Herodes a Herodias

5. výstup

Kráľ Herodes, kráľovná, Salome, hostia, dvorní páni a panie (tichým sviatočným postupom).

HERODES:

Dosť jednotvárnych dní má život náš,

dosť, pánovia. V tú jeho šedú šatu

votkajme dnes zas hodne pestrý pás,

zvlášť červený, že uzardie sa šeď

tiež od neho, jak od svitu noc… K stolu!

Ah, aký útul pre nás malebný!…

Sťa kalich kaktu zázračný, čo vábi

hravého motýľa v sklad lahôdok,

by mlsal sám i hosťom mlsať dal…

Čo? Mne ten veniec? Tak chceš, kráľovná?

No, nechže, nech — a ty ho, Salome,

mi pripneš? — Ó, tých rúčok hladkosť, jemnosť!

Čo nie si kvietkom tobôž vo venci?

Ku matke sadáš? Dobre; ale preds’

od môjho srdca ďalej… Posaďte sa,

pánovia! Svorným kruhom dľa rangu

a hodnosti: jak sama božia sudba

vás utriedila. Jeruzalemskí

tam napravo. — Jak? Stojí ešte Sion

vždy pevne?

HOSŤ:

Jasný kráľu, naveky!

HERODES:

Náš podstavec raz, náš! Však, družko zlatá?

Cieľ utkvel v očiach nám, cieľ: Baris-hrada

palác so Xystom… Ta naľavo

zas Sichem: Ebalu a Garizima

chovanec šťastný^[282] — ako? Terebínt

háj starý šumí ešte veselo?

A Jakubova studňa nevyschla?^[283]

Hej, Samárie veľkolepé hniezdo,

i nám ho uvil orol Herodes:

doň zalietať si často budeme —

Lež posadajte: starobylý Hebron,

Jericho slávne… tak náš Galád, raj

náš od Gadary po Hesbon, ba níž,

prepašujúci driek až Araby,

i níž… Čo vzácny Sichem má nám riecť?

HOSŤ:

Háj šumí, slávny kráľu, a vrie studňa:

nač pýtal si sa. Kýs’ muž nedávno

ju obsadol a od Samaritánky,

čo pribehla si vody navážiť,

drel: Daj mi piť… On, vraj, zas za to jej

dá vody živej, že nebude nikdy

viac žízniť!

HERODES:

Chachacha! A skaď to chlap?

HOSŤ:

Vraj, Nazareťan —

HERODES:

Hm, náš poddaný!

Hm. — A čo ste ho nezahnali zaraz,

tak k nám… keď vody majúc, prišiel preds’

tam vašu míňať? — Čože, Manahene?

Ty zmrštil si sa; dovidel som sem —

Na žiadnom čele netrpím tu šmúhy!

No, otočte stôl: radujúci sahneď bleskotom,

hneď vonným dychtením

tak vzácnym hosťom… Dekapol už tamto?

Na slušnom mieste: desať vážnych miest!…

JEDEN Z HOSTÍ (stlmene):

Kde ,Desatoro‘ neveľmi si vážia;

za prepáčenie — žartík — mienil som,

že podajedno len…

HERODES:

A Fenícia

kde, nádherná tá mora nevesta,

nám milá tak, veď príbuzná? Ah, hen

si dvorí; pekne. — No i Galilea

tam pokorná… znať dvora, všetok kvet!…

Nie pohľad krásny: stolujúci veniec,

rec, kráľovná; ba vrchol potechy: —

nuž hodovať!… Nie: prvej — Bohu česť!

Pravdaže jemu —

(Zaznie slávnostný chorál.)

Aká divná hudba!

Po predkoch iste, ktorí z dlhých dôb,

čo prežil národ, rôznym tohoto

zážitkom dali búrlivý v nej výraz:

zmes svetla-temna, plesu-zármutku,

nádeje-tiesne, bázne-chrabrosti,

porážky-víťazstva… že v pochybách si,

ký tón tam vývodí, či ponosný

či honosný? Či nárek zajatia,

či slobodný vysk… A preds’ lepšia stránka

v tej borbe vyhrala (ten pocit mám):

hlas udatných trúb, podporovaný,

jak ozaj v bitve, píšťal vysokých

a nízkych kotlov zálohou… a všetko

(ston struny, zvonkot, osrk jazýčka…)

za oným vodčím hlaholom sa zdalo

hnať popod klenbu v dymu oblaku

kams’ — k Bohu snáď. — Čo, blízki chrámu vy?…

HOSŤ JERUZALEMSKÝ:

Vznešený kráľu: trón a oltár rovnej

by mali výšky byť — sú… vieš i sám,

kam…

TREBÓNIUS:

Pravda, k nemu; k Jahve doprosta,

hviezd vojvodovi!

