Dom v stráni

Na hrobe rastie kvietie

Katica sa ledva dovliekla domov. Bola by sa v zúfalstve a rozhorčení hodila do vody, no na šťastie vody tu nieto nikdy naporúdzi. Nemáš sa často kde napiť a kde by ešte utopiť sa!

Dovliekla sa horko-ťažko domov — šťastie, že nikoho ani nestretla. Utiahla sa do svojej komôrky a oddala sa svojim mukám.

V prvú chvíľu nemohla sa ani vynájsť v nešťastí. Nemala kedy rozmýšľať a rozkladať svoje postavenie. No stratená, utopená v ňom, nesená jeho divokým vírom, cíti dobre, že je stratená. To, čo kynulo ako nový život, nová nádej, čo dávalo sily, radosti a pružnosti, zapadlo: ostal bôľ a zúfanie…

Zabudla na domácich a rodinu, na celý svet. Nič ju nezaujíma ani neteší. Zničená a pripravená o všetko díva sa tupým okom na tento svet i čo sa na ňom robí.

V nedeľu na to, hneď po obede, zavítala do nášho mesta muzika svätojurská. Pánom muzikantom sa zažiadalo urobiť výletík: tak prekvapili znezrady naše mesto, upriamené na také zábavky. Na námestí sa vyhrávalo až do noci pri mestských lampách a pri osvetlených susedných domoch. Bolo veselo. Mládež sa zhŕkla a hneď na námestí dala sa do tanca. Deti a starí stoja naokolo popri domoch a múroch, hľadia a načúvajú, socajú sa a zadievajú jeden do druhého.

Vzdor tomu hurhaju Katica sa z domu nepohla. Mať sa diví, krúti hlavou a konečne ju badurká:

„Choď, ćerce moja, uži, kým si mladá.“

A ona iba pohla plecom, zlostne a opovržlive, stiahla ústa, na ktorých sú červené pery krvavé od zhrýzania, a odvrkla materi:

„Nech tam blaznejú! Čo ma do nich?“

Mater sa len zjedá, čo je to; premýšľa, trápi sa.

,Reťaz jej nekúpil. Kto by bol povedal, že je taký skupáň. A keby nebolo odkiaľ! Do kostola ju nevodí, do nás nepáchne… Hm, ona sa, ľaľa, nadula: nemáš z nej ničoho. Mne sa to vonkoncom nepáči. Toto je akosi všetko nijako: ako stará bočka, keď opuknú obruče…‘ Čelo sa jej nabralo do vrások, hlavou tiahnu čudné myšlienky, pochybnosti, obavy. ,Ah, čo!

Poharkali sa nebodaj! I to sa stáva, kde je láska mladá. To kým sa narazí do koľaje…

Pomeria sa zas oni a láska bude ešte tuhšia. Nech sa tam hašteria. Mladosť — pochabosť!‘

Tieto úvahy ju uspokojili, ale nie nadlho. Čakala, že nastane obrat, no čakala darmo. Dievka sa trápi a mučí. Najviac sa túla po poli, i to sama; vracia sa obyčajne s vyplakanými očima.

Nie sú to už žarty! Jera sa vážne zamyslela. Začala ju i po noci špehovať. Neraz čula ju vzdychať sťažka a hlboka. Neraz našla i podušky premoknuté.

„Čo je to — pane večný bože!“ trápi sa Jera. ,Keby len vedela, čo je to? Ale raz neviem…‘

Jedno odpoludnie, keď boli samy, začala zďaleka:

„A čo je tebe, ćerce? Ty sa zhrýzaš? A všetko len dusíš v sebe: nikomu slova. Čo ti je? Vari ti kto ublížil?“ Jej oko žiari láskou a materskou nežnosťou; ostrý hlas prijal hlboké, nežné sfarbenie.

„A či môže byť horšie!“ zvolala Katica prudko, rozčúlená a zlostná. Nežná otázka materina rozbúrila jej dušu. Zdá sa jej, že jej je každý na vine — všetci, i mater. „Či nevidíte, čo sa stalo? Veď sa neukon…