Podivuhodné posolstvo z inej hviezdy

EURÓPAN

Konečne sa pánboh zľutoval. Sám zavŕšil pozemský deň, ktorý sa končil krvavou svetovou vojnou, a zoslal na Zem potopu. Vodný príval súcitne odplavoval, čo starnúca hviezda zhanobila, skrvavené snehové polia a vrchy plné kanónov, hnijúce mŕtvoly spolu s tými, čo ich oplakávali, vzbúrencov a krvilačníkov spolu so zbedačenými, vyhladnutých spolu s pomätenými.

Priateľsky hľadeli modré pozemské nebesá dolu na nahú guľu.

Pravdu povediac európska technika sa až do posledných chvíľ skvele osvedčila. Európa celé týždne húževnaté a premyslene vzdorovala pomaly stúpajúcej vode. Najprv velikánskymi hrádzami, ktoré dňom-nocou vŕšili milióny vojnových zajatcov, potom dômyselnými vyvýšeninami, ktoré rástli zázračne rýchlo a spočiatku vyzerali ako obrovské terasy, potom však zväčša vyvrcholili vo veže. Hrdinský ľudský duch prejavil na týchto vežiach až do posledného dňa dojímavú statočnosť. Kým Európa a všetok ostatný svet už klesol pod vodu, z posledných vrcholkov železných veží, čnejúcich vo vlhkom súmraku nad zatopenou zemou, sa ešte stále prenikavo a odhodlane trblietali svetlomety a z guľometov ešte tu i tam elegantnými oblúkmi hvižďali granáty. Dva dni pred koncom sa vodcovia ústredných mocností rozhodli svetelnými znameniami ponúknuť nepriateľom mier. Nepriatelia žiadali urýchlene vyprázdniť ešte stojace opevnené veže, na to sa však nemohli odhodlať ani najrozhodnejší prívrženci mieru. Tak sa teda hrdinsky strieľalo do poslednej chvíle.

Zaplavilo už celý svet. Jediného Európana, ktorý všetko prežil, unášal vodný príval na záchrannom páse. Na pokraji síl myslel na to, že opíše posledné dni, aby sa potomstvo dozvedelo, že práve jeho vlasť o niekoľko hodín prežila zánik posledných nepriateľov, a tak si na večnosť získala palmu víťazstva.

Vtom sa na sivom obzore zjavilo čierne obrovské nemotorné plavidlo a pomaly sa blížilo k vyčerpanému človekovi. S uspokojením spoznal archu, a skôr než zamdlel, zazrel, že na palube plávajúceho domu stojí veľký prastarý patriarcha s povievajúcou striebornou bradou. Mohutný černoch vylovil plavca, ktorý ešte žil a onedlho sa zviechal. Patriarcha sa priateľsky usmial. Dielo sa podarilo, z každého druhu pozemských tvorov zachránil jeden exemplár.

Zatiaľ čo archa pokojne plávala po vetre a čakala, kým klesne mútna voda, na palube sa rozprúdil čulý život. Za plavidlom sa hnali husté kŕdle veľkých rýb, nad otvorenou strechou sa hmýrili ľúbezné pestré vtáčence a rojil sa hmyz, každé zviera a každý človek naplno vychutnával radosť, že sa zachránil a uchoval pre nový život. Farbistý páv jasne a prenikavo zaškriekal nad vodami svoj raňajší pozdrav, rozradostený slon dovysoka dvíhal pri kúpeli chobot a striekal vodu na seba i svoju družku, jašterička sa ligotala na slnkom zaliatom brvne; Indián mrštne nabodával oštepom trblietavé ryby v šíro-šírych vodách, černoch trel suché drevo o drevo, rozložil oheň a v rytmickom takte plieskal svoju tučnú ženu po stehnách, vychudnutý Ind meravo stál so skríženými rukami a pomrmlával si prastaré verše zo spevov o stvorení sveta. Eskimák odfukoval na slnku, potil sa, smial sa malými očkami, pred sebou mal masť a vodu a dal sa oňuchávať dobráckym tapírom; malý Japonec si vystrúhal tenkú paličku, ktorou pozorne balansoval hneď na nose, hneď na čele. Európan využil svoje písacie potreby na súpis tamojších tvorov. Utvárali sa skupinky a priateľstvá, a ak mala niekde prepuknúť škriepka, patriarcha kývol, a bolo po spore. Všetko sa družne radovalo, iba Európan sa osamelo zamestnával svojimi písačkami.

