že sa mi to asi zazdalo, a tak som zahryzol do dreva ešte raz. Celkom určite sa pohlo.
Hmatal som naokolo tvárou. Vystúpená časť na vrchu obloženia bola asi štyri centimetre široká a vpredu zaoblená a ten zaoblený okraj sa pohol. Očividne to bol čelný pás, prilepený alebo priklincovaný k prednému okraju výbežku.
Opäť som zahryzol do dreva. Aj cez kuklu som zistil, že sa prednými zubami dostanem za zaoblený okraj dreva. Silno som sa zahryzol, ťahal dozadu a rukami som sa odtískal od steny. Zaoblený lemovací pás sa odtrhol a pevnejšie som ho zachytil do úst. Znovu som potiahol a odtrhol sa ešte kus.
ahal som ústami tak silno, že keď sa koniec pásu celkom uvoľnil, stratil som rovnováhu a zasa som odvisol na reťazi.
No bolo mi to jedno.
Zaprel som sa a vstal. Lem bol na jednom konci voľný a na druhom konci držal. Očividne bol niekde vľavo v dreve spoj.
Zvieral som drevo v ústach, otočil som krkom doľava a voľný koniec sa ohol nahor. Cítil som ho na pleciach a napokon, keď som sa ešte väčšmi otočil, zachytil som ho do rúk.
Teraz som sa naklonil doprava a ohol pás naspäť.
Ozval sa pukot a ja som držal voľný kus dreveného lemu. Nevidel som, aký je dlhý, opatrne som ho ohmatával v prstoch, až som prišiel na koniec. Prestrčil som ho cez kruh a potom použil ako páčidlo.
Kruh stále odolával, opäť som stratil rovnováhu a visel som na reťazi, keď sa koniec dreva odlomil. Zvyšok som však nepustil.
Znova som sa postavil a prestrčil som zlomený koniec cez kruh.
Tentoraz som otočil drevo o deväťdesiat stupňov, ďalej to už nešlo, a dúfal som, že sa nezlomí. Potom som sa doň zaprel celou váhou.
Kruh sa pohol. Cítil som to. Znova som sa zaprel, zasa sa kúsok pohol.
Od radosti som sa zasmial.
Kruh sa pohol asi o pol otáčky. Držal som drevený pás v ústach a zadúšal sa látkou, z ktorej bolo cítiť zvratky. Pritom som sa načiahol po kruhu a snažil sa ho otočiť prstami. Odolával, ale napokon sa otočil, najprv pomaly a potom znovu a znovu, až som konečne pocítil, že sa odpojil od steny.
Mohol som zvesiť ruky. Vyslobodil som sa z pút. Aká úľava!
Rýchlo som si stiahol nohavice, čupol si k stene a vyprázdnil črevá. Pamätám si z detstva, ako mi otec často opisoval svoj ranný rituál na záchode ako najkrajší okamih dňa. Teraz som konečne pochopil, čo tým myslel. Tak veľmi sa mi uľavilo, až mi bolo jedno, že vyslobodenie z pút na stene je iba prvý krok na ceste k slobode.
Zdvihol som si nohavice a posúval sa popri stene systémom päta-špička, až som sa dostal do kúta. Horko-ťažko som si sadol na dlážku. Zápästia som mal zviazané a na hlave kuklu, ale radosť z toho, že nemusím stáť, bola nesmierna.
Prvú etapu som zdolal. Teraz sa musím zbaviť kukly a vyslobodiť si zápästia. To nebude problém. Keď sa mi podarilo dostať z tej steny, všetko ostatné musí byť hračka.
Zdvihol som ruky ku krku a našiel som šnúrku kukly. S rukami stále zviazanými v zápästiach nebolo ľahké rozviazať uzol a pravdepodobne som ho ešte väčšmi utiahol, keď som predtým poťahoval. Napokon sa mi podarilo uvoľniť šnúru a celý šťastný som si stiahol odpornú, smradľavú látku z hlavy. Zhlboka som sa nadýchol. Nebol tu čerstvý vzduch, no bolo to oveľa lepšie ako pach zvratkov, ktorý som dýchal tridsaťšesť hodín.
Pokrútil som hlavou a prehrabol si prstami vlasy.
Etapa číslo dva je dokončená. A teraz ruky.
