Rysavá jalovica

— 5 —

Už súmrak padal na rozvlečené Mrhanovo, keď pánom kmotrom zišiel dom na um. Krt vyplatil tri rimské za druhý oldomáš a vzdychol si, výčitkou svedomia trápený, že dve zlatky strovil. Ženy sa bál, že čo mu povie, keď sa dozvie o toľkej útrove; no potešil sa potom, pomysliac sám v sebe:

„Počkaj, Eva, nebudeš ty vedieť, koľko sa minulo! Veru len to, aby ešte i to zvedela. Aby som mal počúvania za pol roka. A ona to vie tak od kraja vytrízňať; nezabudne nič, ani márnu vec. Spomenie i to, čo si až hen pred sobášom urobil. Dobre, oklamem ju. Poviem, že som dal za jalovicu o dve zlatky viac, že som vyplatil tridsaťpäť. Ona sa nedozvie nikdy, čo som Trnkovi dal; s tým sa hnevá, i s kmotrou; veru sa ich nepôjde opýtať! Ale Trnkovi tiež nepoviem nič, ten má nasolený jazyk; nezdrží na ňom, ale všetko vylalotá.“ Trnka si zas myslí:

„Počkaj, Eva, veď ti ja ukážem straku na kole! Myslíš si, že ti dám všetkých tridsaťtri? Ohó — dosť ti bude rovných tridsať. Nuž veď všetky by dľa pravdy mali patriť mne. Ja som vychoval jalovicu, ja som ju kŕmil, ja som predal i oldomáš vypil — a žena mala by sa v peniazoch prehŕňať! Nechám si aspoň tri zlatky a vyplatím Jakuba, lebo mi na krk stúpa. Hej, Jakube, vyplatím ťa do grajciara, ó — neboj sa, vyplatím. Ale Krtovi nepoviem nič, ten by hneď po dedine rozbubnoval, ako klamem ženu. Nik nebude vedieť, len keď Jakuba vyplatím.“

A susedia naradovaní, ako budú Evy klamať, poberali sa domov. Ale čože, Trnkovi je dobre, nemusí niesť domov hrnky, rajnice a iné pletky, lebo všetko to jeho žena zabrala. Horšie je s Krtom! Ukladá do tanistry jedno k druhému dva funty medu, sklenicu s octom a druhú s rybím tukom, zas sklenicu s petrolejom. No on vie, že by sa sklenice jedna o druhú potĺkli, i ukladá medzi ne bryndzu, mak, škoricu, lekvár, sviečku a iné kúpené veci. Na samý vrch vyloží veľké srdce so zrkadielkom a voňavé marcipány, čo za celý šesták bol kúpil. Budeže Eva rada, keď jej donesie toľkoto všeličoho. Či ho nemusí rada vidieť, keď takto stará sa o ňu? Naloženú tanistru uviazal na chrbát, zatiahnuc jej frumbie popod pazuchy a zviažuc ich na prsiach do hrubého uzla. Na uši čapicu, do pravej ruky čugaňu a v mene božom poberá sa preč. Predo dvermi čaká ho Trnka, ktorý prvý bol vyšiel z krčmy. Krt obzerá sa sem i ta, vpravo i ľavo, kde je jalovica; no nevidiac nič, pýta sa Trnku:

„Kmotre, kde je jalovica?“

Trnka mu ukazuje holé dlane:

„Práve ste mi slovo z jazyka vzali. Ja som sa vás chcel to isté opýtať.“

„Nuž veď ste ju sem na túto okenicu uviazali. Nuž či neviete, kam sa podela?“

„Ťaj!“ škrabal sa Krt za ušima. „Veď ste ju vy uviazali. Akože ste ju to uviazali, há?“

„Kmotríčku, verte: dobre. Keby som mal tu povraz a vy rohy, ukázal by vám, ako som ju priviazal.“

„Mňa, mňa! Čo by ste mali viazať mňa? Mohli ste si hovädo radšej uviazať.“

„Nuž veď som ju uviazal, veď som ju uviazal,“ a Trnka obchodil okolo krčmy, „ja neviem, ako sa mohla odtrhnúť. Ale tá sa neodtrhla, lebo tak by bol zostal aspoň kúsok z v…