10.kapitola
„Dofrasa, čo sa deje?“ Ian Norland stál naprostriedku kuchyne a kričal na nás s matkou. Hodil uzdu s potrhanými popruhmi na bledý borovicový stôl.
„Ian, prosím, nekričte na mňa,“ upozornila ho matka. „Aký máte vlastne problém? Veď Scientific vyhral, či nie?“
„Jedine vďaka šťastiu,“ zasa na ňu skríkol Ian. „Mal šťastie, že opraty sa roztrhali cestou na štart, a nie počas dostihov.“
Alebo nešťastie, pomyslel som si.
„Prečo?“ rozhorčene sa spýtal Ian. „Len mi povedzte prečo.“
„Čo prečo?“ spýtal som sa.
„Prečo ste zariadili, aby sa popruhy potrhali?“
„Obviňujete nás, že sme úmyselne poškodili popruhy?“ spýtala sa matka povýšeneckým tónom.
„Áno,“ povedal Ian na rovinu. „Obviňujem. Nijaké iné vysvetlenie neexistuje. Tá uzda bola celkom nová. Sám som na ňu iba pred pár dňami dával austrálsky nánosník.“
„Možno to bola chyba výroby,“ nadškrtol som.
Pozrel na mňa pohŕdavo. „Máte ma za idiota alebo čo?“
Bral som to ako rečnícku otázku, a tak som mlčal.
„Ak nedostanem odpovede, dnes večer odtiaľto odchádzam nadobro a v pondelok ráno to budem hlásiť dostihovým orgánom.“ Chytil uzdu.
Uvažoval som, či stojí za to poznamenať, že tá uzda mu nepatrí, a teda si ju nemôže vziať.
„Ale prečo?“ ozvala sa mama. „Nič sa nestalo. Scientific vyhral.“
„Ale vy ste sa pokúšali zariadiť, aby prehral,“ Ian zvyšoval hlas, až opäť kričal.
„Preboha, prečo si myslíte, že máme niečo spoločné s pretrhnutím oprát?“ spýtal som sa ho celkom nevinne.
Znovu mi venoval pohŕdavý pohľad. „Lebo ste sa celý týždeň sakramentsky zaujímali o výstroj na dostihy, vypytovali ste sa. Čo iné si mám myslieť?“
„Nebuďte smiešny,“ zahriakla ho matka.
„A čo ostatní?“ nadhodil.
„Akí ostatní?“ spýtala sa matka dosť ľahostajne.
„Minulý týždeň Pharmacist a týždeň predtým Oregon. Aj tým ste zabránili vyhrávať?“
„Nie, pravdaže nie,“ odpovedala mu urazene.
„Prečo by som vám mal veriť?“
„Lebo musíte, Ian,“ povedal som veliteľským tónom. Otočil sa ku mne a oči mu blčali. Ignoroval som ho. „Pokojne môžete ísť na úrad pre dostihy, ak chcete. Ale čo im poviete? Že máte podozrenie, že vaša zamestnávateľka bráni svojim koňom vyhrávať? Ale prečo? A ako? Že im prerezáva popruhy? Nestalo sa to predsa po prvý raz, že sa pretrhli popruhy na závodisku, či áno?“
„Ale…“ začal Ian.
„Ale nič,“ prerušil som ho. „Ak sa rozhodnete teraz odísť, budem trvať na tom, aby ste so sebou nevzali nič z matkinho majetku, a k tomu patrí aj uzda.“ Otrčil som ruku dlaňou navrch a prstami som mu naznačil, aby mi ju dal. Neochotne mi uzdu podal.
„Dobre,“ povedal som. „A teraz, aby sme si rozumeli. Kone mojej matky vždy robia, čo môžu, aby vyhrali. A cieľom stajne je dosiahnuť víťazstvo pri každej príležitosti, keď kone bežia. Moja matka nebude tolerovať, aby niekto z jej zamestnancov tvrdil opak. Očakáva od personálu lojálnosť, a ak nie ste schopný takú lojálnosť zaručiť, bolo by naozaj lepšie, keby ste dnes večer odišli. Vyjadril som sa jasne?“
Pozrel na mňa trochu prekvapene.
„Myslím, že áno,“ zajachtal. „Ale musíte mi sľúbiť, že kone sa budú vždy snažiť vyhrávať a nič takéto sa nebude opakovať.“ Ukázal na uzdu.
„Sľubujem,“ povedal som. Nikdy už neprerežem popruhy, pomyslel som si, a kone sa budú snažiť, aj keď ich v tom bude trochu brzdiť nevoľnosť. „Znamená to, že zostávate?“
„Možno. Rozhodnem sa ráno.“
„Okej. Tak sa uvidíme ráno,“ povedal som, čím som naznačil, že ho prepúšťam, a on sa neochotne otočil.
„Dám tú uzdu naspäť do sedlovne, nech ju opravia,“ otočil sa a načiahol sa po nej.
„Nie. Nechajte ju tu.“ Pevne som ju zovrel v ruke.
Nespokojne na mňa pozrel, ale v žiadnom prípade som nemohol dovoliť, aby Ian odišiel z kuchyne so zámerne poškodenou uzdou. Bez nej nemal dôkazy, hoci v mojich očiach stehy, ktoré som prerezal skalpelom, vyzerali celkom tak ako tie nedotknuté, ktoré sa napokon pretrhli cestou na štart.
Ian videl rozhodnosť, s akou som držal uzdu, a pochopil, že by musel o ňu bojovať. No aj tak neodchádzal.
„Ďakujem, Ian,“ ozvala sa matka rozhodne. „…