Vtom sa medzi všetkými tými mnohofarebnými ľuďmi a zvieratami zrodila nová hra, v ktorej chcel každý súťažiť, ukázať svoje schopnosti a zručnosť. Všetci chceli byť prví, až napokon sám patriarcha musel stanoviť pravidlá. Osobitne postavil veľké, osobitne malé zvieratá a osobitne ľudí, každý sa musel prihlásiť a povedať, v akej činnosti mieni vyniknúť, a potom všetci čakali, kým na nich prišiel rad.

Táto skvelá hra trvala niekoľko dní, pričom podchvíľou niektorá skupina hru prerušila a odbehla sa prizerať inej. A každý pekný výkon všetci odmenili potleskom. Koľko zázračnosti sa tu dalo vidieť! Ako sa každé božie stvorenie usilovalo ukázať, čo za dar sa v ňom tají! Ako sa tu prejavovala bohatosť života! Ako sa tu všetko smialo, vychvaľovalo, krákalo, plieskalo, dupotalo, rehúňalo!

Obdivuhodne bežala lasica a čarokrásne spieval škovránok, nádherne si vykračoval nadurdený moriak a neuveriteľne vrtko sa šplhala veverička. Opičiak mandril napodobňoval Malajca a pavián mandrila. Bežci a šplhavci, plavci a letci neúnavne súperili a každý bol svojím spôsobom neprekonateľný a dostalo sa mu uznania. Niektoré zvieratá vedeli zapôsobiť svojím čarom, niektoré sa vedeli urobiť neviditeľné. Mnohé vynikli silou, iné ľsťou, jedny útočnosťou, druhé obranou. Hmyz sa vedel chrániť tým, že vyzeral ako tráva, ako drevo, ako mach, ako skálie, a iné slabé tvory si získali pochvalu a rozohnali rozveselených divákov, keď sa pred útočníkmi zachránili strašným smradom. Nik nezaostal, nik nebol bez daru. Vtáky plietli, lepili, vili, murovali hniezda. Dravé vtáky vedeli zo strašnej výšky spoznať i tú najmenšiu vec.

Aj ľudia sa znamenite činili. Oplatilo sa pozrieť, ako ľahko a hravo sa veľký černoch na tyči vyšvihol do výšky, ako Malajec tromi hmatmi premenil palmový list na veslo a ako vedel na kúsku dosky kormidlovať a zvŕtať sa. Indián ľahkým šípom zasiahol aj najvzdialenejší cieľ a jeho žena si získala obdiv, keď z dvojakého lyka uplietla rohož. Všetko s úžasom zmĺklo, len čo predstúpil Ind a urobil niekoľko kúzelníckych trikov. A Číňan ukázal, ako možno usilovnosťou strojnásobiť úrodu pšenice, ak sa mladé rastlinky vytiahnu a presadia do priestoru medzi ostatnými radmi.

Európan bol napodiv neobľúbený a viackrát si vyslúžil nevôľu svojich človečích príbuzných, lebo prísne a znevažujúco posudzoval výkony iných. Keď Indián zostrelil vtáka z nebotyčnej belasej výšavy, biely muž pokrčil plecami a vyhlásil, že s dvadsiatimi gramami dynamitu vystrelí do trojnásobnej výšky. A keď ho vyzvali, aby to ukázal, začal tliapať, vraj keby mal to a ono a zo desať iných vecí, istotne by to urobil. Vysmial aj Číňana. Povedal, že presádzanie mladej pšenice si určite vyžaduje nesmiernu usilovnosť, ale že taká otrocká robota nemôže byť pre národ šťastím. Číňan mu za potlesku ostatných odvetil, že národ je šťastný, ak má čo jesť a ctí si svojich bohov. Európsky muž sa však aj tomu pohrdlivo zasmial.