Bola priveľká tma, a tak som nevidel, ako sú zviazané, ale prešiel som po putách jazykom a zistil som, že môj únosca použil šnúry, ktorými záhradkári zväzujú vrecia so záhradným odpadom alebo priväzujú oporné tyče k stromčekom. Voľný koniec prechádzal cez slučku na druhej strane a tam bol pevne stiahnutý, veľmi pevne, na každom zápästí, a putá boli prevlečené aj cez reťaz.
Pokúsil som sa plastové šnúry prehrýzť, boli však príliš tvrdé a moja námaha sa skončila tým, že som bol stále zviazaný, no teraz ma navyše boleli aj ústa, lebo voľné konce šnúr mi dopichali ďasná.
Obzeral som sa. Aj keď bola tma, videl som, kde je okno. Pomyslel som si, že keby som sa dostal von, možno by som našiel niečo, čím by som prerezal plast. Lenže ako sa dostanem von na jednej nohe a so zviazanými rukami?
A čo sklo z okna? Nemohol by som prerezať plastové šnúry sklom?
Bolo ťažké sadnúť si na dlážku, no nebolo to nič v porovnaní so vstávaním. Napokon som predsa len vstal, ale dostal som také kŕče do lýtka, že som musel skackať, aby som sa ich zbavil. Oprel som sa o stenu, natiahol sa dopredu a nakoniec kŕče ustúpili.
Skackal som popri stene k oknu.
Nebolo sklené, bolo to plexisklo. Kone by pravdepodobne sklo rozbili. Tvorili ho dva zasúvacie panely plexiskla v drevených rámoch. Vytiahol som spodný panel nahor. Ovanul ma priam sladký vzduch.
Teraz som však zistil, že mám ďalší problém.
Zvonka boli na okne kovové mreže na šírku asi desať centimetrov od seba. Dva dni som nič nejedol, ale aj tak som nebol dosť štíhly, aby som sa cez tú medzeru prepchal. Oprel som si hlavu o ruky. Cítil som, ako ma opäť chytá panika. Bol som vysmädnutý a vonku som počul dážď. Vystrčil som ruky cez okno, pokiaľ som dočiahol, ale padajúca voda bola priďaleko. Aj v slabom svetle som videl, že strecha má previs. Musel by som mať dvojmetrové ruky, aby som sa dostal na dážď. Ako na zlosť sa rozpršalo ešte silnejšie a dážď bubnoval na strechu stajne ako na bubon.
Voda, všade je voda, a ja nemám ani kvapku na pitie.
Skôr s nádejou ako v očakávaní som skackal ďalej popri stene ku dverám stajne. Ako som predpokladal, boli zahasprované. Potlačil som, ale nepohli sa. Bol by som sa postavil a vykopol ich, keby som mal druhú nohu, na ktorej by som mohol stáť.
A tak som skĺzol popri stene v kúte pri dverách, až som znovu sedel na dlážke. Ľahol som si na chrbát a kopal ľavou nohou do spodného panela dverí. Kopal som silno, ale dvere sa ani nepohli. Akurát, čo som sa po kamennej dlážke pošmykol opačným smerom.
Vzdal som sa a zaspal.
Keď som sa prebudil, bolo už svetlo a po prvý raz som videl svoju väzenskú celu poriadne. Nebolo to nič zvláštne, iba obyčajná stajňa s čiernymi drevenými doskami okolo stien a drevenými trámami nado mnou.
Doputoval som naspäť do kúta pri dverách, posadil sa, oprel o stenu a prezeral som si zviazané zápästia.
Čierne plastové putá boli na pohľad tenké a slabé, ale nech som sa akokoľvek snažil, nemohol som ich roztrhnúť. Krútil som zápästiami najprv na jednu stranu, potom na druhú, ale iba čo sa mi plast bolestivo zabáral do mäsa, až mi krvácali ruky. Tie prekliate plastové šnúry ani trochu nepovolili.
K putám bol ešte vždy pripojený aj kus reťaze. Bola sivá a vyzerala ako z galvanizovanej ocele. Mala pätnásť ôk, spočítal som ich, každé bolo asi dvojcentimetrové a na konci posledného visela lesklá mosadzná zámka, pripevnená k vytiahnutému kruhu. Reťaz vyzerala ako nová. Nečudo, že som ju nemohol roztrhnúť.
