Herodes a Herodias

6. výstup

Salome a za ňou dvoranky (zdnu).

SALOME:

Ja nezostanem v otupnej tej diere

vám ani chvíľky viac, nie, robte si,

čo chcete!

PRVÁ PANNA:

Ale, drahá princezná,

preboha… nech sa dozvie kráľovná, tak!

zle bude s nami! So všetkými zle;

vieš, jak je prísna, ako netrpí

ni najmenšieho priestupku.

SALOME:

Ja nedbám,

bár potká si ma, Abdo, čokoľvek!

Mne vzduchu treba ako vtáčkovi,

jak letáčkovi mne je treba svetla:

nie ako sove, hu! tej ohyzde,

lež operencovi, čo švihne sa

vysoko nad hniezdo, sťa kameň z praku

či lopta z mrštnej ruky hráčovej;

a hlboko sa v azúr potopí,

až k zátrate… Hľa, jak ho s chuťou chlípem

rty smädnými: v šír roztočený vzduch,

tú vodu duše… každým zdýmnutím

po celej vlne — ako omrklými

ho zrenicami hitom ujedám:

chlieb slniečka — ham! krajec po krajci,

kruch za okruchom: zlatovláknitom

po pletenáčku… Ó, jak zdravý pokrm!

jak sladký dúšok!

DRUHÁ PANNA:

Kňažná, presadne

nám v hrdle, zaľahne aj, uvidíš…

SALOME:

Iď, Melito! Si smiešna; zmľandravelý

máš žalúdok… Dňu kedy zaškodil

svit? Mrak už, áno: v ten čas chorie deň,

na podušku hôr skloní ťažkú hlavu;

čo úd, to kŕča prúd; čo dych, to vzdych;

keď prehliadne, to horúčkový zblesk,

a prerečie-li, z pŕs to balušivýston hromový…

TRETIA PANNA:

Aj strpčie, zhorkne nám

čo jeden glg, to väčšmi: zakúsiš,

princezná, že tie naše jazyky

sa pozdajú byť ľuľkovými listy

nadlho…

SALOME:

A nie hneď i na smrť jed?…

Chachacha! Nepi, Semprónia, juj,

bo otráviš sa bojsa, umrieš, veru!…

Kam myslí strach. A predsa nápoj to,

pri akom ani veselý váš Horác^[243]

nepísal verše švárnej Glycere.^[244]

(A falernské^[245] šak poťahoval rád?

— A Anakreon, nevieš, Melito,

a, Abdo, nevieš, Dávid aké? — Ech,

čo po nich?…) Nápoj, akým opíjajú

sa striezliví hneď zrána, aby im

um zjasnel ešte viac, ak prípadne ho

hmlou sen bol potiahol — (Och, bár by sa

v ňom obľuboval kráľ, bár kráľovná

krv schládzala by ním… Ej, nech tam, nechže

si poľujú! —) Nuž, striedmu za pôjesť

tú, za pitku nech, nedbám, čokoľvek

sa prihodí mi!

PRVÁ PANNA:

Veď ty… ale my

tu: služobné. — Ach, poď dnu —

DRUHÁ PANNA:

Podriadené

my… Ó, poď! Prosím…

TRETIA PANNA:

Tvoje strážkyne,

hľa, povinné: to pováž, meravý

až zástoj. — Šetri nás, och!… Ináče

nám beda…

VŠETKY PANNY:

Beda nám!…

SALOME:

Ó, plachuľky vy,

vy kukulienky, chvejných mihalníc

či kriel: len brnknúť pred strašidlom, bár

i z vlastnej tône… Nono, vzmužte sa;

za všetko zodpoviem. Mám v moci kľúč

od srdca matkinho, mám! Majster Úskok

ho ukoval, ľsti pierkom opatriac

ho precibrenej, s lichôt zúbčaty

uškieravými: — skok! dnu do zámku,

pierečko vrt-vrt! — a už otvára sa

nám srdce dokorán, nám prívetom

zahudúc milým, uvítajúc ná

ssťa hosťa vzácneho… Nuž, aké strachy! —

A veď čo tam dnu by sme robili?