Veselé preteky pokračovali, kým všetci do jedného, zvieratá i ľudia, neprejavili svoj talent a zručnosť. Hra spôsobila veľa radosti, aj patriarcha sa usmieval do bielej brady a pochvalne povedal, že teraz by už voda mohla pokojne opadnúť a na zemi by sa mohol začať nový život; v božom rúchu je vraj naporúdzi každá pestrá niť a nič im už nebráni, aby na zemi nezavládlo neskonalé šťastie.

Iba Európan doposiaľ neurobil majstrovský kúsok, preto všetci búrlivo žiadali, aby predstúpil a ukázal, čo vie, treba vraj posúdiť, či aj on má právo dýchať krásne božie povetrie a plaviť sa v patriarchovom plávajúcom dome.

Európan sa dlho vykrúcal a všakovako vyhováral. Sám Noe mu však položil na hruď prst a vyzval ho, aby poslúchol.

»Aj ja,« začal biely muž, »aj ja som rozvinul jednu zo svojich schopností a veľmi som ju zdokonalil. Nie je to oko, ktoré by bolo lepšie ako u iných bytostí, a nie je to ani ucho či nos alebo zručnosť či čosi podobné. Môj dar je vyššieho druhu. Mojím darom je intelekt.«

»Ukáž!« zvolal černoch a všetci sa hrnuli k nemu.

»Niet čo ukazovať,« povedal beloch krotko. »Asi ste mi dobre nerozumeli. To, čím sa vyznačujem, je rozum.«

Černoch sa bodro zasmial a ukázal snehobiele zuby, Ind výsmešné zvraštil tenké pery, Číňan sa prefíkane a dobromyseľne usmieval.

»Rozum?« spýtal sa pomaly. »Tak nám teda ukáž ten svoj rozum. Dosial sme z neho nič nevideli.«

»Tu niet čo vidieť,« bránil sa Európan namrzene. »Môj dar a jeho jedinečnosť spočíva v tomto: zhromaždím si v hlave obrazy vonkajšieho sveta a z tých obrazov si sám pre seba utváram nové obrazy a poriadky. Svojím umom môžem obsiahnuť celý svet, čiže znovu ho stvoriť.«

Noe si pretrel oči.

»Dovoľ,« povedal pomaly, »načo by si to robil? Ešte raz stvoriť svet, ktorý už stvoril boh, iba pre teba samého a v tvojej malej hlave – komu to bude na osoh?«

Všetci tlieskali a zahrnuli belocha otázkami.

»Počkajte,« zvolal Európan, »nerozumiete mi. Práca mozgu sa nedá ukázať tak ľahko ako iná zručnosť.«

Ind sa usmial.

»Ale dá sa, biely kmotre, dá sa. Tak už nám ukáž prácu umu, napríklad niečo zrátaj. Nože rátajme opreteky! Počúvaj: Jeden manželský pár mal tri deti a každé dieťa si založilo vlastnú rodinu. Každej mladej rodinke sa každý rok narodilo dieťa. Koľko rokov uplynulo, kým ich bolo sto?«

Všetci zbystrili pozornosť a napäto počítali na prstoch. Európan začal rátať. Už o chvíľočku sa však prihlásil Číňan, že príklad vyriešil.

»No dobre,« pripustil beloch, »ale to je iba šikovnosť. Ja nemám rozum na to, aby som riešil také drobnosti, ale na veľké úlohy, od ktorých závisí šťastie ľudstva.«

»Ó, to sa mi páči,« pookrial Noe. »Nájsť šťastie, to je určite viac než každá iná zručnosť. Uznávam, že v tom máš pravdu. Nože nás chytro nauč, ako urobiť ľudstvo šťastným, budeme ti vďační.«

Všetci napäto, ako urieknutí, viseli pohľadom na perách bieleho muža. Teraz to pochopili. Buď mu chvála, že nám prezradí, v čom spočíva šťastie ľudstva. Je to kúzelník, odpúšťame mu každé zlé slovo. Načo mu je zručnosť a majstrovstvo očí, uší a rúk, načo mu je usilovnosť a počtárska bystrosť, keď vie také veci!

Európan sa dosiaľ tváril veľmi sebavedome, no teraz, keď videl úctivú zvedavosť ostatných, pozvoľna zrozpačitel.

