Plavba šalupy Dazzler

5. kapitola
Opäť doma

Podľa pokynov Ryšavca Simpsona sa chlapci dostali na Union Street a potom bez akýchkoľvek problémov dorazili na Vŕšok. Zhora sa pozreli dolu do Pekla, odkiaľ k nim doliehal neprestajný neopísateľný šum, ktorý je taký typický pre preľudnené miesta.

"Kým budem žiť, viac tam nepôjdem," vyhlásil Fred s istou dávkou zlosti v hlase. "Ktovie, čo sa stalo s kuričom."

"Hlavne, že sme sa vrátili so zdravou kožou," filozoficky poznamenal Joe.

"No až tak lacno sme nevyviazli, najmä ty nie," zasmial sa Charley.

"Hej," odvetil Joe. "A doma ma navyše čakajú ďalšie ťažkosti. Dobrú noc, chalani."

Podľa jeho očakávania dvere na bočnej verande boli zamknuté, preto obišiel dom a ako zlodej sa vkradol cez oblok do jedálne. Keď prešiel cez širokú predsieň a potichu zamieril ku schodišťu, z knižnice vyšiel otec. Prekvapenie bolo obojstranné a obidvaja užasnuto zastali.

 Joea sa len-len že nezmocnil záchvat hysterického smiechu, pretože si dobre uvedomoval, ako musí vyzerať. V skutočnosti však vyzeral oveľa horšie, než si predstavoval. Pred pánom Bronsonom stál chlapec s ušpinenou čiapkou a špinavým kabátom, s tvárou poznamenanou stopami zápasu, so silne opuchnutým nosom, poraneným obočím, preťatou a napuchnutou perou, poškriabaným lícom, ešte stále krvácajúcimi hánkami a košeľou roztrhnutou od krku až po pás.

"Čo to má znamenať, chlapče?" zmohol sa napokon na slovo pán Bronson.

Joe len stál a nebol schopný odpovedať. Veď ako sa dalo jednou vetou povedať, čo všetko sa v ten večer prihodilo a prečo je taký doškriabaný a dotrhaný?

"Čo nemáš jazyk?" spýtal sa trochu netrpezlivo pán Bronson.

"Bol... bol som..."

"Len pokračuj," povzbudil ho otec.

"Bol som... no, bol som tam dolu v Pekle," dostal zo seba Joe.

"Skutočne vyzeráš, akoby si vyliezol z pekla." Hlas pána Bronsona znel prísne, hoci mu v tomto prípade robilo ťažkosti potlačiť smiech. "Predpokladám," pokračoval, "že nehovoríš o mieste pre večných zatratencov, ale máš na mysli istú časť San Francisca. Nemýlim sa?"

Joe hodil rukou k Union Street a povedal: "Je to tam dolu, otec."

"A kto to tak pomenoval?"

"Ja," odvetil Joe hlasom, akoby sa priznával k nejakému zločinu.

"To je nepochybne veľmi priliehavé pomenovanie, ktoré vyvoláva rozličné predstavy. Výstižnejšie by sa naozaj ťažko našlo. V škole ti určite ide dobre angličtina."

To Joea ktovieako nepovzbudilo, pretože angličtina bola jediným predmetom, za ktorý sa nemusel hanbiť.

 A kým takto stál ako stelesnenie utrpenia a hanby, pán Bronson sa v duchu preniesol do svojich chlapčenských rokov a pozrel naňho s pochopením, ktorému by Joe sotva mohol uveriť.

"Teraz však nepotrebuješ ponaučenia, ale kúpeľ, náplasť, hrabovú masť a studený obklad," povedal pán Bronson, "a potom do postele. Potrebuješ sa poriadne vyspať; ráno ťa bude všetko bolieť a ledva sa pohneš, o tom ťa môžem ubezpečiť."

Keď si Joe naťahoval na seba paplón, hodiny odbily jednu; ďalšia vec, ktorú si najbližšie uvedomil, bolo tiché, neprestajné klopanie,…