Dom v stráni

Jar v kanikule

V nasledujúci deň porozkladali šiatre; truhly, koše a noše doredikali zase do Dolčín, naložili na lode a odplávali, každý svojou stranou.

Pred večerom naše mesto malo už zas svoj obyčajný, melancholický výzor.

Hostia sa tiež držali porekadla: ryba a hosť na tretí deň smrdí. Omnoho včaššie než kupci, podajedni ešte v noci, odjachali pri mesiaci a chládku do svojich dedín. Napokon v horúčave je všade dobre, ale doma najlepšie; nemusíš byť aspoň vyšnurovaný, ako by si musel byť, keby si ostal v cudzom dome.

Matija a Katica majú ešte deň prázdnin: zajtra večer musia byť zase v meste. Preto zajtra ráno aby sa vybrali do Konice, kde má prísť parník. Mate a Ivan hneď do dňa odišli do hory, hotoviť drva na zimu a na pálenie rakije. Ženy ostali samy doma.

„Odpočiňte si, cipky moje,“ prihovára sa im mater. „Nemajte starosti a behania, aspoň keď ste doma. Alebo si výjdite dakde, nech sa vám chvíľa minie. A ty, sirota moja,“ obrátila sa ku Katici, ktorá je akosi zamyslená, „ty si necnej, čo ti navravel. Pohovorí sa všeličo, škoda by si bolo pripúšťať každú pletku k srdcu. Chlapi sú čudní — i ja musím neraz jedným uchom dnu a druhým von… A robiť hneď toľké divy, že sme težaci! Akoby bol težak už najpodlejšie stvorenie na svete. A neraz má viac v truhle, ako podajeden tenký pán. A majster, remeselník — čo je ten? Ak nemá roboty, hotový žobrák: čo na nôž, to za groš…“

Katica pohodila vzdorovite hlavou a oko jej zaiskrilo. Akoby to ona nevedela lepšie od matere! Akoby nevedela, že Preturuša sa nezľakne tak ľahko ani jednej v meste.

Dajsimibože! Dve-tri sú panského rodu, to uznáva i ona — a ostatné?

„A čo je svetská sláva, dievka moja?“ rozumuje stará Jera, natešená, že ju nemá kto zahriakovať a podrážať jej nohy. „Na poli tráva. Zaduje vetrík a roznesie ju a oheň spáli. Tak i sláva rastie a zas padá… I moja stará mať bola Dundička: a vydala sa za težaka. Všetko sa divilo, čo robí — nie blázon, dievka z takej famílie a za težaka! A ona nič, lebo ju ťahala vôľa. Tie veci riadi vôľa božia a spravuje. My sa darmo pechoríme, lebo nevieme, čo sa stane s nami o hodinu: nie to že by sme my mohli rozhodovať, čo bude do roka alebo o desať rokov. A ktovie, čo boh ustanovil, čo bude s nami?“

Už len chybovalo, aby doložila: ktovie, či i ty, kuriatko moje, nebudeš ešte paňou, a ktovie, či i nie najprvšou v našom meste? No nedoložila, ale vzdor tomu s pýchou pozerá na svoju dievku, kochá sa v jej hrdom držaní, ktorému by sa mohla od nej učiť hocktorá slečinka z mesta.

„A pred bohom sme všetci jednakí, i nízki i vysokí,“ skončila svoje rozjímanie. „My môžeme robiť rozdiely, môžeme sa povyšovať a boh môže všetko vyrovnať. Prach sme a v prach sa obrátime, vraví i Písmo.“

Jere lahodí toto mudrovanie, lebo ženie vodu na jej mlyn. Katica ho vpíja do duše a do srdca, ako vysušená zem rosu nebeskú. Pod ňou sa zas zotavilo kvietie nádejí, pekných snov, na ktoré Mate dýchol mrazivými svojimi názormi. „Áno — prečo by nie — stáva sa všeličo,“ šepká Katici…