»Nie je to moja vina,« riekol váhavo, »ale vy mi dobre nerozumiete. Nepovedal som, že poznám tajomstvo šťastia. Povedal som iba to, že môj rozum pracuje na úlohách, ktorých riešenie napomáha ľudskému šťastiu. Je to dlhá cesta a ani ja, ani vy nedovidíme na jej koniec. Veľa pokolení sa ešte bude boriť s týmito ťažkými otázkami.«

Ľudia bezradne a sklamane počúvali. O čom to vraví ten človek? Aj Noe hľadel bokom a vraštil čelo.

Ind sa usmial na Číňana, a keď ostatní rozpačité mlčali, Číňan priateľsky riekol: »Bratku, náš biely príbuzný je huncút. Chce nám tu navravieť, že svojou hlavou vykonáva prácu, ktorej ovocie možno uvidia pravnuci našich pravnukov, a možno ani neuvidia. Navrhujem, aby sme ho uznali za vtipkára. Hovorí nám tu o veciach, ktorým nevieme porozumieť, ale tušíme, že ak by sme ich raz pochopili, stanú sa nám zdrojom nekonečných smiechot. Čo poviete? No dobre, sláva nášmu vtipkárovi!«

Väčšina súhlasila a tešila sa, že sa táto zamotaná história rozmotala. Niekoľkých to však neuspokojilo, ba rozladilo. Európan zostal sám, nik sa mu neprivravel.

Keď sa zvečerilo, černoch, Eskimák, Indián a Malajec prišli k patriarchovi a povedali:

»Ctihodný otče, chceme sa ťa niečo spýtať. Nepáči sa nám ten biely pobehaj, ktorý si z nás dnes vystrelil. Prosíme ťa, porozmýšľaj o tomto: všetci ľudia a zvieratá, každý medveď a každá blcha, každý bažant a každý lajniak, všetci môžeme ukázať niečo chvályhodné, niečo, čo ochraňuje, zlepšuje a skrášľuje život. Videli sme zázračné dary, ale i dary, čo nás rozosmiali. No aj to najmenšie zvieratko prispelo niečím radostným a pekným – len bledý muž, ktorého sme vylovili naostatok, nemal čo dať – iba nezvyčajné povýšenecké slová, narážky a žarty, ktorým nik nerozumie a ktoré nikoho neoblažia. Pýtame sa ťa, drahý otče, či je správne, aby nám taký tvor pomáhal, keď budeme na našej milej zemi zakladať nový život? Nebude to pre nás pohroma? Len sa naňho pozri! Oči mútne, čelo samá vráska, ruky bledé a neduživé, v tvári smútok a zloba, nie je v ňom nijaký jas. Určite s ním nie je všetko v poriadku, sám boh vie, kto nám toho lapaja poslal na našu archu!«

Šedivý praotec sa na nich láskavo pozrel jasnými očami.

»Deti,« povedal ticho a dobrotivo, takže ich tváre sa hneď začali vyjasnievať, »drahé deti! Na vašu reč vám poviem, že máte pravdu, ale aj nemáte pravdu. Boh dal odpoveď na vašu otázku, skôr ako ste sa spýtali. Súhlasím s vami, že človek z vojnovej krajiny veru nie je príjemný hosť a ťažko vedieť, prečo tu musia byť takí kuvici. Ale boh, ktorý tento druh raz stvoril, zaiste dobre vie, prečo to urobil. Vy všetci máte bielym ľuďom čo odpúšťať, lebo práve oni znovu priviedli našu úbohú Zem do záhuby a pred súd. Ale boh aj naznačil, čo s belochom zamýšľa. Vy všetci, ty černoch a ty Eskimák, máte v novom živote na zemi, ktorý, dúfajme, sa už čoskoro začne, po boku svoje milé žienky, ty svoju černošku, ty Indiánku, ty Eskimácku. Iba človek z Európy je sám. Dlho ma to rmútilo, no teraz už tuším, aký to má význam. Tento človek sa nám uchová ako upomienka a podnet a možno aj ako prízrak. Rozmnožovať sa však nebude, nech znovu vplynie do prúdu mnohofarebného ľudstva. Nebude vám už kynožiť život na novej zemi. Nech je vám to útechou.«

Prišla noc a na druhý deň ráno sa na východe vynoril z vôd končistý vrcholček svätého vrchu.

(1918)