Lev pomsty

Starý náčelník

Veľmi úzkostlivo som dbal na to, aby som nezanechal po sebe viditeľné stopy. Až po les to bola hračka, pretože som stúpal na holé, nezatrávnené miesta. Slnko ich vypálilo na kameň a stopy sa na nich vôbec neodtláčali. Veril som však, že Indiáni na túto stranu neprídu.

Zato v lese sa to už sťažilo. Pôda bola mäkká a musel som sa plaziť štvornožky. Postupoval som naisto. Poznal som miesto, odkiaľ Komančovia vyrazia, a vedel som si teda predstaviť, kde asi vojdú do lesa. Odtiaľ sa poberú pravdepodobne priamo k výmoľu, aby sa dostali k vode. A práve tam som sa chcel skryť.

Normálnym krokom by mi to trvalo nanajvýš päť minút, takto som však potreboval vyše hodiny, kým som sa priplazil k vode. Začal som sa obzerať po vhodnom úkryte. Nemusel som dlho hľadať. Ležal tam starý vyvrátený kmeň, celý opradený divým brečtanom, ktorý bujnel vôkol na všetky strany a tak dusil okolité krovie, že pomaly chradlo. Hustá zelená brečtanová strecha ponúkala spoľahlivú skrýšu. Pravdaže, musel som rátať s tým, že nebudem asi prvým tvorom, čo tu hľadá útočisko, pichal som teda pred sebou do krovia medveďobijkou. Naozaj som vyplašil kadejakú chamraď, zazrel som dokonca aj dva štrkáče, ktoré sa dali na útek. Neboli by veru najpríjemnejšími spoločníkmi, ešte šťastie, že sa neobrátili proti opovážlivcovi, čo rušil ich pokoj. Zrejme sa nedávno nasýtili, a preto neboli až natoľko nebezpečné, ako keď ich trápi hlad.

Učupil som sa pod brečtan a dával som si veľký pozor, aby som nezlomil dajaký konárik, lebo by ma to mohlo prezradiť pred Indiánmi. Predpokladal som, že sa na tomto mieste zdržím dlhšie, takže som sa usalašil čo najpohodlnejšie a čakal som, čo bude. V takýchto situáciách sa čas veľmi vlečie, minúty sa zdajú hodinami. Mohlo sa stať aj to, že Indiáni nepôjdu priamo a vniknú do lesa celkom inde, čo by mi dosť skrížilo plány.

Úprimne som sa teda zaradoval, keď som konečne začul šuchot, ktorý sa približoval ku mne. Komančovia prichádzali.

Najprv som zazrel dvoch jazdcov na čele, ktorí hľadali táborisko. Poobzerali sa a jeden povedal:

"Toto bude dobré miesto. Môj brat môže zostúpiť z koňa, a ja sa vrátim po ostatných."

Obrátil koňa, kým jeho spoločník zostúpil zo sedla a išiel ho napojiť. Onedlho sa vynoril celý oddiel, ibaže bez náčelníka. Videl som dvoch Peržanových sluhov a dvoch sprievodcov - všetci boli poviazaní - a čo ma najviac potešilo, zočil som aj Ňucháčov. Neporanení sedeli na svojich muliciach, Indiáni teda naleteli na moju lesť. Teraz stiahli zajatcov zo sediel a položili ich na zem. Aj oni si sadli a kone nechali popásať sa v kroví na lístí a tráve. Až teraz som mal istotu, že neodhalia moju stopu.

To, že náčelník neprišiel zároveň s nimi, sa mi celkom hodilo. To-kei-chunovi pripadalo pod dôstojnosť jazdiť uprostred obyčajných bojovníkov, a preto za nimi kúsok zaostával. Ak by sa tejto svojej zásady držal aj naďalej, dalo sa očakávať, že nevyrazí odtiaľto naraz so svojimi ľuďmi, ale pár minút počká. A to by bola príležitosť zm…