Neprebudený

9

U Bežanov družina je v najlepšej vôli. Všetko, všetko sedí za stolom. Bože môj — ale je to stôl! Odo dverí k štítu jeden, a druhý od štítu až po širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice, z riadu poznať, že hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka, čo by poriadne sedel a jedol, keď má čo. Všetko len čertov zháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice, čo proti nemu sedí. Guľka odrazí sa od jej lesklého, vymasteného čela a padne starejšiemu skoro do úst. Všetko sa smeje, len starejší pokývne vážne hlavou a rečie: „Boží dar! Hej, zjedol bys’ ho ešte kedysi!“ No nik nedbá teraz na jeho vážne reči. Všetko hľadí na druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného na svadbu len na obveselenie svadobníkov. Nalial mu, miesto vína, do pohárika octu a podal.

„No — na zdravie mladým.“ Zváč vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal: „Pán boh vás živ… všetkých vospolok!“ A ocot už bol tam — nezostalo v kocúriku ani kvapky. No zvraštená tvár zváčova svedčí, že zbadal, čo sa stalo — ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším dali sa do smiechu.

Bežan obchodil okolo hosťov, kde videl prázdne sklenice a krčiažky, zamieňal ich plnými. I bolo všetkým ako — na hostine.

Prišla aj horúca kaša — doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka, žalujúc sa, že si ruku obarila.

Nikto jej neveril: aj tá jej usmievavá, okrúhla tvár svedčila proti nej, ale grajciariky predsa len lietali do varechy.

Modlitba starejšieho zakončila obed. Čo bolo mladé, všetko chytilo sa do tanca, starí spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu. Všetko skáče, výska, krúti sa — ako blázni; hm, mladosť-pochabosť.

No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti; tie tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko, pod samou povalou. Mohli by si aj sadnúť, ale po takom obede dobre i postáť si. Primista vôbec nikdy nesedí, keď hrá. On vie len stojačky. Snáď preto, aby tým účinlivejšie mohol pôsobiť.

Lebo on nepracuje len rukami — veď on nie nájomník! On telom, dušou dlie pri práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu jeden, tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa zmraští, alebo zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo zbehnú sa v malú šošovicu.

Keď husle vysokým tónom zvreštia — polovica jeho tváre podvihne sa. A keď umelecký záchvat dostúpi vrcholu — tu zastene rozkošou. Len noha, pravá noha, tá je v súmernej práci.

Je akoby stvorená na to, aby dávala takt. Táto dľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne toto i jeho podriadení robia: takže doska, na ktorej stoja, pod súmerným ich dupotom dvíha sa a klesá a s ňou aj oni.

Z pitvora do izby otvára sa pekný výhľad. Uprostred izby kolo jedno, obstúpené odpočívajúcimi dievkami. Pri dverách kolo druhé, menšie, v ktorom menší tanečníci si hovejú; muzika už od mladi im pošteklila žily. A nad touto mäteninou piati hudú — dľa taktu dvíhaní pružnou doskou.

Čím väčšmi blíži sa večer, tým väčší stisk v izbe. Zišli sa už i stranní ľud…