VIACERÍ Z HOSTÍ (sticha škamravo):

Bohorúhač…

OBADJA:

Pohan

bezbožný…

HERODES:

A ty, drahá kráľovná,

čo na ten zvučný chorál odznelý?

HERODIAS:

Var’ primoc hluku, vresku-tresku, primoc,

môj kráľu: čajsi ako Jericho

keď rúcali —^[284]

HERODES:

Jak trefné! — Ale Makor

náš trvá. — Britký vtip! — No po Bohu

česť kráľovi — či vlastne jeho hosťom.

Huš, čeliadko, jaz hoja odstaviť,

nech zašumí…

(Služobníctvo hurtom začne prinášať jedlá a odnášať zbytky.)

Čo dvoran hodnostár.

stoj na výške!… Zvlášť, ľúby Manahene,

ty okom, uchom všadeprítomný

buď; buďtež všetci samá pozornosť

a vľúdnosť proti každej žiadzi, túžbe…

Ba vskutku vtipne odpovedala

si, družko ľúba; lež či Dávid kráľ

neposkakoval takej pri hudbe,

keď bol dal previezť truhlu Hospodina?

Ja myslím, pri takej — jak hútate

vy, strážci úmluvy?

HOSTIA JERUZALEMSKÍ:

Ó, iste, kráľu!Zaiste…

HERODES:

Však nás vidiac tančiť tak,

nás nevysmiala zhŕdavá by Mikol —^[285]

my máme Salome: jej úsmech je

vždy oným kvietka, čo sa otvoril,

nevinný, blaživý… šak, zobkajúca

hrdličko? — Nože, s chuťou do toho,

vy nášho stola vyvolenci, s chuťou!

Čo hlt, čo glg: nech bude najvyšším

vám pôžitkom a blahocitom, duhom,

z nichž tela-ducha vzrastie pohodlie,

jak veža v Siloe, však nezvratná!…^[286]

HERODIAS:

Ráč, manželu môj, jesť tiež —

HERODES:

Oj, tiež! Tiež;

lež mňa už jaksi nasýtila radosť,

hej, sama radosť! Aspoň plný som

jej nálady; však vidíš, predsa jem,

bo ponúk tvoj je, kráľko, pospasom mi…

Ba šmačné pokrmy!^[287] — Tak požíva

Rím o slávnosti. — Ale jedzte len

pokojne, drahí hostia: nevarilo

sa kozľa v mlieku jeho matere,

nie, ručím vám, bo zachovávame,

čo dá sa zachovať; čo odpadlo

však, ako lístie zo stromu, to, ovšem,

tiež, nebudeme prišívať. — Nu, to

už neinak je: akékoľvek zvyky,

bár zaškrobíme na pravidlá ich,

sú lístím zväčša: na jar narastú,

a opršia, keď jeseň zavanie…

HERODIAS:

I piť ráč, manželu môj —

HERODES:

A či nie som

už napilý dosť, patriac na rozkoš

tú okolo?… A predsa budem piť,

ó, budem! Bo tvoj ponuk, kráľovná,

je pre mňa zápitkou — sem masického,

čašníku! — Hosťom nalievajte však

dľa výberu a zhusta! Pite, ó,

nech cvendžia pokále! — Ľaď, ten tu mok

to udržaných zväz síl: v čaši jasnej

čo iskierka, to rôčik schovaný,

nepremrhaný… A ty, drahúšku,

že aké?

HERODIAS:

Tenraz víno Sarepty,

ak, pán môj, dovolíš.

HERODES:

Má arómu —

Tak sila hľadá po svete si roveň,

a po záhradách vôňa družičku:

tá, by sa chvátli s rovňou za pasy,

tá, spriateliť sa… Nuž a, holubičko

ty smädná, čože?

SALOME:

Eškol: najsladšie

to, milý otče!

HERODES:

…