Plavba šalupy Dazzler

12. kapitola
Nebezpečné hodiny

Frisco Kid a Joe začali navíjať reťaz, až kým kotva nebola úplne hore, čo si od nich vyžiadalo dosť námahy. Všetko bolo pripravené, zostávalo už len vytiahnuť kosatku a Dazzler mohol vyplávať. Chlapci sa zahľadeli smerom k brehu. Hluk stíchol, iba kde-tu sa začali objavovať svetlá. Do uší im doľahol škripot kladky a lán, potom počuli Nelsona, ako spieva Spusťte kotvy! a Odrážame!

"Pete ju zabudol naolejovať," poznamenal Frisco Kid o vŕzgajúcej kladke.

"Kde môžu toľko trčať?" zavolal na nich chlapec z Reindeera, ktorý sedel  na streche kajuty a utieral si tvár po námahe, ktorú musel vynaložiť pri vyťahovaní hlavnej plachty, čo robil úplne sám.

"Hádam sú v poriadku," odvetil Frisco Kid.

"Hej, vy," vykríkol cez svetlík muž na jachte, neodvážiac sa vystrčiť hlavu. "Radšej by ste mali už odísť."

"A vy by ste mali radšej zostať tam, kde ste, a byť ticho," dostalo sa mu odpovede.

"O seba sa postaráme. A vy urobte to isté," dodal chlapec z Reindeera.

"Keby som sa len stadeto dostal, ukázal by som vám," pohrozil muž.

"Vaše šťastie, že ste sa nedostali," znela odpoveď.

"Už idú!"

Dva člny vystrelili z temnoty a priblížili sa. Odohrávala sa na nich nejaká ostrá výmena názorov, čomu nasvedčoval ostrý Peteho hlas.

"Nie, nie!" kričal. "Dajte ho na Dazzlera. Reindeer pláva priveľmi rýchlo a ušiel by, och, tak rýchlo, že by som ho viac neuvidel. Dajte ho na Dazzlera. Čo? Čo hovoríš?"

"Dobre," súhlasil Nelson. "Rozdelíme sa neskôr. Len sa poponáhľaj. Poďme mládenci, vytiahnite ho. Ja mám zlomenú ruku."

Muži sa vyšplhali na palubu, laná vytiahli za sebou a všetci okrem Joea sa pustili do práce. Výkriky ľudí, zvuk vesiel, lomoz kladiek a plieskanie plachiet svedčilo o tom, že muži na brehu začali s prenasledovaním.

"Teraz!" zavelil Nelson. "Všetci odrazu! Nepusťte ho späť, inak rozbijete čln! Tak je to dobre! Dlhý a silný záber! Ešte jeden! A ešte! Vymeňte sa a ostatní nech si oddýchnu."

Hoci úloha bola len napoly splnená, muži boli vyčerpaní nadmernou námahou a s úľavou privítali odpočinok. Joe vrhol rýchly pohľad ponad okraj paluby, aby zistil, čo za ťažký predmet to môžu vyťahovať, a uvidel nezreteľné obrysy malého kancelárskeho trezoru.

"Teraz, všetci odrazu! Neprestávajte ťahať, nech nezastane! Hej-rup! Ešte raz! A znova! Hore s ním!"

Namáhajúc sa a ťažko dýchajúc, s napätými svalmi a dvíhajúcimi sa hruďami pretiahli nemotorné bremeno k okraju paluby, prevalili ho na zábradlie a spustili na palubu. Dvere do kajuty boli dokorán otvorené a trezor kúsok po kúsku tlačený k nim, až kým neležal na dlážke kajuty, prisunutý ku skrini s riadom. Nelson ho sledoval na palubu, kde dozeral na prácu. Ľavá ruka mu bezmocne visela pri boku a z končekov prstov mu s jednotvárnou pravidelnosťou kvapkala krv. Nezdalo sa však, že by si to všímal; nevšímal si ani hrmenie ľudskej búrky, ktorú spôsobil na brehu a ktorá, súdiac podľa zvukov, hrozila, že ich čoskoro zastihne.

"Naber kurz k Zlatej bráne," povedal Petemu a obrátil…