Neprebudený

8

Už je po sobáši. Jano Dúbravovie a Zuzka Bežanovie sú svoji. Nikdy nebolo krajšieho sobáša v Lenovci! Do kostola nahrnulo sa toľko divákov, že ani lavice nestačili. Akoby aj nie! Pred každým obyvateľom lenovským ležala záhada, ktorú nevedel rozlúštiť. Všetci trudili sa nad tým, prečo odbavili tak chytro sobáš. Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená — iste po sobáši má sa doplniť. Čo primälo Bežana, dôkladného, poriadneho gazdu, aby pri svadbe svojej dcéry postupoval oproti svojej obyčaji, podľa ktorej vždy a všade jednal. Jedni hľadali príčinu toho v tom, iní v inom. No väčšina myslela, že je na tej pravej ceste. Mladucha v posledné dni tak zriedka vychádzala z domu, a aj to bol úzkostlivý výraz jej tváre. Vidno, chcela sa ukryť pred očima zvedavých. Prečo? Nik neopovážil sa domnienku svoju druhým ani pošepnúť — nieto otvorene zdeliť. Ten starý Bežan je tak prudký — nehodno zavadiť doň. Všetko mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorili. Sobáš mal dokázať, či domnienka tá je pravá: preto toľko divákov. Všetky oči upreli sa na hlavu nevestinu — neviem, čo mali obzerať na nej. Iba ak ten veniec! Je tak krásny, zelený — posiaty ružami. Akiste ten obdivujú…

Mladucha je nie úzkostlivá. Pred oltárom až prihlasno hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou a výrazom kľudu sliedia po zástupe. Pozerá dlho-dlho. No nevidí tam toho, koho hľadá; jej krok je tým istejší a tvár tým väčšmi žiari blahom.

Akoby nie! Po jej boku pyšno si vykračuje Janko. Akoby predvídal, že toto už posledný raz, čo má okúzliť ľudí pružným, ľahkým krokom. Po svadbe už musí zložiť mládenecké obyčaje — i krok jeho musí byť vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu k nohe v priliehajúcich jančiarkach. Jeho oblek je pekný, ba nádherný. Dedinský krajčír nevedel by už krajšieho ušiť.

Všetky výplody svojej fantázie rozosial po nohaviciach a halene jeho. Kde len mohol, hodil nejakú cifru; nevynechal ani takého miestka, kde by ihlou bodnúť. Mládenci hľadia na mladého zaťa; nežičia mu ani takých šiat, ani nevesty — teší ich aspoň to, že nebezpečný súper je už v putách; nemôže im už zhubu robiť medzi dievčatami.

Po sobáši ešte väčšmi boli zahanbení zlomyseľní Lenovčania. Hostina i muzika plynuli tak, ako sotva na ktorom veselí. Tu už nebadať ani prenáhlenia, ani chvatu. Takúto svadbu môže vystrojiť len ten, kto sa pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je zásluhou Bežanovou.

Jeho žena radila, aby nebolo pri svadbe muziky.

„Nech sa odbaví len tak ticho. Teraz už každý hofier má veselie s muzikou. Nemusíme dlhé parády strojiť; čo pri svadbe zvýšime, dajme mladým do gazdovstva — z toho aspoň poznajú dačo.“

„A čo by nezjednal muziky? Var mi nedochodí! Nedám si var dievku len tak potme odviesť, aby to nik nevidel! Ja som sa ženil s muzikou, nech sa ona tiež vydáva s muzikou. Aspoň mi nebude mať čo vyhadzovať na oči.“

„Veď i ona chce — bez muziky.“

Starý vyvalil na ženu oči.

„Nuž a prečo? Var rozum potratila?“

„Len tak — nechce, aby sa nám v dome zhon robil.“

Starý pohrozil …