Neprebudený

7

Od tohto večera hrubý krajčír dedinský nevedel sa obhrnúť pred svetom. Mal roboty plné ruky, a čo by ich mal štvoro, ani tak by si nedal rady. A akoby aj nie? Svadbu tak nešetrne preložili, že čo malo byť hotové za desať týždňov, to musí byť teraz za dva! Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný — koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba čo-to: tu nohavice, tu haleny. A práve teraz nadhodí sa i husár. Dvaadvadsať rokov vedel sa zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny — a teraz, aby ho jedoval, každý od boha deň ráno i večer príde upomínať. Chudák krajčír nikdy v takomto nebol. Radšej by neslýchal o ničom, oželel by i ten zárobček — aj tak je to len ako psovi mucha — len aby sa mu zľavilo tej roboty. No na šťastie totka husárova zas každý deň na poludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako práve teraz. Nebol by sa od neho uhol ani o vlas.

No tu posvietil ten s rožkami — ženu, krajčírovu ženu. Tá vo veľkej súre priložila ruky k práci a zošívala jedno za druhým chytro, pekne. Krajčír rástol od radosti — takú ženu mať!

Ale tá v omyle vzala do roboty husárovu halenu. Krajčír zbadal chybu až vtedy, keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzute, no konečne riešil:

„Nuž keď je tak — nechže bude tak! Zbodni mu aj tie nohavice, nech si ich tam má. Mne sú jeho peniaze také ako i Dúbravovie, alebo bárskoho iného: sú okrúhle aj klzké — utekajú spod rúk. A takýto ešte skôr zaplatí že tí magnáši, čo remeselníka len za nič nemajú.“ A krajčír, dľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil háby. Totka krajčíra vyhrešila, no konečne vyplatila od nich, zviazala do batôžka, uzavrela ich do truhly.

Husár jasal nad svojimi šatami.

„No už nebudem otrhaný chodiť — nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz už môžem ísť i do kostola — len klobúka ešte nemám. Zajtra pôjdem si ho kúpiť, aj stužky naň.“

„Ale čo sa máš náhliť. Do rozsadu — bože môj…“

„Ja — mne klobúk treba… keď je všetko nové. Hm — akoby šiel do kostola… Ozaj — vy hotujete dačo?“

„A čo mám hotoviť? Nemám čo hotoviť.“

„No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví… už pečú! Dnes už i jalovicu zabili.“

„Už? To už na veselie!“

„Bol som tam, keď ju zabíjali… na holohumnici. Zuzka utiekla z domu: nemohla sa na to dívať — a ja som neutiekol.“

„Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil — čo neslúchneš?“

„Musím pomáhať — čo by povedali?“

„Bez teba zaobišli by sa tam dobre.“

No nemohla sa už hnevať naň: veď on ničomu nie vina, ale tie. Už dávno vrelo v nej — dnes prekypovalo. Bola by šla do Bežanov rovno a vyzrubila im pravdu, ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu stranní ľudia neradi chodia. Ale stará Bežanka má prísť dnes s radostníkom, i ostrila si jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne rozložiť, jak hriešne si zahráva s ľahkoverným, nedospelým husárom.

Čakaný okamžik prišiel. Pred večerom dohrnula sa Bežanka s ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané koláče, ktoré tým viac miznú, čím viac domov opáli gazdiná.

Totka bez všetkých okolkov začala: „Veru by sa…