Dom v stráni

Rozhodnutie

Slnce sa dobre naklonilo k druhej strane obzoru, tône česmín počali sa naťahovať, keď pani na spotenom Galešovi vyšla zas na Gradine.

Cesta dohora ťažká pre úbohého Galešu. Napiera sa ostrím kopyta, až sa spod neho iskry sypú a skalky fŕkajú; hlavu kloní hlboko, až nad samú zem, a spoza uší vymoká mu znoj.

Zato na Gradinách je omnoho ľahšie; je čosi i chládku v hore česmínovej. Prešli jeden kus hory, potom sa vnorili do hory obecnej.

I tu ich prijala hluchá tíšina. Nehýbe sa takrečeno ani byľka: iba čo vo vrcholcoch nevysokých česmín pohráva meštrál, ktorý je tu omnoho slabší, než tamdolu na brehu morskom. Tíšinu pretrhne z času na čas len plachý škrekot drozda, ktorý zobudený zo sna vyletí z húštiny a hodí sa vlnitou čiarou do najbližšieho krovia. Ďalej zaletieť i jemu ťažko v tejto sparine. Na konáriku poskakuje kde-tu pinka, zejúc od horúčavy; prekvapená od Galešu zobzerá sa chvatne a vtiahne sa do chvoja. Osirelý havran vyletí z pašienka a tiahne lenivo bohviekam. Jeho tôňa orie po suchej tráve a kríkoch, zaniknúc kdesi vo vrcholcoch stromov…

Juremu sa zaparila štica. Najradšej by sa hodil do chládku na hodinku a zachrápal po chlapsky. Víno neriedené rozohrialo sprvu krv a teraz púšťa naň driemoty.

Poľahky vyšli z hory a vstúpili zas do viníc. Kusy najviac malé a stredné — v túto stranu nieto veľkých dubčićovských viníc. Zeme sú tu najviac obecné, pod robotou težakov. No kde-tu je vinica daktorého malého gazdu: niekde fafrnok, že bys’ ju plachtou prikryl, inde i väčší kúsok. V jednej z najväčších kusov tmolí sa nevysoká postava težaka, vzdor úpeku, pod červenou čiapočkou. Tvár mu je oholená, len pod mocným nosom černejú sa fúzy. Ohorená je ako meď, ako i krátka, solídna šija. Šediny na hlave lesknú sa na slnci striebristým leskom.

„Ľaľa, náš Mate!“ zvolala pani akosi veselo.

Myslela o ňom od rána, a hľa, tu ho nachodí znezrady, akoby ho bola sem privolala jej vôľa.

Považuje to za dobré znamenie.

„Zdravo, Mate — čo robíš, človeče, v tom úpeku?“

„Prišiel som poprezerať vinicu, hospodarica,“ odpovedá Mate Berac, pristúpiac bližšie, s čiapočkou v ruke. „Dobro nam došli!“

„A keď som už raz tu — pozriem ti vinicu!“ zvolala živo, hotujúc sa zosadnúť. Mate pristúpil chytro ku Galešovi, a bárs ho drží Jure, chytil ho i on za ohlavu a druhou rukou pridŕža samár, aby sa pod paňou neprevážil.

„Viem, málo sa ich nájde,“ pokračuje pani, stojac na múre, „takých viníc v našom chotári…“

„Ustávate sa, hospodarica, prezerať cudziu muku!“^[G1] diví sa on, uveličený nad toľkou dobrotou. „Boh vám to odplať!“

Jure stojí pri Galešovi v nedorozumení ako piate koleso vo voze.

,Nenaprezerali sme sa dosť svojho,‘ dudre sám v sebe, ,začnime revidovať težacké a prídeme po polnoci domov. A tie kľampy mi popália suché drvá a nešťastný Jure…‘

„Jure!“ zvolala pani, „choď domov. Mňa doženie Mate.“

Hlas jej zas zvučí plným zvukom, určite, pánovite, ako obyčajne, keď rozkazuje čeliadke. Po predošlom roznežnení, odmäknutí niet ani pamiatky. Kd…