Snažil som sa použiť časť kruhu na prerezanie pút, ale nemohol som ho poriadne chytiť, navyše som sa pritom porezal na palci, keď kov skĺzol po povrchu plastu.
Obzeral som sa po stajni a hľadal niečo ostré, alebo aspoň drsný okraj tehly, čokoľvek, čím by som si prepílil putá. Hore na stene oproti oknu bola nádoba na soľ. Kovová drážka, asi desať centimetrov široká, pätnásť vysoká a asi tri centimetre hlboká, do ktorej sa vložila kocka soli alebo minerálov a kone ich mohli oblizovať. Nádoba bola prázdna, stará a hrdzavá.
Horko-ťažko som sa postavil a skackal k nej. Ako som dúfal, vrch kovovej štrbiny bol drsný, lebo hrdzavel. Oprel som plastové putá medzi zápästiami o jeden okraj a šúchal som nimi sem a tam. Plast neodolal kovovému okraju a puto na ľavom zápästí sa celkom ľahko rozpadlo. Paráda!
Masíroval som si ruku a potom som sa zbavil zvyškov plastov okolo pravého zápästia i reťaze, ktorá na nich ešte visela. To bolo trochu ťažšie, ale po niekoľkých minútach som sa tých prekliatych pút napokon zbavil.
Tretia fáza bola dokončená. Teraz sa musím dostať zo stajne.
Dvere stajne sú vždy zamknuté zvonka, či už je kôň zavretý v boxe, alebo nie, a tieto neboli výnimkou.
Videl som zámky z okna. Kovové tyče boli trochu ohnuté a odstávali od rámu, a keď som sa postavil bokom, ľavým okom som videl haspry, spodnú i vrchnú na spodných dverách a jednu na vrchných. Všetky tri boli zasunuté.
Chytil som rukami mreže na okne a pokúšal sa nimi zatriasť. Ani sa nepohli. Akoby boli vsadené do betónu.
Takže cesta von nebude ľahká, no to som ani nečakal. Nikto by sa nenamáhal priviazať ma ku stene reťazami so zámkou a dvere nechal otvorené.
Pochopil som, že cesta von povedie vrchom.
Z okna som videl, že box, kde som bol uväznený, je iba jeden z radu, ktoré sa tiahli oboma smermi. Steny medzi jednotlivými boxmi nesiahali až po šikmú strechu, boli rovnako vysoké ako predné a zadné múry budovy, necelé tri metre. Takže medzi stenou a strechou bol trojuholníkový priestor. Na vrchu múra ležal drevený strešný nosník, no aj tak tam zostávalo dosť miesta, aby sa cez medzeru dalo preliezť z jedného boxu do druhého. Stačilo len vyliezť na múr.
Aké ľahké! Na cvičisku v Sandhurste boli steny oveľa vyššie ako táto, ktoré som musel znovu a znovu preliezať. Boli tu však rozdiely. Buď zvrchu visel povraz, alebo sme boli tím, ktorý spolupracoval. Navyše som bol v oveľa lepšej kondícii a silnejší a, pravdaže, mal som dve nohy.
Pozrel som na obe strany stajne. Kadiaľ by som mal ísť?
Napokon bolo rozhodnutie jednoduché. V kúte oproti dverám bol kovový žľab asi meter dvadsať od zeme. Hoci som mal iba jednu nohu, mal som dve kolená a onedlho som už kľačal na okraji žľabu a prstami som dočahoval na vrch múra.
Všetky tie hodiny, keď som sa snažil prekonať rekord práporu vo zdvihoch, sa vyplatili. Poháňaný mohutným rozhodnutím vyslobodiť sa, spolu s neprekonateľnou túžbou napiť sa, som sa vytiahol na múr, prehodil som nohy cez medzeru medzi trámami a dostal sa do susednej miestnosti.
Zoskočiť dolu už nebolo také ľahké a napokon som dopadol na chrbát. Ale nič sa mi nestalo a znovu som sa zasmial. Pretočil som sa a plazil ku dverám. Boli zamknuté.
Moje výkriky radosti vystriedali slzy sklamania.
Dobre, pomyslel som si, keď som sa zase vzchopil, čo keby som to skúsil cez okno?
