20
Po povinnom medzipristátí v Atlante lietadlo Delta DC‑9 v chladnom daždi pristálo na memphiskom medzinárodnom letisku. Zarolovalo k bráne číslo devätnásť a guča obchodných cestujúcich sa rýchlo vyhrnula von. Mitch niesol v ruke iba malý kufrík a Esquire. Zbadal Abby pri telefónnych búdkach a bleskovo sa predieral davom. Kufrík aj noviny odhodil na zem a z celej sily ju objal. Tie štyri dni vo Washingtone mu pripadali ako mesiac. Znovu a znovu sa bozkávali a nežne si šepkali.
„Môžem ťa pozvať na rande?“ spýtal sa.
„Večera je na stole a víno v chladničke,“ zasmiala sa.
Chytili sa za ruky a pomaly postupovali s davom k výdaju batožiny.
„Vieš, musíme sa spolu porozprávať, a doma sa to nedá,“ zašepkal.
Pevne mu zovrela ruku. „Ach!“ vzdychla.
„Áno. A bude to asi dlhý rozhovor.“
„Čo sa stalo?“
„Ešte sa to neskončilo.“
„Nevieš, prečo som zrazu taká nervózna?“
„Len zachovaj pokoj. A usmievaj sa. Majú nás na muške.“
Usmiala sa a obzrela sa napravo. „Kto nás má na muške?“
„O chvíľu tí to vysvetlím.“
Mitch ju náhle strhol doľava. Prerazili si cestu prúdom ľudských tiel a vbehli do tmavého salónika plného biznismenov, ktorí tu ticho popíjali, pozerali televíziu a čakali na odlet. Práve sa uvoľnil malý okrúhly stolík zaprataný prázdnymi pivovými pohármi, a tak si rýchlo sadli chrbtom k stene a s výhľadom na bar a do haly. Sedeli tesne vedľa seba, len meter od susedného stolíka. Mitch civel na dvere a pozorne študoval každú novú tvár. „Ako dlho sa tu zdržíme?“ spýtala sa.
„Prečo?“
Vyzliekla si líščí kožuch a prehodila ho cez operadlo susednej stoličky. „O čo ti vlastne práve teraz ide?“
„Len sa ešte chvíľku usmievaj. Predstieraj, že som ti naozaj chýbal. No tak, len ma pekne pobozkaj.“ Vtisol jej bozk na pery a usmievali sa navzájom do očí. Pobozkal ju na líce a znova obrátil pozornosť k dverám. Čašník pribehol k ich stolíku a odpratal neporiadok. Objednali si víno.
„Ako bolo na výlete?“ spýtala sa s úsmevom.
„Nuda. Celé štyri dni nám každý deň prednášali osem hodín. Po prvom dni som z hotela ani poriadne nevyšiel. Všetky daňové úpravy za posledných šesť mesiacov natlačili do tridsiatich dvoch hodín.“
„Stihol si si pozrieť nejaké pamiatky?“
Usmial sa a zasnene sa na ňu zahľadel. „Chýbala si mi, Abby. Viac, ako mi kedy kto chýbal za celý život. Milujem ťa. Si jednoducho úžasná, ohromujúco krásna. Vôbec sa neteším z cestovania bez teba, z osamelého prebúdzania sa v neznámej hotelovej izbe. A okrem toho ti musím povedať niečo hrozné.“
Úsmev jej zamrzol na perách. Pomaly sa poobzerala po miestnosti. Traja muži sedeli pri bare a prekrikovali sa. Odrazu bolo v salóniku hlučno.
„Všetko ti poviem,“ začal. „Ale je veľmi pravdepodobné, že nás ktosi práve pozoruje. Počuť nás nemôžu, ale oči majú na stopkách. Teda sa občas usmej, hoci viem, že to nebude ľahké.“
Čašník priniesol víno a Mitch spustil. Nevynechal absolútne nič. Ozvala sa iba raz. Porozprával jej o Anthonym Bendinim a starom Moroltovi, o Nathanovi Lockovi, odchovancovi chicagských ulíc, aj o Oliverovi Lambertovi a chlapíkoch na piatom poschodí.
Abby nervózne chlipkala víno a hrdinsky sa usilovala tváriť ako normálna milujúca manželka, ktorej sa cnelo za manželom a teraz sa nesmierne zabáva na jeho rozprávaní o daňovom seminári. Nenápadne si obzerala ľudí pri bare, občas sa napila a zavše aj usmiala na Mitcha hovoriaceho o praní špinavých peňazí a vraždení advokátov. Od strachu ju rozbolelo celé telo. Dych mala nepravidelný. Ale počúvala a tvárila sa, akoby nič.
Keď sa salónik trochu vyprázdnil, čašník im priniesol ďalšie víno. Po hodine rozprávania Mitch na záver zašepkal: „A Voyles povedal, že Tarrance ma o pár týždňov vyhľadá, aby zistil, či som ochotný spolupracovať. Rozlúčil sa so mnou a odišiel.“
„To sa stalo v utorok?“ spýtala sa.
„Áno. Hneď v prvý deň,“ prisvedčil Mitch a upil si vína.
„Čo si robil vo zvyšné dni?“
„Trochu som spal, trochu som jedol, ale predovšetkým som trpel bolesťami hlavy.“
„Mám pocit, že na mňa tie bolesti práve idú.“
„N…
