Herodes a Herodias

3. výstup

Kráľovná Tamar v sprievode Zamiry, Johany a iných dvorných paní.

TAMAR (usadiac sa v prístavku):

Tu budem čakať, patriac do mora,

jak zďala ženú rovno zlatým rybkám

tie jeho vlnky čulé, lebo ich

vetierky stíhajú — tí rybári

zamilovaní: až i narazia

ich do chobôtky, do roztúženého

to brehu náručia a sietín šteť

,kysť hybišku^[70] kol, tamarišky^[71] prútky

i oleastra^[72] rýchle ponoriac

do prúdu i zas zdvihnúc vozvysok,

na týchto sťaby zradných na udiciach

vhor vyšinutých všetky korisťou

odvisnú v dlhých kvapkách ligotných

k radosti rybárov, i s trepotaním

im popadajú radom do lona.

Ba hlbšie patriac, hlbšie pod povrch

ten vytešený, ktorý nepristane

mi k mysli nijak — budem čakať tu,

skúmave, mrivo hľadiac v šero vôd,

až na dno…

ZAMIRA:

Avšak, veliteľko vzácna,

smer iný to, kam ubierať sa má

horúci pablesk tvojej zrenice;

smer, jak ho slnko naznačuje práve

(ten nášho rodu, kňažná, svetlý boh),

na dennej ceste náhliac k západu:

hen, pozri, skadiaľ, stretajúc sa s ním,

zas tvoje vzchodí slnko, tomu rovné

čo do veleby; s týmže úsmevom

na perách kyprých, v rannom rumenci

však, s bozku rosičkou; z pliec splývajúc mu

ten istý chilat z nachu…^[73] takto ťa

po dlhej noci clivej samoty

osvitnúť chvátajúc… Ó, zhliadania sa

bez hraníc rozkoš! Teš sa jej —

TAMAR:

Nie dosť,

i hlbšie ešte: na dno svojho srdca

ja zrak svoj potápam… Ach, mútnych tam

tkvie uzol tieňov: ten bych rozviazať,

tie prezrieť volila, čo obsahujú,

čo v tmavom vlákne taja predo mnou?

Bo šípim čosi, družky milé, čos’

nebývalého tuším. — A či ho,

lež jak mám potlačiť: svoj predcit? Recte,

čím schlácholiť či oklamať skôr… Hej,

váš spevot počuť chcem! — No, sštebocte,

vy sáronských nív ruže spevavé,^[74]

veď jaro je — veď snúbiacich sa lások

je zlaté obdobie: a medzitým,

jak o svitaní tône polnoci,

snáď rozídu sa predtuchy mi šmúhy

a myseľ azda zjasnia na blankyt.

Spievajte!

JOHANA:

Rady rozptýlime, čo

ťa rmúti, kráľovná, ó, veľmi rady!

Však to nás všetkých vzácna úloha

a sladká povinnosť… Len rozkázať

ráč veniec piesní: a tie mladice tu

ho spletú z hlasov, ako škovránky,

tak jemných, čistých, vrelých, ľúbezných,

a ja zas, jak sa sluší na ženu,

sprevádzajúcou previažem ho stuhou.

Toť, Chalkol^[75] má ich kytku. Napríklad

o holubici, dychtive čo čaká

holúbka svojho, na mandľovníka

si sediac vetve, kvet z nej v pyšteku:

i čosi-kamsi zatrepoce krielci,

bo vyčkala, jak on už prilieta,

v zobáčku pre ňu sladkú bobuľku —

Či o lanke, čo beží na studnicu,

a potrafiac tam svojho samčeka,

dvojakú žízeň razom uhasí…

JEDNA Z PANIEN:

Oj, Darda^[76] ich má tobôž množstvo krásnych!

Tak o svadbe, keď s bielou ľaliou

sa ženil pestrý tulipán, i všetky

lúk jezreelských^[77] kvety zišli sa

na veseliny svatmi: jedli peľ

a pili med; a pri slávičích harfách,

pri kahančekoch bdelých svetlušiek

na mäkkej pažiti si tančili

do rána… Potom, ajaj, o pasákoch:

ich o závod hrách, bujných výčinoch

u vatier, o potulkách za luny

vo šťastnom Galád —

TAMAR:

To sú veselé —

INÁ Z PANIEN:

Nuž, z Hemanových ktorú —

TAMAR:

To zas smutné,

porážajúce do prachu.

