Neprebudený

11

Poviazaný husár oprel sa o plot. Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol. Spánok mu prichádzal na oči. Ach, tak by si pospal, ale nemožno ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti bolesť poza päste. Oheň ho nezaujíma, ani trma-vrma vôkol behajúcich ľudí. Ani nepochopuje, čo sa to vôkol neho robí. Snáď to pokračovanie veselia. Z ľudí nik neobzerá sa oň. Načo? Ujsť im neujde, je poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz, v najväčšej súre, nikomu nenapadne. Aj tak nenie pri zdravom rozume a zajtra ho aj tak iní chytia na otázku.

Ako prišla striekačka, všetko sa skupilo vôkol nej. Jedni nosili vodu, druhí ťahali sochor, niektorí oddychovali, celembajúc rukami, iní dívali sa, ako horí — so založenými rukami.

Omarený husár postojačky driemal, tu i tu strhol sa zo sna a poviazané ruky zaboleli ho.

Vtom príde k nemu ktosi a zavolá naň:

„Ondráš — Ondráš!“

Strhol sa, otvoril naširoko oči a úsmev, mdlý úsmev poletoval mu vôkol širokých úst.

„Čo tu robíš?“ pýtali sa ho ešte raz.

„Idem — idem. No, poďme — na sobáš. Pozri; ráno ma zapreli do komory a nepustili ma po teba — teraz priviazali ma zas o plot.“

„A prečo ťa priviazali?“

„Že som ťa prišiel volať. Pozri, mám nové háby; i nohavice, i halenu. Klobúk mi ktosi vzal.

Ale preto nič — poďme!“

„Ale si priviazaný.“

„Pusť ma, Zuzka. Ruky ma už bolia… tak mi stŕpli!“

Zuzka s vencom na hlave a v sobášnych šatách, ale uvláčená, ucundrovaná. Nosila i ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané oplecko, ktoré pred oltárom jagalo sa belotou, vyzeralo už ako zamastená košeľa valachova. Zhýbla sa nad Ondrášom a odväzovala mu povraz.

„Nedá sa — mocne ťa zviazali.“

„Hej, mocne, i do komory ma tak mocne zapreli. Ale ja som ju otvoril. Odtrhol som haspru i závesy. Rozopni mi halenu, na kabátiku visí zibák.“

Zuzka rozopäla jeho halienku; pod ňou na kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka zibák. Husár cítil jej dych na tvári — zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený. O chvíľu vstal oslobodený, zamával rukami vo vzduchu.

„No, a teraz poďme. I večer nás zosobášia.“

„Ale ja som už — s Janom Dúbravovie.“

„Ozaj — ozaj! Už mi povedali — zabudol som. Oneskoril som sa… šak ste ma dlho čakali?

Mohla si ma ty prísť vyslobodiť ako teraz. Ach, totka… totka! Nuž nepôjdeš so mnou, nepôjdeš?“

Zuzke uľútilo sa ho. Výčitky svedomia sklátili ju.

„Nečakala som ťa — nečakala. Ja som nechcela ísť za teba — to som ťa len klamala. Vieš?

Klamala som ťa, chcela som ísť za Jana Dúbravovie, a teba som zaviedla. Preto nás pán boh takto potrestal!“

No husár nepochopoval, čo mu to vraví. „Oneskoril som sa, hej… ale ja som nie vina. Keby nie totka… ale do komory ma zaprela.“

Zuzka mu chcela všetko vysvetliť, aby videl skutočnosť tak, ako je. Chcela, aby ju preklial — snáď by bolo jej srdcu trochu odľahlo.

„Vieš, Ondráš — ja som ťa klamala. Mňa nestrojili za teba, ale za Jana Dúbravovie… Vieš?“

„Hej, za Jana Dúbravovie — hej. Keď som nechod…