JEDNA Z PANIEN:

A tu, čo kňažná? — Ani chládku, krem

hen biednej cypriše…

SALOME:

Tak nad oči

si nalož dlánku, švárna Keciho,

tak, aha — abo, chytro tienidlo

sem pávie! Nie mne, jej. — Ja rada tmavý

pýr na líci jak rumeň na ruži,

na nebi žiaru… Čo tu? O závod,

hľa, môžme behať po pavlačiach, valoch,

parkankoch — méta hen; nie Manahen

ňou stojí tam? — Jak vlasy skvejú sa mu:

sťa postriebrené; dovidí snáď lov,

tým baví sa: ich zábavou — hej, svet

sa celý baví, zabavme sa tiež! —

Alebo cypriš tú kto zlezie prv

a na vrcholci jej sa zakolíše

jak veverička? (Raz až z Libánu

som mala jednu: chutné zvieratko;

limbové oriešky mi lúskala,

a ja jej mandle zas…) No, liezť či behať?

PRVÁ PANNA:

Kde myslíš, princezná? To všetečných

preds’ detí zvyčaj! Kúsky chlapčenské!

Prostopaš, rozpust… Nie si deckom viac,

ak kráľovskému tiež dač také ujde;

na pannu si sa rozvila už, jejž

len nehy svedčí ušľachtilý šat,

spôsobov jemných rúška: zvýšiť krásu

jej vlastnú — a nie hrubých mravov tkaň:

tú krásu ponížiť. — Toť, i sama prvej

si k počtu liet si nárokovala

vážnosti čestný plášť: nu, skutočne

jak dcéra kráľovská!

SALOME:

Len pastorkyňa;

rob rozdiel, Abdo.

PRVÁ PANNA:

Ale kráľovii nad vlastnú ver’ milšia: vidno, vidno

to z pozorností…

SALOME:

Za tie ďakujem.Chcem iné —

DRUHÁ PANNA:

Ach, hej, na vydaj si aj,

v rozkvete ruža plnom pôvabov,

túh vonných bohatstvo… Ó, šťastný ženích,

čo pojme si ťa!

SALOME:

Ja sa nevydám,

nie, družky moje, nikdy! Ja sa chcem

na smelú, mužnú devu vycvičiť

s odvahou bojovnou, čo všetky zdolať

vie nebezpečia, nezná prekážok

na ceste k cieľu; s bázňou, bleduľou

sa nesestrí… hej, na ženštinu chrabrú,

rekovnú — akých i náš dejepis

rad zvečnil ctihodný. — Tak národu,

hľa, slúžiť chcem, keď bude potreba,

viesť mužských zbabelcov… A preto viete

čo, priateľky? — Však sem zdnu koberce,

ich rozostlať tam — k vyskúseniu síl

dol’ na nádvorí podnikneme zápas.

dve a dve… áno? Napodobníme

po passah pôtky jeruzalemské;

zvlášť jeden podjem spáčil sa mi vtedy,

ten zopakujeme —

TRETIA PANNA:

Oj, ani stín

hier v cirku u nás v Ríme!… Bola som

nejedným prítomná, priam za vznešenou

Líviou sediac v kruhu dvorných dám

(s Germanikovou pri mne manželkou):

to boli zápoly! To podívania!

Jak obrovských by hadov kotúče,

schlpených v boji, vedno zahryzených,

sa valilo to s dusom arénou,

v prach drviac piesok: gladiátori

v liskavej broni — otroci, no chlapi! —

tu oštep spraskotal a zdunel štít…

a v obecenstve úžas hneď, hneď jasot —

Viac ráz ten istý z kolby závodník

odniesol palmu (slobodník aj iste

už z príčiny tej): junák urastlý

jak sosna samnitská,^[246] pŕs širokých

a sýtych lýtok, s peknou, hrdou hlavou,

smev hravý na ústach i v pozore

zakaždým, či sám rany zadával,

či prijímal ich; no keď s pardalom,

úlisným dravcom to, bol potýkal sa,

i dodriapaný trebárs na tele,

až krv mu z ramien, stehien striekala,

preds’ vpokon zadrhol ho, zabral v pleciach,

po závodišti tak kol pošiel s ním:

tu všetko diváctvo vraz huplo z miest

a búrlive mu chválu výskali,

metali dary… Zdobnom vo výklenku

my strh…