Rysavá jalovica

— 7 —

Bolože dobre Krtovi, kým snil. Zabudol na všetky neresti a biedy svojho života. Veru by nedbal, čo by mohol do súdneho dňa takto za stolom ležať a tak milé snívať. Veď sa mu prisnilo, že jalovica je tu a že ju sám doviedol domov. Ešte keď sa prebudil, držal päsť mocno zavretú, aby sa mu z nej nevytrhla. Snívalo sa mu, že fľašky sú celé a všetok tovar v poriadku. Slovom, Krt, kým snil, bol ako v nebi. Ešte i keď prebudil sa a videl Evu už sedieť pri stole a priasť, uspokojený sám so sebou usmieval sa na ňu. No trhol sa na tvrdej lavici, vidiac, na žŕdke zavesenú včerajšiu tanistru s veľkým mastným fľakom a na stole paklíky včera kúpených a potom umačkaných drobností. A keď teraz už pozrel lepšie na Evu a jej do červena vyplakané oči a smutnú tvár: verte mi, smiechoty mu prešli, ba šlo i jemu skoro do plaču. Ľutoval úprimne všetky včerajšie priestupky svoje, sám sebe nadával v duchu do ožranov a naničhodníkov a dva razy sa pošepky zaprisahal, že viac nikdy rozólišu piť nebude, a čo by celá rieka ho tiekla. Ale čo mu to už dnes osoží? Či si za to kúpi čo i len zápaliek, nieto jalovicu? Svedomie mu správne vytýkalo, že včera ráno mal si to predsavzať a vykonať.

Rozmýšľal, ako by mohol ženinej kázni ujsť. Utíšil sa za stolom, nechcejúc vyjadriť, že je už hore. No zaspať nemožno. Čo Eva raz vzdychla, to ho zakaždým bodlo, akoby ho bol ovad uštipol. Neopovážil sa ani údom pohnúť, hoci holá lavica dosť omínala ho. Tak sa cítil, akoby ležal v tŕni. Ani len nedýchol hlasito, aby neobrátil na seba pozornosť ženinu.

Adama prešiel mráz, lebo Eva šibla už raz okom za stôl, chcejúc snáď presvedčiť sa, či jarmočník ešte spí. Jeho predtým otvorené oči bleskurýchle zapreli sa a tvár, ako len možno, je vážna a spokojná. Od týchto čias neopovážil sa otvoriť oči, bojac sa, že Eva zbadá jeho bdenie a začne mu čítať lekciu. So zavretými očima vzdychá sám sebe:

„Bože, bože, čo som to porobil! Achach, ako pozriem Eve do očí? Čo len fľašky a hrnček, to je ešte málo, ale tridsaťtri zlatky a oldomáše! Ach, ja som do kúpy nešťastný, mne nehodno po jarmokoch chodiť. Raz kúpim starú kravu, raz ukradnutú jalovicu. Veď som ja zasial peniažky! Ja troviteľ naničhodný, sprostý ako obuch! Ale ja utečiem, pôjdem v kraj sveta, nech potom v Adamovciach šije pančuhy, kto chce. Keby len Eva vymkla nohy z izby, ale tu sedí.“

A Eva sedí a pilne pradie. Lecikedy utrie si slzu, ktorá sa jej po istých prestávkach z oka derie.

„Ach, ako plače, nebožiatko! A ešte ani o jalovici, ani o oldomáši nevie. Ó, ja biedny človek, ako jej to vypoviem? Čo jej poviem, keď bude peniaze pýtať? Ja sa pominiem od žiaľu.“ No Adam nemohol tiež do večera ležať. Hodiny ukazujú štvrtú, treba už vstať. Dvíha sa teda; najprv, pravda, ťažkú, ubolenú hlavu. Čo len hlava, bez tej by sa obišiel, ale peniažky!

Chytro sa obliekol, kľakol k stolu a nábožne sa modlí. Nikdy mu modlitba tak zo srdca neprýštila sa ako dnes; prosí z neba pomoc v tejto veľkej biede. Modlí sa dlho-dlho, skoro dva razy toľko ak…