19.kapitola
Blížil som sa k stajniam tak, aby som sa dostal popri kope hnoja k zadnej časti chodby, kde som sa minulý týždeň skrýval.
Dával som si pozor, aby som sa nepotkol, keď som potichu preliezal plot oddeľujúci budovy stajní od padoku. Ako som len túžil mať okuliare s nočným videním, ten čarovný kúsok výstroja, ktorý umožňuje vojakom vidieť v tme, hoci aj so zeleným odtieňom. Mohlo ma utešiť iba to, že ani nepriateľ nebude mať také okuliare – bude rovnako slepý ako ktokoľvek iný.
So zavretými očami som stál vzadu za krátkou chodbou, pritisnutý k stene stajní, a počúval som. Nič. Nijaký dych, šuchnutie nohy, zakašľanie. Ešte chvíľu som počúval, dýchajúc plytko a potichu. Stále nič.
Keď som si bol istý, že v chodbe sa nikto neskrýva, vošiel som dnu. Tu pod strechou bola naozaj tma ako v rohu. Snažil som sa v duchu si vybaviť vnútro chodby. Pamätal som sa, že som sedel na prázdnom modrom plastovom sude. Niekde by tu mal byť. Spomenul som si tiež, že o stenu boli opreté drevené palice.
Pomaly som prešiel po chodbe, rukami i živou nohou som hmatal v tme. Plátenné konverzy boli tenké. Pritenké na takú chladnú noc, ale aspoň som cítil, čo mám pod nohami, oveľa lepšie než vo vojenských bagančiach s hrubou podošvou.
Dotkol som sa nohou plastového suda, obišiel ho a šiel som ku dverám. Pritisol som k nim tvár a hľadel cez medzery medzi doskami.
V porovnaní s absolútnou tmou v chodbe sa mi dvor stajní zdal jasný, no nie dosť, aby som videl do tieňa z prevísajúcej strechy. Nevidel som, či sú niektoré dvere otvorené, ale to znamenalo, že ani mňa nikto nevidí, keď som otvoril dvere a vyšiel na dvor.
Pomaly som za sebou zavrel, stál som celkom nehybne a znovu počúval, či tam niekto nedýcha. Nikde nič ani len nešuchlo.
Ak muž, ktorý urobil ten pohyb, čo som videl z vŕška, nezmenil polohu, nevidel by som ho odtiaľto ani za slnečného svitu. No vedel som, že nablízku musí byť ešte jedna osoba.
A ak sa k Warrenovi a Garrawayovi pripojil aj Alex Reece, budú traja. Opäť som si spomenul na citát Sun Cua z Umenia vojny o relatívnej veľkosti armády.
Keď sa počtom vyrovnáte nepriateľovi, bojujte, ak ste schopní ho prekvapiť. Ak vás je menej, vyhnite sa mu.
Ja som bol jeden a oni boli dvaja, možno traja. Nemal by som sa im vyhnúť?
V mysli sa mi vynorila ďalšia Sun Cuova perla múdrosti.
Vojnové umenie sa zakladá na klame. Keď sme blízko, musíme nepriateľa presvedčiť, že sme ďaleko; keď sme ďaleko, musíme ho presvedčiť, že sme blízko. Treba vystrčiť návnadu na odlákanie nepriateľa. Predstierať chaos a rozdrviť ho.
Vyhrnul som si rukáv čierneho roláka a pozrel som na hodinky. Bolo 4.47.
O osemnásť minút, presne päť minút po piatej, príde k bráne na začiatku príjazdovej cesty ku Greystonským stajniam auto a zastaví. Vodič zatrúbi a auto tam zostane stáť so zapnutými reflektormi a bežiacim motorom presne päť minút. Potom zaradí spiatočku, vyjde na cestu a odíde. Dúfal som, že Ian Norland dodrží inštrukcie.
Nebol tým plánom veľmi nadšený, ak sa mám vyjadriť mierne, ale sľúbil som mu, že mu nehrozí nebezpečenstvo, keď nechá dvere auta zamknuté. Bol to ďalší z mojich vyhýbavých sľubov. No neveril som, že Jackson Warren a Peter Garraway by ma zabili hneď na mieste, kým im nevrátim milión dolárov.
Vojnové umenie sa zakladá na klame. Keď sme blízko, musíme presvedčiť nepriateľa, že sme ďaleko.
Keď som bol na dvore stajní a hľadal matku, musel som presvedčiť Warrena a Garrawaya, že som pri bráne.
Vystrčte návnadu, aby ste odlákali nepriateľa.
Auto bude čakať s rozsvietenými reflektormi, aby ich odlákalo od stajní a odo mňa.
Predstierajte zmätok a zlikvidujte nepriateľa.
To ukáže čas.
Pomaly a mlčky som sa presúval doprava, popri zatvorenom konci obdĺžnikových stajní, v tieni pod prevísajúcou strechou. Kde je asi matka? Nahmatal som závory na dverách boxov. Všetky boli pevne zatvorené. Usúdil som, že v tomto štádiu sa ich nepokúsim otvoriť, lebo by určite narobili hrmot.
Neprekvapilo ma, že nikto neopravil sklenú tabuľu v se…