TRETIA PANNA:

Hoj, spevlesbickej speváčky,^[78] tej túžobnice

cit v pieseň zrazený, ten unáša

i púta vraz: žiar, slasť…

TAMAR:

Nie, Melita —

ŠTVRTÁ PANNA:

Var’ radšej z Catulla?^[79]

TAMAR:

Nie, Semprónia:

to razí cudzotou, aj príkre je,

len zmyslom lahodné.

ZAMIRA:

Viem, kráľovná,

ty domoviny zvuky počuješ

skôr vnímave. Náš slávny Mohalhal^[80]

ich nastýbal čo najrýdzejších perál

na šnúrku hodvábnu, čo plajúcich

koráľov vojku kol labutej šije

vznešenej ľúbosti!

TAMAR:

Ach, pamiatky:

mne, ovšem, milé, z krásnych dievčích liet;

no spustím-li ich sinavý sťa závoj

prez prítomnosti svojej obličaj,

tým krikľavejšie cezeň vyniknemi

duše bledosť…

PIATA PANNA:

A či jesto dač

malebnejšieho obrazom i hudbou

než Pieseň piesní Šalamúnova?

Sulamit nôti:^[81] Zavej, vetríčku

ty polnočný; príď, poludňový vánku,

a prevej záhradu mi, vône jej

nech tečú jarky, a môj milý príde...

JOHANA:

Ba to je, Ester, krása nad krásy,

nad nehy neha —

PIATA PANNA:

Milostivá kráľko,

mám začať? Prosím, ráč —

TAMAR:

Ha, rybôčka:

vzal kormorán^[82] ju mrzký: jak mi ľúto

jej. — Prečo len sa švihla z tíšiny,

by zahynula, chúďa?…

JOHANA:

Abo snáďžalm Dávidov ti, z totých velebných,

skôr zodpovie, žalm, v ktorom hlbokosť sa

dôvery druží s výškou nádeje:

tie z nebies sily v hrudi človeka?

Ó, vzchop sa, kráľovná, jak hybká cypriš

spod ťarchy búrky, vzpriam sa… nevšímaj

si malicherných závad; trúfalá

buď, hrdá, pevná, jak si bola vždy,

odkedy svojou zve si ťa náš národ,

ťa milujúc, ba zbožňujúc ťa až…

Hej, drž sa zavše Boha, v ktorého

si uverila, stanúc medzi nás,

jak z modlitieb som zaslýchala tvojich

i vzdychov neraz — vysielaných, toť,

i stade do noci — ti u nôh sediac

a hľadiac v tvoju zduševnelú tvár.

Och, jak bych rada z ňadier preliala ti

úfnosti svojej unášavý prúd!

Ja dúfam, áno, mám tiež predtuchu:

však o tom, že sa mrcha svet ten zmení

na lepší, scudnie, zmladne orlicou,

ozdravie… Neviem, kde som popadla

ju, sladkú tuchu, či mi zmyslov vrátky

snáď vnikla do útrob — bo v zaznanej

bár Galilei, preds’ len tiahne to,

je sťaby poľaň na úvetrí ducha —

a čiže dnu sa ona zrodila,

kés’ samobytné zrnko, klíčiace

už vo mne — lež, ach, slabá žena som,

v tme tápajúca; žiadna prorokyňa:

nie, neviem, skaď je, len viem, z predtuchy

že žijem tej, ňou dýcham, tep jej cítim!

Môj Chuza rečie mi vše: Treštíš zas,

zas blúzniš, ženo; ale načúvat

iež, dumá často. — Nože, spievajte!

(Zatrúbenie.)

TAMAR: Hach, čo to?

JEDNA Z PANÍ:

Druhý ohlas, kráľovná,

že ide kráľ; až zaznie do tretice,

tu bude už. Stráž vyzval Manahen —

TAMAR:

Nie, nespievajte! — Mne tak teskno je;

aj strach ma prejal… Spoločnice drahé,

ó, inak hľaďte úzkosť zažehnať,

ňouž schvela som sa sťa trsť od vetra,

čím iným. — Ach, var’ rozpráva…