Podivuhodné posolstvo z inej hviezdy

KÚZELNÍKOVO DETSTVO

Znovu a znovu duša moja chváta ku tvojim studniam, povesí dávnoveká, z nich milo znie mi tvoja pieseň zlatá, ako sa smeješ, sníš, prúd sĺz ti tvárou steká. A z tvojich hlbočín ma čosi upomína, pošepky slovo zaklínacie vraví, zmámený spím sťa po pohári vína a ty ma voláš, voláš do diaľavy.

Nevychovávali ma len rodičia a učitelia, ale aj vyššie skryté a tajuplné moci, medzi nimi aj boh Pan, ktorý stál v sklenenej skrini môjho starého otca v podobe malého tancujúceho bôžika. Toto božstvo, ale aj iné, sa ma ujali už v detských rokoch, a skôr než som vedel čítať i písať, ma tak zaplavili pradávnymi orientálnymi predstavami a myšlienkami, že som neskôr každé stretnutie s indickými a čínskymi mudrcmi pokladal za opätovné stretnutie a za návrat domov. Jednako som Európan, dokonca som sa narodil v činorodom znamení Strelca, a celý život som vášnivo vyznával západoeurópske cnosti: prchkosť, zmyselnosť a neukojiteľnú zvedavosť. Našťastie som sa, tak ako iné deti, už pred prvými školskými rokmi naučil, čo je pre život veľmi potrebné a cenné, naučili ma to jablone, dážď a slnko, rieka a lesy, včely a chrobáky, naučil ma to boh Pan, naučili ma to tancujúce božstvá zo zbierky starého otca. Vyznal som sa vo svete, nebojácne som prichádzal do styku so zvieratami, zhováral sa s hviezdami, rozumel som ovocnej záhrade, vode, rybám a vedel som spievať hŕbu piesní. Vedel som aj čarovať, čo som potom, žiaľ, zakrátko zabudol, iba v staršom veku som sa to znovu naučil a voľne som narábal touto podivuhodnou múdrosťou detstva.

Potom prišli školské vedomosti – učil som sa hravo a rád. Škola sa našťastie nezaoberala tými dôležitými činnosťami, bez ktorých sa v živote nemožno zaobísť, ale najmä hrami a milými zábavkami, ktoré ma rozveseľovali, a vedomosťami, z ktorých ma mnohé verne sprevádzali po celý život; ešte aj dnes viem veľa pekných žartovných latinských slov, veršov a porekadiel, poznám počet obyvateľov mnohých miest a všetkých svetadielov, pravda, nie dnešných, ale z osemdesiatych rokov.

Po trinásty rok som sa ani raz vážne nezamýšľal, čím raz budem a čomu sa mám vyučiť. Tak ako všetci chlapci, aj ja som niektoré povolania zbožňoval a závidel som poľovníkom, pltníkom, furmanom, povrazolezcom a polárnym cestovateľom. Najväčšmi som však túžil stať sa kúzelníkom. K tomu smerovalo moje najväčšie, najvrúcnejšie úsilie, bola to akási nespokojnosť s tým, čo sa nazýva »skutočnosť«, lebo sa mi chvíľami javila ako pochabé sprisahanie dospelých; dosť zavčasu som si zvykol skutočnosť raz bojazlivo, raz posmešne odmietať a túžobne som si želal zakliať ju, premeniť, zväčšiť. V detstve mali moje čarodejnícke želania vonkajšie, detské ciele: želal som si, aby v zime zreli jablká a aby sa moja peňaženka zázračne naplnila zlatom a striebrom, sníval som o tom, že svojich nepriateľov ochromím kúzelníckou mocou, potom ich veľkodušne zahanbím a vyhlásia ma za víťaza a kráľa; chcel som nájsť zakopané poklady, prebudiť mŕtvych a mať moc urobiť sa neviditeľným. Veľa som si sľuboval najmä od umenia stať sa neviditeľným a vrúcne som po tom túžil. Aj toto želanie, ako napokon všetky čarodejnícke chúťky, ma sprevádzalo celým životom a malo veľa podôb, ktoré som často ani sám nepoznal.

Neskôr, keď som už dávno dospel a živil som sa literárnou činnosťou, viackrát som sa pokúsil utajiť sa v svojej poézii, prekrstiť sa a skryť za veľavravné žartovné meno – pokusy, ktoré mi kolegovia dosť často zazlievali a zle si ich vysvetľovali. Keď sa tak obzerám dozadu, vlastne celý môj život je poznačený túžbou po čarodejnej sile. Ako som potom ciele svojich želaní časom menil, ako som z nich pozvoľna vypúšťal vonkajší svet a nasycoval ich sebou, ako som sa postupne usiloval nemeniť veci, ale premieňať sám seba, ako som sa potom usiloval ťarbavú neviditeľnosť maskovať a nahrádzať ju neviditeľnosťou vediaceho človeka, ktorý spoznávajúc sám ostáva nespoznaný – to bolo najvlastnejším obsahom môjho životného príbehu.

Bol som živý, šťastný chlapec, ktorý sa hrával s krásnym farbistým svetom; všade som bol doma – u zvierat a rastlín, v pralese vlastnej fantázie a snov, tešil som sa svojej sile a svojim schopnostiam a horúce túžby ma viac obšťastňovali, ako trápili. Nevedomky sa mi vtedy darili oveľa väčšie kúzla než potom oveľa neskôr. Ľahko som získal lásku, ľahko som vplýval na iných, ľahko som sa ocitol v úlohe vodcu, nápadníka, či záhadného človeka. Mladších kamarátov a príbuzných som roky držal v bázni, že naozaj mám čarodejnú moc, že vládnem nad démonmi, že mám právo na skryté poklady a koruny. Dlho som žil v raji, hoci rodičia ma zavčasu oboznámili s hadom. Dlho trval môj detský sen, patril mi svet, všetko bola prítomnosť, všetko okolo mňa bolo uspôsobené na peknú hru. Ak sa vo mne ozvala nespokojnosť a túžba, ak sa mi niekedy zdalo, že sa mi radostný svet zatienil a spochybnil, zväčša som hravo našiel cestu do iného, slobodnejšieho, povoľného sveta fantázie, a keď som sa z neho vrátil, videl som vonkajší svet novým pohľadom – ľúbezný a hoden lásky. Dlho som žil v raji.

V našej malej záhrade bol chlievik z latiek, kde som choval králiky a jedného skroteného havrana. Zdržiaval som sa tam nekonečné hodiny, dlhé ako večnosť, v teple a vlastníckej rozkoši, králiky voňali životom, trávou a mliekom, krvou a plodivou silou a havranovi v čiernom prísnom oku svietil plameň večného života. Na tom istom mieste som nekonečne dlho býval aj inokedy, večer, pri horiacom zvyšku sviečky, vedľa teplých ospanlivých zvierat, sám alebo s kamarátmi, a snoval som plány, ako vykopať obrovské poklady, získať koreň mandragory, dať sa na víťaznú rytiersku výpravu svetom, ktorý treba oslobodiť, a kde by som potom popravoval zbojníkov, vykupoval nešťastníkov, oslobodzoval zajatcov, vypaľoval hrady lúpežných rytierov, zradcov pribíjal na kríž, odpúšťal zradným vazalom, získal kráľovskú dcéru a rozumel reči zvierat.

Vo veľkej knižnici starého otca bola nesmierne veľká, ťažká kniha, v ktorej som často snoril a čítal. V tej nevyčerpateľnej knihe bo…