Herodes a Herodias

3. výstup

Kráľ Aretas, Tamar, Zamira, Chuza, Manahen, Omru a dôstojníctvo.

ARETAS:

Zutekal znova, ale tentoraz

s výpraskom —

OMRU:

Náležitým, slávny kráľu,

pamätným! — Ajhľa, jeho porážky

tiež doklad… Odneste ho k mŕtvym tam,

vo spolku stlievať… (Vojaci prídu a odnesú mŕtvolu.)

No, a uprchlíkov

hen, jasný pane, stíhať rozkážeš?

ARETAS:

Ech, nechže ušli s holým životom

a so znamením hanby v čele! A či

ich, kráľovná, chceš vidieť ulíhať

ti k nohám v pokore a na krky

im nôžkou stúpiš, čo?

TAMAR:

Nie, otče slávny;

mám toho dosť. Môj pozor orlicou

sa nad bojišťom vznášal, sledujúc

ich pádu stupne — tvojho úspechu —

Jak pechorili sa, som dozrela:

sťa kaní háveď proti kráľovskému

orlovi — márne, kriela strapy, zob,

spár tupák, skydli… Dosť mám toho.

OMRU:

Tak

v Tiberiade dohoníme ich

a dorazíme: či tak, veličenstvo?

ARETAS:

No, o tom potom, statný Omru. Včuľ

tu u zvlekov tých, nimi zlienených

(ak chcete, berte si ich za trofeje:

kráľovské odznaky preds’!), teraz staď

zmerajme rozsah nášho víťazstva

a popýšme sa. Vskutku, šíre pole

bitevné, pokosené docela

(až na kostrnky šťúple, kam sa srpu

zájsť lenilo…); a do tej roboty

my veľkú žnicu, smrť, sme najali:

a pracovala krátko, ale stuha,

váľajúc rady, valiac pot či krv…

Však i vám, milý Chuzo, Manahene

ctihodný, i vám vďaka obidvom!

CHUZA:

Zač, veľký kráľu?

MANAHEN:

Slávny kráľu, zač?

ARETAS:

Veď, ovšem, bez pomoci akejkoľvek

by Heroda sme boli zdolali

a rozprášili jeho biedny voj;

no vy ste — zač vám načim ďakovať —

preds’ uskorili rozhodnutie bitky,

nám kárajúce ramä podoprúc —

CHUZA:

My, pane kráľu — odpusť domneniu:

to máme vnuknutie — my priskočili

Hospodinovu podňať pravicu,

v nejž, ovšem, tys’ bol meč, by strestala

smilníka, ktorý najvzácnejšiu z žien

neváhal zavrhnúť, by cudzoložne

sa spojil s obludou; a tyrana

by stýrala, čo usužoval ľud

svoj na úmor —

MANAHEN:

A aby porazila

zločinca na hlavu, čo najlepšie

sporážal hlavy v sirom národe:

i Jochanana — pováž, jasný pane!

Nie smrteľný hriech skántriť proroka?…

CHUZA:

No zato sme my vlasti oddaní —r

áč neprezrieť to: nie jej mrzkí zradci,

jak prezývajú nás, zvlášť onen vrah

jej úhlavný! Hej, jej sme obranci

skôr než on, ktorý obrátil ju v púšť —

MANAHEN:

Jej ochranci sme, áno, pred domácim

tým zhubcom jej — ó, ráč nám ušetriť

ju od ujmy, že on ti ublížil,

čo zmoril ju!… Veď kto by nemiloval

kút, v ktorom spatril tento krásny svet

a kam je každým vláknom svojho citu

a každou nitkou sladkých spomienok

z …