Lev pomsty

Nové prekážky

Celou cestou, takmer do poludnia, sme nenarazili na stopu, ktorá by potvrdila, či sa tu včera alebo dnes zdržiavali nejakí ľudia. Moji spoločníci sa cítili bezpečne, zato ja nie. Skrslo vo mne isté podozrenie. Keď som sa spýtal Perkinsa, či náhodou nespomenul Hazelstraits, odpovedal až príliš vehementne, zatiaľ čo Džafar mlčal. Bolo mi to nápadné. Ak sa preriekli, tak sa nás To-kei-chun vynasnaží predbehnúť, aby nás prekvapil na mieste, keď dorazíme. Vedel som, kde by to bolo preňho najvýhodnejšie, a rozhodol som sa, že sa poplazím dopredu a preskúmam terén. Keď sa pred nami zazelenali prvé lieskové kry, mal som ešte dosť času, pretože boli od nás dobrú hodinu jazdy.

Spočiatku sa vynárali kry ojedinelé, potom postupne hustli, až napokon vytvárali jednoliatu húštinu po oboch strmých svahoch tiesňavy, na dne ktorej tiekol potok. Ešte zo slávnych čias lovcov bizónov ostali tu vyšliapané bizónie chodníky, po ktorých sa mohol jazdec predierať krovím. To-kei-chun, ak tu vôbec bol, musel na nás striehnuť v tejto úžľabine. Z ničoho nič sme mohli padnúť medzi Indiánov poskrývaných poza kry, v momente by nás strhli zo sedla a premohli, ak by nás, pravdaže, jednoducho nezostrelili z koní. Predvídavo som ešte zbystril pozornosť, len čo sme sa dostali k prvým krom, takže som sa nemohol starať o to, čo sa deje za mojím chrbtom. Upozornil som spolujazdcov na nebezpečenstvo a teraz bolo už na nich, aby si dávali pozor.

Napredovali sme potichu. Mäkká pôda tlmila kroky našich koní a len sem-tam zašuchotal alebo zapraskal krík, ak ho niekto z nás zachytil. Moje zmysly boli mimoriadne vybičované.

Vďaka tomu som zrazu začul čosi, čo by mi inokedy bolo uniklo. Mohol to byť aj nejaký zvuk vychádzajúci z prírody, no mne sa zdalo, akoby to bol ľudský hlas stlmený diaľkou a húštinou.

"Pst, ticho, čosi počujem!" prikázal som a zarazil som koňa.

Áno, vtom sa to znova zreteľne ozvalo kdesi za nami:

"Faryahd... faryahd!..."

Niekto po perzsky volá o pomoc. Je známe, že človek aj v cudzine, aj keby dokonale ovládal miestny jazyk, vo chvíľach prekvapenia, strachu alebo nebezpečenstva volá o pomoc zväčša v materčine.

"Preboha! Kde je mister Džafar?" znepokojil som sa, lebo som ho nevidel.

"Nie je tu... zase zaostal," odvetili ostatní, a Perkins, ktorý šiel ako posledný, dodal: "Myslel som si, že ide tesne za mnou."

"Neopatrný človek! Keď kričal o pomoc, zrejme mu hrozí nebezpečenstvo! Musím sa vrátiť a pomôcť mu."

Obrátil som koňa.

"A my?" spýtal sa Ňucháč Jim. "Máme ostať tu a čakať?"

"Nie. Nevieme, kde sa skrývajú Indiáni. Môžu byť aj nablízku. Poďte so mnou!"

Ponáhľali sme sa späť najrýchlejšie, ako nám len dovolilo krovie, no aj tak sme prišli neskoro. Keď sme dorazili na miesto, kde rástli kry ešte riedko, zbadal som vedľa našej stopy konskými kopytami rozvŕtanú zem.

"Potiaľto prišiel mister Džafar, a tu ho prepadli," povedal som. "Pozrite, tu odbočuje jedna stopa doprava do krovia! Sú to odtlačky jedného koňa a troch mužov v mokasínach.…