Aj tu boli mreže. Pritisol som sa k nim a videl som, že sú na všetkých oknách v stajniach.
Musím pokračovať. Na niektorom boxe musia byť dvere otvorené.
Druhý raz bol celý manéver už ľahší. Dokonca sa mi podarilo neskončiť na chrbte. Lenže aj ďalšie dvere boli zavreté.
Čo ak sú všetky zahasprované? Plytvám energiou, dychom a vzácnou vodou pri beznádejnom pokuse?
Vyliezol som na žľab v kúte a preliezol ponad susedný múr. Dvere tohto boxu boli tiež zamknuté. Sadol som si do kúta a rozplakal sa. Uvedomil som si, že som dehydrovaný, lebo som plakal bez sĺz.
Čo by sa stalo, keby bol nedostatok vody kritický? Bol som smädný už tak dlho, že ma ústa a hrdlo boleli, ale ešte som nemal pocit, že zomieram. Ako by moje telo reagovalo na druhý deň? Čo by bolo prvým znakom, že končím? Uvedomoval by som si to?
Vyhodil som si takéto myšlienky z hlavy. Možno v susednej stajni budú dvere otvorené.
Neboli.
Prsty ma už boleli od toľkého dvíhania sa a dokonca som si pri dopade vykrútil členok. Našťastie to nebolo vážne, no stačilo to, aby som opäť pocítil zúfalstvo. Takto sa to skončí? Stanem sa ufňukaným sraľom? Schúlim sa napokon do kúta a zomriem?
„Nie!“ vykríkol som nahlas. „Ja tu nezomriem!“
Silou vôle som sa vytiahol na ďalší múr. Nenašiel som za ním ďalší box, ale prázdnu a nepoužívanú sedlovňu na konci radu. Po stojanoch na sedlá som sa zošuchol na dlážku, aby som si ušetril členok.
Dvere sedlovne boli, pravdaže, tiež zamknuté. Akože inak?
Už som nemal kam ísť. Druhá stena sedlovne siahala až po strechu. Bol som na konci budovy, na konci radu.
Vo dverách bola vsadená zámka, videl som cez kľúčovú dierku. Rozmýšľal som, prečo sa niekto obťažoval zamknúť prázdnu miestnosť.
Oprel som sa o zamknuté dvere, znovu sklamaný. Po prvý raz som naozaj začal veriť, že v týchto stajniach zomriem.
Žalúdok ma bolel od hladu a mal som pocit, že mi hrdlo horí z nedostatku vody. Cestou do sedlovne som siahol na dno svojich síl a pomyslenie, že by som sa mal vrátiť, odkiaľ som vyšiel, a potom ešte ísť ďalej, ma naplnilo hrôzou. Nehovoriac o tom, že som nevedel, či budem vládať. Žľaby budú tentoraz na nevhodnej strane steny.
Hľadel som cez malé okno pri dverách. Svetla ubúdalo a čerstvý, nádherný dážď padal do kaluží, ktoré boli mučivo mimo dosahu. Onedlho sa zotmie. Toto bude moja tretia noc v zajatí. Dožijem sa bez vody štvrtej?
Ako som tak hľadel do šera na dážď, uvedomil som si, že na tomto okne nie sú mreže. Mreže boli na oknách v stajni, aby kone nevystrkovali hlavy, nie preto, aby sa sem nedostali lupiči. V sedlovni nebývali kone, preto tu neboli ani mreže.
Navyše toto jediné okno bolo sklené, nie z plexiskla ako ostatné.
Obzeral som sa a hľadal niečo, čím by som ho rozbil. Nenašiel som nič, a tak som si sadol na stojan na sedlá a vyzul si topánku.
Sklo nemohlo odolať smädnému, zúfalému mužovi. Dôkladne som vyrazil topánkou všetky úlomky z rámu.
Okno bolo malé, ale stačilo. Najprv som vystrčil hornú časť tela, kýpťom som sa oprel o rám a prestrčil von zdravú nohu. Stál som vonku pred budovou.
Bol to veľkolepý pocit! Štvrtá etapa bola dokončená.
Vyskackal som spod prevísajúcej strechy a stál som na daždi so zaklonenou hlavou a otvorenými ústami.
V živote som neochutnal nič sladšie.
